Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/743/2014 z 25. 2. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. februára 2015, sp. zn. 9Co/743/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1213230606.2 Krajský súd Bratislava | 9Co/743/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1213230606.2 | 2015-02-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/305ea605-4aec-4107-808b-058683681579 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1213230606.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/743/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213230606
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213230606.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: G. S., Q.. XX.
XX. XXXX, U. U. Č.. XX, U., zastúpenej Advokátskou kanceláriou SODOMA VULGAN, s. r. o., Bratislava,
Kominárska č. 2, 4, IČO: 47254084 proti odporcovi: J. S., Q.. XX. XX. XXXX, U. U. Č.. XX, U., určenie
vyživovacej povinnosti medzi manželmi, na odvolanie navrhovateľky voči rozsudku Okresného súdu
Bratislava II, č. k. 19C/262/2013-169 zo dňa 04. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh navrhovateľky o určenie vyživovacej
povinnosti medzi manželmi. Uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume
4.033,66 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že manželstvo účastníkov trvá, aj keď sú v rozvodom konaní, nevedú spoločnú
domácnosť od decembra 2012. Deti narodené z manželstva sú plnoleté a samostatné. Navrhovateľka je
s odporcom bezpodielovou spoluvlastníčkou osobného automobilu značky Q. H. v hodnote cca 10.000,-
€, trojizbového bytu v U. na U. I. XX v hodnote cca 60.000,- €. Okrem tohto majetku zdedila navrhovateľka
nehnuteľnosť v R., ktorý bol počas trvania manželstva zrekonštruovaný. Mesačný príjem navrhovateľky
predstavuje starobný dôchodok v sume 178,40 €, výsluhový dôchodok za službu v policajnom zbore
SR vo výške 460,- €, spolu 638,40 €. Navrhovateľka po odchode odporcu zo spoločnej domácnosti v
decembri 2012 užíva byt sama, stará sa o túto domácnosť z vlastných finančných prostriedkov, rovnako
aj hradí náklady na prevádzku motorového vozidla, ktoré užíva. Odporca má príjem z čiastočného
výsluhového dôchodku v sume 90,- € a príjem, ktorý dosahuje z podnikateľskej činnosti v spoločnosti
v ktorej je odporca len jediným spoločníkom v spol. S., Y.. N.. K.., v ktorej obchodný podiel získal v
decembri 2012. Zdaniteľný príjem v r. 2011 činil 4.055,04 € a v r. 2012 predstavoval 3.729,65 €. Okrem
bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, v ktorom býva navrhovateľka nemá žiadny nehnuteľný
majetok.

Na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 71 a § 74 Zákona o rodine zastávajúc názor, že životná
úroveň manželov, čo sa týka majetkových a zárobkových pomerov, je lepšia na strane navrhovateľky,
preto výživné v tomto prípade nemožno priznať z dôvodu, že by to bolo v rozpore so zásadami morálky
(§ 96 ods. 2 ZR). Pokiaľ navrhovateľka argumentovala tým, že v rokoch 2008 až 2011 dosahovala



