Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/164/2013 z 17. 9. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 17. septembra 2013, sp. zn. 3CoE/164/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3807203594.2 Krajský súd Trenčín | 3CoE/164/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3807203594.2 | 2013-09-17 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a92aab9e-4702-49cd-ada0-c2b9e2a427c8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3807203594.2 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/164/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807203594
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3807203594.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 80 75 98, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25 proti povinnému: U. F., bytom P., E. XXX/XX, o vymoženie 377,08 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. apríla
2013, č.k. 16Er/547/2007-55, takto dňa 18.septembra 2013

r o z h o d o l :

1.) Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o zastavení exekúcie p
o t v r d z u j e .

2.) Odvolací sú návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení
uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 28.02.2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému
pre vymoženie istiny vo výške 11.360,-Sk s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je
právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 5944/06
zo dňa 30.11.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi
Strieškovi udelené tunajším súdom dňa 11.04.2007. Okresný súd uznesením č.k. 16Er/547/2007-13
zo dňa 23.12.2009 vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vec postúpil
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Z predloženého exekučného titulu tamojší súd zistil,
že dňa 19.04.2006 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere č. 3650092, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky, na základe ktorej bol povinnému
poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách podľa splátkového
kalendára. Prvostupňový súd skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi
oprávneným a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere. Zo spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z toho dôvodu sa považuje za
spotrebiteľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo
viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter
spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. . Predmetom
zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd teda dospel k
záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver a na vzťah medzi oprávneným a
povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd poukázal na článok 3 smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú je
nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej



doložky v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal
rozhodcovský rozsudok. V čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, všetky spory budú riešené za a)
pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde a za b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde
podľa príslušného právneho predpisu. Ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodovanie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie
na všeobecnom súdu, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd sa zaoberal aj tým, či je
vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia
§ 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd.
Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje č.l. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, takéto
zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Touto otázkou sa zaoberal aj
Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že
rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca či skupina rozhodcov bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie
o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodou obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu, resp.
postup jeho dodatočného ustanovenia. Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa ex offo za nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Do pozornosti dal rozsudok Európskeho súdneho dvora
vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríges Nogueira,
v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa musí i
bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru rozsudku
vyplýva, že nekalú povahu rozhodcovskej doložky má súd preskúmavať v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takejto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd
svojim postupom rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. , nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný podľa ust. 205 ods. 2 písm. a), súd svojim
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Ako alternatívu navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložiť prejudiciálne otázky. Zastával názor, že ak súd prvého stupňa už vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie
z takéhoto dôvodu je nezákonné. Namietal, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený vyvodzuje z práva Únie garantované článkom 47 Charty



základných práv Európskej únie zásadu kontradiktórnosti, podľa ktorej vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými
súdu protistranou, ale zahŕňa aj právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k
právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo. Ďalej poukázal na rozsudok Spolkového súdneho
dvora z 13.01.2005, č. III ZR 265/2003, kde uvádza, že zákonodarca oprel ochranu spotrebiteľa
pred prekvapením prostredníctvom celkom skrytého založenia príslušnosti rozhodcovského súdu
prostredníctvom osobitných požiadaviek. Ak sú splnené, je tiež, ako v spornom prípade, rozhodcovská
dohoda v osobitnej aj keď predformulovanej a vlastnoručne podpísanej listine a sama obsahuje iba
na rozhodcovské konanie vzťahujúce sa dojednania, nemôže sa prekvapujúca klauzula spravidla stať
predpokladanou. Ďalej v rozsiahlom odvolaní uviedol mnoho ďalších rozhodnutí Spolkového súdneho
dvora a Ústavného súdu Českej republiky, kde z uvedených rozhodnutí je možné vyvodiť, že súdy
týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES zásadne
odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd, ktorý sa s týmito odlišnosťami nevysporiadal
a rozhodcovské konanie iniciované oprávneným na základe predchádzajúcej rozhodcovskej doložky
uzavretej so spotrebiteľom v danom prípade považoval automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože
spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie
riadne splnomocnenie. Ak exekučný súd nemá k dispozícii odpoveď spotrebiteľa, podľa ktorej spotrebiteľ
zamýšľa uplatniť neprijateľnosť, od vnútroštátneho súdu sa podľa smernice nevyžaduje, aby dotknutú
podmienku neaplikoval. Súd naopak odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou smernice, čím sa
jeho argumentácia stáva nelogickou a právne neudržateľnou. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa
porušil svojim rozhodnutím pravidlo obsiahnuté v ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom a nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa
zákona povinný učiniť. Tiež súd postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží.
Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V
závere zotrváva na legitimite exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. V danom prípade oprávnený požadoval aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných
práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu neprijateľná zmluvná podmienka v kontexte smernice Rady
93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy. Žiadal,
aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálne otázky.

Povinný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie
je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex. por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť



konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Samotný
návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd
považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v
rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu
týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností
konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej
veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie
(rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie
navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky. Pokiaľ oprávnený
má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací
súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom
konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení
spotrebiteľského práva.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex. por. alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex. por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu
o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné



v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie
je potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami) týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Krajský súd následne ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal vec podľa § 212
ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o zastavení exekúcie ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v odvolaním napadnutom výroku
odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd
podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať:

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah.
Spotrebiteľské právo totiž patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou
je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany, a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo
skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom.
Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa
považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.

Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3 Obč. zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže
spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať
za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým
bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje
k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2
Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať
exekúciu.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie dňa 28.2.2007
domáhal vykonania exekúcie proti povinnému o vymoženie 15.360,-Sk, s príslušenstvom, a to na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
30.11.2006, sp. zn. SR 5940/06, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa
08.01.2007 a vykonateľnosť dňa 11.01.2007.

Oprávnený exekučnému súdu doručil dňa 15.10.2009 návrh na zmenu exekútora. Uznesením zo dňa
23.12.2009 sp. zn. 16Er/547/2007 - 13 žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vec postúpil
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol
založený dňa 19.04.2006 zmluvou označenou ako Zmluva o úvere č. 3650092 uzavretej v zmysle § 497
a nasl. Obchodného zákonníka medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Charakter
úveru ako absolútneho obchodu však nemá za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah
nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda aj ustanovenia § 52 a nasl.
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z obsahu predložených dokladov mal súd prvého stupňa
za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorej základnú charakteristiku upravuje



Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasledujúcich. Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a
povinným podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv,
ktorých základnou črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné
zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký
počet spotrebiteľov. Z obsahu rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že rozhodcovský súd
odvodzuje svoju právomoc z rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej sa mali účastníci konania dohodnúť,
že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
bude rozhodovať rozhodcovský súd.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Po preskúmaní veci krajský súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom ani v
jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade okresný súd vo veci dôsledne aplikoval
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných
ustanovení. Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd správne považoval danú zmluvu uzatvorenú
medzi účastníkmi za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne sa v
plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky,
ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne
exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.