{"guid": "34f0d5d0-4104-44a5-9386-0687cf304b52:ba477d9a-fb3f-4737-8b8d-832f13e3ae87", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1", "spisova_znacka": "5Co/140/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/140/2012 z 1. 7. 2013", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 1. júla 2013, sp. zn. 5Co/140/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1", "identifikacne_cislo": "8111210451", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Milena Fegyesová", "sudca_id": 746, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-milena-fegyesova-746", "datum_vydania": "2013-07-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-148.odsek-1", "nazov": "§ 148 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-148.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-148"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-148"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ba477d9a-fb3f-4737-8b8d-832f13e3ae87", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/140/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111210451
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111210451.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci navrhovateľky Mgr. H. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. T., R. XX, zastúpenej JUDr. Ladislavom Mátrayom, advokátom so sídlom Prešov,
Masarykova 16, proti odporcovi Mgr. R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, zastúpenému IURISTICO
s.r.o., Košice, Štefánikova 26, o zaplatenie 13.277,57 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu a
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 10C/168/2011-63 zo dňa 25.04.2012 a
uzneseniu č.k. 10C/168/2011-66 zo dňa 14.05.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu
v prevyšujúcej časti.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Potvrdzuje uznesenie č.k. 10C/168/2011-66 zo dňa 14.05.2012.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 13.277,57
Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % za obdobie od 16.02.2011 do zaplatenia v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Zároveň odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 796,50 Eur a na
účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.472,97 Eur, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 657, § 517 ods. 2, § 563  Občianskeho
zákonníka, zároveň ust. § 2, § 5 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. v platnom znení (Živnostenský zákon).
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).

Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo
k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ. Zmluva bola uzavretá ústnou formou, pričom súd mal za
preukázané, že navrhovateľka prenechala odporcovi finančné prostriedky vo výške 13.277,57 Eur. Doba
vrátenia tejto pôžičky nebola určená medzi účastníkmi jednoznačne, nakoľko malo sa vrátiť do roka po
spustení prevádzok, resp. po spustení prevádzok v F. a v X.. Napriek skutočnosti, že pri odovzdávaní
peňazí neboli prítomní svedkovia, súd vyhodnotil jednotlivé dôkazy vykonané v tomto konaní, jednotlivo
aj v súvislostiach, a tieto nepochybne podporujú záver o tom, že poskytla navrhovateľka odporcovi



