Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4S/193/2011 z 24. 5. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. mája 2012, sp. zn. 4S/193/2011, ECLI:SK:KSBA:2012:1011201635.1
Krajský súd Bratislava | 4S/193/2011 | ECLI:SK:KSBA:2012:1011201635.1 | 2012-05-24 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, predpis č. 470/2005 Z. z., OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f4771a66-0e2c-49f6-8b33-19b09b152611
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1011201635.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4S/193/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201635
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011201635.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členiek
senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: UVER INVEST, s.r.o.,
so sídlom Jakubovo námestie č. 12, 811 09 Bratislava, IČO: 36 655 481, zastúpený advokátskou
kanceláriou: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova č. 25, 851 01 Bratislava, IČO:
36 861 154, v mene ktorej koná Mgr. Martin Škubla, konateľ spoločností, proti žalovanému: Krajský
stavebný úrad v Bratislave, Lamačská cesta č. 8, 845 14 Bratislava 45, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. A-2011/1639-DLD zo dňa 26.7.2011, jednomyseľné, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu  z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou  doručenou tunajšiemu súdu v zákonom určenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2011/1639-DLD zo dňa 26.7.2011, ktorým bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Mestskej časti
Bratislava - Karlová Ves č. SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv zo dňa 28.2.2011. Uvedeným rozhodnutím
Stavebný úrad zamietol návrh spoločnosti UVER INVEST, s.r.o. (podaný prostredníctvom spoločnosti
ARTPLAN spol. s r.o. - C.. D. F.) na umiestnenie stavby: „Polyfunkčný objekt GreenHILL - Staré Grunty -
JUH, Bratislava“, navrhovanej na pozemkoch parcely číslo XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX katastrálne územie
M. X.. Zamietnutie návrhu bolo odôvodnené jeho rozporom s ust. § 36 ods. 3 zákona č. 131/2009 Z. z.
o pohrebníctve. Žalobca uviedol, že dňa 23.10.2009 podal prostredníctvom svojho zástupcu návrh na
vydanie územného rozhodnutia o umiestnení vyššie citovanej stavby príslušnému stavebnému úradu,
ktorý vo veci rozhodol až dňa 28.2.2011, čiže až po viac ako 17 mesiacov od doručenia návrhu na vydanie
územného rozhodnutia. Žalobca ďalej uviedol, že v čase nadobudnutia pozemkov na účely realizácie
spomínaného projektu GreenHILL žalobcom v rokoch 2006 až 2007 ako aj v čase podania návrhu na
vydanie územného rozhodnutia v roku 2009 bol platný a účinný zákon č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve a
o zmene  a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov.
Tento zákon v ust. § 16 ods. 8 s účinnosťou od 01.11.2005 zaviedol právny stav tzv. ochranných pásiem
pohrebísk. V prechodnom ustanovení § 33 ods. 4 prvej vety zrušeného zákona o pohrebníctve (č.
470/2005 Z.z.) bolo ustanovené: „šírka ochranného pásma pohrebiska 50 metrov sa nevyžaduje pre
pohrebiská zriadené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona“. Keďže pohrebisko „Cintorín Slávičie
údolie“ (susediace s citovanými pozemkami) bolo zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona č.
470/2005 Z.z. o pohrebníctve, právny režim ochranných pásiem pohrebísk sa na naň nevzťahoval.
Pre úplnosť žalobca uviedol, že ani územný plán Hlavného mesta Bratislavy prijatý v roku 2007 v
tom čase s existenciou predmetného ochranného pásma nepočítal. Žalobca uviedol, že tento právny



