{"guid": "3551231b-44fe-4d10-ad5d-0bccf403b0a8:cae53cef-0b1e-4f75-bebd-b59dbd238996", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1", "spisova_znacka": "17Co/258/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/258/2012 z 15. 10. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 15. októbra 2013, sp. zn. 17Co/258/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1", "identifikacne_cislo": "3110224297", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Renáta Topolčanská", "sudca_id": 1023, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-renata-topolcanska-1023", "datum_vydania": "2013-10-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cae53cef-0b1e-4f75-bebd-b59dbd238996", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/258/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110224297
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3110224297.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek
JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci navrhovateľa H. P., štátneho občana
Slovenskej republiky, bytom V. V., B. XXX/X, zastúpeného C. O. V. &. N., Y., so sídlom G. J., Ľ. Y. X, V.
V., A.: XX XXX XXX proti odporcovi S. V. V., so sídlom H. Y. XXX/XX, V. V., zastúpenému E.. H. Y., C.
so sídlom v V., X.. R.. M. XX, o návrhu na určenie, prípadne zriadenie vecného bremena, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. februára 2012 č.k. 11C/284/2010-80,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd určil,
že na parcele č. XXXX/X o výmere 464 m2, zapísanej v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu
V., Správa katastra V., na LV č. X, obec V. V., katastrálne územie V. V., viazne vecné bremeno
spočívajúce v práve cesty cez túto parcelu na B. ulicu v prospech vlastníkov parciel č. XXXX/X a
č. XXX  a rodinného domu súpisné číslo XXX nachádzajúceho sa na parcele č. XXX, zapísaných v
katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu V., Správa katastra V., na LV č. XX, obec V. V., katastrálne
územie V. V. alebo alternatívne, aby zriadil na tejto parcele vecné bremeno  spočívajúce v práve cesty
cez túto parcelu na B. ulicu v prospech vlastníkov parciel č. XXXX/X a č. XXX a rodinného domu
súpisné číslo XXX nachádzajúceho sa na parcele č. XXX. Rozsudok odôvodnil konštatovaním zisteného
skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že sú výlučnými vlastníkmi susediacich pozemkov,
pričom prístup navrhovateľa do jeho rodinného domu je možný a zabezpečovaný cez priľahlú parcelu
č. XXXX/X vo vlastníctve odporcu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v danom mieste
existovala na pozemku dopravná verejne prístupná cesta určená na užívanie  chodcom a vozidlám
vzniknutá dlhodobým pokojným užívaním,  keď nebolo bránené verejnému prístupu. Užívaná bola týmto
spôsobom tzv. \"od nepamäti\" (to znamená, že už nie je možné zistiť kedy a ako bolo jej užívanie ako
dopravnej cesty založené). V dôsledku zmeny stavebného usporiadania (zbúranie požiarnej zbrojnice
pri rozširovaní hlavnej cesty, zbúranie rodinných domov) komunikácia zanikla tým, že stratila svoju
dopravnú funkciu. Následne na prístup do domu navrhovateľa a jeho suseda, teda na zabezpečovanie
nutnej komunikačnej potreby bol využívaný priestor od hlavnej cesty, pričom komunikačný prechod nebol
v teréne identifikovateľný a nebol zaradený do takzvanej siete miestnych komunikácií. V predmetnej
veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia, že na nehnuteľnosti odporcu viazne vecné bremeno,
spočívajúce v práve cesty mal za to, že navrhovateľ bez pochybností nepreukázal splnenie jednej z
podmienok  pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nakoľko nepreukázal, že by bol
oprávneným držiteľom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pozemok odporcu nepoužíval
ako prechod iba navrhovateľ a jeho právni predchodcovia pre seba, ale tento pozemok bol pre prechod