finančné prostriedky vo výške 13.277,57 Eur. Tento záver vyplýva z výsluchu svedkov S. R. ako aj H.
R., ktorí požičiavali predmetné finančné prostriedky navrhovateľke, a ktorí potvrdili to, že z jej vyjadrení
vyplývalo, že tieto finančné prostriedky budú použité na podnikateľské aktivity odporcu. Zároveň s
týmito výpoveďami svedkov korešponduje aj výpoveď odporcu, ktorý na pojednávaní uviedol, že na
začatie podnikateľskej činnosti, a to na zaplatenie odstupného ako aj na ďalšie investície do prevádzok,
potreboval sumu 700.000,- až 800.000,- Sk, pričom od svojej rodiny si požičal sumu asi 440.000,-
Sk. Z uvedeného vyplýva, že táto suma 400.000,- Sk reálne zodpovedala jeho potrebám pre začatie
podnikania, a preto súd má za to, že všetky tieto výpovede vo vzájomnej súvislosti dávajú logický záver
o tom, že finančné prostriedky boli odovzdané odporcovi, a to vo výške tak ako to uviedla navrhovateľka.
Navrhovateľka v tomto smere podľa názoru súdu uniesla dôkazné bremeno preukázania skutočnosti,
a to prenechania finančných prostriedkov odporcovi. Tento záver podporuje listinné dôkazy o vyplatení
odstupného za predmetné pohostinstvá. Ďalšou otázkou, s ktorou sa súd prvého stupňa vyporiadaval
pri posúdení návrhu, bola námietka vznesená odporcom ohľadom skutočnosti, že jednalo sa o finančné
prostriedky, ktoré dobrovoľne vložila navrhovateľka do ich spoločného podnikania, ktoré nebolo úspešné,
a preto je jej návrh na vrátenie finančných prostriedkov nedôvodný. Súd prvého stupňa mal za to,
že tieto námietky nie sú dôvodné a podnikateľské riziko je povinný niesť odporca, ktorý, ako vyplýva
zo živnostenského registra, bol podnikateľom. Navrhovateľka v tom čase bola študentkou. Je teda
zrejmé, že odporca prevádzkoval samostatne sústavnú činnosť, na vlastnú zodpovednosť, za účelom
dosiahnutia zisku, teda vykonával živnostenskú činnosť, a pokiaľ toto podnikanie skončilo v strate,
nemôže niesť túto stratu navrhovateľka, nakoľko táto nevykonávala živnostenskú činnosť, ani iným
spôsobom sa nepodieľala na podnikaní odporcu tak, aby finančné prostriedky, ktoré tam vložila, mali
byť vystavené podnikateľskému riziku, neúspechu v podnikaní. V danom prípade zo strany odporcu
nebolo preukázané a na jeho stranu prešlo dôkazné bremeno preukázania týchto tvrdení to, že finančné
prostriedky vložila navrhovateľka do podnikateľskej činnosti s vedomím, že v prípade neúspechu v
podnikaní o tieto finančné prostriedky príde, ako je to napr. pri zmluve o tichom spoločenstve a pod., kedy
tichý spoločník poskytuje podnikateľovi určitý vklad a ním sa podieľa na podnikaní podnikateľa. Takáto
zmluva však vyžaduje písomnú formu, čo v konaní nebolo preukázané. Preto na tieto námietky súd
neprihliadol a mal za to, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Nakoľko podľa
názoru súdu splatnosť predmetnej pôžičky nebola dohodnutá medzi účastníkmi konania jednoznačne,
nastáva povinnosť dlžníka splniť dlh po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal a v danom prípade k tomu
relevantne došlo až doručením výzvy na zaplatenie zo dňa 07.02.2011, kde bola uvedená lehote 5 dní,
teda odporca bol relevantne vyzvaný na splatenie dlhu dňa 15.02.2011. Z týchto dôvodov súd priznal
navrhovateľke právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % za obdobie od 16.02.2011 do
zaplatenia, a to podľa § 517 ods. 2 OZ, v spojení s nariadením vlády SR č. 87/95 Z. z. Z uvedeného
vyplýva, že výška úroku z omeškania je o 8 % - tuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania splateniu peňažného dlhu. Nakoľko základná
úroková sadzba ECD k 16.02.2011 predstavovalo 1 %, je priznaný úrok z omeškania v súlade s touto
právnou úpravou. Z vyššie uvedených dôvodov bol návrh ohľadom úroku z omeškania v prevyšujúcej
časti zamietnutý.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 3 OSP, kedy úspech
navrhovateľky bol len v pomerne nepatrnej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky, preto mal súd
za to, že je dôvodné priznať jej trovy konania. Tieto spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku vo výške
796,50 Eur a trovách právneho zastúpenia vo výške 1.472,97 Eur. Trovy právneho zastúpenia boli
určené v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., a to za 5 úkonov právnej služby určených podľa §
14 citovanej vyhlášky, prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 07.02.2011, podanie návrhu na súd dňa
13.04.2011 a účasť na pojednávaniach dňa 28.09.2011, 07.12.2011 a 25.04.2012. Z predmetu konania
činí výška odmeny za jeden úkon právnej služby sumu 287,14 Eur, čo za 5 úkonov právnej služby
predstavuje sumu 1.435,70 Eur k čomu je nutné pripočítať 4 x režijný paušál po 7,41 Eur a 1 x 7,63 Eur.
Spolu predstavujú trovy právneho zastúpenia sumu 1.472,97 Eur. Súd nepriznal navrhovateľke právo na
náhradu trov právneho zastúpenia za písomnú výzvu protistrane dňa 08.02.2011 a návrh na splátkový
kalendár dňa 21.02.2011, ako aj za porady s klientom, nakoľko tieto podľa názoru súdu neboli účelné. Na
jednotlivých pojednávaniach, pred ktorými sa tieto porady diali, nedošlo k namietnutiu nových okolností
v prípade, ktoré by podľa názoru súdu odôvodňovali účelnosť takejto porady advokáta s klientom. Súd
má za to, že tieto porady s klientom neboli účelné, preto nemožno priznať odmenu za tieto úkony právnej
služby, pričom písomné podanie protistrane nie je úkonom právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 citovanej
vyhlášky.



Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie odporca. Napadol prvý a tretí výrok rozsudku.
Mal za to, že sú dané odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) a a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. f) OSP. Namietal, že rozsudok nie je správny. Súd prvého stupňa uvádza, že zistil určitý
skutkový stav, avšak tento popisuje ako zistený hromadne s ním opísaných dôkazných prostriedkov,
a to výsluch účastníkov, svedkov, oboznámením listín a ostatného spisového materiálu. Neuvádza,
z akého dôkazného prostriedku zistil ktorú okolnosť a ako hodnotil dôkazy všetky jednotlivo a vo
vzájomných súvislostiach. Hromadné zistenie skutkového stavu zároveň nezodpovedá požiadavkám na
riadne odôvodnenie rozsudku. Došlo  tým k porušeniu § 132 a § 157 ods. 2 OSP, čo zároveň nerobí jeho
rozsudok nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Z výsluchu svedka S. R., H. R. a R. T., ktorí boli
vypočutí na pojednávaní konanom dňa 7.12.2011 vyplývajú podstatne odlišné skutkové zistenia, než
ktoré v konečnom dôsledku učinil súd prvého stupňa. Rovnako odlišné skutkové závery vyplývajú aj z
výsluchu samotného odporcu. Tieto sú navyše všetky vo vzájomnej zhode. Pokiaľ ide o rozhodujúcu
okolnosť či boli peniaze navrhovateľkou odporcovi požičané alebo či boli odporkyňou získané od
tretích osôb za účelom, aby ich použila spolu s odporcom na účely ich spoločného podnikania. V
konkrétnostiach je potrebné poukázať na skutočnosť, že svedok S. R. uvádzal, že navrhovateľke požičal
peniaze na to, aby mohli navrhovateľka a odporca vyplatiť nejakú reštaurácia, lebo oni potrebujú peniaze.
Svedok uviedol, že chceli nejako podnikať s pánom H.. V porovnaní svedkyňa H. R. uvádza, že si jej
neter od nej požičala  peniaze na prevádzku, aby si kúpili krčmu, pričom peniaze jej požičala, lebo
chcela podnikať s priateľom a peniaze jej požičala aj v súvislosti s kúpou krčmy v X., ktorú si chcú
s R. kúpiť. Napokon rovnako aj svedok R. T. uviedol, že odporca vedel, že navrhovateľka bude tam
podnikať spolu s odporcom. Súd prvého stupňa teda nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov vyplynuli, pričom sa táto vada dotýka podstatnej časti veci samej, pretože ide o skutočnosť,
ktorá je významná pre posúdenie veci z hľadiska hmotného práva. Záver súdu prvého stupňa, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľka odporcovi požičala a naopak, že z vykonaného
dokazovania nevyplynulo, že mu ich poskytla na spoločné podnikanie, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní a je v rozpore s obsahom spisu. Preto uplatnil odporca odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.
2 písm. d) OSP. Pokiaľ sa zároveň súd prvého stupňa v podstate oprel o tú skutočnosť, že navrhovateľka
nemá živnostenské oprávnenie, ale živnostenské oprávnenie mal odporca, pričom súd prvého stupňa
zdôrazňoval definíciu živnosti a nepreukázania zmluvy o tichom spoločenstve, je táto úvaha súdu prvého
stupňa nepodstatná. Nezabezpečenie živnostenského oprávnenie je síce porušením správno-právneho
predpisu, avšak to ešte neznamená, že osoba, ktorá reálne vykonáva činnosť, ktorá vykazuje znaky
podnikateľskej činnosti, nepodniká ako živnostník. V podstate rovnakú okolnosť potvrdzuje aj ust. § 3
ods. 1 Obchodného zákonníka. V druhom rade síce zmluva o tichom spoločenstve vyžaduje pre svoju
platnosť písomnú formu, avšak nejedná sa rozhodne o jediný spôsob usporiadania vzťahu medzi dvomi
osobami, z ktorých sa jedna podieľa na podnikateľskej činnosti a teda aj na riziku druhého. Ako príklad
možno uviesť zmluvu o združení podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá pre svoju platnosť
písomnú formu nepotrebuje. Vyššie uvedené úvahy súdu prvého stupňa teda nemajú oporu v právnej
úprave, v dôsledku čoho súd prvého stupňa činil nesprávne skutkové závery. Tu je potrebné namietať,
že súd prvého stupňa v podstate odôvodnil pôžičku tým, že sa nemohlo jednať, resp. nejednalo o vložení
finančných prostriedkov do spoločného podnikania, avšak nezisťoval, či skutočne medzi účastníkmi
existovala kauza požičania peňazí, t.j. záväzok odporcu prijaté peňažné prostriedky vrátiť. Napokon
namietal odporca aj použitie ust. § 136 OSP na ustálenie výšky pôžičky, ktorú odporcu následne súd
prvého stupňa zaviazal vrátiť. Suma požičaných peňazí sa nezisťuje úvahou súdu podľa § 136 OSP.
Preto uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku 1-3 zmeniť tak, že návrh, ktorým sa navrhovateľka domáha
vrátenia pôžičky v sume 13.277,57 Eur s príslušenstvom sa zamieta a navrhovateľka je povinná nahradiť
odporcovi trovy konania. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, to čo do výroku o trovách konania, podala včas odvolanie
navrhovateľka. Namietala, že jej súd neuznal celkom 7 úkonov, z toho porady, výzvu, splátkový kalendár.
Je toho názoru, že výzva je riadnym úkonom už aj z toho dôvodu, že od doručenia výzvy odporcovi začína
plynúť lehota na uplatnenie úrokov z omeškania. Splátkový kalendár bol spracovaný na základe žiadosti
protistrany. V opačnom prípade by tento bol skutočne zbytočný. Poukázala na vyhlášku č. 655/2004
Z.z., § 14 ods. 1 písm. c), že odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí aj za písomné
podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej. Pred každým pojednávaním
je na mieste porada s klientom, keďže v rámci pojednávania vždy vyjdú nové skutočnosti, ktoré môžu
mať zásadný význam pre konečné rozhodnutie. Nehovoriac o strese klienta pri jeho účasti na súde a
patričnom vystupovaní na pojednávaní. Konaniu na súde sa dalo predísť, ak by bol odporca ústretový a