stav zmenila s účinnosťou od 1.1.2011 úprava nového zákona o pohrebníctve, pričom poukázal na
ust. § 15 ods. 7, ktorý obdobne ako v zrušenom zákone o pohrebníctve č. 470/2005 Z.z. upravil
ochranné pásma pohrebísk, ktorú však doplnil prechodným ustanovením, ktoré je podľa žalobcu zjavne
retroaktívne. Ide o ust. § 36 ods. 3 nového zákona o pohrebníctve, ktoré ustanovuje: „ v ochrannom
pásme existujúceho pohrebiska 50 metrov je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli  schválené v
územných plánoch pred 1.11.2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného
stavebného úradu pred 1.11.2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do 50 metrov od pohrebiska
pred 1.11.2005 zostanú zachované“. Z toho vyplýva, že od 1.1.2011 sa na základe nového zákona o
pohrebníctve, právny režim ochranných pásiem vzťahuje aj na predmetné pohrebisko „Cintorín Slávičie
údolie“. Žalobca v ďalšom poukázal na to, že správny orgán napriek tomu, že sa musí riadiť aj v
danom prípade procesnými lehotami upravenými v stavebnom zákone resp. v zmysle § 49 správneho
poriadku sa vo svojom konaní takýmto postupom preukázateľne neriadil, keďže svojou nečinnosťou
zapríčinil vznik prieťahov v danom konaní. Správny orgán  pri šetrení sťažnosti žalobcu zo dňa 15.5.2011,
vyhodnotil procesné pochybenia stavebného úradu spočívajúce v nedodržaní zákonných lehôt  - ako
porušenia zákona a zásah do práv účastníka konania. Takto sa správny orgán dopustil porušenia práv
žalobcu garantovaných čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Týmto konaním podľa žalobcu správny orgán nielenže
nezákonne postupoval, ale aj zmaril projekt GreenHILL. Podľa žalobcu uvedený nezákonný postup
podľa žalobcu má za dôsledok aj nezákonné samotné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
Žalobca v odvolaní voči prvostupňovému správnemu orgánu vytýkal nielen procesné pochybenia ale
aj skutočnosť, že niektoré ustanovenia nového zákona o pohrebníctve týkajúce sa ochranných pásiem
pohrebísk nie sú v súlade s Ústavou SR a má zato, že ide jednoznačne o retroaktívnu normu, pretože
vztiahol právnu úpravu ochranných pásiem aj na pohrebiská zriadené pred jeho účinnosťou, čo súčasne
znamená, že sa vzťahuje aj na pohrebiská zriadené pred účinnosťou zrušeného zákona o pohrebníctve.
Žalobca uviedol, že v odvolaní navrhol, aby žalovaný v zmysle ust. § 3 ods. 1 a 4 a ust. § 40 ods. 1
správneho poriadku v spojení s ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre  dal
podnet generálnemu prokurátorovi SR na podanie návrhu Ústavného súdu SR o preskúmanie súladu
relevantných ustanovení nového zákona o pohrebníctve s Ústavou SR a pre tento účel aj v zmysle
§ 29 ods. 1 správneho poriadku konanie prerušil. Tým, že žalovaný nepostupoval v zmysle návrhu
žalobcu a vec generálnej prokuratúre resp. Ústavnému súdu nepredložil a za týmto účelom ani konanie
neprerušil sa dopustil podľa žalobcu porušenia jeho práva na spravodlivý proces. Na základe toho
žalovaný v dôsledku formalistického výkladu  ustanovení správneho poriadku sa dopustil nezákonného
postupu a vydal nezákonné rozhodnutie. Na základe týchto skutočností pri podrobnom  a rozsiahlom
rozpise teoretických úvah proti ústavnosti nového zákona o pohrebníctve, žiadal žalobca,  aby súd pred
rozhodnutím vo veci prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a
podľa tohto ustanovenia postúpil návrh na preskúmanie súladu ustanovenia § 15 ods. 7 a § 36 ods. 3
nového zákona o pohrebníctve s ustanovením článku 1 ods. 1, článku 20 ods. 1 a 4  v spojení s článkom
13 ods. 4 Ústavy SR, Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska.

