Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/122/2018 z 21. 8. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 21. augusta 2018, sp. zn. 6Co/122/2018, ECLI:SK:KSZA:2018:5417202591.1 Krajský súd Žilina | 6Co/122/2018 | ECLI:SK:KSZA:2018:5417202591.1 | 2018-08-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f64258de-e46f-4db8-9662-dee555727dc0 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5417202591.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/122/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5417202591
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5417202591.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a sudcov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M., Q. XX, XXX XX S., o zaplatenie sumy 4.906,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Csp/52/2017-116 zo dňa 20. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 6Csp/52/2017-116 zo dňa 20. februára 2018 vo výrokoch
II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k.
6Csp/52/2017-116 zo dňa 20. februára 2018 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.346,80
Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 11,41 Eur od 20.06.2017 do zaplatenia, 5 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 776,28 Eur od 20.06.2017 do zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 194,07 Eur od 15.07.2017 do zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 194,07 Eur od 15.08.2017 do zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 194,07 Eur
od 15.09.2017 do zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 194,07 Eur od 15.10.2017 do
zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 194,07 Eur od 15.11.2017 do zaplatenia, 5 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 194,07 Eur od 15.12.2017 do zaplatenia, 5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 194,07 Eur od 15.01.2018 do zaplatenia a 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
194,07 Eur od 15.02.2018 do zaplatenia, to všetko v 100,00 Eur mesačných splátkach,
splatných vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej splátky
pätnásty deň mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nadobudne právoplatnosť tento rozsudok
až do úplného zaplatenia dlhu. V prípade omeškania sa s jednou splátkou sa stáva splatným celý dlh
(výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je
povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 15,94 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie citoval ust. § 11 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1 a 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 10.09.2015 (kedy bola medzi stranami sporu
uzavretá zmluva) a konštatoval, že nárok uplatnený žalobou má základ v zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 0000000000242678-pôžička, ktorú strany sporu uzavreli dňa 10.09.2015 s poukazom na § 497
a nasl. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.
Už zo samotného odkazu na zákon o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že predmetom zmluvy bolo



