Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoSr/13/2017 z 30. 1. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. januára 2018, sp. zn. 41CoSr/13/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6417200550.1
Krajský súd Banská Bystrica | 41CoSr/13/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6417200550.1 | 2018-01-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, § 45 ods. 1 písm. j) zákona č. 335/2014 Z. z., § 45 ods. 1 písm. l) zákona č. 335/2014 Z. z., § 45 ods. 1 písm. i) zákona č. 335/2014 Z. z., § 45 ods. 1 písm. k) zákona č. 335/2014 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d14a7a79-f951-4983-844c-52403b0013f3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6417200550.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoSr/13/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417200550
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6417200550.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Aleny Križanovej a z členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v
právnej veci žalobkyne H. F., nar. X.X.XXXX, bytom M. U. XXX, XXX XX M. U., právne zastúpená
advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti
žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom, č.k. 22Csr/1/2017-66 zo dňa 23.júna 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 22Csr/1/2017-66 zo dňa 23.júna 2017 potvrdzuje.

II. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hornom napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného záujmovým združením právnických osôb Združenie arbitráže a
meditácie, so sídlom Karloveské rameno 6, 841 04 Bratislava, IČO: 45 745 595, sp.zn. SR 00892/16 zo
dňa 30.11.2016. Vyhlásil za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 29.10.2015 uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, podľa ktorej sa žalobkyňa zaväzuje zaplatiť
žalovanému poskytnutú sumu úveru zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 968,-Eu a rozhodol, že
žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 331,50 Eur na účet Okresného
súdu Žiar nad Hronom.

2.  Žalobou podanou na súd dňa 20.1.2017 sa žalobkyňa domáhala zrušenia vyššie uvedeného
rozhodcovského rozsudku, ktorým žalobkyni ( v rozhodcovskom konaní žalovanému ) bola uložená
povinnosť zaplatiť žalovanému ( v rozhodcovskom konaní žalobcovi ) sumu 1.695,90 Eur, zmenkový
úrok a trovy rozhodcovského konania.  Žalobkyňa sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku z
dôvodu podľa § 45 ods. 1 písm. e), i), j), k) a písm. 1) zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní ( ďalej len „SRK“), pretože rozhodcovskú zmluvu, na podklade ktorej mala
byť daná právomoc rozhodcovského súdu, je nutné považovať za neplatnú, z dôvodu porušenia
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je svojou povahou
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, výkon rozhodcovského
rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky ako aj z dôvodu, že rozhodcovský
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.



3. Zmluva o úvere č.  XXXXXXXXX  zo dňa 29.10.2015 obsahuje množstvo ustanovení, ktoré súd v
rozpore so zákonom, s dobrými mravmi, na ktoré rozhodcovský súd neprihliadol. Rozhodcovská zmluva
nebola individuálne vyjednaná, preto je neprijateľná a neplatná podľa § 53 ods. 4 OZ. Odplata za
poskytnutie úveru vo výške 96,79 % je v priamom rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Zmluva
o úvere neobsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, preto sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Ide o formulárnu zmluvu, ktorej obsah nemohla ovplyvniť.
V čase podpisovania zmluvy nevykonávala také zamestnanie, ktoré by vyžadovalo financovanie z
vlastných zdrojov získaných úverom. Žalovaný jej nevysvetlil, prečo označenie úveru s údajmi DIČ, je
pre ňu nevýhodné. Naviac údaje o DIČ žalovaný získal z dokladov, ktoré v konaní predložila.

4. Žalobkyňa predložila ako dôkaz fotokópiu rozhodcovskej zmluvy a zmluvy o úvere zo dňa 29.10.2015
číslo zmluvy XXXXXXXXX, z ktorej vyplýva, že žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi úver
v sume 1.000,-Eur a žalobkyňa sa zaviazala túto sumu žalovanému vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 968,-Eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1.968,-Eur, v dvanástich mesačných splátkach po 164,-
Eur počnúc dňom 15.11.2015. K tejto listine bola pripojená listina s názvom prehľad práv, povinností a
záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva prehľad splácania poskytnutej sumy úveru.

5. Žalovaný namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu Žiar nad Hronom. Poukázal na to, že
žalobkyňa bola pri uzatváraní zmluvy o úvere v postavení podnikateľa a nemienila použiť peňažné
prostriedky z úveru na svoju súkromnú potrebu, teda nejde o vzťah spotrebiteľský. Na daný vzťah
je potrebné aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka. Zmluva obsahuje všetky náležitosti,
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na
prednej strane zmluvy. Je sporné zachovanie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovská zmluva nie je uzatváraná vždy, ide teda o individuálne vyjednanú podmienky.
Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne a navyše žalobkyňa mala možnosť od rozhodcovskej
zmluvy odstúpiť v lehote 10 dní. Žiadal žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

6. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Skutkový stav ustálený
vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 45 ods. 1 písm. e), i), j), k) a l), § 3 ods. 2, 3 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ďalej podľa § 52a, § 53 a § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964
Občiansky zákonník a podľa § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b) a § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 4, § 1a ods. 2, 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

7. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozsudok rozhodcovského súdu bol vydaný
dňa 30.11.2016 a žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná na tunajší súd dňa 20.
1.2017. Mal za to, že žalobkyňa žalobu podala v zákonom stanovenej lehote 3 mesiacov odo dňa
doručenia rozhodcovského rozsudku, preto sa pri vykonaní dokazovania zaoberal jej dôvodnosťou a
dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná.

8. Z predloženej rozhodcovskej zmluvu zistil, že bola uzavretá v rovnaký deň, ako zmluva o úvere, t.j.
dňa 29.10.2015 a bola dojednaná na osobitnej listine. Rozhodcovská zmluva obsahuje všetky zákonom
predpísané náležitosti. Obsahom tejto listiny bolo len dojednanie osobitných podmienok uzavretia
rozhodcovskej zmluvy, a žalovaný ( veriteľ ) dal žalobkyni ako spotrebiteľovi na výber pre prípad sporu
nielen všeobecný súd, ale aj rozhodcovský súd. Predmetná rozhodcovská zmluva je podľa názoru
súdu formulovaná jasne a zrozumiteľne na osobitnom tlačive, pričom z jej obsahu jasne vyplýva,
že jej predmetom je dojednanie rozhodcu pre prípad vzniku sporu medzi zmluvnými stranami. Ide o
rozhodcovskú zmluvu uvedenú na samostatnej listine, ktorá netvorí neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
zmluvy. Žalobkyňa mala možnosť pri zachovaní náležitej starostlivosti z jej strany riadne sa oboznámiť
so znením tejto rozhodcovskej zmluvy, prípadne jej dojednanie úplne vylúčiť nepodpísaním tejto zmluvy,
a to bez toho, aby došlo súčasne k zrušeniu zmluvného vzťahu o úvere. V rozhodcovskej zmluve bolo
navyše dohodnuté, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má právo odstúpiť od tejto rozhodcovskej zmluvy
aj bez uvedenia dôvodu, a to v lehote 10 dní od uzatvorenia zmluvy. Zmluva obsahuje aj poučenie
o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru okresného súdu preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

9. Pokiaľ ide o dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku pre porušenie všeobecne záväzných právnych
predpisov na ochranu práv spotrebiteľa podľa § 45 ods. 1 písm. i), j), k) a l) ZoSRK súd prvej
inštancie považoval uzatvorenú zmluvu o úvere za spotrebiteľskú spadajúcu pod úpravu všeobecných



ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a pod úpravu zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Uviedol, že dňa 29.10.2015
uzavrela žalobkyňa so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo
výške 1.000,-Eur, tieto prostriedky sa žalobkyňa zaviazala vrátiť  a zaplatiť príslušný poplatok v sume
968,-Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 1.968,-Eur v 12 mesačných splátkach po 164,-Eur počnúc dňom
15.11.2016 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru.

10. Žalobkyňa preukázala, že v čase uzatvorenia zmluvy mala finančné problémy a prostriedky z
úveru použila na vyplatenie dlhu za elektrinu a nájomné. Žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu mu z
ustanovenia § 4 zákona č. 129/2010 Z.z., teda vopred žalobkyňu informovať o spotrebiteľskom úvere.
Predloženú zmluvu súd prvej inštancie považoval za formulárovú, pričom žalobkyňa nemohla ovplyvniť
jej obsah.

11. Súd prvej inštancie  priznal žalobkyni postavenie spotrebiteľky, v čase poskytnutia úveru vystupovala
ako fyzická osoba - nepodnikateľ a žalovaný ako dodávateľ poskytujúci úver v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Uzatvorená zmluva je podľa názoru súdu prvej inštancie zmluvou
spotrebiteľskou, ktorá neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.  o
spotrebiteľských úveroch. Úver preto považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ň 11 ods. 1
písm. b) vyššie uvedeného zákona.

12. K porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa došlo z dôvodu, že
odplata za poskytnutie úveru bola dohodnutá spôsobom a vo výške, ktorá je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Porovnaním rovnakých typov úverov na finančnom trhu na verejne prístupnom portáli
( C.) súd zistil, že v danom období banky požadovali za poskytnutie obdobných spotrebiteľských
úverov poskytnutých do 1 roka priemerné úrokové miery 7,47 % ročne. Pokiaľ by aj súd zobral do
úvahy tú skutočnosť, že poskytovanie úverov nebankovými spoločnosťami nesie so sebou väčšiu
mieru rizika, nakoľko poskytujú spotrebiteľom peňažné prostriedky bez bližšieho zisťovania ich
osobných a majetkových pomerov, odplata dojednaná so žalobkyňou v danom prípade vo výške
96,79 % ročne ( poskytnutý úver 1.000,-Eur , povinnosť spotrebiteľa zaplatiť celkovo 1.968,-Eur
v 12 mesačných splátkach ) je neporovnateľne vyššia ako úrokové miery ostatných subjektov na
finančnom trhu v rovnakom období, a preto nemôže takéto dojednanie požívať právnu ochranu a
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľné zmluvné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú  neplatné. Dohoda o výške úrokov je pre rozpor s dobrými
mravmi absolútne neplatná podľa citovaného § 39 Občianskeho zákonníka a v súlade s § 298
ods. 1 Civilného sporového poriadku, vyslovil, že táto zmluvná podmienka používaná dodávateľom v
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná.

13. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že rozhodcovskú súd neaplikoval
na predmetný zmluvný vzťah predpisy na ochranu spotrebiteľa, rozhodol v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie malo vplyv
na výsledok sporu. Rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto
rozhodol o zrušení rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 00892/16 zo dňa 30.11.2016
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným záujmovým združením právnických osôb Združenie
arbitráže a mediácie, so sídlom Karloveské rameno 6, Bratislava.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni,
ktorá bola v konaní plne úspešná priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
neúspešnému žalovanému.

15. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný s odôvodnením, že súd prvej inštancie rozsudok
nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky
prevzal argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16.  Žalovaný predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vzťah medzi stranami
sporu ako vzťah spotrebiteľský, pričom žalobca svojim podpisom na zmluve potvrdil, že peňažné



prostriedky použije na účel podnikania, žalobca teda podľa žalovaného nemá postavenie spotrebiteľa,
nejde o vzťah spotrebiteľský.

17. Rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je podľa žalovaného tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania, rozhodcovská
zmluva teda nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Žalobca poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14NC/10/2011 zo dňa
30.05.2011, ako aj na odbornú literatúru, podľa ktorej rozhodcovská doložka spotrebiteľskej zmluve,
ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, teda dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti
dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde, nebude dotknutá ust.
§ 53 ods. 4 pím. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie,
ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalobca má právo kedykoľvek sa slobodne rozhodnúť, na
ktorom orgáne svoje právo uplatní. Samotné rozhodcovské konanie je prípustné aj v spotrebiteľských
sporoch, aj keď žalovaný výslovne odmieta posúdiť predmetný vzťah ako vzťah spotrebiteľský. Žalovaný
zdôraznil, že v predmetnom prípade bola medzi sporovými stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva
na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere, pričom rozhodcovský súd
neporušil zásadu rovnosti účastníkov, keď žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému) riadne
doručil všetky písomnosti.

18. Žalovaný rozhodne namietal proti záveru súdu prvej inštancie, ktorý zmluvu o úvere uzatvorenú
dňa 29.10.2012 medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom pod č. XXXXXXXXX
vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú. Poukazoval na prehlásenie žalobkyne priamo v zmluve o tom,
že poskytnuté prostriedky použije na výkon podnikania, nie na svoju súkromnú potrebu, prehlásenie
je žalobkyňou v zmluve vlastnoručne podpísané. Ďalej uviedol, že ( zrejme omylom )  žalovaný je
v zmluve o úvere označený pod obchodným menom S. B. ( v posudzovanom prípade predmetnú
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX  neuzavrel S. B. so žalovaným, ale ju uzavrela H. F., t.j. žalobkyňa
v tomto konaní) , ako fyzická osoba - podnikateľ označený DIČ: XXXXXXXXXX, preto nie je možné
aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu je potrebné posudzovať podľa
Obchodného zákonníka, bola uzavretá medzi podnikateľskými subjektmi, nemôže ísť o spotrebiteľský
vzťah. V čase uzavretia Zmluvy o úvere mal žalobca oprávnenie na podnikanie ako to vyplýva aj z
výpisu zo živnostenského registra a podnikateľskú činnosť žalobca ukončil 22.2.2017. Podľa judikatúry
Európskeho súdneho dvora žalobca nie je spotrebiteľom ani podnikateľom konajúcim mimo rámca
svojho podnikania. Účel poskytnutia úveru je podľa žalovaného v zmluve jasne označený. Nakoľko išlo
o podnikateľský vzťah, zo strany žalovaného ako nebankového subjektu vzhľadom na výrazné vyššie
podnikateľské riziko boli požadované úroky vyššie ako obvyklé bankové úroky.

19. Žalovaný ďalej poukazoval na viaceré rozhodnutia Krajských súdov SR týkajúce sa posudzovania
obdobných zmlúv o úvere z hľadiska toho, či ide o zmluvy podnikateľské. Zmluvu zdôraznil, že úver
si žalobca ako dlžník vzal za účelom podnikania, preto nie je možné považovať ho za spotrebiteľa.
O spotrebiteľa ide v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania
či povolania. Uviedol, že z hľadiska určenia statusu spotrebiteľa je rozhodujúce, na aký účel bol
spotrebiteľský úver poskytnutý, a teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom
následne použité. Pokiaľ teda bol úver poskytnutý na základe vyhlásenia dlžníka na účel podnikania,
nemôže ísť o spotrebiteľský úver.

20. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval aj na judikatúru ESD, v zmysle ktorej pri výklade pojmu
spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany, preto „ak dodávateľ koná v dobrej viere,
že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie
spotrebiteľa“ (rozhodnutie ESD, C-464/01 vo veci Johann Gruber proti Baywa AG). Súd by preto
mal pri postavení žalovaného prihliadnuť aj na jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so
žalobcom vstupoval, a pokiaľ žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné
prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, je potrebné chrániť dobrú vieru žalovaného a nepriznať
žalobcovi postavenie spotrebiteľa. Namietal, že žalovaný preukázal, na aký účel boli peňažné prostriedky
poskytnuté, nezodpovedá však za to, či klient naozaj použije prostriedky na daný účel.



21.  Tým, že súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, avšak neuviedol ani
jediné tvrdenie na podporu svojho rozhodnutia z akého dôvodu ju takto posúdil napriek tomu, že dlžník sa
v zmluve jasne zaviazal, že ide o úver vzatý za účelom povolania, rozsudok súdu prvej inštancie je podľa
žalovaného nepreskúmateľný a došlo tak k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. Žalovaný
v tejto súvislosti znovu poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov SR týkajúcich sa posudzovania zmlúv
o úvere z hľadiska, či ide o spotrebiteľské zmluvy. Zdôraznil, že žalovaný sa pri uzatváraní zmluvy o
úvere spravuje podľa požiadaviek klientov, ktorí ho oslovia so žiadosťou o uzatvorenie zmluvy o úvere.
Zmluva o úvere plní funkciu návrhu na uzavretie zmluvy, návrh môže obsahovať dodatky, výhrady alebo
iné zmeny, ak ich dlžník navrhne. Žalobkyňa si zobrala predmetný úver na účel podnikania , peňažné
prostriedky prevzala a nemala žiadne námietky.

22. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové
konanie.

23. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila písomným podaním zo dňa 31.8.2017 a navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože tento je podľa žalobkyne správny.

24. Žalobkyňa uviedla, že úverovú zmluvu a jej znenie nemohla ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť
nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej bola
predložená na podpis. Žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere, bez príslušného vzdelania, poprípade
skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky.

25. K posúdeniu zmluvného vzťahu  podľa Obchodného zákonníka a k dvojitému označeniu žalobkyni v
Zmluvy o úvere a k zmenke poukázal na závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
II.ÚS/329/2013-15 zo dňa 2.6.2013, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3MCdo 14/2014 zo
dňa 21.4.2015, a na viacero rozhodnutí krajských súdov. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 92,21 Eur.

26. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vec prejednal podľa § 379 , § 380 ods. 1, § 383 a
§ 385 ods. 1 CSP, v senáte bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správne, preto ho podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd
prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil
keď dospel k záveru, že v tomto prípade existujú viaceré dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku
a žalobe vyhovel.

28. Podstatné bolo posúdenie otázky, či zmluva o úvere, ktorú uzavreli dňa 29.10.2012 pod č.
XXXXXXXXX žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník je alebo nie je spotrebiteľskou zmluvou,
nakoľko od posúdenia tejto otázky závisel ďalší postup súdu, a to pri skúmaní včasnosti podania žaloby,
ako aj posúdenia žalobcom udávaných dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

29. Zmluva  o úvere bola vyhotovená ako predtlač zo strany žalovaného vrátane textu prehlásenia
dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, ako aj na to, že samotná žalobkyňa
ako dlžník je v zmluve označená dvojako, a to jednak ako podnikateľ - fyzická osoba s uvedením DIČ,
adresou podnikania, ale zároveň aj ako fyzická osoba s adresou, rodným číslom a číslom OP. Žalobkyňa
tvrdila, že úver si nebrala na podnikateľské účely ale s cieľom vyplatiť súkromné dlhy, čo preukazovala
poštovým poukazom na sumu 316,-Eur zo dňa 12.6.2015, platobným dokladom SIPO zo dňa 5.11.2015
na sumu 158,64 Eur za vodu, elektrinu, rozhlas a TV a dva vklady v hotovosti vo S. na sumu 328,-Eur
zo dňa 1.7.2015 a na sumu 158,-Eur zo dňa 31.8.2015.

30. Žalovaný svoje tvrdenie, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu, ale o podnikateľský vzťah založil na tom,
že poukazoval na prehlásenie žalobkyne ako dlžníka v zmluve, že finančné prostriedky sú poskytnuté
na výkon povolania, ako aj na to, že zmluva nebola označená ako spotrebiteľská, ale ako „zmluva o
úvere“, pričom žalobkyňa je v zmluve jednoznačne označená ako podnikateľ.