Žalobca má zato, že samotné konštatovanie porušenie práv žalobcu žalovaným nie je dostatočným
prostriedkom nápravy, pretože k tomu môže dôjsť až vydaním rozhodnutia, ktoré bolo predmetom
návrhu žalobcu t.j. vydaním rozhodnutia o umiestení stavby. Žalobca je toho názoru, že keďže ani
po vyhlásení protiústavnosti daného právneho predpisu Ústavným súdom SR by správny súd nemal
právomoc právoplatné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť, bolo by toto konanie zbytočné a správny
súd by musel v danom konaní aplikovať právny predpis o ktorého protiústavnosti je žalobca presvedčený.
Má zato, že takýto právny stav je nezlučiteľný s materiálnym chápaním SR ako právneho štátu a
nepochybne znamená pre neho odopretie spravodlivosti účastníkovi daného konania.

Z uvedeného dôvodu navrhol aby súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a  priznal mu náhradu trov konania.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 9.11.2011 zotrval na svojich doterajších
rozhodnutiach a preto žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že vo svojich rozhodnutiach podrobne rozviedol
správnu úvahu, ktorou sa riadil pri ich vydávaní pričom sa vysporiadal s námietkami uvedenými v
odvolaní žalobcu. Prisvedčil, že nespochybňuje vyjadrenie žalobcu vo veci nedodržania zákonných lehôt
pri vydávaní rozhodnutia o podanom návrhu na umiestnenie predmetnej stavby. Avšak má zato, že toto
procesné pochybenie nie je dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, nakoľko samotné



rozhodnutie je vydané vecne správne, v súlade so zásadou vyjadrenou v ust. § 46 správneho poriadku.
Teda má všetky náležitosti predpísané týmto ustanovením a rovnako vychádzal aj zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Uvedený zákon ustanovuje, že rozhodnutie sa musí v čase jeho vydania opierať o
účinnú právnu úpravu, aby spĺňalo obligatórnu požiadavku zákonnosti. Žalovaný má zato, že táto zásada
vyjadrená v ustanovení § 46 nepripúšťa výnimky a tak správny orgán nemohol prihliadať na to, že v
čase podania návrhu na začatie konania platila iná právna úprava. Žalovaný konštatoval, že procesné
pochybenie, ktoré žalobca vo svojom žalobnom návrhu rozviedol môže byť právnym základom na to
aby si žalobca uplatnil náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa osobitného
zákona, avšak uplatnenie si nároku na náhradu škody je postupom osobitným, nesúvisí s územným
konaním a nemožno ho v tomto konaní ani riešiť rovnako ako nemožno riešiť ani námietky týkajúce sa
škody spôsobenej nečinnosťou stavebného úradu. Samotná nečinnosť stavebného úradu rovnako nie
je dôvodom na zrušenie jeho prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na nové prejednanie, pretože
z hľadiska účinnej právnej úpravy by stavebný úrad nemohol v rámci nového  prejednania veci vydať iné
rozhodnutie než rozhodnutie o zamietnutí návrhu na umiestnenie stavby z rovnakých dôvodov. Samotné
podanie návrhu na Ústavný súd SR nie je možné vyhodnotiť ako začatie konania o predbežnej otázke
s povinnosťou prerušiť správne konanie. Samotnej námietke neprípustnej retroaktivity  nového zákona
o pohrebníctve účinného od 1.1.2011 žalovaný uviedol opakovane, tak ako to už rozviedol vo svojom
napadnutom rozhodnutí, že správne orgány riadiace sa v procesnom postupe zákonom o správnom
konaní nie sú oprávnené a ani povinné posudzovať súlad zákonov, ktoré v konaní aplikujú, t.j. s Ústavou
SR, ani posudzovať opodstatnenosť a odôvodnenosť námietok účastníkov konania v tomto smere.
Žalovaný je toho názoru, že otázka namietanej protiústavnosti zákona nemala pre účely územného
konania  povahu  predbežnej otázky, nakoľko podanie podnetu generálnemu prokurátorovi SR ešte
nemusia automaticky vyústiť aj do podania  na Ústavný súd SR a následného prijatia tohto podania na
ďalšie konanie. Prípadná zmena legislatívy následne po právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí návrhu
by znamenala, že napadnuté rozhodnutie nemôže už predstavovať prekážku právoplatnej rozhodnutej
veci a žalobcovi by nič nebránilo aby rovnaký návrh na umiestnenie stavby nepodal opätovne tentoraz
za iných legislatívnych podmienok. Žalovaný je toho názoru, že v danom prípade si mal kroky spojené
s vyslovením protiústavnosti zákona o pohrebníctve zabezpečiť sám žalobca nezávisle na postupe
žalovaného. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že vzhľadom k pravidlám správneho konania pri ktorých
sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolností, ktoré tu existovali v čase vydania správneho
rozhodnutia, nemožno prihliadať na právne skutočnosti, ktoré by nastali po vydaní rozhodnutia. Na
základe uvedených skutočností žalovaný je toho názoru, že samotná žaloba nemá opodstatnene.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1.5.2011) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. vyplýva v ktorých prípadoch sa môže účastník správneho
konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné súdy preskúmavajú
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán
zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnuté na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podľa ods. 3 pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho
orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.