poskytnutie tzv. spotrebiteľského úveru a daná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2
písm. d) v spojení s písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože bola uzavretá medzi
žalovaným ako fyzickou osobou, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania
a žalobcom ako osobou, ktorá poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Keďže v danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ide o zmluvu spotrebiteľskú.
3. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy. Rovnako
nebolo sporné, že žalobca žalovanému poskytol dohodnutý úver, ako aj to, že žalovaný ho po čase
prestal splácať, načo ho žalobca upozorňoval. Pokiaľ ide o výšku poskytnutého úveru, z vyjadrenia
žalobcu na č.l. 95 spisu vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý dňa 10.09.2015 úver v sume 6.790,00
Eur, keď oproti dohodnutej výške úveru 7.000,00 Eur bol v tento istý deň zúčtovaný poplatok za
poskytnutie úveru, výslovne dohodnutý v zmluve, a to v sume 210,00 Eur.
4. Vzhľadom k tomu, že na danú zmluvu dopadá režim zákona č. 129/2010 Z. z. bolo povinnosťou
súdu skúmať, či v danom prípade nenastala, resp. neexistuje niektorá z okolností majúca za následok,
že v danom prípade by išlo o úver bezúročný a bez poplatkov, resp. majúca za následok, že žalobca by
nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
5. Preskúmaním danej zmluvy (a jej súčastí vymedzených v jej čl. 2.8.), ktorá bola uzavretá v písomnej
forme, súd zistil, že táto obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa)
zákona č. 129/2010 Z. z. a je v nej správne uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Pokiaľ ide o
povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenú v § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.
z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, súd sa zhodol s argumentáciou žalobcu uvedenou v žalobe, že z takéhoto znenia
zákona nemožno jednoznačne odvodiť povinnosť, aby bolo v zmluve uvedené z akej konkrétnej sumy
istiny, z akej konkrétnej sumy úroku a z akej konkrétnej sumy prípadných poplatkov pozostáva každá
jedna anuitná splátka. Ak je potom v zmluve uvedená anuitná splátka jednou sumou,
zahrňujúcou istinu a úroky, je takýto údaj pre dodržanie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 9 ods.
2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy postačujúci. Pokiaľ ide o
výšku RPMN, konajúci súd skúmal, či táto nie je v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa, nakoľko
v zmluve bola uvedená údajom 14,6 % a podľa výpočtu súdu (vykonaného za použitia kalkulačky na
výpočet RPMN na internetovej stránke https: // ekonomika.sme.sk/kalkulacky/spotrebitelsky-
uver-rpmn-rpsn.php), tento údaj predstavuje 14,72 %. Súd sa pritom stotožnil s argumentáciou žalobcu,
že výšku RPMN ovplyvňuje aj to, či dátum konkrétnej splátky pripadne na deň pracovného pokoja, pri
ktorých sa dátum reálnej splátky časovo posúva na neskorší pracovný deň. Jednou z veličín na
výpočet RPMN je totiž aj interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania
a dátumom každej splátky alebo platby poplatkov. Vzhľadom na uvedené okresný súd
dospel k záveru, že môžu nastať odchýlky vo výške údaja o RPMN, aj keď len v minimálnom
rozsahu, ako je tomu aj v tomto prípade (0,12 %).
6. Súd prvej inštancie však zameral dokazovanie predovšetkým na zistenie, či si žalobca, pred
poskytnutím úveru žalovanému, riadne splnil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou jeho
schopnosť splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy), pretože v prípade porušenia tejto povinnosti by nemal právo vyžadovať
od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia tejto
povinnosti by išlo o úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy).
7. Uvedené okolnosti súd skúmal s ohľadom na výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 16.01.2018,
ktorý uviedol, že hlavným dôvodom neplatenia bolo to, že mal exekúciu a to už v tom čase,
keď žiadal o úver v Prima banke. Myslel si, že po nahliadnutí do registra úverových dlžníkov ani tento
úver, kvôli prebiehajúcej exekúcii nedostane. Žalovanému boli v tom čase exekučne vykonávané zrážky
zo mzdy vo výške cca 50 % mzdy, niekedy aj viac. Pri uzavretí zmluvy žalovaný predložil žalobcovi len
občiansky preukaz, doklad o zamestnaní a o príjme. Na žiadne exekúcie sa ho v banke nepýtali.
8. Na základe toto okresný súd vyzval žalobcu, aby mu žalobca oznámil a dokladoval ako si splnil
svoju povinnosť posúdiť schopnosť žalovaného splácať ním poskytnutý úver. Žalobca v
podaní zo dňa 31.01.2018 adresovanému súdu uviedol, že bonitu žalovaného posúdil podľa žiadosti
o poskytnutie úveru obsahujúcej, okrem iného údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného, ďalej podľa
lustrácie v Spoločnom registri bankových informácií (ďalej aj „SRBI“) a podľa lustrácie v Sociálnej
poisťovni, ktoré dôkazy predložil do spisu. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný v
žiadosti o poskytnutie úveru uviedol, okrem osobných údajov a údajov o úvere, aj údaje o svojom
priemernom čistom mesačnom príjme zo závislej činnosti (590,00 Eur), údaje o svojom zamestnávateľovi



