Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoPr/3/2017 z 24. 8. 2017 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Žilina z 24. augusta 2017, sp. zn. 8CoPr/3/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5316202042.1 Krajský súd Žilina | 8CoPr/3/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5316202042.1 | 2017-08-24 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/534f2bb5-4e6c-4bc7-9ad4-0e07f47906ca Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5316202042.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/3/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316202042
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5316202042.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: KIMEX
Group, s. r. o., so sídlom Košice, Poštová 8, IČO: 36 191 906, zastúpeného splnomocneným zástupcom
JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s. r. o., so sídlom Košice, Krmanova 1, IČO: 47 239 573,
proti žalovanému: V. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., M. XXX, zastúpenému splnomocneným
zástupcom JUDr. Vladimírom Durajom, advokátom so sídlom J., M. XXXX, o zaplatenie 2.543,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5Cpr/1/2016-100 zo dňa
10. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 5Cpr/1/2016-100 zo dňa 10. 10. 2016 žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 21. 03. 2016 domáhal voči žalovanému
ako svojmu zamestnancovi zaplatenia sumy 2.543,- eur s príslušenstvom na základe dohody o
hmotnej zodpovednosti titulom náhrady škody vzniknutej odcudzením peňažných prostriedkov z
trezora zamestnávateľa v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného odniesť peňažné prostriedky
prevyšujúce sumu 2.000,- eur do banky, resp. zabezpečiť náležitú ochranu majetku zamestnávateľa
pred odcudzením.
Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že žalobca ako zamestnávateľ nevytvoril riadne podmienky,
ktoré by mu umožňovali riadne hospodáriť so zverenými hodnotami, pričom zamestnávateľ nestanovil v
žiadnom pokyne ani smernici limit, koľko peňazí môže byť v peňažnom denníku, toto upravil v smernici
až po krádeži. Za odcudzenie peňažných hodnôt nezodpovedá, došlo k tomu bez jeho zavinenia.
Citujúc ust. § 178 ods. 1, § 179 ods. 1, § 182 ods. 1 Zákonníka práce súd žalobu zamietol. Súd mal
za nesporné a preukázané, že žalovaný na základe pracovnej zmluvy zo dňa 03. 09. 2009 nastúpil
dňa 04. 09. 2009 u žalobcu do práce vo funkcii prevádzkar. Dňa 04. 09. 2009 bola medzi žalovaným a
žalobcom uzatvorená dohoda o hmotnej zodpovednosti. Žalovaný dňa 26. 06. 2015 nastúpil do práce,
zmenu skončil dňa 05. 07. 2015. Tržbu ponechal v trezore hotela o čom oboznámil kolegyňu, ktorá po
ňom nastupovala na zmenu, aby túto tržbu odniesla do banky. V presne nezistenej dobe od 14:00 hodiny
dňa 06. 07. 2015 do 10:00 hod. dňa 08. 07. 2015 neznámy páchateľ z ohňovzdornej skrine odcudzil
finančnú hotovosť v celkovej výške 12.294,71 eur. Páchateľa krádeže sa nepodarilo zistiť.
Súd mal preukázané, že dňom nástupu do práce 04. 09. 2009 uzatvoril žalovaný so žalobcom
dohodu o hmotnej zodpovednosti v písomnej forme. Išlo o tzv. individuálnu hmotnú zodpovednosť
napriek tomu, že hodnoty, ako hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu a podobne boli ponechané
k dispozícii viacerých zamestnancov na tom istom pracovisku. Keďže súd nemal dohodu o spoločnej
hmotnej zodpovednosti preukázanú, túto skutočnosť právny zástupca žalobcu ani netvrdil, žalobca