Predmetom preskúmania boli rozhodnutia správnych orgánov vydané dňa 28.2.2011 pod číslom
2011/09/14145/4985/Vaa/Krv ako aj rozhodnutie žalovaného č. A-2011/1639-DLD zo dňa 26.7.2011.

Podľa článku 2 ods. 1 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon.

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL.ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však
nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu
(najmä v trestnoprávnej agende), nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy. (viď uznesenie NS SR z 29.06.2010, sp.zn. 4 Cdo 98/2010).

Z obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve vyplýva zo všeobecnej časti,
že po prijatí zákona o pohrebníctve a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.11.2005 z praxe vyplynuli nemalé
problémy s aplikáciou niektorých ustanovení, a to najmä v oblasti ochranných pásiem, nakladania s
ľudskými pozostatkami v zdravotníckych zariadeniach pri odovzdávaní ľudských pozostatkov pohrebnej
službe ale aj pri pochovávaní na pohrebiskách. Tento právny stav prináša časté a opakované konflikty
medzi prevádzkovateľmi pohrebných  služieb navzájom atď. V konečnom dôsledku tieto konflikty
priniesli neriešiteľné situácie pre pozostalých. Za závažnú otázku mal zákonodarca aj súčasné znenie
ustanovenia o ochrannom pásme, ktoré neumožňuje stavať žiadne budovy v blízkosti pohrebiska
čo mnohí majitelia pôdy kritizujú najmä v zahustených zónach, preto predložený návrh zákona tieto
problémy má odstrániť. Umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia s prevádzkou
pohrebísk a to na zabezpečenie obradov a na zabezpečenie plynulej údržby hrobových miest. Z
osobitnej časti dôvodovej správy k citovanému zákonu k § 36 vyplýva, že ustanovenie o prevádzkovaní
pohrebísk nadväzuje k časti § 36 sa uvádza, že návrhom zákona v prechodnom ustanovení upravuje,
ktoré budovy je možné postaviť pri existujúcich pohrebiskách. Ide o budovy, ktoré boli schválené v
územných plánoch a v územnom konaní pred 1.11.2005. Rovnako sa upravujú aj ochranné pásma
krematórií.

Podľa názoru súdu nemožno namietať ak zákonodarca neskôr zavedie určité obmedzujúce pravidlá,
ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili tzn., že zákonodarca ich zavedie vtedy keď zistí



na základe svojich skúseností z predchádzajúceho zákona alebo si urobí jasný záver o nevyhnutnosti
takýchto nových pravidiel aj vtedy keď to bude síce nevýhodnejšie pre niekoho kto bol pôvodnou úpravou
zvýhodnený.

V ustanovení § 36 sú upravené prechodné ustanovenia zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve takto:

(1) Ak obec, ktorá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona prevádzkuje pohrebisko na pozemku vo
vlastníctve cirkvi a cirkev v lehote podľa predpisov platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci
písomne neoznámila, že chce pohrebisko prevádzkovať sama, oprávnenie prevádzkovať pohrebisko
obci zostáva zachované. Cirkev, ktorá svoju požiadavku na zmenu prevádzkovateľa pohrebiska v lehote
podľa predpisov platných do nadobudnutia účinnosti tohto zákona obci písomne neoznámila, že chce
pohrebisko prevádzkovať sama, môže tak urobiť najskôr dňom 1. novembra 2015.