(názov a adresa) a začiatok zamestnania u tohto zamestnávateľa. Pokiaľ ide o výdavky, v predtlačených
kolónkach je uvedené: splátky úverov: 0,00 Eur, kreditné karty: 0,00 Eur, ostatné výdavky: 0,00 Eur,
povolené prečerpanie: 0,00 Eur a ručiteľské záväzky: 180,00 Eur. Z pripojeného dopytu
SRBI vyplýva, že tento dopyt bol vykonaný v deň uzavretia zmluvy 10.09.2015 a odpoveď k nemu už
nie je pripojená. Z dopytu na Sociálnu poisťovňu vykonaného taktiež v deň uzavretia zmluvy vyplýva
odpoveď, že žalovaný bol zamestnaný aspoň od 6/2011, aspoň 89 dní, mal vymeriavací
základ za predposledný mesiac, resp. za posledné tri mesiace aspoň 607,00 SKK,
nepoberal žiadny dôchodok a nepracoval na základe dohody o pracovnej činnosti atď.
9. Na základe uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca si svoju povinnosť posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver nesplnil riadne. Z ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy mu vyplývalo
oprávnenie využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom. Uvedený zákon v tejto súvislosti odkazoval pod poznámkou 17)
napríklad na § 92a zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý upravuje spoločný bankový register
obsahujúci údaje o úveroch a bankových zárukách poskytnutých klientom bánk, údaje o pohľadávkach
bánk proti klientom z poskytnutých úveroch a bankových záruk, údaje o splácaní záväzkov klientov z
nich, o bonite a dôveryhodnosti klientov z hľadiska splácania ich záväzkov z poskytnutých úverov a
bankových záruk.
10. V prejednávanej veci žalobca preukázal, že vykonal dopyt na SRBI. Nijako však nepreukázal, že
odpoveď na tento dopyt bola negatívna, t.j. že žalovaný v tomto registri nie je vedený. Len v takomto
prípade by totiž bolo možné hovoriť, že žalobca si v podstatnej časti splnil vyššie uvádzanú povinnosť.
V podstatnej časti preto, že lustráciu v SRBI, bez ďalšej lustrácie, súd nepovažoval za dostačujúcu pre
splnenie danej povinnosti. Uvedený záver možno vyvodiť aj zo znenia ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010,
ktoré na tento register cez poznámku odkazovalo len ako príklad, t.j. ako na jednu z viacerých možností.
Oveľa viac informácii pre overenie bonity žiadateľa o úver totiž poskytujú nebankové registre.
Napríklad Nebankový register klientskych informácií (NRKI) vznikol na konci roku 2006 a združuje 25
nebankových inštitúcií (medzi nimi ČSOB Leasing, Consumer Finance Holding atď.), pričom v registri
sú informácie o platobnej morálke a dôveryhodnosti klientov, ktorí využívajú nebankové úvery, ako aj
informácie o ručiteľských záväzkoch.
11. Z lustrácií konaní vedených na Okresnom súde Dolný Kubín vyplýva, že voči žalovanému je od roku
2004 vedené exekučné konanie pod sp. zn.. 5Er/21/2004 v prospech Prvej stavebnej sporiteľne, a.s.,
od roku 2013 pod sp. zn. 2Er/375/2013 v prospech EOS KSI Slovensko, a.s., od roku 2015 pod sp.zn.
4Er/259/2015 v prospech ČSOB Leasing, a.s. a od roku 2016 pod sp. zn. 5Er/241/2016 v prospech
Slovenskej konsolidačnej, a.s. (č.l. 111 spisu).
12. Je teda zrejmé, že v čase keď žalovaný žiadal u žalobcu o úver mal splatnú a exekučne vymáhanú
pohľadávku voči stavebnej sporiteľni, aj leasingovej spoločnosti (exekučné konanie v prospech
leasingovej spoločnosti sa síce začalo v roku 2015, pričom úverová zmluva je z 10.09.2015,
avšak splatnosť pohľadávky a teda existencia dlhu musela nastať oveľa skôr, keďže podanie návrhu na
vykonanie exekúcie nasleduje až potom, čo dlžník dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu súdnym
rozhodnutím).
13. Údaje o existencii záväzkov žalovaného voči nebankovým spoločnostiam by žalobca získal cez
lustráciu v NRKI. Ak teda túto alebo obdobnú lustráciu žalobca pred uzavretím zmluvy so žalovaným
vôbec nevykonal a zároveň vo vzťahu lustrácii v SRBI nepreukázal, že jej výsledkom bolo, že žalovaný
v nej nie je ako dlžník, či ručiteľ vedený, tak nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. potom žalobca nie je oprávnený vyžadovať
od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
14. Za takéhoto stavu veci s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru, ktoré žalobca vykonal listom
zo dňa 19.06.2017 nemožno spájať predpokladané účinky, t.j. uvedený list nemohol mať za následok
zosplatnenie úveru. V takejto situácii je úver splatný aj naďalej tak, ako to bolo dohodnuté v úverovej
zmluve, t.j. v dohodnutých mesačných splátkach.
15. Z tohto dôvodu okresný súd žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia celého zostatku úveru
vrátane jeho príslušenstva, nemohol vyhovieť, ale v danom prípade žalobe vyhovel len čiastočne
ohľadne nezaplatených a v čase rozhodovania súdu splatných splátok úveru, resp. ich časti.
16. Z prehľadu splácania úveru na č.l. 5 spisu vyplýva, že v období od 15.10.2015 (dátum splatnosti prvej
anuitnej splátky úveru) do zosplatnenia úveru žalovaný zaplatil spolu sumu 3.287,78 Eur, čo zodpovedá
necelým 17 anuitným splátkam spolu s mesačným poistným, keď na 16 splátok vrátane
poistenia pripadá suma 3.105,12 Eur. Zo sedemnástej anuitnej splátky (vrátane poistenia) bola zaplatená
časť 182,66 Eur. Po zosplatnení, resp. už od 22.04.2017, žalovaný vôbec úver nesplácal a v čase