používaný v minulosti aj inými subjektmi. Za tejto situácie nemohol byť v dobrej viere, že mu vo vzťahu
k odporcovi, prípadne jeho  právnym predchodcom, patrí právo prechodu cez predmetný pozemok.
K vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí totiž iba faktický výkon tohto práva,
ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že mu právo k veci
patrí. Tomu tak v danom prípade nemohlo byť za situácie, keď navrhovateľ (jeho právni predchodcovia)
si boli vedomí, že pozemok slúži na prechod i iným občanom obce. Nemohol sa preto domnievať a
byť v dobrej viere, že k pozemku práve jemu (jeho právnym predchodcom) patrí právo prechodu a
prejazdu. Samotná skutočnosť, že odporkyňa umožňovala navrhovateľovi prístup na jeho nehnuteľnosť
cez vlastnú parcelu nepostačuje na to, aby navrhovateľ vydržal právo zodpovedajúce takémuto vecnému
bremenu. Navrhovateľ v danej veci nepreukázal  existenciu právneho dôvodu,  z ktorého by mohol
vyvodzovať vznik svojej dobrej viery, že mu toto  právo patrí a neuniesol teda v konaní dôkazné bremeno
na preukázanie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré mal nadobudnúť titulom
vydržania s poukazom na § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa jedná o druhý, eventuálny
petit, aby súd prípadne v prospech navrhovateľa takéto vecné bremeno zriadil, aj v tomto smere
posúdil návrh navrhovateľa ako nedôvodný. Konštatoval, že predmetná parcela je priestorom, ktorý
je prístupný každému bez obmedzenia, teda slúži všeobecnému užívaniu bez ohľadu na konkrétne
vlastníctvo k tomuto priestoru,  čo je obsahovo považované za definíciu pojmu verejné priestranstvo. Sú
naplnené dva základné charakteristické rysy verejného priestranstva, a to je prístupnosť a postavenie
jeho vlastníka. Verejné priestranstvo je tak  každá plocha, ktorá je prístupná každému bez obmedzenia.
Z neobmedzeného prístupu,  ktorý je umožnený za účelom všeobecného verejného užívania vyplýva
potom obmedzenie, ktoré sa týka vlastníka takéhoto priestoru a ktorý musí rešpektovať verejnosť
priestranstva, ktoré je jeho vlastníctvom (nie je možné, aby si ho oplotil). Vlastník je povinný strpieť ich
všeobecné verejné užívanie. Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ
má zabezpečený prístup k svojej nehnuteľnosti prechodom a prejazdom cez parcelu odporcu, ktorá
má základné charakteristiky verejného priestranstva, mal za to, že nie je dôvodné zriaďovať v jeho
prospech vecné bremeno. Naviac vzhľadom k tomu, že ide o verejné priestranstvo, nie je možné využívať
vecné bremeno (zriadené v prospech konkrétnej osoby alebo konkrétnej nehnuteľnosti) ako inštitút
súkromného práva,  ale skúmať, či nie sú splnené podmienky (verejne prístupnej, užívanej kýmkoľvek)
pozemnej komunikácie ako inštitútu práva verejného. Námietky navrhovateľa v tom zmysle, že nemá
právnu istotu  pre prípad zmeny vlastníctva predmetnej parcely neakceptoval, s poukazom na to, že  pre
súd je rozhodujúci stav v čase rozhodovania  a naviac bolo preukázané že bolo rozhodnuté o umiestnení
stavby v lokalite, ktorá zachová prístup z hlavnej cesty k nehnuteľnosti navrhovateľa. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 151n ods. 1, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. O
trovách konania v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol s tým, že o nich bude rozhodnuté samostatným
uznesením.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
konanie alebo aby sa vo veci rozhodlo tak, že jeho návrhu vyhovie. Ako odvolací dôvod uviedol, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že
pokiaľ ide o tvrdenie súdu, že navrhovateľ nemohol byť dobromyseľný, že mu právo prechodu patrí,
keďže si bol vedomý, že cez pozemok prechádzajú aj iné osoby, toto samo o sebe nie je dôkazom
nedobromyseľnosti navrhovateľa. V konaní bolo preukázané, že prechod využívalo na prístup k svojim
nehnuteľnostiam niekoľko konkrétne vymenovaných rodín, z ktorých v súčasnosti zostali navrhovateľ
a rodina P.. Existencia vecného bremena práva prechodu patriaca určitej osobe, resp. prislúchajúca
k určitej nehnuteľnosti neznamená, že rovnaké právo nemôže mať aj iná osoba, resp. vlastník inej
nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by po zrušení požiarnej zbrojnice prechod
cez predmetný pozemok navrhovateľa využívali iné osoby než vlastníci okolitých nehnuteľností pre
prístup k svojim nehnuteľnostiam a ich prípadné návštevy, nakoľko sa jednalo o nespevnený zatrávnený
povrch, cez ktorý sa v podstate nedalo dostať inam, než k spomínaným rodinným domom. Ďalej
namietal, že i keď zo samotnej definície verejného priestranstva, či charakteru pozemku ako verejného
priestranstva, i keď môže byť využívané všetkými obyvateľmi obce, nevyplýva oprávnenie ktoréhokoľvek
cez akékoľvek verejné priestranstvo prechádzať peši či motorovým vozidlom, aj s ohľadom na rôznorodý
charakter verejných priestranstiev. Pokiaľ aj predmetný pozemok je verejným priestranstvom, vyslovil
názor, že to samo o sebe nezakladá oprávnenie navrhovateľa alebo inej osoby prechádzať peši
alebo motorovým vozidlom. V danom prípade sa súd uspokojil s tvrdením odporcu, že sa jedná o