(2) Prevádzkovateľ pohrebnej služby a prevádzkovateľ krematória sú povinní upraviť prevádzkový
poriadok podľa tohto zákona a vyžiadať si jeho schválenie regionálnym úradom verejného zdravotníctva
najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

(3) V ochrannom pásme existujúceho pohrebiska 50 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli
schválené v územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní
rozhodnutím príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005. Budovy postavené v ochrannom
pásme do 50 m od pohrebiska pred 1. novembrom 2005 zostanú zachované.

(4) V ochrannom pásme krematória 100 m je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v
územných plánoch pred 1. novembrom 2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím
príslušného stavebného úradu pred 1. novembrom 2005. Budovy postavené v ochrannom pásme do
100 m od krematória pred 1. novembrom 2005 zostanú zachované.

(5) Prevádzkovateľ pohrebnej služby, ktorý využíva chladiace zariadenie a iné miestnosti v
zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku úradu pre dohľad a v ich
areáloch na prevádzkovanie pohrebnej služby, a tieto vlastní alebo má v nájme alebo vo výpožičke, v
správe alebo užívaní v zdravotníckom zariadení, v zariadení sociálnych služieb alebo na pracovisku
úradu pre dohľad a v ich areáloch, môže ich využívať na prevádzkovanie pohrebnej služby do 31.
decembra 2011.

(6) Konania o uložení pokút začaté do 31. decembra 2010 a neukončené právoplatným rozhodnutím sa
dokončia podľa doterajších predpisov.

(7) Osvedčenia o odbornej spôsobilosti, ktorých platnosť bola podľa doterajších predpisov obmedzená
na dobu určitú, sa menia na dobu neurčitú.

(8) Doterajšie právne vzťahy týkajúce sa užívania hrobového miesta zostávajú zachované za rovnakých
podmienok, ako boli dohodnuté v právnom vzťahu, ak osoba alebo osoby oprávnené z tohto právneho
vzťahu sú známe a podmienky užívania hrobového miesta sú splnené.

Uvedené zákonné ustanovenie neobsahuje  všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu
resp. zrušení právneho predpisu a nahradením ho novým právnym predpisom, kde by bolo určené,
že právne vzťahy ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu alebo konania
začaté v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom
za účinnosti ktorého vznikli (dokončia sa podľa doterajších predpisov) ak neskorší právny predpis
neustanovuje inak. (Takto upravuje len konania o uložení pokút v odseku 6 citovaného zákona). Preto



podľa existujúcej praxe je potrebné vychádzať z platného a účinného predpisu, ktorým v danom prípade
je  zákon č. 131/2010 Z.z.,  z ktorého správne vychádzalo aj napadnuté rozhodnutie žalovaného.

Z doloženého administratívneho spisu bolo Krajskému súdu v Bratislave preukázané, že navrhovateľ
podal návrh na vydanie územného rozhodnutia prostredníctvom svojho zástupcu dňa 23.10.2009, tento
návrh predložil miestnemu úradu Mestskej časti Bratislava - Karlová Ves. K svojmu návrhu doložil
splnomocnenia, výpis z Obchodného registra SR súvisiace listy vlastníctva rovnako, kópiu z katastrálnej
mapy, jednotlivé stanoviská vyjadrenia dotknutých orgánov ako aj projektovú dokumentáciu pre územné
rozhodnutie. Dňa 14.12.2009 navrhovateľ svoj návrh doplnil o záväzne stanovisko Hlavného mesta SR
Bratislava a povolenie vjazdu z verejnej komunikácie. Zo samotného návrhu na vydanie územného
rozhodnutia na stavbu vyplýva, že účelom využitia polyfunkčnej novostavby je občianska vybavenosť
(obchodné priestory, penzión), garáže a byty.

Z doloženej aktualizácie územného plánu Hlavného mesta SR Bratislavy z roku 1993 súd zistil, že
pred 1.11.2005 nebola na vyššie uvedených parcelách navrhovaných na zastavanie schválená žiadna
budova.