rozhodovania súdu tak bol v omeškaní so zaplatením splátok úveru (a poplatku za poistenie), ktorých
splatnosť nastala do rozhodnutia súdu. Išlo tak o časť sedemnástej splátky v sume 11,41
Eur (splatnosť 15.02.2017) a v poradí osemnástu splátku (splatnosť 15.03.2017) až dvadsiatu deviatu
splátku (splatnú 15.02.2018). Súd preto žalobe vyhovel čo do zaplatenia sumy 2.340,25 Eur (12 splátok
s poistením á 194,07 Eur +11,41 Eur).
17. K sume 2.340,25 Eur súd priznal úrok z omeškania vo výške 6,55 Eur, ktorý žalobca uplatňoval v
žalobe, keď z prepočtu úrokov z omeškania na č.l. 7 spisu vyplýva, že ide o úrok z omeškania vo výške
5 % ročne (t.j. vo výške podľa občianskoprávnych predpisov) účtovaný z a obdobie omeškania sa
so zaplatením splatných splátok do 19.06.2017, t.j. ide o úrok účtovaný dôvodne. Na základe uvedeného
súd žalobcovi priznal sumu 2.346,80 Eur
18. Počnúc od 20.06.2017 do zaplatenia súd žalobcovi priznal 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy
nezaplatenej sedemnástej splátky 11,41 Eur až do zaplatenia, nakoľko so zaplatením tejto časti je
žalovaný v omeškaní od 16.02.2017, avšak do 19.06.2017 bol úrok priznaný v rámci sumy 6,55 Eur
uvedenej v odseku 16. napadnutého rozhodnutia. Rovnaký úrok z omeškania súd priznal aj z osemnástej
až dvadsiatej prvej splátky, nakoľko žalovaný je s nimi v omeškaní odo dňa nasledujúcom po ich
splatnosti, pričom do 19.06.2017 bol úrok z omeškania priznaný v rámci sumy 6,55 Eur uvedenej
v odseku 16. rozhodnutia okresného súdu. Z dvadsiatej druhej až dvadsiatej deviatej splátky súd tiež
priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej
splátky až do zaplatenia. Pri priznaní úroku z omeškania konajúci súd postupoval podľa § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré súd aplikoval s
poukazom na ust. § 52 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka. Na rozhodnutie o povinnosti zaplatiť
sumu 2.340,25 Eur súd aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka.
19. Zároveň prvoinštančný súd priznané nároky uložil žalovanému zaplatiť v 100,00 Eur mesačných
splátkach, keď žalovaný na pojednávaní dňa 16.01.2018 žiadal o splátky maximálne 50,00 Eur mesačne.
V danom čase bol žalovaný nezamestnaný, avšak z aktuálnej lustrácie Sociálnej poisťovne (č.l. 112
spisu) vyplýva, že žalovaný sa od 01.02.2018 zamestnal, a to na dohodu o vykonaní práce -
nepravidelný príjem. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný má viacero veriteľov,
v prospech ktorých sú vykonávané exekúcie. Súd pritom rozhodol o povinnosti zaplatiť len zameškané
splátky úveru splatné do 20.02.2018. Pokiaľ ide o splátky úveru splatné po 20.02.2018 z úverovej zmluvy,
ktorej sa týka predmet konania, povinnosť ich platiť v dohodnutej výške, vrátane poplatku za poistenie,
v sume 194,07 Eur mesačne žalovanému naďalej trvá. Z dôvodu, aby nebolo ohrozené plnenie tejto
povinnosti, ako aj plnenie záväzkov voči ostatným (a skorším) veriteľom, súd určil žalovanému povinnosť
zaplatiť priznanú sumu v 100,00 Eur mesačných splátkach, keď bral zároveň do úvahy, že na
strane žalobcu vystupuje banka, t.j. subjekt, do ktorého majetkového postavenia takéto rozhodnutie
zásadne nezasiahne, na viac v situácii, keď žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie úroku z omeškania
až do úplného zaplatenia splátok tvoriacich priznanú sumu 2.340,25 Eur.

20. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 2 CSP a
žalovanému, ktorý mal v spore čistý úspech 15,94 % priznal nárok na ich náhradu v uvedenom rozsahu,
s tým, že konkrétnej výške trov súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku
(§ 262 ods. 2 CSP).

21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vyhovenia žaloby v celom rozsahu. Zároveň
žiadal, aby odvolací súd uložil žalovanému nahradiť mu trovy prvoinštančného i odvolacieho konania.
22. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Naviac súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolateľ vyjadril presvedčenie, že svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. si riadne
splnil, keďže pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver posúdil jeho príjmy a výdavky na
základe reportu zo Spoločného registra bankových informácií, (z ktorého vyplýva, že lustrácia prebehla
s negatívnou odpoveďou, t.j. že žalovaný nie je vedený ako dlžník), ktorý doklad k odvolaniu i pripojil.
Zdôraznil, že na základe výzvy súdu z 15.01.2018 žalobca doručil súdu dôkaz o tom, že vykonal
report SRBI, pričom ale nešlo o samotný report. Okresný súd žiadal totiž od žalobcu len oznámenie
a zdokladovanie toho, ako si žalobca splnil povinnosť posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver.
Pokiaľ súd vyhodnotil žalobu ako neúplnú, mal žalobcu vyzvať v zmysle ust. § 129 ods. 1 CSP na jej
doplnenie, resp. opravu. V prípade, že súd rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania,
pričom jeho rozhodnutie nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na
začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takej činnosti povinný, takýmto postupom,



ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred súdom. K posudzovaniu
bonity žalovaného odvolateľ ďalej uviedol, že zo samotného ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé,
že posudzovanie schopnosti dlžníka splácať úver nie je exaktne určené, nie je ustanovený presný
postup posúdenia bonity a nie je stanovená povinnosť dopytom zisťovať údaje v konkrétnych registroch.
Na posúdenie bonity žalovaného žalobca využil tri rôzne zdroje o informácii (žiadosť o úver, dopyt
do Sociálnej poisťovne a dopyt do SRBI). Je zrejmé a logické, že existujú aj iné možnosti preverenia
bonity klienta, avšak podstatné je, že zákon neustanovuje povinnosť využiť všetky dostupné možnosti
preverenia bonity a neustanovuje ani konkrétne spôsoby jej overenia. Žalobca pritom zohľadnil dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a aj účel
spotrebiteľského úveru, nahliadol do príslušnej databázy s negatívnym dopytom (SRBI) a vychádzal
z údajov poskytnutých mu žalovaným a zistenými lustráciou v Sociálnej poisťovni. Je teda zrejmé, že
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v žiadnom prípade neporušil.

23. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

24. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo
zvyšnej časti, ako aj v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.

25. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní
obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

26. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

27. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť
môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov,
v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP),
o čom bol žalobca zo strany okresného súdu riadne poučený (č.l. 48 a 51 spisu). Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.
28. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
29. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.



30. Právo strany sporu, aby vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené článkom 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, znamená, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie
tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená hlavne v ustanovení § 160 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom. Osobitné prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých
ustanoveniach s cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy
na strane sporu, či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú. V tejto súvislosti sa
žiada zdôrazniť, že práve žalobca nesie zodpovednosť za to, že prezentuje súdu konzistentné skutkové
tvrdenia podporené dôkazmi. Pokiaľ túto povinnosť nesplní, prejaví sa to v rozhodnutí vo veci samej.
Nedostatky v procesnej aktivite strany nemôže súd v sporovom konaní riešiť prostredníctvom inštitútu
špeciálneho procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP, pretože daná regulácia rieši len nedostatky
vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd
nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené
riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto nenáležitú pomoc jednej procesnej strane,
potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý proces strane vystupujúcej v opačnom
procesnom postavení, čo je neprípustné.

31. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol správny. Je zjavné, že žalobca
predložil dôkazy, z ktorých mala byť vyvodená, opodstatnenosť jeho nároku uplatneného žalobou. Pokiaľ
však listinný dôkaz (report zo Spoločného registra bankových informácií, z ktorého vyplýva, že lustrácia
prebehla s negatívnou odpoveďou, t.j. že žalovaný nie je vedený ako dlžník), na predloženie ktorého bol
naviac žalobca súdom výzvou zo dňa 16.01.2018 vykazoval podstatné vady (išlo len o dopyt žalobcu na
register SRBI, bez výsledku - odpovede naň), potom nebolo možné priznať ochranu žiadanému právu.
Podstatou právneho problému v posudzovanej veci bola otázka splnenia zákonnej povinnosti žalobcu
v zmysle ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. t.j. posudzovania bonity žalovaného žalobcom pri
uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke - žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
tejto povinnosti.

32. Je teda zrejmé, že neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu namietajúca postup okresného
súdu s odkazom na znenie § 129 ods. 1 CSP. Označené zákonné ustanovenie totiž upravuje postup
súdu v prípade, že z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje,
alebo je neúplné, prípadne nezrozumiteľné. Všetky uvedené nedostatky sa teda týkajú obsahovej
stránky podania/žaloby. Odvolateľ však argumentuje, že v jeho prípade mal postup okresného súdu
podľa dotknutého ustanovenia smerovať k odstráneniu nie nedostatkov obsahovej stránky jeho žaloby
(keď takéto nedostatky táto nevykazovala), ale k odstráneniu „nedostatočnosti“ konkrétnych listinných
dôkazov, ktorými mal žalobca preukazovať opodstatnenosť svojho nároku. To znamená k uneseniu
dôkazného bremena stranou sporu.

