Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoE/183/2011 z 30. 1. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 30. januára 2012, sp. zn. 6CoE/183/2011, ECLI:SK:KSPO:2012:8711203480.1
Krajský súd Prešov | 6CoE/183/2011 | ECLI:SK:KSPO:2012:8711203480.1 | 2012-01-30 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 45 ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9ae7ac1d-56e9-421a-9b89-6f570c874215
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8711203480.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/183/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711203480
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8711203480.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Záhradnícka
č. 60, 821 08 Bratislava, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Bratislava, Údernícka 5 proti povinnému C. D., bytom J. XXXX/XX, F., o vymoženie 432,48 Eur s prísl.,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad z 23.3.2011 č.k. 13Er 173/2011-10
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e  uznesenie.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom  n e p r i z n á v a.

III. Dáva podnet Okresnému súdu Poprad na zastavenie exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len ,,prvostupňový súd“) exekučné konanie proti povinnému v časti úroku
z omeškania 0,05% denne zo sumy 432,48 Eur odo dňa 21.10.2007 do zaplatenie zastavil. Uznesenie
odôvodnil citujúc ust. § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“),
§ 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 2 písm. b) zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zákona č. 634/2002 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
(ďalej len „ZOS“), §§ 52 ods. 1, 517 ods. 2, 39 zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) a ust. § 3 ods. 1 nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) tým, že

„Preskúmaním exekučného titulu súd zistil, že účastníci exekučného konania dňa 13.2.2006 uzavreli
zmluvu o pôžičke a zmluvné strany sa dojednali, že v prípade oneskorenia jednotlivých splátok je dlžník
povinný zaplatiť veriteľovi okrem zmluvnej pokuty i úrok z omeškania vo výške 0,05% p.a. z dlžnej čiastky
za každý započatý deň oneskorenia.
Uvedenú zmluvu súd posúdil ako zmluvu o úvere a vzhľadom na povahu účastníkom i z jej obsahu
vyplýva, že je to zmluva o spotrebiteľskom úvere, lebo pôvodný veriteľ - oprávnený je podnikateľom
v danom predmete a dlžník - povinný je spotrebiteľom, pričom veriteľ dočasne poskytol spotrebiteľovi
peňažné prostriedky vo forme pôžičky. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu. Ustanovenie § 369
ods. 1 ObZ upravuje úrok z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa ktorého ak záväzok vznikol
zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do
výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. K 21.10.2007 činila základná úroková sadzba
NBS 4,25%, pričom dvojnásobok diskontnej sadzby predstavuje 8,5% ročný úrok z omeškania. Výška
zákonného úroku  z omeškania ku dňu 21.10.2007 ((prvý deň omeškania) v zmysle citovaného ust.
predstavuje výšku 8,5% p.a. (ročne). Úrok z omeškania priznaný rozhodcovským súdom považuje súd
za neprimeraný a priečiaci sa dobrým mravom. Výška úroku z omeškania 0,05% denne predstavuje úrok
z omeškania 18,25% p.a. (ročne). Takúto výšku úroku z omeškania nemožno považovať za primeranú.
Navyše podľa § 39 OZ ide o právny úkon, ktorý je v časti vymedzenia úrokov z omeškania absolútne
neplatný, nakoľko odporuje zákonu .“



Oprávnený v odvolaní navrhol uznesenie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“)  preskúmal vec  bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.)  a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predovšetkým ani odvolací súd nezistil žiadny dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej činnosti
tunajšieho súdu a odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
z 27.9.2010.

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia  a
to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia  v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto  prípad ide aj v  ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné
konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného
konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká
zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 ZoRK
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že zo závažných
dôvodov došlo k prelomeniu účinkov  veci právoplatne súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Ustanovenie § 45 ZoRK  umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45
ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v
rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď
rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10
nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť
exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.

Prvostupňový súd teda v súlade so zákonom  podrobil súdnej kontrole plnenie  úrokov z omeškania v
rozsahu 0,05% denne, čo predstavuje  18,25%  per annum (ročne). Ustanovenie § 45 ods. 2  ZRK, podľa
ktorého rozhodol prvostupňový súd, predstavuje v skutočnosti nepriamu novelu Exekučného poriadku.
Ide o procesné ustanovenie, ktoré nie je o možnosti, ale o povinnosti súdu zastaviť exekučné konanie.
Dikcia tohto ustanovenia  nezužuje ochranu povinného len na spotrebiteľské veci, ale umožňuje  súdnu
kontrolu v exekučnom konaní vo všetkých súkromnoprávnych vzťahoch (vrátane obchodných), ktoré
judikoval rozhodcovský súd,  a to so zreteľom na to, či nejde o plnenie nemožné, právom nedovolené
alebo plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Prvostupňový súd označil 18,25 %-né úroky z omeškania
za odporujúce zákona s poukazom na ust. § 369 ObZ, § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia  a  odvolací
súd sa s týmto záverom stotožňuje. Oprávnený tomto smere (čo do primeranosti úrokov z omeškania)
neprodukoval žiadne odvolacie námietky, a preto odvolací súd ani nemal odvolacie dôvody, na ktoré by
reagoval a doplnil dôvody prvostupňového súdu.



Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvnej podmienky vychádza zo zásady, že zmluvná podmienka
objektívne spôsobuje značnú nerovnováhu (v spojení s ostatnými zmluvnými podmienkami inter alia).
Nie je preto významné, či ostatné zložky sankčného mechanizmu dodávateľ použil alebo či bol
pripravený ich použiť. Pre prípad omeškania, ako vyplýva z č. VIII písm. b) všeobecných obchodných
podmienok, so splatením jednotlivých splátok, bola dohodnutá zmluvná pokuta. Okrem toho bol
dohodnutý aj úrok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý aj začatý deň omeškania.
Sám osebe úrok z omeškania neindikuje hrubú nerovnováhu. V spojení s ostatnými sankciami za to
isté porušenie povinnosti už áno. Úrok z omeškania 18,25%, zmluvná pokuta 10% už po 30 dňoch
omeškania a tiež zmluvná pokuta 100% z celkovej výšky „pôžičky“ spolu predstavujú neprijateľný
sankčný mechanizmus a ktorákoľvek jeho zložka je rovnako neprijateľná, hoci by bola uplatnená ako
jediná. Totiž spotrebiteľ je dokonca v ešte väčšej nevýhode, ak sa sankcie uplatnia samostatne, pretože
pri každej vzniká aj príslušenstvo spojené s nákladmi konania.

Na margo nejasnosti zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu aj jej neprijateľnosti odvolací súd porovnáva
rakúsku právnu úpravu, podľa ktorej „zmluvné ustanovenie obsiahnuté vo všeobecných obchodných
podmienkach alebo zmluvných formulároch je neúčinné, pokiaľ je nejasne alebo nezrozumiteľne
sformulované (§ 6 ods. 3 rakúskeho zákona z 8. marca 1979, Spol. zák. č. 140/1979, Zákon na ochranu
spotrebiteľa).

Kombinácia sankcií predstavuje sofistikovaný a netransparentný spôsob neprimeraného navýšenia dlhu.
Ide o zjavne neprimeraný sankčný mechanizmus. Inštitút zmluvných pokút sa uplatňuje v prípade
porušenia zmluvne dojednaných povinností, táto okolnosť neznamená, aby výška zmluvných pokút
nemala byť ničím obmedzená.

Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. upravovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Odvolacie námietky o nemožnosti aplikácie ust. § 52 a
nasl. OZ sú preto neopodstatnené.

Boli preto splnené podmienky na potvrdenie uznesenia, ktorým súd prvého stupňa exekučné konanie
proti povinnému v časti o vymoženie úroku z omeškania 0,05% denne zo sumy 432,48 Eur odo dňa
21.10.2007 do zaplatenia zastavil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Odvolateľ ďalej v podstatnej časti svojho odvolania  vytýka prvostupňovému súdu, že posúdil vec
ako spotrebiteľskú. V tomto smere sa zdá, že ide buď o nedorozumenie, nepochopenie  alebo sa
do odvolania dostali časti, ktoré oprávnený používa vo svojich ako keby formulárových podaniach.
Prvostupňový súd  totiž jasne uviedol, že predmetnú vec nepovažuje za spotrebiteľskú.

Odvolací súd nemohol preskúmať vec nad rámec vyplývajúci z napadnutého uznesenia. Súdny dvor v
uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol,  že „vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj
bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného
poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom
6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj
Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53)“.

Odvolací súd preto dáva podnet na zastavenie exekúcie, ak sa zistí, že sú splnené zákonné podmienky
na takýto postup.  Odvolací súd  poukazuje na povinnosť súdu zastaviť  exekučné konanie  na plnenie
odporujúce dobrým mravom a plnenie právom nedovolené v ktorejkoľvek časti exekúcie. V tomto smere
Najvyšší súd SR v rozsudku z 27.1.2007 vo veci 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol  že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“



Súdnej kontrole by sa mala podrobiť predovšetkým rozhodcovská doložka.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.