Mestská časť Bratislava - Karlová Ves svojim rozhodnutím SU 2011/09/14145/4985/Vaa/Krv zo dňa
28.2.2011 vydalo rozhodnutie, ktorým zamietlo návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení
stavby s poukazom na ust. § 36 ods. 3 zákona č. 131/2009 o pohrebníctve. S poukazom najmä na ust.
§ 37 ods. 2 stavebného zákona Stavebný úrad posúdil v zmysle uvedenej normy návrh resp. preskúmal
predloženú projektovú dokumentáciu a zistil, že osadením predmetného bytového domu by nebolo
dodržané ochranné pásmo existujúceho pohrebiska a predmetný zámer výstavby bytového domu by bol
v tomto prípade realizovaný v tomto ochrannom pásme, čím by došlo k porušeniu už vyššie cit. ust. § 36
ods. 3 zákona č. 131/2010. Poukázal na to, že v zmysle uvedeného ustanovenia v ochrannom pásme
existujúceho pohrebiska 50 metrov je možné umiestniť len tie budovy, ktoré boli schválené v územných
plánoch pred 1.11.2005 alebo boli schválené v územnom konaní rozhodnutím príslušného stavebného
úradu pred 1.11.2005.

Obsah odvolania žalobcu sa zhoduje s obsahom podanej žaloby.

Žalovaný preskúmal postup stavebného úradu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia. Vo svojom odôvodnení žalovaný okrem iného uviedol, že z administratívneho spisu je
zrejmé, že stavebný úrad ako prvostupňový správny orgán v konaní nepokračoval čo do merita veci,
nevykonal žiadne procesné úkony v dôsledku čoho nemohol žalovaný vyhodnotiť či vôbec pristúpil k
posúdeniu kompletnosti návrhu. Poukázal však na účinnosť zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve,
ktoré tento zákon nadobudol dňom 1.1.2011. Na základe toho uviedol, že stavebný úrad vydal
rozhodnutie v zmysle uvedeného zákona,  pretože cit. ustanovenie predstavuje zákonnú prekážku
vydania územného rozhodnutia v danom prípade, nakoľko dotknutá stavba sa navrhuje umiestniť
na pozemkoch, ktoré zasahujú do ochranného pásma existujúceho pohrebiska a zopakoval dôvody,
ktoré formuloval už stavebný úrad. Procesný postup prvostupňového správneho orgánu vyhodnotil ako
relevantný pre daný prípad a to z toho dôvodu, že umiestneniu stavby v danom prípade bráni priamo
osobitný zákon, ktorý predpokladá potrebu zamietnutia návrhu, preto nebol dôvod na vydanie oznámenia
o začatí konania a na prejednanie veci s účastníkmi konania, pretože takýto postup nemalo svoje ďalšie
opodstatnenie. Keďže správny orgán nemohol vydať iné rozhodnutie, než rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na umiestnenie stavby, žalovaný jeho rozhodnutie ako zákonné potvrdil.

Žalovaný sa vyjadril aj k výhradám žalobcu ohľadom nedodržania zákonných lehôt v postupe správneho
orgánu, v tom zmysle, že s prieťahmi v danom konaní stavebného úradu súvisí možnosť uplatnenia
si náhrady škody zo strany žalobcu avšak nezakladá potrebu zrušenia samotného rozhodnutia. Čo
sa týkalo názoru o retroaktivite a tým aj súvisiacich protiústavných ustanovení citovaných žalobcom,
žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že nemal dôvod postupovať podľa predstáv žalobcu vzhľadom k
tomu, že v čase odvolacieho konania neprebiehalo na Ústavnom súde SR konanie o preskúmaní súladu
namietaného zákonného ustanovenia s Ústavou SR a preto nevidel dôvod odvolacie konanie podľa ust.



§ 29 ods. 1 správneho poriadku prerušiť. Keďže mal zato, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie
návrhu na umiestnenie predmetnej stavby podľa ust. § 37 ods. 4 stavebného zákona a stavebný úrad
prejednanú vec posúdil vecne správne, nemal dôvod pre iný postup než ten, ktorý vyjadril vo výroku.