33. Skutočnosť, či žalobca (ne)unesie dôkazné bremeno, nachádza svoj odraz až v rozhodnutí vo veci
samej. V štandardnom sporovom konaní, medzi ktoré patrí i súdená vec, je neprípustné vyzývať strany
sporu na prezentovanie konkrétnych skutkových okolností a predloženie dôkazov v tom zmysle, že ak
ich uvedú, potom preukážu nimi opísané rozhodujúce skutočnosti a môžu byť v spore úspešné. Takýto
postup súdu, ktorého sa v konečnom dôsledku domáha i odvolateľ, by bol v hrubom rozpore s princípom
kontradiktórnosti sporového súdneho konania, ako aj porušením ústavnej zásady rovnosti sporových
strán. Možno teda zhrnúť, že odvolateľ si zamieňa vecnú (ne)dôvodnosť žaloby s jej obsahovou
(ne)úplnosťou. Inými slovami, účelom postupu súdu podľa § 129 ods. 1 CSP je odstrániť obsahovú
neúplnosť žaloby, nie zabezpečiť, aby žalobca bol v spore (v plnom rozsahu) úspešným.

34. V súvislosti so zisťovaním bonity spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na doplňujúci návrh, ktorým sa
mení zákon č. 129/2010 Z. z., v ktorom sa okrem iného uvádza: „Zámer finančného sprostredkovateľa
je často presvedčiť nebonitného klienta, ktorý má problémy s kontrolou vlastných finančných tokov a
hospodárením, aby pristúpil na úver, u ktorého je v mnohých prípadoch zjavné, že ho spotrebiteľ nebude
vedieť splácať. Finančný sprostredkovateľ je motivovaný zanedbať povinnosť skúmania spotrebiteľovej
schopnosti splácať úver vidinou peňažnej prémie za sprostredkovanie a subjekt poskytujúci úver si
je vedomý, že v prípade neschopnosti splácať majetok môže siahnuť za pomoci štátneho donútenia
na majetkové hodnoty dlžníka, napríklad obydlie. Prípadný argument zo strany veriteľa, že exekúcia
majetku u nebonitných klientov je prirodzeným následkom nedodržania povinnosti splácať
úver neobstojí. Je tomu tak z dôvodu, že v prípade hrubého porušenia povinnosti skúmať spotrebiteľovu



schopnosť splácať úver veriteľom z dôvodu vidiny majetkových hodnôt spotrebiteľa vstupuje veriteľ do
zmluvného vzťahu v zlej viere (male fide), keďže si je dopredu vedomý toho, že
spotrebiteľ pri svojej úrovni bonity s veľkou pravdepodobnosťou nebude môcť splácať úver. Veriteľ si je
teda vedomý faktu, že hlavnou časťou zmluvného plnenia, ktorú od spotrebiteľa obdrží nebudú splátky
úveru, ale poplatky za omeškanie platieb a uspokojenie z majetkových hodnôt spotrebiteľa v dôsledku
spotrebiteľovej platobnej neschopnosti. .... Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch možno považovať povrchné skúmanie schopnosti splácať úver bez údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa v rozpore s odbornou starostlivosťou
alebo účelové použitie dokladov o platobnej schopnosti spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej bonity
spotrebiteľa, ako tomu v skutočnosti je, aby mu bol poskytnutý väčší úver, ako je schopný splácať.
Zároveň úprava umožňuje sankcionovať ľahšie porušenia povinnosti iba podľa prvej vety ustanovenia
§ 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Prípadná bezúročnosť
úveru a jeho oslobodenie od poplatkov je dôležitým nástrojom ochrany spotrebiteľa, vzhľadom na to,
že zákonom o spotrebiteľských úveroch bolo zrušené nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. ktorým sa
ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru. V súčasnej dobe
je teda maximálna výška spotrebiteľského úveru limitovaná jedine dobrými mravmi a definíciou úžery v
§ 235 Trestného zákona. Podľa judikatúry a názorov zúčastnených subjektov finančného trhu je hranica
úžery od úročenia 24-30% za rok, v závislosti od jednotlivých okolností prípadu.“