nezavádzal. S nepriznaním trov právneho zastúpenia nemôže súhlasiť, keďže klient má právo radiť sa s
právnym zástupcom a tento má povinnosť tomuto vyhovieť. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že ani
jeden úkon v rámci konania nebol nadbytočný a teda tieto boli dôvodné. To, že po podaní návrhu súd už
nepovažoval tieto úkony za účelné, pričom zo žiadnej z týchto porád nedošlo k podaniu vyjadrenia, ktoré
by obsahovalo po skutkovej alebo právnej stránke nové skutočnosti, nie je podmienkou ich priznania.
Podaním vyjadrenia by vyšiel ďalší úkon, ktorý by bol samostatne účtovaný. Poukázala na znenie ust.
§ 142 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) a navrhla, aby jej boli priznané všetky trovy
právneho zastúpenia v zmysle predloženého vyúčtovania.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadril odporca. Poukázal na to, že o povinnosti nahradiť trovy konania
rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 3 OSP napriek tomu, že navrhovateľka mala iba
čiastočný úspech vo veci vzhľadom na čiastočné zamietnutie návrhu výrokom 2 rozsudku. Aj keď sa
rozdiel v žalovanom a priznanom nároku javil minimálny, ide o presne vyčísliteľný rozdiel, pri ktorom
mala navrhovateľka nárok iba na pomerne rozdelenú náhradu trov konania v zmysle § 142 ods.
2 OSP. Rozsudok súdu prvého stupňa je tak nezákonný v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Vo
vzťahu k nepriznaniu navrhovateľke náhrady trov právneho zastúpenia za výzvu na plnenie, odporca
uviedol, že takáto výzva má z pohľadu právneho posúdenia veci zásadný význam, nakoľko až táto
výzva učinila navrhovateľkou tvrdenú pohľadávku splatnou. Do toho času sa nejednalo o tvrdený
splatný záväzok odporcu a nakoľko odporca nebol v omeškaní s tvrdeným plnením, nemožno odčiniť
zodpovedným takéto trovy. Navyše sa jednalo o trovy vzniknuté pred začatím konania. Nie je teda
daný právny základ pre ich náhradu ako trov konania z hľadiska časového. Rovnaké úvahy sa upínajú
aj na dôvodnosť uplatnenia náhrady za vypracovanie splátkového kalendára. Je zrejmé, že odporca
advokátovi navrhovateľky pokyny nedával. Vo vzťahu k nepriznaniu navrhovateľke trov právneho
zastúpenia za 5 porád s klientom odporca uviedol, že sa majú nahrádzať iba účelne vynaložené
trovy. Snaha o zvýšenie trov ako trestu pre odporcu, na čo možno poukázať z postojov navrhovateľky
nemá oporu v právnej úprave. Potreba ďalších porád v danom prípade nebola odôvodnená žiadnou
zmenou skutkovej stránky veci. Odporca je presvedčený, že v rámci riadneho a profesionálne vedeného
rozhovoru medzi klientom a advokátom zo strany advokáta sa navrhovateľka mohla dostatočne
a dôsledne poradiť so svojim advokátom už v rámci prvej porady. Navrhovateľka má ukončené
vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa a tak so stresom a patričným vystupovaním sa mohla stretnúť napr.
na skúškach. Nejaví sa tak takáto potreba opakovaných porád ako skutočne dôvodná. Navyše priemerne
inteligentnému človeku postačí jednorazové poučenie o patričnom správaní sa v súdnej sieni. Preto
odporca považuje odvolanie navrhovateľky zo dňa 29.5.2012 za nedôvodné. Napriek tomu je však
rozsudok vo výroku o trovách nesprávny.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 26.6.2013 o 16.00 hod. a zistil, že odvolanie odporcu proti rozsudku nie je
dôvodné, dôvodné nie je ani odvolanie navrhovateľky proti výroku o trovách konania.

Ust. § 205 ods. 2 OSP taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa vo veci samej. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP, teda nesprávny
skutkový záver súdu prvého stupňa je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení
dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust. § 132 a § 135 OSP, teda jednotlivé dôkazy a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre
posúdenie veci z právneho hľadiska. Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
f) OSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho predpisu
než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

Odporca namietal aj vady konania uvedené v ust. § 221 ods. 1 OSP i to, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, teda namietal dôvody uvedené v ust. § 205 ods.
2 písm. a) a b) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP teda namietal, že mu ako účastníkovi
konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Malo dôjsť k porušeniu § 132 a § 157
ods. 2 OSP, čo zároveň robí rozsudok nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.



Odvolací súd v prejednávanej veci nezistil, že by rozsudok vychádzal z nesprávneho skutkového a
právneho záveru. Navrhovateľkou produkované dôkazy na preukázanie skutkových tvrdení hodnotil súd
prvého stupňa v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 132 OSP a jeho zhodnotenia skutkový záver si
osvojil aj odvolací súd.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa má náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 3 OSP. Súd
prvého stupňa sa v odôvodnení vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním a tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové zistenia súdu prvého stupňa boli podložené procesne
správnym dokazovaním, teda dokazovaním vykonaným spôsobom, ktorý určuje zákon a teda súd prvého
stupňa mal pre svoje právne závery riadne zistený skutkový stav. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
vyjadruje, že záver, ktorý sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na
poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Základom hodnotiaceho postupu sudcu je teda okrem ľudských a odborných
skúseností aj aplikácia pravidiel logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných
logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachoval rovnaký
význam použitých výrazov zásadu výlučného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých
podmienok nemôže zároveň platiť nijaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej
z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje,
aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, potom nie je ani možné
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Nemožno súhlasiť s námietkou odporcu, že súd prvého stupňa neuvádza, z akého dôkazného
prostriedku zistil, ktorú okolnosť a ako hodnotil dôkazy všetky jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.
Súd prvého stupňa jednoznačne pri hodnotení dokazovania uvádza, že napriek tomu, že pri odovzdaní
peňazí neboli prítomní svedkovia, jednotlivé dôkazy vykonané v konaní jednotlivo a v ich súvislostiach,
nepochybne podporujú záver o tom, že navrhovateľka poskytla odporcovi finančné prostriedky vo výške
13.277,57 Eur. Tento záver má vyplývať z výsluchu svedkov S. R. a H. R., ktorí požičali predmetné
finančné prostriedky navrhovateľke a ktorí potvrdili, že z jej vyjadrení vyplývalo, že tieto finančné
prostriedky budú použité na podnikateľské aktivity odporcu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na obsah výpovede svedka S. R., ktorý síce tvrdil, že požičal
svojej dcére 200.000,- Sk, a boli na to, aby mohli vyplatiť nejaké reštaurácie a nejaké veci s tým spojené
a uviedol, že presne nevie. Jednoznačne uviedol, že dával peniaze dcére v hotovosti bez prítomnosti
nejakej inej osoby. Zároveň uviedol, že vie, že chceli podnikať s pánom H., ona v tom čase študovala.
Na otázku právneho zástupcu navrhovateľky svedok uviedol, že podnikal v reštauráciách pán H., on
požičal peniaze dcére s tým, aby mu ona mohla pomôcť v podnikaní. Ona s ním nepodnikala, ale v
rámci vzťahov, ktoré medzi nimi boli, poskytol peniaze bez nejakých listín. Dohoda mala byť taká, že
peniaze sa vrátia možno do roka, možno do dvoch, alebo v nejakých splátkach. Peniaze mal vrátiť pán
H.. Svedok mal iniciovať viacero stretnutí s odporcom, ktorý mu povedal, že áno, peniaze mu vráti,
prisľúbil mu to, ale s tým, že peniaze nemá.

Z výpovede svedkyne H. R. vyplýva, že neter si od nej požičala peniaze na prevádzku, aby si kúpili
krčmu a nemôže ich vrátiť, lebo ich nemá. Bolo to niekedy v marci 2009, keď prišla za ňou poprosiť,
či jej nepožičia, lebo chce podnikať s priateľom. Bola to suma 6.640 Eur. Pri žiadosti o pôžičku, pričom
peniaze si požičala sama, dá ich priateľovi, ale potom ich vráti svedkyni sama s tým, že peniaze jej mal
vrátiť priateľ a potom ich vráti svedkyni.



Možno teda prisvedčiť súdu prvého stupňa, že z výsluchu svedkov S. R. a H. R. vyplýva, že požičali
finančné prostriedky navrhovateľke a tieto boli použité na podnikateľské aktivity odporcu.

Z výpovede svedka R. T. vyplýva, že vie, že si odporca od H. požičal peniaze, nakoľko mu odstupoval
pohostinstvá a to v X. a F.. Bol za ním s nejakým spoločníkom pánom Y., dohodli sa na odstupnom
za prevádzky, ktoré mu potom postupne v čiastkach vyplácal. Predložil súdu o tom aj listinné dôkazy.
Zároveň sa svedok R. T. pýtal odporcu, odkiaľ má také vysoké finančné prostriedky v hotovosti. Ten
mu mal povedať, že tieto finančné prostriedky mu požičala H., teda navrhovateľka v konaní. Bolo to asi
400.000,- Sk.