bol povinný preukázať všetky predpoklady zodpovednosti individuálne u každého zamestnanca, t. j.
každému museli byť individuálne hodnoty zverené do dispozície. Toto súd jednoznačne preukázané
nemal, keďže nesporné medzi stranami bolo, že pri ukončení pracovnej zmeny žalovaného dňa 05.
07. 2015 tento odložil tržbu do trezoru, oznámil to kolegyni, ktorá po ňom preberala zmenu. Tvrdenie
právneho zástupcu žalobcu o priamom príkaze riaditeľa Ing. Z., že finančná hotovosť nad 2.000,- eur
sa má odovzdať do banky preukázané nebolo, táto smernica bola prijatá až po krádeži. Súd nemal
tiež preukázané, že by zamestnávateľ nejakým pokynom, smernicou určil limit, koľko peňazí mohlo
byť uložených v trezore v dobe krádeže, túto smernicu upravil až po samotnej krádeži. Podľa názoru
súdu zamestnávateľ nevytvoril zamestnancom také pracovné podmienky, ktoré by im umožnili riadne
hospodáriť so zverenými hodnotami. Do kancelárie, v ktorej bola ohňovzdorná skriňa s finančnou
hotovosťou, a taktiež aj skrinka s kľúčmi od nej, sa mohol dostať každý, kto išiel do tejto kancelárie.
Prístup k týmto peniazom teda nemal len žalovaný, rovnako prístup do kancelárie, v ktorej sa nachádzali
zverené finančné hodnoty, nebol zabezpečený pred vstupom iných nepovolaných osôb. Aj keď teda
vznikol schodok, tento nevznikol v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného.
Žalobca v priebehu konania neustále menil aj výšku škody. Vo výzve zo dňa 15. 07. 2015 žiadal od
žalovaného zaplatiť sumu 3.543,- eur, v predžalobnej výzve zo dňa 25. 11. 2015 sumu 5.905,- eur,
a nakoniec podal žalobu o zaplatenie sumy 2.543,- eur, ktorú odôvodnil tým, že ide v podstate o
20 % z celkovej spôsobenej škody. Žalobca nijako nezdokladoval, že mu žalovaný spôsobil škodu
vo výške 20 % z celkovej odcudzenej sumy 11.800,- eur, nedoložil ani dohodu o spoločnej hmotnej
zodpovednosti. Žalovaný uniesol dôkazné bremeno a zbavil sa viny - zodpovednosti za škodu, ktorej
základné predpoklady žalobca žiadnym spôsobom súdu nepreukázal. Z uvedených dôvodov súd žalobu
v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) s
tým, že o výške náhrady trov konania podľa § 162 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozsudku rozhodne
samostatným uznesením vyššia súdna úradníčka súdu prvej inštancie.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým
sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že ako zamestnávateľ sa voči žalovanému ako bývalému zamestnancovi domáhal náhrady
škody, ktorú mu spôsobil tým, že v období od 30. 06. 2015 do 05. 07. 2015 ako prevádzkar neodviedol
vysokú finančnú hotovosť nachádzajúcu sa na prevádzke hotela do banky a umožnil tak, aby v presne
nezistenom čase medzi 14:00 hod. dňa 06. 07. 2015 a 10:00 hod. dňa 08. 07. 2015 neznámy páchateľ z
neuzamknutej kancelárie riaditeľa odcudzil z ohňovzdorného trezora finančnú hotovosť v sume 11.810,-
eur a 2.047,25 PLN. Ak by si zamestnanec splnil svoju povinnosť odniesť finančnú hotovosť alebo
aspoň jej podstatnú časť do banky, uvedenou krádežou by mu bola spôsobená škoda v podstatne nižšej
výške. Voči žalovanému nebola uplatňovaná náhrada celej škody, ale len časť vyplývajúca z charakteru
porušenia povinností a miery zavinenia a zohľadnené boli aj osobné a sociálne pomery žalovaného.
V nadväznosti na závery súdu o spoločnej hmotnej zodpovednosti poukázal na to, že v prevádzke
hotela pracovali len dvaja prevádzkari, ktorí sa na zmenách striedali a zverené hodnoty si navzájom
odovzdávali, takže nebol dôvod na spoločnú hmotnú zodpovednosť všetkých zamestnancov hotela.
Žalovaný a Ing. N. N. ako druhá prevádzkarka zároveň potvrdili odovzdanie a prevzatie hotovosti vo
výške 11.810,- eur.
Žalobca ďalej uviedol, že zastáva názor, že existencia dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanca za
schodok na zverených hodnotách nevylučuje všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným
porušením povinností pri plnení pracovných úloh, ani všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 178
Zákonníka práce. Žalovaný ako zamestnanec mohol odvrátiť, resp. podstatne znížiť škodu, ak by splnil
svoju povinnosť pri odchode z pracoviska domov dňa 06. 07. 2015 ráno odviezť tržbu do banky, obzvlášť
ak po ňom nastupujúcu kolegyňu upozornil práve na skutočnosť, že v trezore je vysoká hotovosť, ktorú
je potrebné čo najskôr odviesť. Žalovaný aj Ing. N. potvrdili, že to bolo ich povinnosťou, na ktorú sa
navzájom dokonca upozornili, pričom tak ale ani jeden z nich neurobil.
Pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že nebolo preukázané, že by bol vydaný
priamy príkaz riaditeľa o povinnosti odniesť finančnú hotovosť nad 2.000,- eur do banky, svedok Ing.
Z. na pojednávaní uviedol, že bolo zaužívané pravidlo, že viac ako 5.000,- eur by sa malo odniesť do
banky. To znamená, že u zamestnávateľa platili určité pravidlá a postupy, aj keď neboli vypracované
osobitne vo forme smernice. Pravidlom bolo, že tržby odnášal do banky buď riaditeľ alebo prevádzkar.
V čase, keď bol riaditeľ na dovolenke, žalovaný bezdôvodne nerešpektoval tento zaužívaný postup.