verejné priestranstvo, ktoré je možné využívať kýmkoľvek, ale nezaoberal sa charakterom konkrétneho
pozemku. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že navrhovateľ sa v minulosti domáhal aj
zriadenia verejnej komunikácie zo strany odporcu, čo však bolo odmietnuté. Odporca pritom nepopiera
nutnosť prechodu navrhovateľa cez predmetný pozemok ani jeho právo tento pozemok na prechod a
prejazd využívať a deklaruje, že navrhovateľovi bez obmedzení takéto užívanie umožní, avšak nie je
ochotný riešiť vec aj právne. Bolo pritom preukázané, že v minulosti vznikli problémy s prístupom k
nehnuteľnosti rozhodnutím odporcu v stavebnom konaní z 21.05.2004, preto navrhovateľ nemá právnu
istotu i pre prípad zmeny vlastníctva predmetnej parcely, že nedôjde k sporom a problémom s odporcom
aj v budúcnosti, či už v dôsledku zmeny vlastníckych práv alebo zmeny postoja odporcu.

Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ ide o vydržanie práva zodpovedajúce vecnému
bremenu poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že neboli splnené všetky zákonné podmienky
vydržania, nakoľko k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí fakticky výkon
práva, ale subjekt, ktorý právo vykonáva, musí byť zároveň so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že mu toto právo patrí. V danom prípade táto podmienka splnená nebola, nakoľko navrhovateľ,
ako aj jeho právni predchodcovia vedeli, že pozemok slúži aj iným osobám, teda sa nemohli domnievať,
že práve im patrí  k pozemku právo prechodu a prejazdu.  Vlastník takéhoto pozemku, v danom prípade
odporca, je povinný rešpektovať charakter pozemku - verejnosť priestranstva, teda je povinný strpieť
jeho všeobecné užívanie. Obec nie je súkromnou spoločnosťou, ale je to územný celok občanov, ktorí
majú na jej území svoje práva a povinnosti a vzhľadom na to, že ide o verejné priestranstvo, nemožno
vecné bremeno v tomto prípade chápať ako inštitút súkromného práva, ale treba, ale treba ho chápať
ako inštitút práva verejného.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 psím. a/ - f/ O.s.p.

V preskúmavanej veci navrhovateľ v odvolaní uvádza ako odvolacie dôvody skutočnosť, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, t.j. odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Za
skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu, vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí
súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
hodnotenie dôkazov je preto možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by nezobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka vyplynuli,  alebo inak vyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti, alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie  dôkazov odporuje ustanoveniam
§ 133 - § 135 O.s.p.   Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno teda napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné  usudzovať len zo
spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie
je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.



Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v prípade, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych právnych
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V preskúmavanej  veci odvolací súd zistil, že uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a
f/ O.s.p. neboli dané a že súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe riadne zisteného skutkového
stavu veci, na ktorý aplikoval správne právne predpisy. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s
podrobným a vyčerpávajúcim odôvodnením jeho rozhodnutia, na ktoré v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
v podrobnostiach poukazuje a len pre doplnenie správnosti uvádza nasledovné:

Právny záver prvostupňového súdu, že z vykonaného dokazovania v danej veci vyplynulo, že neboli
splnené podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu v práve
cesty cez parcelu odporcu na B. ulicu v prospech vlastníkov parciel č. XXXX/X a č. XXX a rodinného
domu súpisné číslo XXX nachádzajúceho sa na parcele č. XXX, je správny. Pre úspech žaloby vo veci
vydržania tohto práva totiž nestačí preukázať len to, že navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia
chodili po ustanovenú vydržaciu dobu  cez pozemok odporcu. Cez cudzí pozemok totiž možno
prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov (môže ísť o záväzkový vzťah, o výprosu, alebo o
užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie). Skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom,
ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí
pozemok), ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Takýmto držiteľom totiž môže byť len ten,
kto je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu
patrí. Spravidla je to ten, ktorý vykonáva právo na základe právneho titulu, ktorý je neplatný, pričom
oprávnený ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti o neplatnosti (resp. o skutočnostiach ich spôsobiacich)
nevie a nemusí vedieť. Môže tiež ísť o prípad tzv. domnelého dôvodu držby, kedy titul tu vôbec nie je, ale
držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Podľa ustálenej právnej
praxe právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve chôdze a jazdy nemôže nadobudnúť
výkonom práva (vydržaním) ten, kto užíva cudzí pozemok v domnení, že ide o verejnú cestu.

V predmetnej veci bolo z vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľ vznik vecného bremena
odvodzoval od skutočnosti, že jemu ani jeho právnym predchodcom nebolo bránené v prechode cez
pozemok odporcu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa jednalo o dopravnú verejne
prístupnú cestu určenú na užívanie chodcom  a vozidlám (okrem iného vozidlám hasičského zboru),
vzniknutú dlhodobým pokojným užívaním, teda o verejnú cestu, ktorá bola prístupná každému. V konaní
nepreukázal žiaden iný právny titul (zmluvu, alebo iný právny dôvod), od ktorého by mohol odvodzovať
vznik vecného bremena v prospech seba (právnych predchodcov), od ktorého by mohol odvodzovať
svoju dobromyseľnosť , že mu takéto právo patrí. Záver súdu prvého stupňa, že k vydržaniu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu v danom prípade nestačil  iba  faktický výkon  tohto práva, ale
navrhovateľ nepreukázal existenciu právneho dôvodu, od ktorého by mohol odvodzovať vznik  svojej
dobrej viery, že mu právo zodpovedajúceho vecnému bremenu práva prechodu a prejazdu patrí, a teda
že v danom prípade neboli splnené podmienky pre nadobudnutie tohto vecného práva vydržaním, preto
považoval odvolací súd za správny. Za správne považoval aj rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, v
ktorej zamietol návrh navrhovateľa na zriadenie vecného bremena súdom, z dôvodov, ktoré súd prvého
stupňa uviedol v odôvodnení rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd stotožnil.

O trovách konania odvolací súd  nerozhodol, nakoľko v zmysle ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p., o nich
rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie  bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.



Poučenie:

Proti  tomuto  rozsudku odvolanie      n i e     j e      p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/284/2010", "guid": "951bfa36-4993-4929-a942-8707acf4a5e3:26d5b3af-a8d3-4adb-92b6-7366fe3aff22", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}