Možno teda súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že s výpoveďami týchto svedkov korešponduje aj
výpoveď odporcu, ktorý na pojednávaní uviedol, že na začatie podnikateľskej činnosti a to na zaplatenie
odstupného, ako aj na ďalšie investície do prevádzok potreboval sumu 700.000,- až 800.000,- Sk, pričom
od svojej rodiny si požičal sumu asi 440.000,- Sk. Suma 400.000,- Sk teda reálne zodpovedala potrebám
odporcu pre začatie podnikania. Odvolací súd má za to, že tieto výpovede vo vzájomnej súvislosti dávajú
logický záver o tom, že finančné prostriedky boli odovzdané odporcovi a to vo výške tak ako to uviedla
navrhovateľka.

Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotno-právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto
norma určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané a zároveň aj nositeľa dôkazného bremena. Navrhovateľka mala bremeno tvrdenia, že
požičala odporcovi sumu v určenej výške, odkiaľ tieto finančné prostriedky zobrala a do kedy ich
má odporca vrátiť. Z tohto bremena potom pre navrhovateľku vyplynulo bremeno dôkazné, teda aby
preukázala, že išlo skutočne o pôžičku vo vzťahu k odporcovi že jej finančné prostriedky požičal otec
a krstná mama, že žiadala o vrátenie týchto finančných prostriedkov. Podľa názoru odvolacieho súdu,
navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno, že sumu tak ako žalovala, požičala odporcovi. Okrem vyššie
uvedeného tento záver podporujú aj listinné dôkazy o vyplatení odstupného za pohostinstvá a svedecké
výpovede spomínané skôr. Svedkov S. R., H. R. a R. T..  Tak ako bolo uvedené vyššie, korešponduje i
záver súdu prvého stupňa, ktorý plne zodpovedá pravidlám formálnej logiky.

Pokiaľ sa odporca bráni proti návrhu tvrdením, že vo veci nešlo o pôžičku, ale navrhovateľka chcela s
ním podnikať, čo malo vyplynúť z výpovede svedkov (odvolací súd má za to, že tomu tak nie je), musel
by súdu ponúknuť dôkazy o tom, že navrhovateľka skutočne finančné prostriedky vložila do spoločného
podnikania. Je tu rozdelenie bremena tvrdenia, dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v
závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Platí, že skutočnosti
navodzujúce žalované právo musí tvrdiť navrhovateľ, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou odporcu.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. Toto sa v
priebehu konania mení. Je potrebné rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia
niečoho sa nepreukazuje. Nebolo teda povinnosťou navrhovateľky, aby preukazovala, že nechcela s
odporcom podnikať. Bolo povinnosťou odporcu preukázať, že skutočne finančné prostriedky boli vložené
do podnikania, pretože toto je na jeho prospech.

Možno prisvedčiť odporcovi, tak ako tvrdí v odvolaní, že nie je rozhodujúce, či navrhovateľka mala alebo
nemala živnostenské oprávnenie, a že čo do zmluvy o tichom spoločenstve, nejedná sa rozhodne o
jediný spôsob usporiadania vzťahu medzi dvomi osobami, z ktorých sa jedna podieľa na podnikateľskej
činnosti, teda aj na riziku druhého. Skutočne ako príklad možno uviesť zmluvu o združení podľa § 829
a nasl. Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa v podstate odôvodnil pôžičku tým, že sa nemohlo jednať, resp. sa nejednalo o
vloženie finančných prostriedkov do spoločného podnikania. Tak ako odvolací súd konštatoval vyššie,
bolo povinnosťou odporcu preukázať okolnosti vylučujúce poskytnutie pôžičky. Odporca nepoprel,
že finančné prostriedky dostal. Z jeho výpovede na pojednávaní dňa 28.9.2011 vyplýva, že vie, že
navrhovateľka mu dávala peniaze na prevádzky nie naraz, ale čiastočne. Pamätá si nejaké sumy vo
výške 60.000,- Sk a pod. Možno to mohlo byť spolu aj 200.000,- Sk s tým, že presne nevie, nemá to



spočítané. Teda odporca nevylúčil, že finančné prostriedky od navrhovateľky dostal. Tvrdil iba, že bral to
tak, že išli do podnikania spolu, spolu chodili a navrhovateľka pracovala s ním. Ďalej odporca uviedol,
že tie krčmy boli stratové, povedal navrhovateľke, že jej nemôže vyplatiť tieto peniaze, nech si nechá
ona jednu krčmu, čo ona odmietla.

Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného tvrdenia v žiadnom prípade nemožno  vyvodiť, že by
navrhovateľka bola s odporcom podnikala. Logicky to vyplýva z tvrdenia odporcu, ktorý uviedol, že to
odmietla preto, že krčmy neprinášali zisk. Odporca ďalej na otázku súdu povedal, že peniaze, ktoré od
navrhovateľky prevzal, išli na nákup vecí, ktoré použil v krčme, napr. na nákup televízora, na spustenie
prevádzky. Navrhovateľka mala tvrdiť, že sú to ich krčmy, že idú podnikať spolu. Ale na otázku sudcu
odporca uviedol, že navrhovateľka nefigurovala v nijakej nájomnej zmluve, bol tam odporca sám.

Prevzatie peňazí od navrhovateľky potvrdil odporca aj v ďalšej časti výpovede, keď uviedol, že vie to,
čo mu povedala navrhovateľka, že jednu sumu má od otca, druhú od krstnej. Uvedené jednoznačne
korešponduje s výpoveďou navrhovateľky a logicky z toho možno vyvodiť záver, že finančné prostriedky
boli odovzdané odporcovi vo výške tak, ako to uviedla navrhovateľka. Odporca síce tvrdil, že z
peňazí navrhovateľka požičala nejakej kamarátke, toto svoje tvrdenie však nepreukázal. Navrhovateľka
namietala, že pôžičku pre kamarátku realizovala až následne,  dávno potom so svojich vlastných peňazí.

Možno teda prisvedčiť súdu prvého stupňa, ktorý v dôvodoch rozsudku konštatoval, že odporca
prevádzkoval samostatne sústavnú činnosť na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, teda
vykonával živnostenskú činnosť. Odporcovi sa nepodarilo v konaní preukázať, že by navrhovateľka sa
hoci aj iným spôsobom podieľala na podnikaní odporcu tak, aby finančné prostriedky, ktoré tam vložila,
mali byť vystavené podnikateľskému riziku, teda neúspechu v podnikaní. Je pravda, tak ako to tvrdí súd
prvého stupňa a tak ako to konštatoval odvolací súd vyššie, že zo strany odporcu nebolo preukázané a na
jeho stranu prešlo dôkazné bremeno preukázania tvrdení, že finančné prostriedky vložila navrhovateľka
do podnikateľskej činnosti s vedomím, že v prípade neúspechu v podnikaní o tieto finančné prostriedky
príde.

Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

Navrhovateľke sa tak ako zistil súd prvého stupňa podarilo preukázať, že s odporcom uzavrela zmluvu
o pôžičke, teda prenechala mu ako dlžníkovi peniaze, ktoré si sama na tento účel požičala od S. R. a H.
R. spolu vo výške 13.277,57 Eur. Prevzatie finančných prostriedkov odporca ani nerozporuje. Rozporuje
iba výšku prijatej sumy, pričom tak ako bolo konštatované vyššie, uviedol, že to bolo po 60.000,-, možno
200.000,- Sk. To, že si požičal sumu 400.000,- Sk od navrhovateľky potvrdil i svedok R. T. na pojednávaní
dňa 7.12.2011. Z jeho svedeckej výpovede jednoznačne vyplýva, že pri dohodách o odstúpení bol len
pán H., pričom najprv tam bol ešte aj pán Y.. Nikdy im tam nechodila navrhovateľka. Svedok T. len
počul o tom, že navrhovateľka požičala peniaze odporcovi. Svedok mal iba pocit, že pokiaľ požičala
navrhovateľka takéto vyššie finančné sumy, bude tam podnikať spolu s odporcom.

Skutočnosť, že účastníci konania spolu podnikali, sa však tak ako bolo už uvedené vyššie, odporcovi
nepodarilo preukázať. Navrhovateľka tvrdila, že iba pomáhala odporcovi, študovala na vysokej škole
a nakoľko s odporcom chodila, v pohostinských zariadeniach, ktoré prevádzkoval, bezodplatne robila
čašníčku.

Z výpovede odporcu na pojednávaní dňa 28.9.2011 vyplýva, že nemôže vyplatiť navrhovateľke peniaze.
Ponúkol jej nech si nechá ona jednu krčmu, čo ona mala odmietnuť. Teda odporca netvrdil, že nemal v
úmysle peniaze vrátiť. Tvrdil len to, že ich nemohol vyplatiť, lebo krčmy neprinášali zisk. Zároveň potvrdil
prevzatie peňazí s tým, že išli na nákup veci, ktoré použil v krčme, napr. na nákup televízora, na spustenie
prevádzky. Na tom nič nemení skutočnosť, že navrhovateľka mala tvrdiť, že sú to ich spoločné krčmy
a že idú do podnikania spolu. Túto skutočnosť, tak ako to už bolo konštatované vyššie, sa odporcovi
nepodarilo preukázať. Navrhovateľka nefigurovala v žiadnej nájomnej zmluve, tak ako uviedol odporca,
bol tam sám. Odporca nepreukázal ani iný vzťah navrhovateľky vo vzťahu k svojmu podnikaniu.



