Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2CoE/255/2016 z 22. 8. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 22. augusta 2016, sp. zn. 2CoE/255/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3815207773.1 Krajský súd Trenčín | 2CoE/255/2016 | ECLI:SK:KSTN:2016:3815207773.1 | 2016-08-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8a38c634-c643-49bd-b41c-9f83f5ce8364 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3815207773.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/255/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207773
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815207773.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a členov senátu JUDr.
Patrika Príbelského PhD. a JUDr. Petra Tótha v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a. s., IČO:
31 340 890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 proti povinnému: S. P.,
nar. XX.XX.XXXX, X. L. XX, XXX XX X. L., o vymoženie istiny 945,19 Eur s príslušenstvom, o návrhu na
zmenu účastníka na strane oprávneného a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 15. februára 2016, č.k. 9Er/1599/2015 - 36, takto dňa 23.augusta 2016

r o z h o d o l :

Krajský súd p r i p ú š ť a, aby do konania na miesto doterajšieho oprávneného Poštová banka, a.s.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105.
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení
uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 30.3.2015 domáha vykonania
exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.,
IČO: 35 862 882, sp. zn. IA-C/0314/3395 zo dňa 16.05.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
31.07.2014 a vykonateľnosť dňa 04.08.2014. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného
rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 05.03.2012 bola medzi oprávneným
a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. 6966161512 ( ďalej len ,,zmluva o úvere´´) na základe ktorej bol
povinnému poskytnutý úver vo výške 1.000 Eur. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že
povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený
svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Podľa článku
3. bodu 5. úverovej zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou v čl. 10. II. časti Všeobecných obchodných podmienkach. Klient berie na vedomie,
že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže
domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa bodu
10.2.2. Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré
medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov alebo
vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v
nasledovnom znení:
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania,



b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.
Podľa bodu 10.2.3. Ak Klient,najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu alebo Zmluvy nedoručí Banke
písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.
Podľa bodu 10.2.4. Banka a Klient sa dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym
predpisom Rozhodcovského súdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania. Jazykom rozhodcovského konania bude slovenský jazyk.
Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu
spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku
dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení
spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s
ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná.
Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka
nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto
uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie
považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním
návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom
na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
Podané odvolanie odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/, e/ O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a
h/ O.s.p. Poukázal na ust. § 243 Ex. por.. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá
veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá
zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú
doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo
súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že
exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č.
244/2002 Z.z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd,
a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný
súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený
rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek
2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2014 a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako
právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,
Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť
klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať
túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody.
Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom
stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia.
Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil
s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu



Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn.
III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09
z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal tiež za to,
že exekučný súd v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jeho nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych
dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy prvého stupňa. V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a
konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana v
prípadnom neskoršom procese dokázala naplánovať. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti
o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa
nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do
jeho práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani
zákon č. 244/2002 Z.z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal na
Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou
unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad
národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd
uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho
súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda
ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave č.k. 18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
2CoE/292/2012-59. Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov
konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na
základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 23/2013-8. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil
tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne,
aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len
„C.s.p.“) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 385 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
5. Uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických
prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom
prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ust. § 220 ods. 2 v spojení s ust. § 234 ods. 2 C.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p.
poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň považuje za
potrebné dodať:

6. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Dňa 10.03.2016 bol súdu prvej inštancie doručený návrh spoločnosti BENCONT INVESTMENTS,
s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105 na zmenu účastníka v



prejednávanej veci. Súčasťou návrhu je aj súhlas spoločnosti BENCONT INVESTMENTS s.r.o. so
vstupom do konania na strane oprávneného.

8. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený
ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno
vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu
podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a
povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou
prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor
povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do
60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému,
ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

9. V priebehu konania došlo zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.12.2015 medzi Poštovou
bankou, a.s. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT INVESTMENTS s.r.o. ako postupníkom k
postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 6966161512.

10. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd pripustil zmenu účastníka na strane
oprávneného tak, že do konania na miesto doterajšieho oprávneného Poštová banka, a. s., IČO: 31 340
890, so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105.

11. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z., z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval
rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý
je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

12. Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

13. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011)

14. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)



rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

15. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm. c/
zákona č. 244/2002 Z. z, správne súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na
základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter
a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má
charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka je v predmetnej zmluve zakomponovaná v
čl. 3 ods. 5 v spojení s bodom 12.2 obchodných podmienok pre úver a článkom 10.2.2 časti Všeobecných
obchodných podmienkach pre úver, preto ju správne považoval súd prvej inštancie za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

16. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne komforným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie
zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek
zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod
tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo
sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj
príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

17. Odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere, uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 05.03.2012, vykazuje znaky spotrebiteľskej
zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy) a následne sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie,
ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom (povinným) individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na
prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber
osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných
obchodných podmienkach. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné
považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na
judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v platnom znení (ustanovenie bolo zavedené zákonom č.
568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú
v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

18. Podľa § 243d ods. 2 Ex. por. na exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

19. Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.



20. Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v prísl. znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného
neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej
uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených
všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ
bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako
celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie
rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu
so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

21. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

22. Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44
ods. 3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd
prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom
pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia.

23. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

24. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od



vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).