35. Irelevantnou je preto odvolacia námietka žalobcu, že bonitu žalovaného pred poskytnutím
spotrebiteľského úveru dostatočne preveril prostredníctvom údajov žalovaného v žiadosti o poskytnutie
úveru žalovaným, ktorý v tejto žiadosti neuviedol ako výdavky zrážky zo mzdy napriek tomu, že bol
povinný poskytnúť úplné, presné a pravdivé údaje pre posúdenie jeho bonity (§ 7 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z.); ako aj dopytom do Sociálnej poisťovne a dopytom do SRBI. V danej súvislosti odvolací
súd poukazuje na svoju argumentáciu v bode 34. tohto rozhodnutia a dôvody písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku v jeho bodoch 15. až 22. Odvolací súd preto zhodne s okresným súdom dospel
k záveru, že žalobca si svoju povinnosť, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného
splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy o úvere), riadne nesplnil. V prejednávanej veci žalobca síce preukázal, že vykonal dopyt na
SRBI, žiadnym spôsobom však už nepreukázal, aká mu na tento dopyt došla odpoveď a či táto odpoveď
bola negatívna, t. zn., že žalovaný v označenom registri nie je vedený. Napokon je možno
vysloviť súhlas s názorom okresného súdu prezentovaným v napadnutom rozhodnutí, že lustrácia v
SRBI bez ďalšej lustrácie nie je dostatočná pre splnenie danej povinnosti, čo priamo vyplýva zo znenia
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré na tento register cez poznámku odkazovalo len ako
príklad, t.j. ako na jednu z viacerých možností. Pre dostatočné overenie bonity žiadateľa o úver je viac
dostupných informácií v nebankových registroch, napr. nebankový register klientskych informácií (NRKI),
ktorý obsahuje informácie o platobnej morálke a dôveryhodnosti klientov, ktorí využívajú nebankové
úvery, ako aj informácie o ručiteľských záväzkoch. Napokon aj prebiehajúce exekučné konania
proti žalovanému označené v napadnutom rozhodnutí nasvedčujú, že postup banky pri overovaní
bonity klienta nebol dôsledný. Žalobca si však existenciu záväzkov žalovaného voči nebankovým
spoločnostiam v registri NRKI nezabezpečil a vo vzťahu k lustrácii v SRBI nepreukázal, že jej výsledkom
by bolo, že žalovaný nie je ako dlžník či ručiteľ vedený. Podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné
alebo nekvalifikované preverovanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver je z hľadiska jeho dôsledkov
identické s nezisťovaním bonity spotrebiteľa vôbec. Poskytnutie úveru osobe bez dostatočnej bonity
je doslova ľahkomyseľnosťou dodávateľa, ktorá musí ísť jednoznačne na jeho ťarchu; s dôsledkami
upravenými v ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.

36. Je zrejmé, že žalobca v danom prípade nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho nie je oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.).

37. Pokiaľ žalobca pred rozhodnutím okresného súdu nepredložil do spisu výsledok lustrácie v
SRBI, čo aj on sám potvrdil vo svojom opravnom prostriedku, aktuálne ide o neprípustnú novotu
v odvolacom konaní - § 366 CSP. Žalobca tiež o podanom odvolaní neoznačuje konkrétne
písmeno dotknutého zákonného ustanovenia, z ktorého by mohla byť vyvodzovaná akceptovateľnosť
predmetného prostriedku procesného útoku v odvolacom konaní (t.j. dôkazu - výpisu zo spoločného
registra bankových informácií, ten je navyše vyhotovený dňa 28.03.2018, t.j. až po rozhodnutí okresného
súdu).



38. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada súd z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v napadnutej časti (výrok II.) rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.

39. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách
prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo
veci samej (čiastočným zamietnutím žaloby). Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (výrok
II.) zakladá vecnú správnosť i pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP), aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania (výrok III.). Len pre úplnosť krajský
súd dopĺňa, že okresný súd v prejednávanej veci náležite aplikoval zásadu pomerného úspechu v spore
a správne vyčíslil čistý úspech žalovaného v prejednávanej veci.

40. Vo zvyšnej časti (nenapadnutej odvolaním), t.j. vo výroku I. zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
nepriznal nárok na ich náhradu.

42. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k
vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu,
ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy
by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel
len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).