spoločnosť E. Y.. N.. K.. priemerné ročne príjmy 30.677,- €, súd má pri posudzovaní podmienok pre
priznanie výživného povinnosť skúmať príjmy, zárobkové možnosti a majetkové pomery za obdobie
predchádzajúcich 12 mesiacov predchádzajúcich podaniu návrhu na súd.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa zásady úspechu, pričom trovy
právneho zastúpenia vychádzajú z tarifnej hodnoty veci z požadovanej výšky výživného 2.000,- €
mesačne (x 5 rokov) je 120.000,- €, určená v súlade s § 10 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.
z. v znení neskorších predpisov, tarifná odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje sumu 887,43 €,
určené v zmysle § 10, ods. 1/ a zvýšená podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky Odmena patrí za
vykonané úkony právnej služby a to prevzatie zastúpenia a prvá porada s klientom dňa 25. 03. 2014
v sume 887,43 € + 8,04 € režijný paušál (§ 13 a, ods. 1, písm. a/ vyhlášky); písomné podanie na súd -
vyjadrenie zo dňa 04. 04. 2014 k návrhu v sume 887,43 € + 8,04 € režijný paušál (§ 13a, ods. 1, písm.
c/ vyhlášky); účasť na konaní pred súdom 13. 5. 2014 v sume 887,43 € + 8,04 € režijný paušál (§ 13a,
ods. 1, písm. d/ vyhlášky); ďalšia porada s klientom dňa 02. 09. 2014 (príprava na pojednávanie) v sume
443,72 € + 8,04 € režijný paušál (§ 13a, ods. 2, písm. d/ vyhlášky); účasť na konaní pred súdom 04. 09.
2014 v sume 887,43 € + 8,04 € režijný paušál (§ 13a, ods. 1, písm. d/ vyhlášky). Spolu trovy právneho
zastúpenia v sume 4.033,66 €.

Proti tomuto odvolaniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, v ktorom uviedla,
že prvostupňový súd sa podľa jej názoru vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s nasledovnými skutkovými
a procesnými okolnosťami a to, že odporca jej dal na požiadanie 10.000,- € ktoré mu nechýbali,
so ziskami spoločnosti E., Y.. N.. K.. v rokoch 2008 - 2011, s nevyplatením zisku 161.449,- €
touto spoločnosťou. Navrhovateľka ďalej namietala, že prvostupňový súd nevykonal dokazovania, keď
nevypočul navrhovaného svedka a trovy konania boli nesprávne určené podľa celkového plnenia za 5
rokov. K ziskom spoločnosti E., Y.. N.. K.. v rokoch 2008 - 2011, poukázala na to, že priemerný zisk tejto
spoločnosti za dané obdobia bol vo výške 30.677,- €, t. j. cca 2.500,- € mesačne. Keďže boli odporcovi v
roku 2010 vyplatené pohľadávky spoločnosťou, ktoré mal voči tejto spoločnosti, zvýšili sa jeho majetkové
pomery a možnosti a v tomto období jej prvýkrát vznikol nárok na výživné medzi manželmi, čím začala
plynúť trojročná premlčacia doba. Návrh bol podaný v roku 2013, čiže premlčacia doba bola
zachovaná. Uviedla, že odporca sa dobrovoľne vzdal svojej pohľadávky voči spoločnosti E., Y.. N.. K..
vo výške 784.298,- €, keď predal svoj obchodný podiel len vo výške 100,- €, teda došlo k naplneniu
možností, na ktoré sa musí prihliadať pri posudzovaní povinnej osoby, t. j. odporcu a to v zmysle § 75
ods. 1 veta druhá Zákona o rodine. Z účtovných závierok, ktoré predložila súdu ako dôkazy je zrejmé, že
spoločnosť E., Y.. N.. K.. mala za rok 2011 zisk vo výške 161.449,- €. Tento zisk však nebol rozdelený,
resp. vyplatený jedinému spoločníkovi spoločnosti, odporcovi. Prevod obchodného podielu spoločnosti
E., Y.. N.. K.. nastal v roku 2012, teda v bezprostredne nasledujúcom roku po tom, ako bola táto
spoločnosť vo výbornej ekonomickej a hospodárskej kondícii, keď mala čistý zisk za jedno obdobie
vo výške 161,449,- €. Odporca však svoj obchodný podiel v tejto spoločnosti predal za sumu 100,- €.
Vzdal sa teda svojej možnosti na príjem, bez primeraného protiplnenia. Mal teda možnosť na príjem,
ktorej sa vzdal v prospech tretej osoby, teda nadobúdateľa obchodného podielu, no bez primeraného
protiplnenia. Ako dôkaz na preukázanie odporcových majetkových pomerov navrhovala vypočutie syna
účastníkov J. S.. Vypočutím malo byť preukázané, či výstavba domu, v ktorom býva odporca, a ktorého
vlastník je v katastri nehnuteľností evidovaný ako J. S., bola financovaná z finančných prostriedkov
vlastníka tohto domu alebo bol financovaný z finančných prostriedkov odporcu. Tento dôkaz však súd
odmietol vykonať a ukončil dokazovanie bez jeho vypočutia.