Svedok zároveň uviedol, že ak pred nástupom na dovolenku nedal výslovný priamy príkaz aká suma má
byť bezodkladne odvedená do banky, bolo to na zodpovednosti prevádzkarov, čo je v priamom rozpore
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalovaný za to zodpovednosť nenesie.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo
1924/2013.
Žalobca nesúhlasil ani s konštatovaním súdu, že nevytvoril zamestnancom pracovné podmienky, ktoré
by im umožnili riadne hospodáriť so zverenými hodnotami. Ako zamestnávateľ vytvoril zamestnancom
podmienky pre ochranu jeho majetku tým, že všetky dvere mali kľúče, bolo možné ich uzamknúť a
kľúč mal aj ohňovzdorný trezor. Je výlučne zodpovednosťou zamestnancov, resp. ich nezodpovedným
správaním, ak v čase neprítomnosti riaditeľa nechali pootvárané všetky dvere od jeho kancelárie a kľúč
od trezora visel v neuzamknutej skrinke na stene oproti tomuto trezoru. Uvedené konanie je možné
kvalifikovať ako flagrantné porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti zo strany zamestnancov a
nezodpovedné umožnenie krádeže, nie ako nevytvorenie podmienok na ochranu majetku zo strany
zamestnávateľa. Na to, aby zamestnanec vedel, že dvere do kancelárie riaditeľa sa majú v čase jeho
neprítomnosti zamykať a že kľúč od trezora, v ktorom sa nachádza hotovosť v relatívne vysokej sume,
sa má uschovať na verejnosti neprístupnom mieste, nie je podľa jeho názoru potrebné vypracovanie
osobitných smerníc. Jedná sa o primeranú mieru opatrnosti bežného človeka, ktorú možno spravodlivo
očakávať aj od zamestnancov, a to aj bez toho, aby im takýto pokyn bol daný písomne.
Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, žalovaný konštatoval, že zmeny vo výške uplatneného nároku
voči žalovanému a jej nezdokladovanie, pokiaľ ide o podiel žalovaného na výške celkovej škody, nemajú
žiadny význam vo vzťahu k predmetu konania. Bola mu spôsobená škoda vo výške 11.800,- eur, pričom
náhradu škody by mohol požadovať v plnej výške vo vzťahu ku ktorémukoľvek zo zamestnancov. To,
že voči žalovanému bola podaná žaloba len o zaplatenie približne 20 % z celkovej škody, je výsledkom
zohľadnenia viacerých kritérií, vrátane charakteru porušenia povinností, miery zavinenia, osobných a
sociálnych pomerov žalovaného a pod.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
S odvolaním žalobcu nesúhlasil, majúc za to, že žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali,
že zavinil škodu, ktorej náhradu si žalobca uplatnil.
Pokiaľ žalobca namietal, že nebol dôvod na spoločnú hmotnú zodpovednosť z dôvodu, že si dvaja
prevádzkari odovzdávali zverené hodnoty medzi sebou, žalobca nepredložil žiaden písomný doklad o
tom, že by si zamestnanci konkrétne odovzdávali určitú finančnú hotovosť. Odovzdávali si len tzv. buksy,
bez prepočítavania príslušnej finančnej čiastky nachádzajúcej sa v nej, ale si len oznámili, že je tam určitá
finančná hotovosť. Keď došlo ku krádeži, žalobca nevedel presne určiť koľko finančnej hotovosti bolo
v skutočnosti odcudzenej. Poukázal na to, že ak na tom istom pracovisku pracujú viacerí zamestnanci
a hospodária spoločne, je možné uzatvoriť s nimi spoločnú hmotnú zodpovednosť, a to buď spoločne
jednou dohodou alebo viacero individuálnych dohôd, ale s klauzulou o spoločnej zodpovednosti. Má za
to, že táto klauzula neexistuje, hoci išlo o hodnoty zverené viacerým zamestnancom spoločne, a teda
nevzniká nikomu hmotná zodpovednosť.
Uviedol tiež, že nevytvorením pravidiel v rozsahu požadovanej bezpečnosti pri určitom zaužívanom
postupe, ktorého nesprávnosť a nedostatočnosť neskôr vyšla najavo, nemožno požadovať od
zamestnanca (ktorý túto povinnosť nemá v pracovnej náplni), aby tieto pravidlá a postupy sám
analyzoval a menil. Žalobca nepreukázal, že by mal vypracovaný akýkoľvek normatívny akt pre
nakladanie s hotovosťou, jej odvod do banky, výšku hotovosti na danej prevádzke a pod. Do predmetnej
krádeže bolo nakladanie s hotovosťou, resp. jej odkladanie v trezore, či odvod hotovosti do banky riadené
len určitým zvykom, či zaužívanou praxou na základe vzájomnej dôvery. Ak si zamestnanec plnil úlohy
podľa zaužívaných zvyklostí a nebola priama hrozba škody, nemožno hovoriť o porušení povinnosti, a
to ani v rámci prevencie. V čase pred krádežou nič nenasvedčovalo tomu, že by mohlo nastať takéto
konanie. Preto nemožno po zamestnancovi požadovať také prevenčné opatrenia, ktoré by mal vykonať
vedúci zamestnanec, a ktoré by menili pracovné činnosti.
Zamestnávateľ nevytvoril také pracovné podmienky, ktoré by umožnili zamestnancom riadne hospodáriť
so zverenými hodnotami. Do kancelárie, kde bol umiestnený trezor sa dalo dostať cez salónik, kde boli
otvorené dvere a do kancelárie sa mohol dostať hocikto. Skrinka s kľúčmi od trezora sa nachádzala v
kancelárii, kde bol umiestený trezor a táto sa neuzamykala. Prístup do tejto skrinky mal každý, kto išiel
do kancelárie. Prístup k hotovosti v pokladni nemal len on a taktiež nedisponoval samostatným kľúčom
k tejto pokladni.
Žalobca podľa žalovaného počas konania nezdokladoval a nepredložil podľa akých kritérií, vrátane
charakteru porušenia povinnosti, dospel k výške jeho podielu na celkovej odcudzenej sume ako 20 %.