Od navrhovateľky nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu svojej účasti na
podnikaní odporcu. Je na odporcovi, aby existenciu takejto účasti a odovzdania finančných prostriedkov
do podnikania, tak ako tvrdil, aj preukázal. Uvedené sa však v priebehu konania nepodarilo odporcovi
preukázať. Odporca ani na preukázanie svojich skutkových tvrdení neponúkol žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania. Na pojednávaní dňa 25.4.2012 navrhla doplniť dokazovanie iba navrhovateľka.
Právny zástupca odporcu nemal návrhy na doplnenie dokazovania.

Odvolacie námietky odporcu, teda pre hore uvedené dôvody, nemožno považovať za dôvodné.

Dôvodné nie sú ani odvolacie námietky navrhovateľky vo vzťahu k trovám konania. Súd prvého
stupňa priznal trovy konania navrhovateľke v správnej výške. I odvolací súd má za to, že nie sú
účelné trovy právneho zastúpenia za písomnú výzvu protistrane zo dňa 8.2.2011 a návrh na splátkový
kalendár dňa 21.2.2011. Neúčelné neboli ani porady s klientom, pretože na jednotlivých pojednávaniach,
pred ktorými sa tieto porady diali, nedošlo k namietnutiu nových okolností v prípade, ktoré by podľa
názoru i odvolacieho súdu odôvodňovali účelnosť takýchto porád advokáta s klientom. Do úvahy
prichádza polemizovať s právnym názorom súdu prvého stupňa, či písomné podanie protistrane je
alebo nie je úkonom právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď navrhovateľka
argumentovala, že z ust. § 14 ods. 1 písm. c) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí
aj za písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej. Vo vzťahu k
trovám konania odvolací súd má za to, že nešlo o účelný úkon právnej služby, preto nie je podstatné
sa ďalej touto otázkou zaoberať.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí
návrhu v prevyšujúcej časti, podľa ust. § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. §
142 ods. 1 OSP. Úspešná navrhovateľka si trovy odvolacieho konania neuplatnila a neúspešný odporca,
ktorý si trovy odvolacieho konania uplatnil, nemá na ich náhradu právo. Preto odvolací súd vyslovil, že
odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Uznesením č.k. 10C/168/2011-66 zo dňa 14.05.2012 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť
nahradiť trovy štátu vo výške 39 Eur na účet Okresného súdu Prešov v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa ust. § 148 ods. 1 OSP.

Odporca vo veci nebol úspešný, preto má voči nemu štát právo na náhradu trov konania, ktoré platil.
Tieto predstavujú sumu 39 Eur na zaplatenom svedočnom, pričom u odporcu neboli zistené predpoklady
pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie odporca. Právne ho odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. f)
OSP. Namietal, že súd rozhodol o povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré platil štát podľa výsledkov
a konanie zatiaľ nie je právoplatne skončené. Preto je rozhodnutie o náhrade trov štátu predčasné a
teda nezákonné. Jedná sa o vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože síce správny právny
predpis súd prvého stupňa vyložil nesprávnym spôsobom. V danom prípade mal byť výrok vtelený
priamo do rozsudku vo veci samej, aby bolo zrejmé, že sa suspenzívny účinok odporcom podaného
odvolania vo veci samej bude vzťahovať aj na tento výrok, ako na výrok závislý od výroku vo veci samej.
K takémuto prepojeniu v danom prípade nedošlo, nakoľko súd patričnú lehotu viazal na právoplatnosť
tohto uznesenia a nie rozsudku. Odporca považoval uznesenie za také, pri ktorom zákon pripúšťa
autoremedúru, preto navrhol, aby súd prvého stupňa sám napadnuté uznesenie bez náhrady zrušil,
alebo aby v prípade, ak nevyhovie tomuto odvolaniu v celom rozsahu, vec predložil odvolaciemu súdu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. §
212 ods. 1 OSP a zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.



Podľa ust. § 148 ods. 1 OSP, štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

Z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu konania bolo vyplatené svedočné svedkovi vo výške 39 Eur.

Odporca bol skutočne v konaní neúspešný, preto má štát voči nemu právo na náhradu trov konania, ktoré
platil. Tieto skutočne predstavujú sumu 39 Eur na zaplatenom svedočnom. U odporcu neboli zistené
predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca ani v odvolaní netvrdí, že by uňho takéto
predpoklady existovali.

Súd prvého stupňa správne rozhodol, preto odvolací súd potvrdil uznesenie č.k. 10C/168/2011-66 zo
dňa 14.05.2012 podľa ust. § 219 OSP ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/168/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}