Záverom navrhovateľka namietala súdom vypočítané trovy boli vo výške 4.033,66 €, ktoré sú podľa
jej názoru vypočítané nesprávne, keď súd vychádzal z toho, že sa jedná o plnenie na dlhší
čas podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Manželstvo navrhovateľky a odporcu bolo rozhodnutím Okresného súdu Bratislava
II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P/283/2012 zo dňa 7. 10. 2014 rozvedené. Výživné podľa § 71
Zákona o rodine možno priznať len na obdobie trvania manželstva a to od začiatku konania. Konanie
bolo začaté dňa 30. 9. 2013, manželstvo bolo rozvedené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 7. 10. 2014 a celkové plnenie by bolo teda len za obdobie 13 mesiacov a 7 kalendárnych dní.
Plnenie bolo požadované vo výške 2.000,- € mesačne. Obdobie, za ktoré by malo byť vyplatené výživné
odporcom navrhovateľke je cca 13,25 mesiaca, t. j. by malo byť vyplatené celkovo 26.500,- € a z tejto



sumy sa následne vypočítava odmena za jeden úkon právnej služby, ktorá je vo výške 419,94 €. V zmysle
vykonaných úkonov zástupcom protistrany, by tak mali byť trovy právneho zastúpenia aj s režijným
paušálom, v celkovej výške 1.929,93 €.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, priznal
jej výživné vo výške 26.500,- €, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade, ak by odvolací súd rozhodol tak, že odvolanie zamieta
v celej časti, žiadala, aby pripustil možnosť podať dovolanie nakoľko otázka „či súd musí prihliadať na
vzdanie sa nevyplateného zisku a záväzkov spoločnosti voči spoločníkovi ako na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného, ak sa ich vzdá bez výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu podľa § 75 ods. 1 veta druhá zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v platnom znení, či inú podľa
neho vhodnú otázku,“ je otázka zásadného právneho významu.

K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca, v tom zmysle, že navrhovateľka vo svojom
odvolaní neuvádza žiadne relevantné argumenty, ani nové skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom
spochybnili správnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 219 O. s. p.
napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania (1 úkon právnej služby/
stanovisko k odvolaniu + paušál). V prípade, ak sa odvolací súd stotožní s jeho návrhom, mal za to,
že súd by nemal pripustiť možnosť dovolania, ako navrhuje odvolateľ, nakoľko v konaní sa nevyskytla
otázka, ktorá by sa dala charakterizovať ako „otázka zásadného právneho významu.“ Trval na tom,
že súd v konaní, ako aj v samotnom rozhodnutí, aplikoval správne ustanovenia právnych
predpisov, pričom vychádzal z úplne a pravdivo zisteného skutkového stavu. Odvolateľ v odvolaní
neuvádza žiadne skutočnosti na preukázanie tohto svojho tvrdenia. K nevykonaniu dôkazu, uviedol,
že je pravda, že navrhovateľka, resp. PZN, navrhli vypočuť ako svedka aj syna účastníkov konania,
ktorý sa z účasti na pojednávaní ospravedlnil. Napriek tomu boli všetky rozhodujúce skutočnosti, o
ktorých mal svedčiť navrhnutý svedok, v priebehu konania dostatočne preukázané, inými dôkaznými
prostriedkami (úradnými listinami, výpoveďou odporcu...) a teda vykonanie ďalšieho dôkazu výsluchom
syna účastníkov konania bolo treba považovať za nadbytočné. Záverom uviedol, že tvrdenia, že
rozhodnutie súdu o priznaní trov právneho zastúpenia vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, je jednoznačne účelové a argumenty uvedené v odvolaní, sú v jasnom rozpore s príslušnými
ustanoveniami právneho predpisu, v tomto prípade Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Argumentácia odvolateľa, že súd mal podľa
jeho názoru priznať trovy len za obdobie od začiatku konania o výživnom do rozhodnutia súdu v inom
konaní o rozvode účastníkov, neobstojí.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), v medziach daných odvolaním
vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods.
3 O. s. p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech, pretože súd prvého stupňa vo veci
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke.

Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na
návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.
Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť
(§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného
prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).



Povinnosťou účastníka v občianskom súdnom konaní je nielen uviesť všetky potrebné skutočnosti, t. j.
skutočnosti rozhodujúce pre aplikáciu hmotného práva, ale aj navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, t. j. zaťažuje ho nielen povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 O. s. p.), ale aj povinnosť dôkazná (§ 120
ods. 1 O. s. p.), medzi ktorými je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno teda znášajú účastníci konania
a nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadne vlastných tvrdení je spojené s procesnou zodpovednosťou
účastníka za výsledok konania, keď neunesenie dôkazného bremena navrhovateľkou má za následok
zamietnutie jej návrhu.

V súdenej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že navrhovateľka
nielen v návrhu na začatie konania, ale ani následnými procesnými úkonmi (výsluch navrhovateľky,
predložené listinné dôkazy) nepreukázala, že by jej životná úroveň bola v nepomere so životnou úrovňou
odporcu, okolnosť ktorá by odporcovi zakladala povinnosť prispievať na výživu manželky sumou, ktorá
by čiastočne kompenzovala ich sociálnu nerovnosť. Tvrdenie navrhovateľky o zásadnej nerovnosti ich
postavenia bolo od počiatku v polohe všeobecnej roviny, bez konkretizácie, v čom je primárna nerovnosť
ich postavenia, nekonkretizovala kedy, v akej miere, odporca utráca zo spoločného majetku na svoje
výlučné potreby. Z písomných podaní je možné cítiť nevraživosť navrhovateľky voči odporcovi, avšak
súd nemôže z hľadiska riešenia životných situácií účastníkov prekračovať svoje právomoci a vyhovieť
návrhu bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie vyživovacej povinnosti voči
manželke.

Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplýva, že manželstvo účastníkov
bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 7. 10. 2014, t. j. až po rozhodnutí o výživnom na manželku súdom
prvého stupňa. Účastníci nevedú spoločnú domácnosť od decembra 2012, ani jeden z nich nemá žiadnu
inú vyživovaciu povinnosť. Odporca okrem bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, v ktorom
býva navrhovateľka, nemá žiadny nehnuteľný majetok, na rozdiel od navrhovateľky, ktorá je výlučnou
vlastníčkou viacerých nehnuteľností. Navrhovateľka má stabilný mesačný príjem, ktorý sa skladá zo
starobného dôchodku v sume 178,40 € a z výsluhového dôchodku za službu v policajnom zbore SR vo
výške 460,- €, spolu 638,40 €. Odporca je poberateľom čiastočného výsluhového dôchodku v sume 90,-
€. Jeho príjem z podnikateľskej činnosti v spoločnosti S., Y.. N.. K.., v r. 2012 predstavoval 3.729,65
€. Ani jeden z účastníkov nemá zvýšené náklady v súvislosti so zabezpečením zvýšenej zdravotnej
starostlivosti. Ak za tejto situácie prvostupňový súd zhodnotil, že nárok navrhovateľky je nedôvodný, je
jeho záver vecne správny.

Čo sa týka námietok uvedených v odvolaní, že odporca disponuje značnými finančnými prostriedkami,
keďže na požiadanie navrhovateľke vyplatil 10 000,- €, tieto sú pre odvolací súd neakceptovateľné lebo
by súd pri rozhodovaní nevychádzal z hodnotenia dôkazov, na princípe ktorom stojí súdne konanie,
ale takéto rozhodnutie by zaťažil prejavom svojvôle (nález ÚS zo dňa 16. 6. 2003 sp. zn. 283/2000),
pretože v prejednávanej veci súd nedisponuje so žiadnym relevantný dôkazom, preukazujúcim vyššiu
životnú úroveň odporcu.

Bez možnosti privodiť na vec iný náhľad sú aj námietky, týkajúce sa zisku spoločnosti E. Y.. N.. K.. v
rokoch 2008 - 2011, s ktorými sa odvolací súd nezaoberal, keďže sa s nimi už prvostupňový súd sa vo
svojom odôvodnení vysporiadal. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací
súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III.
ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú;
článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,
pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia
nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo
dňa 19. apríla 1994).



Otázka vyplatenia - nevyplatenia zisku spoločnosťou E. Y.. N.. K.. bude predmetom posúdenia
bezoddielového spoluvlastníctva, ale z hľadiska posúdenia uplatneného nároku ide o námietku bez
právneho dopadu.

Námietku navrhovateľky, ohľadom priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, považuje
odvolací súd za právne bezvýznamnú a nespôsobilú privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, keďže
dokazovanie sa vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ust. § 120 a nasl. O. s. p. a zákon dáva do
výlučnej právomoci súdu, aby posúdil, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná a ktorý nie, preto ak súd
prvého stupňa nevykonal dôkazy podľa predstáv navrhovateľky, nejedná sa v danom prípade o postup,
ktorým by súd prvého stupňa odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny podľa §
219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, keď prvostupňový súd správne
vyčíslil výšku náhrady trov konania podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, keď s poukazom na § 10 ods. 1 a 3 citovanej a § 13
ods. 3 vyhlášky určil odmenu advokáta za jeden úkon právnej služby vo výške 887,43 €. Správne určil
odmenu za úkony právnej služby ako sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia a taktiež v zmysle § 16 ods.
3 a § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky správne priznal advokátovi náhradu hotových výdavkov tzv. režijný
paušál a zvýšil mu priznanú odmenu o daň z priadnej hodnoty.

Nedôvodná je v tomto smere námietka navrhovateľky, že odmena za jeden úkon právnej služby,
vzhľadom na rozvod manželstva, mala byť stanovená z tarifnej hodnoty veci 26.500,- €, keď obdobie, za
ktoré by malo byť vyplatené výživné odporcom navrhovateľke je cca 13,25 mesiaca. V zmysle § 10 ods.
2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia
alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej
služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej
vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. Pri začatí poskytovania
právnej služby vzhľadom na právoplatnosť rozvodu manželstva, bolo predmetom konania opakujúce sa
plnenie na čas neurčitý a preto tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p., s
poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1, 2 O. s. p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy
konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa
prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania, vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení
náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V danom prípade bol v odvolacom konaní úspešný odporca, ktorý v písomnom podaní - vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 18. 11. 2014 podal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, ktoré mali
spočívať v trovách právneho zastúpenie. Tieto ale vo vyššie uvedenej lehote od vyhlásenie rozsudku
nevyčíslil, a preto odvolací súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd nevyhovel návrhu navrhovateľky na pripustenie dovolania, ktoré žiadala s poukazom na
ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p.

Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré
rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým
spôsobom, ktoré je významné z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný dopad
na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam



spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad
ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak,
než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v
tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky.

Pripustenie dovolania na vyriešenie otázky zásadného právneho významu prichádza do úvahy len v
prípade, keď ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pripustenie dovolania nevylučujú. V
zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení
rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a
povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. S
poukazom na citované ustanovenie potom nie je možné v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. pripustiť dovolanie
na otázku zásadného právneho významu, ktorá mala spočívať v tom, či súd musí prihliadať na vzdanie sa
nevyplateného zisku a záväzkov spoločnosti voči spoločníkovi ako na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného, ak sa ich vzdá bez výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu
podľa § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine v platnom znení, či inú podľa neho vhodnú otázku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.