V danom  prípade Krajský súd v Bratislave je toho názoru, že žalovaný vo veci postupoval správne
v súlade s vyššie citovaným zákonom. Zásadnou otázkou totiž je, či práva žalobcu, vlastníka vyššie
citovaných pozemkov, na ktorých chcel umiestniť polyfunkčný objekt  - stavbu  - boli dodatočne a so
spätnou účinnosťou neskorším zákonom skutočne odňaté alebo zmenené. Z obsahu spisu vyplýva, že
žalobca v čase rozhodovania správnych orgánov nebol stavebníkom lebo v rozhodnom čase nebolo
vydané žiadne územné rozhodnutie alebo stavebné povolenie, ktoré by jeho práva stavebníka  zakladali.
Ním navrhovaný polyfunkčný dom  nemal charakter, ktorý mal na mysli zákonodarca, tak ako to uviedol
v dôvodovej správe, že umožní výstavbu budov aj v ochranných pásmach, ktoré súvisia s prevádzkou
pohrebísk a to na zabezpečenie obradov a na zabezpečenie plynulej údržby hrobových miest.  Preto
ani žiadne také právne skutočnosti nenastali, ktoré by menili alebo rušili jeho status. Čiže nemožno v
danom prípade hovoriť ani o pravej či nepravej retroaktivite nového zákona o pohrebníctve. Je treba
povedať, že uvedený zákon v tomto smere obmedzil iba možnosť využitia pozemkov nachádzajúcich
sa v určenej vzdialenosti od pohrebísk.

Preto súd námietky žalobcu uvádzané smerom k poškodzovaniu jeho práv procesnoprávnych, či
hmnotnoprávnych z dôvodu retroaktívnych účinkov zákona č.  131/2010 Z.z. o pohrebníctve mal za
nedôvodné.

Na druhej strane ani súd nepochybuje o tom, že žalobca mohol byť poškodený na svojich procesných
právach v súvislosti s nečinnosťou správneho orgánu už vyššie uvádzanou, ale v tomto prípade už
dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom správny orgán mu ozrejmil možnosti ďalšieho využitia právnych
prostriedkov na zhojenie škôd (ne)konaním správnych orgánov vyvolaných.

Súd musí konanie o žalobe prerušiť ak rozhodnutie správneho orgánu bolo medzitým napadnuté
protestom prokurátora a to až do jeho vybavenia; ak napadnuté rozhodnutie bolo zrušené alebo
zmenené, súd konanie o žalobe zastaví. Súd preruší konanie aj vtedy, ak je povinný predložiť predbežnú
otázku súdnemu dvoru podľa čl. 234 ods. 3 ZES.

Ústava SR v článku 144 ods. 3 na ktorý nadväzuje § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súdu ukladá prerušiť
konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je preto nepochybné,
že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec
i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy ak dospeje
k názoru, svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v
prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník nie však prejednávajúci súd pokiaľ preto súd
rozpor zákona s Ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná
nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si to neuvedomí ) a konanie v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nepreruší nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Ako už súd uviedol, žalobca nenadobudol práva, ktoré by retroaktívna zmena právneho vzťahu sa k
týmto právam viazala alebo, že by zhoršila právne postavenie subjektu práva. Preto súd konštatoval, že
v danom prípade nie je nevyhnutné prerušenie  konania, a preto návrhu žalobcu nevyhovel.

Podľa názoru súdu správne orgány zistili dostatočne skutočný stav veci vyvodili zo zisteného skutkového
stavu veci správny právny záver a tento aj dostatočne zdôvodnili. Navyše súd poukazuje na to,
že všetky ostatné námietky (najmä súvisiace s retroaktivitou) ktoré žalobca uviedol v žalobe na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samé o sebe dôvodom pre zrušenie
predmetného rozhodnutia už z vyššie uvedených dôvodov.



Preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak,  že neúspešnému žalobcovi
ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať  odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho písomného doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky

prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa  má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje  za nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha.