Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/262/2013 z 24. 6. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. júna 2013, sp. zn. 13Co/262/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6212206369.3 Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/262/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6212206369.3 | 2013-06-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-109.odsek-2, /SK/ZZ/0/0/#paragraf-202 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2b52f791-8f42-4f69-a372-3a9017d42587 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6212206369.3 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/262/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6212206369
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6212206369.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, zast.: Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 15 506,49 € istiny,
na odvolanie navrhovateľa zo dňa 23. 04. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k.
1C/72/2012-65 zo dňa 12. 03. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odvolanie do výroku, ktorým súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu, na nestranný súd zamietol.
Vo veci samej súd návrh takisto zamietol a zároveň odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol: „Návrhmi, podanými na súd dňa 27. 09. 2012, ktoré boli
zapísané pod sp. zn. 1C/72/2012, 1C/74/2012, 1C/77/2012, 1C/78/2012, navrhovateľ žiadal súd, aby
uložil odporcovi zaplatiť mu z titulu zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci,
škodu 12.922,07 Eur a nemajetkovú ujmu 2.584,42 Eur. V návrhoch navrhovateľ uviedol, že škoda mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, keďže Okresný súd vo Veľkom Krtíši v jednotlivých
exekučných veciach, týkajúcich sa povinných Petra Oravca, Miroslava Findru, Igora Vaneka, Petra
Kováča, do 15 dní od doručenia žiadosti, nevydal uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Tvrdil, že toto rozhodnutie vydal súd až po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty. Na pojednávaní dňa 12.
03. 2013 súd v súlade s ust. § 112 ods. 1 O. s. p. veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 1C/72/2012,
1C/74/2012, 1C/77/2012, 1C/78/2012, spojil na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť pod sp. zn.
1C/72/2012. Na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 sa navrhovateľ a jeho právny zástupca neustanovili, hoci
boli riadne predvolaní. Žiadali, aby súd nariadené pojednávanie zrušil, z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu. Ďalej žiadali, aby súd konanie prerušil a to až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Dôvody uvádzané navrhovateľom súd
nepovažoval za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania a preto potom v súlade s ust. § 101 ods.



2 O. s. p., vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pričom prihliadol na
obsah spisu a vykonané dôkazy.

Odporca sa na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 neustanovil, hoci bol riadne predvolaný, pričom žiadal súd,
aby vec prejednal v jeho neprítomnosti s prihliadnutím na obsah jeho písomného vyjadrenia k návrhu
na začatie konania. V tomto písomnom vyjadrení žiadal súd, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojenými spismi tunajšieho súdu sp. zn.
6Er/255/2011, 9Er/437/2011, 9Er/468/2011, 6Er/328/2011.

O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR,
o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, súd
rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s. p., prerušenie
konania nie je obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom pre prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/, však vždy musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie v ktorom
sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka. Túto otázku si však súd môže vyriešiť aj sám (§ 135 ods.
2 O. s. p.). V danom prípade zaujatosť vec prejednávaného zákonného sudcu navrhovateľ namietal
už v návrhu na začatie konania. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici
ako súdom nadriadeným, postupom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na
tunajšom súde pod sp. zn. 1C/72/2012, 1C/74/2012, 1C/77/2012, 1C/78/2012, zákonný sudca nebol
vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných
veciach, v ktorých podľa tvrdenia navrhovateľa, neboli vydané rozhodnutia súdom v zákonnej lehote.
Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a
o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania
a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

Z vykonaného dokazovania a to z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/255/2011 mal súd
nesporne preukázané, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci
oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému
O. U., pre vymoženie 1.838,27 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie napadla na tunajší súd dňa 16. 05. 2011. Dňa 21. 06. 2011 vydal súd uznesenie č.k.
6Er/255/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9Er/437/2011 vyplýva, že pod
touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému M. Y., pre vymoženie 986,87 Eur istiny
s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 15.
08. 2011. Dňa 09. 09. 2011 súd vydal uznesenie č.k. 9Er/437/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z pripojeného spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 9Er/468/2011 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné
konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598,
proti povinnému T. Z., pre vymoženie 444,09 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd dňa 12. 09. 2011. Dňa 20. 10. 2011 súd vydal uznesenie
č.k. 9Er/468/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6Er/328/2011 vyplýva, že
pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r.
o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému O. C., pre vymoženie 920,87
Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd
dňa 14. 06. 2011. Dňa 22. 07. 2011 súd vydal uznesenie č.k. 6Er/328/2011-11, ktorým žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Lustráciou v
registri exekučných vecí (Er) bolo zistené, že počet nevybavených exekučných vecí na Okresnom súde
vo Veľkom Krtíši k 31. 12. 2010 predstavoval 17722 vecí a k 31. 12. 2011 20766 vecí.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená



orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Z vykonaného
dokazovania mal nesporne preukázané, že navrhovateľ sa písomne obrátil na odporcu ako na príslušný
orgán so svojím nárokom na náhradu škody. Odporca ním uplatňovaný nárok na náhradu škody
neuspokojil a preto sa navrhovateľ obrátil so svojím návrhom na súd. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, že by 15 dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu,
by sa mala vzťahovať aj na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Potom nemožno hovoriť, že by súd v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 6Er/255/211 tým, že vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie 21 dní od podania návrhu vo veci sp. zn. 9Er/437/2011 10 dní od podania návrhu, vo veci
sp. zn. 9Er/468/2011 23 dní od podania návrhu, vo veci sp. zn. 6Er/328/2011 23 dní od podania
návrhu sa dopustil nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na počet
nevybavených exekučných vecí v priebehu rokov 2010 a 2011 na súde s tým, že na ich vybavovaní sa
podieľalo 8 sudcov, ktorí vybavovali aj iné hlavné agendy (T, C, Cb, P). Naviac v danom prípade nie
sú splnené ani podmienky uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Ani v jednej z vyššie uvedených
exekučných vecí na tunajší súd nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Potom keďže v danom
prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 ods. 1, 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu. Odporca
mal vo veci plný úspech. V spojení s konaním mu trovy nevznikli a preto súd vyslovil, že odporcovi sa
náhrada trov konania nepriznáva“.

Proti rozsudku odvolanie podal v celosti navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušiť a vec tomuto súdu vrátiť na opätovné prejednanie.
Podľa odvolateľa dôvodom na odvolanie je, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP;
b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - rozhodoval vylúčený sudca v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP;
c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP;



d) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci..

Navrhovateľ ďalej uviedol:
1. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 OSP.
2. Z ust. § 101 ods. 2 OSP je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená
s plnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu.
3. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdne
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 OSP a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom.
4. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov. Tiež je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
5. Za týchto okolností a s vedomím, že:
- názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí;
- Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu;

nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci pripúšťalo a nebolo neodkladným oknom za danej procesnej situácie.
6. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania podľa ust. § 109ods. 2 písm. c) OSP proti ktorému legálne pripustil dovolanie.
žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom.
Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
7. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 OSP a viedol pritom pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.
8. Žalobca sa nemal možnosť vyjadri k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k
degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
9. V konkrétnostiach napríklad žalobca uvádza, že sa súd dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie). Aby prvostupňový súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa
nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho
poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia).
10. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom
strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,



ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
11. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.
12. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania.
13. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k
tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou
konania.
14. Súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Uvedený záver neobstojí a to z nasledujúcich
dôvodov. Je síce pravdou, že exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 výslovne upravuje, len že súd vydá
poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z uvedenej dikcie však nevyhnutne
vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k
jednoznačnému záveru, či poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v
zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t. j. bez ohľadu na to, či poverenie
udelí alebo neudelí.
V praxi tak môžu nastať tieto situácie:
a) Exekučný súd vykonal posúdenie podľa ust. § 44 ods. 25 EP po uplynutí lehoty 15 dní; dospel k
záveru, že poverenie nie je možné vydať, rozhodol o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia.
V tomto prípade súd konal so zbytočnými prieťahmi, pretože vec posudzoval a rozhodoval až po uplynutí
zákonnej lehoty (15 dní), pričom v čase pred uplynutím lehoty vec neprejednával a neriešil a objektívne
tak nemohol, v prípade rozhodnutia o vydaní poverenia dodržať zákonnú lehotu.
b) Exekučný súd vykonal posúdenie podľa ust. § 44 ods. 2 EP pred uplynutím lehoty 15 dní; dospel k
záveru, že nie je možné vydať poverenie, avšak o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia rozhodol po
uplynutí neprimerane dlhej doby.
V tomto prípade exekučný súd konal so zbytočnými prieťahmi, pretože napriek skutočnosti, že už
vykonal rozhodovací proces (v zákonnej lehote zistil nesúlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom), skutočné
rozhodnutie vydal a doručoval po uplynutí primeranej lehoty, jeho činnosť tak bola nesústredená
a neefektívna (navyše nastolenie právnej istoty nastáva vydaním rozhodnutia a nie vykonaním
rozhodovacieho procesu). Neexistuje rozumný argument, ktorý by odôvodnil nevydanie rozhodnutia
po tom, čo súd (konajúci sudca) dospel k záveru, ako je potrebné vo veci rozhodnúť. Ak by sme aj
akceptovali, že súd má lehotu na písomné vyhotovenie uznesenia v dĺžke 30 dní, súd v prejednávanej
veci nedodržal ani túto zákonnú lehotu (ust. § 167 ods. 2 OSP v nadväznosti na ust. § 158 ods. 5 OSP).

V oboch uvedených modelových situáciách je nevyhnutné dospieť k záveru, že ak exekučný súd včas
nevydá či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (ku ktorému musel
dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje
neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť ako nesprávny úradný postup spôsobilý
privodiť účastníkom konania škodu.

Zároveň je potrebné namietať, že konajúci súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá
výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v zákonnej lehote. Žalobca
však poukazuje na podstatu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý pozostáva z
kumulovaných právnych skutočností, jednal nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednal neodôvodnená
činnosť ako aj existencia zbytočných prieťahov.

Spôsobenie škody nie je možné ospravedlniť tým, že exekučný súd mal enormné množstvo
nevybavených exekučných vecí. Práve táto okolnosť potvrdzuje tvrdenia žalobcu v žalobe, že exekučný
súd konal prieťahovo, nesústredene, nekoordinovane, čo si vyžiadalo náklady na strane žalobcu a čo



predstavuje jeho škodu, ktorá by nebola žalobcovi vznikla, ak by súd nevykonal nesprávny úradný
postup.

Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril. Napadnutý rozsudok, uznesenie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania i rozhodnutie o trovách konania považuje za vecne správne. Vzhľadom k tomu
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.
Odporca sa k jednotlivým odvolacím dôvodom vyjadril a uviedol:

Prvým odvolacím dôvodom má byť dôvod v zmysle § 221 ods. 1 OSP v spojení s § 205 ods. 2 písm.
a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Žalobca namieta, že „súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (zrejme správne má byť žalobcu
- pozn. žalovanej) a jeho právneho zástupcu podľa §101 ods. 2 OSP preto, že sa žalobca bez
ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil."
Žalobca má za to, že pre prejednanie veci v jeho neprítomnosti nebola splnená zákonná podmienka.
Tvrdí, že „riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi." V súvislosti stým, že súd i napriek tomu postupoval podľa § 101
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"),
mal týmto postupom odňať žalobcovi právo na konanie pred súdom.
K aplikácii ustanovenia § 101 ods. 2 OSP žalovaná považuje za nevyhnutné uviesť, že možnosť
pojednávať v neprítomnosti účastníka predpokladá, že účastník je riadne predvolaný a nepožiadal o
odročenie z dôležitých dôvodov.
V napadnutom rozsudku sa súd dostatočne vyčerpávajúco zaoberal splnením podmienok pre možnosť
aplikácie ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, keď dospel k záveru, že dôvody uvedené žalobcom nie sú
dôležité dôvody na účely aplikácie ustanovenia § 101 ods. 2 OSP.
Rovnako ani žalovaná dôvody, pre ktoré žalobca žiadal pojednávanie odročiť, nepovažuje za „dôležité
dôvody" podľa § 101 ods. 2 OSP. Je zjavné, že žalobca v odvolaní predkladá výklad, že akákoľvek
žiadosť o odročenie pojednávania, v ktorej žalobca uvedie dôvody, je žiadosťou o odročenie z dôležitých
dôvodov. Takýto výklad nemožno prijať, umožňoval by účastníkom konania obštrukčnými žiadosťami o
odročenie pojednávaní „z dôležitých dôvodov" zbytočne predlžovať prebiehajúce konanie, ak by to z
nejakých dôvodov bolo pre účastníka výhodné.
Samotné ustanovenie § 101 ods. 2 OSP je jedným z prejavom princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Je pravdou, že sporové konanie je ovplyvňované hlavne princípom dispozičným. Ten ale
predvída aktivitu účastníkov konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je ale súd
povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť. Práve z tohto dôvodu ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje
súdu za splnenia podmienok pojednávať v neprítomnosti účastníka.
V tomto prípade žalobca spochybňuje splnenie podmienky nepožiadania o odročenie z dôležitých
dôvodov, resp. tvrdí, že jeho podanie bolo žiadosťou o odročenie z dôležitých dôvodov.
Žalovaná zastáva názor, že o tom, či dôvod, pre ktorý účastník žiada o odročenie, je dôležitým
dôvodom, rozhodne súd. Resp. súd po zvážení všetkých relevantných okolností posúdi, či doručené
podanie účastníka je žiadosťou o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov na účely § 101 ods. 2
OSP. Z rozhodovacej činnosti vyšších súdov vyplýva, že oným dôležitým dôvodom je závažný dôvod,
ktorý účastníkovi bráni v účasti na pojednávaní. Ide teda o dôvod, ktorý vznikne na strane účastníka
(spočívajúci v jeho osobe) a vyznačuje sa nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo iným
dôvodom napĺňajúcim aspekt ospravedlniteľnosti (napríklad kolízia s inými pojednávaniami, vážne
ochorenie, v niektorých prípadoch i poveternostné podmienky a pod.).
V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 11/2009 tento napríklad uvádza: „Po
účastníkovi, ktorý sa mieni k pojednávaniu včas dostaviť, nemožno totiž spravodlivo
požadovať, aby musel strpieť prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, ak
nastane prekážka alebo iná okolnosť, ktorá mu bráni sa pojednávania zúčastniť."
Názoru, že dôvody na odročenie pojednávania sa musia dotýkať osoby účastníka a de facto musia byť
spôsobilé zabrániť účastníkovi v účasti na pojednávaní (i pri jeho snahe sa pojednávania zúčastniť),
svedčia i závery Najvyššieho súdu SR vyjadrené v uznesení sp. zn. 5Cdo 122/2010: „Žiadosť o odročenie
pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy,
ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na
pojednávaní ospravedlniť, tj. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje
práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych
i subjektívnych."



Z naznačených hľadísk je nevyhnutné posudzovať i žiadosť žalobcu (resp. právneho zástupcu Žalobcu)
o odročenie pojednávania za nespôsobilú vyvolať účinky podľa § 101 ods. 2 OSP - t. j. odročenie
pojednávania. Žiadosť žalobcu neobsahovala žiadne dôvody, ktoré v konkrétnom prípade a v danom
čase bránili v účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávam. Všetky skutočnosti, ktoré žalobca
v predmetnom podaní uviedol, mohol uviesť i osobne na pojednávaní a takto realizovať svoje procesné
práva a povinnosti.
K okolnostiam doručenia žiadosti o odročenie pojednávania je nevyhnutné ešte uviesť, že samotná
žiadosť o odročenie pojednávania bola zo strany právneho zástupcu žalobcu doručená súdu dva
pracovné dni pred pojednávaním, hoci dôvod, pre ktorý žalobca žiadal o odročenie, sa nevyznačoval
nepredvídateľnosťou a naliehavosťou.
Teda z uvedených skutočností vyplýva záver, že žalobca (a jeho právny zástupca) sa pojednávania,
na ktoré bol riadne predvolaný, nezúčastnil a to bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov, ktoré Či už
samotnému žalobcovi alebo jeho právnemu zástupcovi bránili v účasti na nariadenom pojednávaní.
Keďže v danej veci vykonanie dôkazu výsluchom samotného žalobcu nebolo potrebné, súd správne
aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 OSP a pojednával bez prítomnosti účastníka.
prípade aplikácie ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, t. j. pre prípad pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom (§ 101 ods. 2 OSP), nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4 Cdo 116/93, uverejnené pod publikačným číslom R 79/1994). V tejto súvislosti sa
i ostatné tvrdenia a námietky žalobcu dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom javia
ako právne bezvýznamné.
bode 8/ odvolania žalobca uvádza, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní. Ani žalobcovi, ani jeho právnemu zástupcovi ale nič nebránilo v účasti na
pojednávaní dňa 12. 3. 2013, napriek tomu sa ho nezúčastnili.
bode 9/ potom žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Opätovne
i pri tejto námietke je nevyhnutné zdôrazniť, že ku všetkým skutočnostiam žalobca mal
možnosť sa vyjadriť na pojednávaní, na ktoré bol riadne predvolaný a neexistovali žiadne vážne
dôvody, ktoré mu bránili v účasti (alebo jeho právneho zástupcovi).
Okrem toho z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu, že súd
nemal preukázaný namietaný nesprávny úradný postup. Dôkazom, na základe ktorého k uvedenému
záveru súd dospel, bolo oboznámenie s pripojenými exekučnými spismi, dotýkajúcimi sa konaní, v
ktorých podľa tvrdení žalobcu malo prísť k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Účastníkom
namietaných exekučných konaní bol i sám žalobca a priebeh exekučných konaní (oboznámený z
pripojených exekučných spisov) bol tvrdený samotným žalobcom v žalobnom návrhu. Okrem toho tento
dôkaz - pripojenie a oboznámenie predmetných exekučných spisov - súd vykonal na základe návrhu
samotného žalobcu. Je teda zrejmé, že súd rozhodol na základe skutočností tvrdených žalobcom
a na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhol žalobca. Jedinou
skutočnosťou, ktorú uviedla žalovaná a o ktorú súd oprel svoje rozhodnutie, bola otázka predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.").
Druhým uplatneným odvolacím dôvodom majú byť vady v konaní uvedené v § 221 ods. 1 OSP -
rozhodoval vylúčený sudca [ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) OSP].
V bode 4/ odvolania žalobca cituje ustanovenie § 15 ods. 1 OSP a v bode 5/ odvolania žalobca
odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax iných krajských súdov „u skutkovo a právne
totožných veciach".
K uvedenému je nevyhnutné uviesť, že vo všetkých konaniach, ktoré boli pôvodne vedené pod sp. zn.
1C/72/2012, 1C/74/2012, 1C/77/2012 a 1C/78/2012, a uznesením boli spojené na spoločné konanie
vedené pod sp. zn. 1C/72/2012, žalobca podal námietku zaujatosti, o ktorej bolo rozhodnuté tak, že
sudca JUDr. Růžička nie je vylúčený.
Žalobca vlastne podaným odvolaním napáda rozhodnutia KS v Banskej Bystrici o námietkach zaujatosti,
považuje ich za nesprávne, keďže napriek právoplatným rozhodnutiam, že JUDr. Růžička nie je
vylúčený, naďalej namieta zaujatosť konajúceho sudcu.
prvom rade žalobca poukazuje na uznesenie KS v Trnave sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012,
ktorým došlo k vylúčeniu všetkých sudcov OS Dunajská streda a vec bola prikázaná OS Galanta.
Následne odkazuje i na rozhodnutia KS v Nitre a KS v Prešove.



tejto súvislosti žalovaná poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, pri ktorej
tento zadefinoval obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom:
I. ÚS 73/97: „Obsahu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom zodpovedá len
povinnosť nadriadeného súdu rozhodnúť za zákonných podmienok o každom návrhu oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre pochybnosti o jeho nezaujatosti."
I. ÚS 27/98: „Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu
prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom."
II. ÚS 121/03: „Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom
je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom."
V tomto prípade právu žalobcu na nestranný súd bolo učinené zadosť tým, že
príslušný súd rozhodol o jeho námietke (tak, že konajúci sudca JUDr. Růžička nie je vylúčený).
Je neprípustné, aby potom odvolacím dôvodom bola skutočnosť, o ktorej už KS v Banskej Bystrici
právoplatne rozhodol procesným postupom predpokladaným zákonom a na to určeným postupom.
K opakovaniu skutočností, ktoré už boli predmetom námietky zaujatosti a o ktorých sa už právoplatne
rozhodlo, je nevyhnutné uviesť závery Ústavného súdu ČR vyjadrené v náleze sp. zn. Pl ÚS 15/01:
„Žiadny právny poriadok nie je a nemôže byť z pohľadu sústavy procesných prostriedkov na ochranu
práv, ako i z pohľadu sústavy usporiadania prieskumných inštancií, budovaný ad infinitum. Každý právny
poriadok generuje a nevyhnutne musí generovať i určitý počet chýb. Účelom prieskumného, resp.
prieskumných konaní, môže reálne byť len takéto pochybenia aproximatívne minimalizovať a nie bezo
zvyšku odstrániť. Sústava prieskumných inštancií je preto výsledkom vyvažovania úsilia o dosiahnutie
panstva práva na jednej strane, a efektivity rozhodovania a právnej istoty na strane druhej."
Práve s ohľadom na druhé kritérium nie je možné v jednom konaní úspešne opakovane namietať
zaujatosť, a to najmä v prípade, ak sa o nej už právoplatne, v súlade so zákonom, na základe
podanej námietky zaujatosti a zákonom predpokladaným spôsobom rozhodlo. Pri prijatí postupu,
ktorého sa dožaduje žalobca, by sa zo súdneho konania stal nekonečný, nikdy nekončiaci proces,
ktorého rozhodnutia (či už procesného charakteru alebo vo veci samej) napriek ich právoplatnosti
by mali len dočasný charakter. V takomto stave by každý procesný návrh účastníka a každé naň
nadväzujúce procesné rozhodnutie súdu spôsobili nemožnosť ďalej konať, kým by o danej otázke
neprebehlo odvolacie konanie, konanie na základe podaného dovolania, konanie o ústavnej sťažnosti
a napokon i o sťažnosti na ESĽP.
V tomto konaní žalobca podal námietku zaujatosti, o ktorej sa právoplatne rozhodlo. Žalobca ale podal
ústavnú sťažnosť a žiadal, aby sa konanie prerušilo, kým sa nerozhodne o jeho ústavnej sťažnosti.
Tento jeho návrh bol zamietnutý a následne žalobca žiada, aby sa vo veci nekonalo, kým sa právoplatne
nerozhodne i o jeho procesnom návrhu. V prípade neúspechu žalobcu so sťažnosťou na Ústavnom
súde SR, resp. v prípade neúspechu žalobcu v súvislosti s jeho návrhom na prerušenie konania je
nepochybné, že v oboch prípadoch sa bude dovolávať práva na vyšších inštanciách. Takáto podoba
nikdy sa nekončiaceho procesu ale nie je v demokratickej spoločnosti prípustná a je v priamom rozpore
s cieľom a účelom občianskeho súdneho konania stanoveným v § 3 OSP a vedie v konečnom dôsledku
k stavu právnej neistoty.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaná má za to, že keďže o námietke zaujatosti žalobcu
sa právoplatne rozhodlo, nie je namieste uvedenú otázku opätovne riešiť v odvolaní proti rozsudku a
postaviť na nej jeden z odvolacích dôvodov.
Napriek vyššie uvedenému žalovaná sa vyjadrí i k otázke zaujatosti sudcu v tomto konaní. Žalovaná má
za to, že konajúci sudca je nestranným sudcom v zmysle príslušných ustanovení OSP, t. j. že námietka,
že rozhodol vylúčený sudca, nie je dôvodná. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Nc 38/2012: „...podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa či. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Je nutné starostlivo rozlišovať medzi pojmami
súd a sudca a analyzovať ich vzájomný vzťah: je podstatný rozdiel - a na to treba dôsledne dbať -
medzi súdom (proti ktorému žaloba smeruje, alebo napríklad aj ktorého nesprávny úradný postup sa
namieta - pozn. žalovanej,) a sudcom (ktorý na tomto súde vykonáva súdnictvo) a mať na zreteli, že ich
vzájomný vzťah nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a
zánikom funkcie zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a Štátu... Práve osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle
a nezaujato vo všetkých veciach, teda ja vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu



výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju
funkciu."
Totožný, resp. obdobný záver vyplýva i z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie sp.
zn. 1 Nc 16/2012 a 1 Nc 54/2012.
Je zjavné, že vzhľadom na osobitné postavenie sudcu vo vzťahu k štátu a na rad právnych predpisov,
ktoré nadväzujú na či. 144 ods. 1 Ústavy SR a majú zabezpečiť jeho nezávislosť, i na povinnosť sudcu
v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu, samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
V súvislosti s rozhodovaním o vylúčení sudcov žalovaná za ústavne konformný, zákonný a správny
považuje postup v obdobných veciach Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne,
Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Bratislave, ktoré v skutočnosti, že predmetom
konania má byť nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu, nevidia dôvod pre
vylúčenie sudcu (resp. všetkých sudcov príslušného súdu). Žalovaná zároveň predkladá rozhodnutia
uvedených súdov o námietkach zaujatosti žalobcu (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15NcC/50/2012 zo dňa 8. 10. 2012, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17NcC/372/2012 zo
dňa 18. 10. 2012, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3NcC/55/2012 zo dňa 19. 10. 2012 a
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4NcC/135/2012 zo dňa 17.10. 2012).
Aj s ohľadom na skutočnosti uvedené v tomto bode vyjadrenia je zrejmé, že odvolacie dôvody žalobcu
spočívajúce v námietke, že rozhodoval vylúčený sudca, nie sú relevantné a nedotýkajú sa zákonnosti
napadnutého rozhodnutia.
Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov uvedených žalobcom v úvode odvolania (súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie rávneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), žalobca tieto len vymenoval, pri čom špecifikoval len námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v závere, že exekučný poriadok nestanovuje
lehotu 15 dní v prípade, ak dôjde k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa názoru žalovanej súd správne vec právne posúdil a dôvody pre tento názor žalovaná už uviedla
vo vyjadrení k žalobe zo dňa 1. 2. 2013 a na svojom vyjadrení trvá. Okrem toho súd správne uvádza,
že v danom prípade nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní ani nie je
preukázaný spôsobom ustanoveným v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
Žalovaná teda má za to, že na súdený prípad súd správne aplikoval príslušné ustanovenia zák.
č. 514/2003 Z. z., pri čom po vykonaní dôkazu oboznámením s predmetným exekučným spisom
(dôkaz navrhnutý žalobcom) súd dospel k záveru, že nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému
postupu. Z tohto dôvodu súd žalobu zamietol bez toho, aby bolo nevyhnutné zaoberať sa splnením /
nesplnením ďalších zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
Súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy. Žalobca v žalobnom návrhu navrhol vykonanie dôkazu
oboznámením „súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Veľký Krtíš) založený pre exekučné
konanie, vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ, s. r, o. a povinným ... (v každej žalobe závislé
od namietaného exekučného konania - pozn. žalovanej) ... pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo (v každej žalobe závislé od namietaného
exekučného konania - pozn. žalovanej)...." Súd na pojednávaní dňa 12. 3. 2013 vykonal navrhnutý
dôkaz, t. j. oboznámil exekučné spisy Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 6Er/255/2011, 9Er/437/2011,
9Er/468/2011 a 6Er/328/2011.
V bode 7/ odvolania žalobca uvádza, že „konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP proti ktorému
legálne pripustil odvolanie."
S týmto názorom nemožno súhlasiť. Je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, aby súd o
nedôvodnom návrhu na prerušenie konania rozhodol tým istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci.
Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup i v súlade s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím
v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.
Ak je rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie konania správne (t. j. v súlade so zákonom), nič nebránilo
súdu vo veci rozhodnúť a takýto postup sám osebe nemôže byť dôvodom zrušenia napadnutého
rozhodnutia. V prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania je správne, nič mu nebráni rozhodnutie vo veci samej potvrdiť.



Žalovaná má za to, že nemožno mať pochybnosti o tom, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania je správne. V prvom rade žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal,
že by ním tvrdené konanie pred Ústavným súdom SR skutočne prebiehalo. Okrem toho konanie pred
Ústavným súdom SR o ústavnej sťažnosti žalobcu bez pochybností nie je konaním, ktoré má na mysli
ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP, t. j. nie je konaním o tzv. predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Okrem toho i v tomto prípade akýkoľvek iný postup súdu by viedol v demokratickej spoločnosti k
neprípustným dôsledkom, založil by už vyššie popísaný stav nekonečného konania založeného na
možnosti podávať procesné návrhy a opravné prostriedky proti rozhodnutiam o nich ad infinitum.
Ak žalobca namieta, že sa mu postupom, pri ktorom súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania v
rozhodnutí vo veci samej, odňalo právo konať pred súdom vo forme odňatia možnosti podania odvolania
proti nemu, uvedené nemá logiku, keďže žalobca odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podal.
Napokon vyššie uvedený postup OS Veľký Krtíš nie je ojedinelý, ide o postup, ktorý je v záujme
hospodárnosti konania, efektivity a snahy o čo najrýchlejšie nastolenie stavu právnej istoty bežne
používaný. Žalovaná príkladmo poukazuje na rozsudky OS Bratislava I sp. zn. 19C/48/2012-41 zo dňa
13. 11. 2012 a sp. zn. 7C/87/2008-235 zo dňa 6. 10. 2011, ktorých fotokópie prikladá v prílohe.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozhodnutie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov.

Odvolanie do výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietnutý, krajský súd
odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ OSP.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza krajský súd ďalšie dôvody.

Odvolanie navrhovateľa používa sofistikované argumenty a filozofickoprávne konštrukcie, cituje
rozhodnutia iných krajských súdov Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto odvolanie však napriek svojmu obsahu sa len málo vzťahuje k
podstate priebehu konania na okresnom súde a následného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ust. § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Bolo v právomoci súdu prvého stupňa zvážiť a rozhodnúť, či sú tu dôvody navrhované navrhovateľom
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Súd prvého stupňa rozhodol, že takéto dôvody
nie sú dané, návrh na prerušenie konania zamietol a pokračoval v konaní.

Neobstojí v tejto súvislosti argument navrhovateľ o tom, že proti výroku, ktorým súd zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania, súd pripustil odvolanie a preto nemohol v konaní pokračovať, kým
nebude o takomto odvolaní rozhodnuté.

Je nepochybné, že podľa ust. § 109 ods. 2 OSP súd môže konanie prerušiť. Z ust. § 202 OSP potom
vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým súd podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) konanie prerušil, je prípustné
odvolanie. Z ust. § 202 OSP však nevyplýva, že odvolanie by bolo prípustné aj proti rozhodnutiu,
ktorým návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ bol zamietnutý. Aby odvolanie aj
proti zamietajúcemu rozhodnutiu, v tomto prípade prichádzalo do úvahy, ust. § 109 ods. 2 OSP by
prinajmenšom muselo začínať: „Súd rozhodne aj o návrhu na prerušenie konania...“.

Proti zamietajúcemu rozhodnutiu súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
odvolanie nie je prípustné. Táto skutočnosť našla výraz aj vo výroku rozhodnutia odvolacieho súdu.
Neobstojí ani argument navrhovateľa, že odvolací súd pripustil odvolanie proti zamietajúcemu výroku
svojho rozhodnutia v uvedenej časti. Už Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípade,
že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť
poučením v konkrétnom súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného



práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom. Odvolanie navrhovateľa nedáva
podklady pre prípadnú odlišnú arguemtáciu, než používa Ústavný súd SR.

V konečnom dôsledku výrok odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania navrhovateľa v časti, pokiaľ tento
napádal správnosť zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania, je založený na ust. § 218 ods. 2 písm.
c) OSP, pretože toto odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.

Odvolací súd sa nezaoberá argumentáciou navrhovateľa, ktorá v odvolaní dôvodí, ako má sudca
postupovať ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený. Odvolateľ totiž nemôže vedieť, či
vec prejednávajúci sudca sa dozvedel v tomto prípade o nejakých skutočnostiach, pre ktoré by mal
byť vylúčený a preto nepostupoval správne keď konal, a ak tieto skutočnosti vie, mal ich oznámiť
prvostupňovému a pri podanom odvolaní aj odvolaciemu súdu.

Jeho subjektívne stanovisko, že v jeho očiach nemožno považovať sudcu za nestranného, nie
je procesným argumentom, ale rétorikou, ktorou okrem iného s obľubou používajú „profesionálny“
kverulanti.

Pre skutočnosti, ktoré inak okresný súd zrozumiteľne uviedol vo svojom rozhodnutí, nemožno sudcu
zatiaľ považovať za vylúčeného a preto nebol dôvod, aby tento sudca v konaní nepokračoval. V
odvolaní navrhovateľ uvádza, že súd prvého stupňa nezistil úplne skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy. V texte odvolania už nie je uvedené, o ktoré navrhnuté dôkazy by malo ísť a ktoré
takto navrhnuté dôkazy prvostupňový súd odignoroval. Nie je tak isto zdôvodnené nesprávne právne
posúdenie veci.

V tejto súvislosti krajský súd sa plne stotožňuje aj so stanoviskami najvyššieho súdu, ktoré už v
danej problematike zaujal (napr. 36/2007 ZSP). Podľa týchto záverov, ak odvolateľ podáva odvolanie,
nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) toho ktorého zákonného ustanovenia.
Nevyhnutnou náležitosťou odvolania je vymedzenie , ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje
odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah
prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním
nemožno preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.