Žalobca nepreukázal podmienky pre jeho zodpovednosť, nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky
odcudzil alebo konal porušením povinnosti, ktoré by mali za následok odcudzenie hotovosti, preto
nezodpovedá za škodu, a to či už v zmysle zodpovednosti za schodok alebo všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca. Za odcudzenie peňažných hodnôt nezodpovedá, nakoľko k nemu došlo bez jeho
zavinenia.

4. Žalobca na vyjadrenie žalovaného už písomne nereagoval.

5. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359
C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s.
p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu zodpovedajúcom vykonanému dokazovaniu,
na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne
posúdil. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v
ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov
a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodné.

7. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalobcu a vyjadrenia žalovaného, ako aj ďalšieho
obsahu spisu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvoinštančného súdu, pokiaľ
žalobu zamietol. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny záver o tom,
že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca
podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, v konaní nebola preukázaná ani všeobecná zodpovednosť
žalovaného ako zamestnanca v zmysle § 178 ods. 1 Zákonníka práce.

8. Zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
je upravená v ôsmej časti Zákonníka práce. Je v ňom upravená všeobecná zodpovednosť zamestnanca
(§ 179), ako aj zvláštne (osobitné) druhy zodpovednosti (§ 182, § 185). Rozdiel medzi osobitnými druhmi
zodpovednosti a všeobecnou zodpovednosťou spočíva najmä v predpokladoch vzniku zodpovednosti
za škodu a tiež v stanovenom rozsahu náhrady škody.

9. Konštrukcia osobitnej zodpovednosti podľa § 182 Zákonníka práce je založená na tom, že
zamestnanec, s ktorým sa uzavrela dohoda o hmotnej zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty mu zverené
na základe tejto dohody, hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok. Základnou právnou
charakteristikou schodku je, že zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, chýbajú.
Schodkom je i účtovný rozdiel vzniknutý tým, že chýba hodnota, o ktorej zamestnanec tvrdí, že mu bola
odcudzená.

10. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol
celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 182 ods. 3 Zákonníka práce), dôvodom zbavenia sa
zodpovednosti bez ďalšieho nie je zásah inej osoby, ktorý znemožní zamestnancovi starať sa o
zverené hodnoty. V prípade stretu zodpovedností neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do
majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách
treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej
pracovnej povinnosti. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti (celkom alebo sčasti) aj vtedy, ak preukáže,
že schodok vznikol tým, že mu zamestnávateľ nevytvoril primerané podmienky na hospodárenie so
zverenými hodnotami.

11. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným ako
zamestnancom uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti žalovaného. Uvedená dohoda o hmotnej
zodpovednosti bola uzavretá ako individuálna dohoda, bez klauzuly o spoločnej hmotnej zodpovednosti,
napriek tomu, že žalobca na danom pracovisku nevykonával funkciu prevádzkara sám, ale na rovnakom
pracovisku na pozícii prevádzkarky pracovala i N. N., s ktorou sa žalovaný striedal. V konaní nebolo
sporné ani to, že žalovaný pri skončení pracovnej zmeny dňa 05. 07. 2015, resp. 06. 07. 2015 v ranných



hodinách, odovzdal N. N., ktorá po ňom nastúpila pracovnú zmenu, finančnú hotovosť vo výške 11.810,-
eur. V konaní bolo zároveň preukázané, že k odcudzeniu peňažných prostriedkov z prevádzky (z trezora
umiestneného v kancelárii riaditeľa) došlo v presne nezistenej dobe od 14:00 hod. dňa 06. 07. 2015 do
10:00 hod. dňa 08. 07. 2015.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný sa zbavil svojej zodpovednosti. Vychádzal pritom zo
záveru, že žalobca ako zamestnávateľ nevytvoril svojim zamestnancom primerané podmienky na to, aby
mohli zverené hodnoty dostatočným spôsobom ochraňovať. Nevypracoval smernicu na zaobchádzanie
s peňažnými prostriedkami, pokiaľ ide o limit prostriedkov, ktoré sa majú nachádzať na prevádzke a
odvod prostriedkov do banky. S uvedeným záverom sa odvolací súd stotožňuje. Žalobca žalovanému v
podanej žalobe kladie za vinu porušenie pracovných povinností spočívajúcich v neodvedení peňažných
prostriedkov do banky, čo malo podľa žalobcu vplyv na výšku škody spôsobenej krádežou. Ako však
správne konštatoval súd prvej inštancie, v konaní nebolo preukázané, že by žalobca ako zamestnávateľ
akýmkoľvek interným predpisom stanovil limit peňažných prostriedkov v hotovosti, ktoré sa môžu na
prevádzke nachádzať, ani dispozíciu s týmito prostriedkami osobami zodpovednými za tieto finančné
prostriedky (spôsob odovzdávania a preberania hotovosti, spôsob odvádzania peňažných prostriedkov
do banky). Pokiaľ žalobca poukazoval na výpoveď svedka Ing. Z., z ktorej malo vyplývať zaužívané
pravidlo o odvádzaní sumy prevyšujúcej 5.000,- eur do banky, výpoveď svedka nebola potvrdená
žiadnymi ďalšími dôkazmi. Žalovaný ani svedkyňa N. N. tvrdenie svedka nepotvrdili, pričom z peňažného
denníka, ako správne poukazuje žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, jednoznačne vyplýva, že od januára
2015 sa na prevádzke opakovane nachádzali peňažné prostriedky prevyšujúce sumu 5.000,- eur,
napriek tomu k ich odvodu do banky nedošlo, pričom je zrejmé, že žalobca uvedený stav toleroval.
Uvedené skutočnosti sú postačujúce na to, aby sa žalovaný zbavil zodpovednosti za vzniknutý schodok.

13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal záver súdu o nevytvorení vhodných podmienok pre ochranu
svojho majetku s poukazom na to, že všetky dvere bolo možné uzamknúť a je výlučne zodpovednosťou
zamestnancov ak v čase neprítomnosti riaditeľa tieto neuzamkli, rovnako ani skrinku s kľúčmi od trezora,
odvolací súd uvádza, že žalovanému nebolo kladené za vinu, že neuzamknutím kancelárie s trezorom
umožnil, resp. uľahčil odcudzenie peňažných prostriedkov. K odcudzeniu peňažných prostriedkov
napokon došlo v čase, keď žalovaný nemal pracovnú zmenu, na pracovisku sa nenachádzal, a teda
nemal možnosť uzamykanie trezoru či kancelárie riaditeľa, v ktorej sa kľúče od trezoru nachádzali,
ovplyvniť. Odvolanie žalobcu v tomto smere tak nie je relevantné.

14. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý
odvolaním, keď okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania správne aplikoval zásadu úspechu v
spore (§ 255 ods. 1 C. s. p.).

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom
rozsahu, preto mu súd priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)