31. Odvolací súd súhlasí s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo záveru, že žalobkyňa
predložila dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že finančné prostriedky neboli použité na účely
podnikania, avšak z dôkazov predložených žalovaným nebolo preukázané, že úver treba považovať za
nespotrebiteľský. Napriek tomu, že bol oboznámený s tvrdeniami žalobkyne, ktorá už v žalobe uviedla,
že zmluvu so žalovaným neuzatvárala ako podnikateľský subjekt a poskytnuté finančné prostriedky mala
záujem použiť na súkromné účely, nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V
konaní a napokon aj v odvolaní stále poukazoval na to, že v zmluve o úvere je obsiahnuté prehlásenie
žalobkyne, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania.

32. Odvolací súd súhlasí  so súdom prvej inštancie v tom, že žalovaný nepreukázal, že úver bol
poskytnutý žalobkyni na výkon podnikania. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na výšku úveru
- 1.000,- Eur, čo je tiež suma obvyklejšia pri spotrebiteľských úveroch, aj keď samozrejme iba táto
skutočnosť by nestačila na záver o tom, že išlo o spotrebiteľský úver. Ako však už bolo uvedené,
žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila viacero dôkazov a podrobne uviedla tvrdenia o
okolnostiach uzatvárania úverovej zmluvy, zatiaľ čo žalovaný sa v celom konaní, a napokon aj v odvolaní
bránil len tým, že v samotnej zmluve o úvere je obsiahnuté písomné prehlásenie podpísané žalobkyňou,
že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania.

33.  Z úverovej zmluvy je zrejmé, že žalovaného pri jej uzatváraní, ako aj pri odovzdávaní finančných
prostriedkov žalobkyni zastupoval mandatár, žalovaný však v tejto súvislosti nenavrhol žiaden dôkaz
na preukázanie okolností uzatvárania úverovej zmluvy, ktorý by preukázal jeho tvrdenia, že išlo o
podnikateľský úver. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj skutočnosť, že prehlásenie o tom, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania bolo súčasťou predtlače úverovej zmluvy
pripravenej žalovaným, preto tvrdenie žalovaného ohľadne jeho dobrej viery v údaje poskytnuté
žalobkyňou, ako dlžníkom pri uzatváraní zmluvy považuje odvolací súd za účelové. Je nepochybné, že
vyhlásenie dlžníka o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, bolo súčasťou
predtlače zmluvy o úvere predloženej žalovaným na podpis žalobkyni.

34. V konaní nebolo tiež preukázané, že by bola žalobkyňa ako žiadateľ o úver vypĺňala nejaké
formuláre, kde by bola uvádzala údaje o tom, na aký účel žiada poskytnutie úveru. Tvrdenia žalobkyne o
okolnostiach poskytnutia úveru, žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil a ani nenavrhol dôkazy
na spochybnenie týchto tvrdení, aj keď je nepochybné, že pri uzatváraní úverovej zmluvy bola osobne
prítomná nielen žalobkyňa ako dlžník, ktorá žiadala o úver a uzavrela úverovú zmluvu so žalovaným,
ale aj zodpovedný zástupca žalovaného ako veriteľa. Žalovaný nenavrhol žiadne dôkazy na vyvrátenie
tvrdení žalobcu ohľadne okolností uzatvárania úverovej zmluvy.

35. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zrušil
a plne nahradil úpravu Zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP). Úprava CSP
zaviedla právny inštitút prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany ako procesné úkony strán
sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, teda je potrebné, aby strana sporu vykonala špecifikované
procesné úkony v určitej fáze konania. Úprava CSP rozšírila zásadu koncentrácie konania, čím sa zvýšili
nároky na procesnú zodpovednosť jednotlivých strán sporu za vedenie sporu. Prostriedky procesného
útoku, prostriedky procesnej obrany a koncentrácie konania sú právnym inštitútom sporového konania,
ktorými sa realizuje prejednacia zásada. V zmysle § 215 CSP rozhodne súd o žalobe na základe
zisteného skutkového stavu, keď posúdi skutkové tvrdenia  a právne argumenty strán a vyhodnotí,
ktoré tvrdenia strán považuje za preukázané a ktoré nie. Každá zo strán sporu má povinnosť predložiť
alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd bez návrhu vykonáva dokazovanie iba v
obmedzenom rozsahu danom §  185 ods. 2 a 3 CSP.

36. Ako už odvolací súd uviedol, záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa svoje tvrdenia, že
finančné prostriedky neboli použité na účely podnikania preukázala, žalovaný však neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že úver poskytol žalobkyni na výkon podnikania, považuje
za správny. Odvolací súd zdôrazňuje, že len poukazovanie na to, že v úverovej zmluve (ktorá bola
v predtlači predkladaná žalovaným) je uvedené prehlásenie dlžníka o tom, že finančné prostriedky
sú poskytnuté na výkon podnikania, nie je v kontexte vyhodnotenia procesných tvrdení a dôkazov
predložených zo strany žalobkyne postačujúce.



37. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na iné rozhodnutia súdov SR, ktoré sa podľa neho týkajú
obdobných úverových zmlúv, a to najmä v exekučnom konaní, odvolací súd uvádza, že v tomto prípade
ide o procesné sporové konanie, keď súd rozhodol na základe procesných tvrdení a navrhnutých
dôkazov.

38. Odvolací súd preto súhlasí so súdom prvej inštancie, ktorý žalobkyni priznal postavenie spotrebiteľa
z dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver poskytol žalobkyni
na výkon podnikania. Súd prvej inštancie správne považoval úverovú zmluvu uzavretú medzi sporovými
stranami za spotrebiteľskú na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia právnych predpisov
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, najmä úpravu príslušných ustanovení Zák. č. 335/2014 Z.z. o
spotrebiteľskom, rozhodcovskom konaní a Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Správny
je preto záver súdu prvej inštancie o včasnosti podania žaloby, keď žaloba bola podaná v lehote podľ
§ 46 ods. 1 zákona č. 335/2014, ako to súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení. Správny je aj záver
súdu prvej inštancie o tom, že zmluva uzavretá medzi sporovými stranami neobsahuje všetky náležitosti
predpísané v § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z., nakoľko neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a ani termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmysle
§ 11 ods. 1 Zák. č. 129/2010 Z.z. je preto úver poskytnutý žalobcovi potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov,keďže ide o spotrebiteľský úver.

39. Rozhodcovský súd neskúmal, či úverová zmluva spĺňa náležitosti zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, neskúmal ani či zabezpečenia splatenia úveru zmenkou bolo v súlade so
zákonom. Rozhodnutíe rozhodcovského súdu je preto v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, pričom toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, rozhodcovský
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda sú tu dané dôvody na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm. i), j)  k) a l) Zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní.

40. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za postačujúce, nesúhlasí
s námietkami žalovaného v odvolaní, že z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia došlo k odňatiu
možnosti žalovaného konať pred súdmi. Pokiaľ aj súd prvej inštancie vychádzal z tvrdení žalobcu, svoj
postup v odôvodnení náležite zohľadnil, keď výslovne uviedol, že žalovaný nezvládol dôkazné bremeno
na preukázanie tvrdenia, že vzťah medzi sporovými stranami nie je vzťahom spotrebiteľským, ale
vzťahom medzi dvoma podnikateľmi. Súd prvej inštancie sa teda s námietkami žalovaného dostatočne
vysporiadal, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné, čo napokon potvrdzuje aj obsah odvolania podaného
žalovaným.

41. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ktorá bola v odvolacom konaní úspešná priznala nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradní ( § 262 ods. 2 CSP ).

43. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420  CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP.