Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 4To/30/2017 z 7. 6. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 7. júna 2017, sp. zn. 4To/30/2017, ECLI:SK:KSNR:2017:4314010676.2 Krajský súd Nitra | 4To/30/2017 | ECLI:SK:KSNR:2017:4314010676.2 | 2017-06-07 | Rozsudok Oblasť práva: Trestné právo – Majetok Citované ustanovenia: predpis č. 224/2010 Z. z., § 321 ods. 1 písm. b) zákona č. 224/2010 Z. z., § 321 ods. 1 písm. d) zákona č. 224/2010 Z. z., § 322 ods. 3 zákona č. 224/2010 Z. z., § 234 ods. 1 písm. a) zákona č. 224/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a8eaa0f-74df-4103-b8ce-626cb8a7ca7b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2017:4314010676.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/30/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314010676
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4314010676.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr. Zity
Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v trestnej veci obžalovaného Q. R., pre zločin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti podľa § 234 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného Q. R.
proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej len „súd prvého stupňa") z 15.12.2016 sp. zn. 3T/168/2014
(ďalej len „napadnutý rozsudok"), na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre 08.06 2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku s a z r u š u j e napadnutý
rozsudok.

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku s a

obžalovaný
Q. R. , narodený XX.XX.XXXX v D. V., trvale
bytom H. K., V. XXX/XX,

podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Levice z 28.07.2014, sp. zn. 2Pv 550/13/4402-23, pre skutok právne posúdený ako
zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 234 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť tak, že:

ako pracovník Kontroly originality BM-STK, s.r.o., Tabaková ul. 21, Levice, číslo prevádzky kontroly
originality XXXX, číslo kontroly XXXX, dňa 10.02.2012 v čase o 09.31 h do 10.15 h vykonal kontrolu
osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Amarok, bielej farby, v tom čase výrobné číslo vozidla
VIN:G EČ PN-003CH v hodnote 19.791,70-eur, pričom kontrolou prístrojom Dokuscan nezistil, že doklad
o evidencii vozidla (č. P T.) neobsahuje zhodné ochranné prvky podľa vzoru v dokuscane,
vyhodnotil ho chybne, čo je evidentné zo scanov v dokuscane, vyhotovil nekvalitnú dokumentáciu
ostrosti foteného predmetu (VIN, interiér vozidla), pričom metalografickým skúmaním boli na vozidle
Volkswagen Amarok zistené mechanoskopické stopy po brúsení, ktorým bolo pôvodné číslo karosérie
odstránené a následne bolo pôvodné VIN identifikované ako VIN G a pri vykonávaní kontroly originality
vystavil protokol, že vozidlo je spôsobilé na pozemných komunikáciách, deklarovaný bol dovoz z
Rakúska, na vozidlo bola nalepená kontrolná nálepka B čím bol zastretý pôvod vozidla, ktoré bolo dňa
14.01.2012 odcudzené v Rakúsku, pri vykonanej kontrole originality vyhodnotil vozidlo ako spôsobilé,
pričom pochybenie bolo potvrdené odborným vyjadrením spoločnosti IRIS IDENT Banská Bystrica,

lebo skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :



Súd prvého stupňa konajúci samosudcom napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného Q. R. (ďalej len
„obžalovaný“) vinným zo spáchania zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 234 odsek 1
písmeno a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

ako pracovník Kontroly originality BM-STK, s.r.o. Tabaková ul. 21 Levice, číslo prevádzky kontroly
originality XXXX (ďalej len „ prevádzka KO“),, číslo kontroly XXXX, dňa 10.02.2012 v čase o 09.31 h do
10.15 h vykonal kontrolu osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Amarok, bielej farby, v tom čase
výrobné číslo vozidla VIN: G EČ PN-XXXCH v hodnote 19791,70 EUR, pričom kontrolou prístrojom
dokuscan (ďalej len „dokuscan“) nezistil, že rakúsky doklad o evidencii motorového vozidla Teil I a Teil II
č.P Rakúsko) neobsahuje zhodné ochranné prvky podľa vzoru v dokuscane, vyhodnotil ho chybne, čo je
evidentné zo scanov v dokuscane, vyhotovil nekvalitnú dokumentáciu ostrosti foteného predmetu (VIN
čísla, interiér vozidla), pričom metalografickým skúmaním boli na vozidle Volkswagen Amarok (ďalej len
„vozidlo“) zistené mechanoskopické stopy po brúsení, ktorým bolo pôvodné číslo karosérie odstránené
a následne bolo pôvodné VIN identifikované ako VIN G a pri vykonávaní kontroly originality vystavil
protokol, že vozidlo je spôsobilé premávky na pozemných komunikáciách, deklarovaný bol dovoz vozidla
z Rakúska, na vozidlo bola nalepená kontrolná nálepka SKAi73285, čím bol zastretý pôvod vozidla,
ktoré bolo dňa 14.01.2012 odcudzené v Rakúsku, a tak nesplnil oznamovaciu povinnosť v zmysle ust.
§ 84 odsek 4 zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Za tento zločin súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil obžalovanému podľa § 234 odsek 1
Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (po zistení v ustanovení § 36
písmeno j/ Trestného zákona uvedenej poľahčujúcej a po nezistení žiadnej, v ustanovení § 37 Trestného
zákona uvedenej priťažujúcej okolnosti) trest odňatia slobody vo výmere dvadsaťštyri mesiacov, výkon
ktorého podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1
Trestného zákona určil skúšobnú dobu na tridsať mesiacov.

Napadnutý rozsudok bol obhajcovi obžalovaného a okresnému prokurátorovi v Leviciach (ďalej len
„okresný prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého
stupňa uskutočnenom 15.12.2016 a obžalovanému bol napadnutý rozsudok oznámený 15.02.2017
doručením jeho rovnopisu, po ktorom oznámení obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu písomným
podaním adresovaným súdu prvého stupňa a 28.12.2016 podaným na pošte, teda s poukazom na
ustanovenie § 63 odsek 6 písmeno a/ a § 309 odsek 2 Trestného poriadku včas, podal obžalovaný
odvolanie smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste napadnutého rozsudku.

Vyššie uvedeným spôsobom riadne a včas podané odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom
svojho obhajcu ďalším písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 10.04.2017 tvrdením, že súd
prvého stupňa mal v prejednávanej veci nariadiť predbežné prejednanie obžaloby, obžalobu odmietnuť
a „vec postúpiť Krajskej prokuratúre Žilina za účelom spojenia veci s konaním vedeným pod 2Kn
106/15/5500, predmetom ktorého pokračujúca trestná činnosť toho istého charakteru, ktorej súčasťou je
aj dielčí skutok zo dňa 10.2.2012, ktorý je predmetom napadnutého rozsudku“. Vec dozorovaná Krajskou
prokuratúrou Žilina je v štádiu prípravného konania na Sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR, úrad
IS, odbor IS Stred Banská Bystrica pod ČVS: SKIS-364/OISS-V-2012, predmetom ktorého vyšetrovania
je viacero pokračujúcich skutkov obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§ 233 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona s tým, že v
priebehu vyšetrovania bolo viacero pokračujúcich trestných činov zastavených krajskou prokuratúrou a
vzápätí podľa § 206 odsek 5 Trestného poriadku rozšírené obvinenie pre ďalšie skutky, pričom skutok,
ktorý je predmetom napadnutého rozsudku je súčasťou a dielčím skutkom pokračujúcej trestnej činnosti
v štádiu vyšetrovania.

Obžalovaný tvrdil, že z vyšetrovania a následného dokazovania na hlavnom pojednávaní nesporne
vyplynulo, že obžalovaný spoločne so svedkom H. ako pracovníci prevádzky KO 10.02.2012
vykonali kontrolu vozidla, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd prvého stupňa síce vykonali
vyčerpávajúce dokazovanie, ktoré však vo vzťahu k základným znakom skutkovej podstaty nesprávne
vyhodnotili. Súd prvého stupňa správne ustálil, že úlohou obžalovaného v rámci kontrola originality
bola kontrola predložených dokladov od vozidla na dokuscane a vyhotovenie dokumentácie s tým, že v
priebehu kontroly pracovníci nemali možnosť mechanicky zasahovať do kontrolných znakov. V období
roka 2012, kedy kontrola bola „v plienkach“ a kontrolóri nemali k dispozícii dokonalé prístroje, bola



založená na vizuálnom porovnávaní znakov a individuálnom subjektívnom posúdení kontrolóra. Kontrola
dokladov spočívala v ich oskenovaní podľa metodiky a v porovnaní so vzormi dokladov v systéme
dokuscan. Vyhodnotenie kontrolóra bolo on line prenášané do centrály spoločnosti Iris ident Banská
Bystrica (ďalej len „spoločnosť“). Svedok T. Q. podrobne popísal postup oboch kontrolórov pri kontrole
originality a zároveň sa vyjadril, že od roku 2011, odkedy pracuje v spoločnosti sa neustále systém
kontrola zdokonaľuje a systém Aisko sa neustále vyvíja a dopĺňa o nové programy a nové prístroje
používané pri kontrole a tiež vysvetlil, aké rozdiely boli v kontrole dokladov v roku 2012 oproti roku 2014,
kedy on kontroloval relevantné doklady. Ani svedok J.. V., ktorý ako expert KEÚ vypracoval odborný
posudok sa vo výpovedi jednoznačne nevyjadril k možnostiam kontrolóra pri identifikácii falzifikovaných
dokladov a potvrdil, že podstatou kontroly je subjektívne a vizuálne posúdenie porovnávaných dokladov
a odpovede dokuscanu.

Obžalovaný poukázal na skutkovú vetu napadnutého rozsudku, ktorá mu kladie za vinu aj tú časť
kontroly originality, ktorá preukázateľne nepatrila do jeho náplne práce a ktorú vykonal svedok H..
Ide o mechanoskopické stopy po brúsení , ktorým bolo zmenené VIN číslo vozidla, čím mal byť
zastretý jeho pôvod, za ktorú časť kontroly bol zodpovedný tento svedok, ktorý tiež vykonával vizuálne
kontrolu identifikačných znakov karosérie vozidla, pričom zásahy do nich boli zistené až metalografickým
skúmaním KEÚ, ktorú možnosť pri kontrole obaja kontrolóri nemali. Vedeli, že nesmú mechanicky
zasahovať do identifikačných znakov a museli sa spoliehať len na svoj zrak.

Záverom považoval obžalovaný za potrebné uviesť, že v čase spáchania skutku (v roku 2012) vykonávali
pracovníci prevádzky KO kontrolu vozidiel na základe takých technických prostriedkov, ktoré pri
subjektívnom posudzovaní nemohli vylúčiť omyl tak, ako to pripustil forézny auditor spoločnosti svedok
Q.. Obžalovaný mal za to, že v jeho konaní absentuje pri zavinení subjektívna stránka konania, ktorá je
obligatórnym znakom skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, dôkazom čoho je aj
postup Krajskej prokuratúry Žilina, ktorá práve pre absenciu subjektívnej stránky v priebehu vyšetrovania
v priebehu prípravného konania viacero skutkov zastavila.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov obžalovaný Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“)
navrhol, aby napadnutý rozsudok buď podľa § 320 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku zrušil a vec
postúpil Krajskej prokuratúre Žilina na spoločné konanie na nej pod sp. zn. 2Kn 106/15/5500 vedené,
alebo zrušil podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno c/, písmeno e/ a podľa § 322 odsek 3 Trestného
poriadku vo veci rozhodol sám a to oslobodením obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmeno
b/ Trestného poriadku.

Po splnení podmienok a predpokladov ustanovených v § 293 odsek 5 Trestného poriadku sa verejné
zasadnutie odvolacieho súdu uskutočnilo v neprítomnosti obžalovaného.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa k odvolaniu
obžalovaného vyjadrila tak, že ho nepovažuje za dôvodné, že súd prvého stupňa zistil, že obžalovaný
spôsobom v žalovanom skutku uvedeným pri kontrole originality pochybil, pričom svedok H. vykonával
inú časť kontroly na linke. Nie je dôvod na odvolaním obžalovaného navrhované postúpenie veci Krajskej
prokuratúre Žilina, pretože tam je vec vedená v registri Kn, teda nachádza sa v štádiu pred začatím
trestného stíhania. Mala za to, že odsúdeniu obžalovaného nebráni ani skutočnosť, že zažalovaný skutok
by mohol byť dielčím útokom pokračovacej trestnej činnosti. Súd prvého stupňa úplným dokazovaním
správne zistil skutkový stav veci, správne sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného a poukážuc na
právne úvahy v odôvodnení napadnutého rozsudku obsiahnuté mala za to, že všetky jeho výroky sú
zákonu zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi opodstatnené. V konečnom návrhu odvolaciemu súdu
navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa vyjadril zhodne s obsahom
písomného odôvodnenia obžalovaným proti napadnutému rozsudku podaného odvolania toto doplniac
iba v tom smere, že obžalovanému je paradoxne kladené za vinu aj konanie svedka H., ktorý
vykonával druhú časť kontroly originality a ktorý bol za identicky, ako v prejednávanej veci zažalovaný
skutok súdom prvého stupňa vo veci na ňom vedenej pod sp.zn. 3T/156/2016, odsúdený za prečin
podielníctva. Poukázal na to, že Úrad inšpekčnej služby PZ koná vo viac ako sto vozidlách, ktoré mali byť
podrobené kontrolám originality, pri ktorých boli zistené identické nedostatky a preto žiadal, aby odvolací



súd dôsledne preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku a to zo všetkých hľadísk skutkových
a právnych úvah uvedených v písomnom odôvodnení obžalovaným podaného odvolania. Odvolaniu
obžalovaného navrhol vyhovieť spôsobom uvedeným v jeho písomnom odôvodnení.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku.

V rámci plnenia tejto svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu prieskumnej povinnosti
odvolací súd (ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na rozhodnutie 11.05.2017)
preskúmal výrok o vine a výrok o treste napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolanie obžalovaného
smerovalo a správnosť postupu konania im predchádzajúceho a to aj v rozsahu zistenia prípadných,
odvolaním obžalovaného nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého
z dôvodov uvedených v § 371 odsek 1 Trestného zákona.

Plnením svojej prieskumnej povinnosti v tomto jej rozsahu odvolací súd predovšetkým zistil, že súd
prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní predchádzajúcom napadnutému
rozsudku postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania
dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych takých podstatných chýb, ktoré boli porušením ustanovení
zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).

V hore naznačenej súvislosti a s prihliadnutím na niektoré odvolacie námietky a návrhy obžalovaného
považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že:

- podľa § 243 odsek 1, odsek 2 (a nasl. aj odsek 3, odsek 4, odsek 5) Trestného poriadku predseda senátu
(teda nie samosudca, ktorým súd prvého stupňa v prejednávanej veci konal) predbežné prejednanie
obžaloby nariadi (a senát pri ňom rozhoduje) iba ak je podaná pre zločin s hornou hranicou trestnej
sadzby prevyšujúcou osem rokov, o ktorý prípad v prejednávanej veci jednoznačne nejde, pretože
horná hranica trestnej sadzby zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti ustanovená v § 234 odsek 1
Trestného zákona je osem rokov (§ 241 odsek 1 Trestného poriadku);

- postupom podľa § 241 odsek 1 písmeno f/ Trestného poriadku môže samosudca odmietnuť obžalobu
a vrátiť vec prokurátorovi (a to iba a výlučne tomu, ktorý ju podal) iba ak zistí závažné procesné chyby,
najmä porušenie práva na obhajobu, pričom jednak nevykonanie spoločného trestného stíhania pre
všetky čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu (§ 122 odsek 10 Trestného zákona) takouto
závažnou procesnou chybou zjavne (a to aj vzhľadom na ustanovenie § 41 odsek 3 Trestného
zákona o spoločnom treste) nie je, jednak obžalovaný žiadnu inú, takýto charakter závažnosti majúcu
procesnú chybu konaniu predchádzajúcemu napadnutému rozsudku, v písomnom odôvodnení proti
nemu podaného odvolaniu neuviedol;

- súd (prvého stupňa rovnako ako odvolací) v žiadnom štádiu trestného konania vedeného po podaní
obžaloby nemôže vec postúpiť prokurátorovi (prípadne inému orgánu činnému v trestnom konaní), ale
iba orgánu, ktorý by mal zažalovaný skutok prejednať ako priestupok (teda v prípadoch uvedených v §
241 odsek 1 písmeno b/ resp. § 244 odsek 1 písmeno b/, § 280 odsek 2 a § 320 odsek 1 písmeno a/ alt.
druhá Trestného poriadku), alebo súdu (inému, príslušnému, ak nie sám na prejednanie veci príslušný
v prípadoch uvedených v § 241 odsek 1 písmeno a/ resp. § 244 odsek 1 písmeno a/, § 280 odsek 1 a
§ 320 odsek 1 písmeno a/ alt. prvá Trestného poriadku), pričom potreba vykonania spoločného konania
o všetkých skutkoch spáchaných obžalovaným (ktoré sú trestným činom a ktoré vyšli najavo počas
hlavného pojednávania) môže byť dôvodom vrátenia veci prokurátorovi na došetrenie súdom prvého
stupňa podľa § 279 a odvolacím súdom podľa 323 Trestného poriadku iba v prípade, ak prokurátor o
vrátenie veci požiada, čo sa v prejednávanej veci evidentne nestalo.

Plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej
povinnosti odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci na hlavnom pojednávaní
vykonal všetky dostupné, okresným prokurátorom a obžalovaným navrhnuté, ktoré zrejme tieto strany
považovali za potrebné a spôsobilé na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako
to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/, písmeno d/ Trestného



poriadku a ktoré aj súd prvého stupňa zrejme potreboval pre svoje rozhodnutie predovšetkým o vine
obžalovaného (a pre prípad jej uznania aj o ukladanom mu treste), tak, ako to vyplýva z ustanovenia §
2 odsek 10, odsek 11 (a contr.) Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku).

V hore naznačenej súvislosti a tiež s prihliadnutím na jeden z alternatívnych odvolacích návrhov
obžalovaného na rozhodnutie odvolacieho súdu (zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodu uvedeného
v § 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ani
obžalovaný v rámci postupu súdu prvého stupňa na hlavnom pojednávaní podľa § 272 odsek 2 Trestného
poriadku nemal (a vzhľadom na ďalej uvedené napokon ani nemusel mať) žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania, pričom ani v písomných dôvodoch proti napadnutému uzneseniu podaného odvolania v
tomto smere postupu súdu predchádzajúcemu napadnutému rozsudku žiadne konkrétne a súčasne z
vyššie uvedených hľadísk aj relevantné chyby nevytkol.

Súčasne (a zvlášť vzhľadom na ďalej uvedené úvahy, vrátane právnych) považuje odvolací súd za
potrebné poznamenať, že na objasnenie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie v prejednávanej veci
z hľadiska formy zavinenia obžalovaného, zrejme:

- bolo potrebné v postavení svedka vypočuť muža, ktorý sa svedkyni J.. V. F. predstavil ako V. a ktorý „za
ňu“ ako záujemkyňu o kúpu vozidla „vybavil“ vykonanie kontroly originality. Nevykonanie tohto dôkazu
však nemožno vytknúť súdu prvého stupňa, pretože jeho nevyhnutným predpokladom bolo zistenie
totožnosti tohto muža a následne buď obstaranie tohto dôkazu už v prípravnom konaní, alebo (v z týchto
hľadísk kvalifikovaný) návrh okresného prokurátora na jeho vykonanie na hlavnom pojednávaní;

- by bolo bývalo účelné vykonať spoločné konanie o všetkých čiastkových útokoch pokračovacieho
trestného činu - zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 234 odsek 1 písmeno a/ Trestného
zákona o spáchaní ktorých obžalovaným pri výkone kontroly originality motorových vozidiel v prevádzke
KO vznikol dostatočne odôvodnený záver, prípadne aj proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy
spolu (v dôsledku ich účasti na kontrole originality v prevádzke KO), súvisia (§ 18 odsek 1 Trestného
poriadku). Ani nevykonanie takéhoto spoločného konania (zvlášť o všetkých čiastkových útokoch
pokračovacieho trestného činu, zo spáchania ktorých by bol obžalovaný dôvodne podozrivý), nemožno
vytknúť súdu prvého stupňa, pretože súd môže spojiť iba tie veci (v ktorých sú splnené podmienky
spoločného konania), v ktorých boli podané samostatné obžaloby (§ 21 odsek 3 Trestného poriadku).

Z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia, ktoré mohol mať súd prvého stupňa v prejednávanej
veci za preukázané, podľa názoru odvolacieho súdu tak mohli vychádzať z výsledkov v celom rozsahu
stranami navrhnutého a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a súčasne zodpovedať kritériám
uvedeným v § 2 odsek 10 Trestného poriadku, avšak predpokladom ich správnosti (a z dôvodov ďalej
uvedených aj relevantnosti) bol postup súdu pri vyhodnotení vykonaných dôkazov podľa ďalšej zásady
trestného konania uvedenej v § 2 odsek 12 Trestného poriadku (teda jednotlivo aj v ich súhrne a
nepochybne aj podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu), a tiež (a predovšetkým) postupujúc podľa (ďalej uvedených) pravidiel vyplývajúcich
pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku, v ktorom
je upravená prezumpcia neviny, čo však podľa názoru odvolacieho súdu evidentne neučinil.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zvlášť upozorniť, že zásada prezumpcie neviny
znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený
nie je povinný svoju nevinu dokazovať, pričom z tejto zásady vyplývajú pravidlá pri dokazovaní, a to:

- „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“ podľa ktorého ak zostanú dôvodné
pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov,
treba rozhodnúť v prospech obvineného, čomu zodpovedajú najmä dôvody oslobodenia spod obžaloby
uvedené v § 285 písmeno a/, písmeno c/ Trestného poriadku, pričom toto pravidlo sa týka len skutkových
zistení, keďže vo vzťahu k právnym otázkam platí pravidlo „iura novit curia - súd pozná právo“;

- obvinenému musí byť vina preukázaná, nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani
skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, teda ak niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať
záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti; rovnako ak obvinený k svojmu tvrdeniu nepredloží
dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé; odsudzujúci rozsudok môže byť



pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v prípade,
ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku
oslobodený.

Aj (a predovšetkým) z týchto, vyššie uvedených príčin v odôvodnení napadnutého rozsudku (ktoré v
tomto smere nie je ani v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku),
súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu neuviedol žiadne, z ďalej uvedených dôvodov relevantné
skutočnosti majúce podstatný vplyv a význam osobitne pre rozhodnutie, či v prejednávanej veci
zažalovaný skutok je trestným činom (zločinom legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 234 odsek
1 písmeno a/ Trestného zákona, na naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty ktorého sa po
subjektívnej stránke vyžaduje úmyselné zavinenie, a ak áno, či ho v celom jeho v obžalobnom návrhu
prokurátora popísanom rozsahu spáchal obžalovaný), ktoré skutočnosti vzal v tomto smere mal za
dokázané, a ani dôkazy, o ktoré takéto svoje skutkové zistenia oprel, ani ako sa vyrovnal s v tomto
smere prednesenou obranou obžalovaného, pričom s jeho úvahami, ktorými sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku), rovnako ako s právnymi úvahami
ktorými sa spravoval pri posudzovaní dokázaných skutočností podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny obžalovaného (§ 321 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku), sa odvolací súd z ďalej
uvedených dôvodov (ktoré sú sčasti totožné s tými, na ktoré v písomnom odôvodnení proti napadnutému
rozsudku podaného odvolania v podstate správne poukázal obžalovaný) nestotožňuje.

Vo vyššie uvedených súvislostiach považuje odvolací súd za potrebné predovšetkým uviesť, že aj po
vykonaní všetkých dostupných, v prejednávanej veci stranami navrhnutých dôkazov, zostali dôvodné
pochybnosti o takých, pre rozhodnutie o vine obžalovaného dôležitých skutkových otázkach, ktoré by
bez dôvodných pochybností odôvodňovali záver, že jednak (avšak predovšetkým) obžalovaný pri výkone
tej časti kontroly originality vozidla dokuscanom (iba ktorú on realizoval a preto iba za jej výsledky môže
niesť trestnú zodpovednosť s výnimkou prípadu, že by úmyselne protiprávne konal po vzájomnej, hoci
len konkludentnej dohode so svedkom V. H. realizujúcim tú časť kontroly originality, ktorou nebolo zistené
mechanické pozmenenie VIN čísla vozidla), zistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že iný spáchal trestný
čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 (v prejednávanej veci zrejme prevedením na seba
veci - vozidla, pochádzajúcej z majetkovej trestnej činnosti a v úmysle zakryť jej pôvod v trestnej
činnosti), ktoré bol povinný oznámiť, a jednak že po tom, čo takéto skutočnosti zistil, ich neoznámením
chcel spôsobom uvedeným v § 234 Trestného zákona porušiť alebo ohroziť záujem ním chránený (§ 15
písmeno a/ Trestného zákona) alebo aspoň vedel, že také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť môže a
pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (§ 15 písmeno b/ Trestného zákona).

Skutkové zistenia bez dôvodných pochybností nasvedčujúce tomu, že obžalovaný kontrolou originality
vykonanou dokuscanom zistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že iný spáchal trestný čin legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona (a následne že ich neoznámením chcel porušiť
alebo ohroziť záujem ustanovením § 234 Trestného zákona chránený, alebo aspoň vediac, že také
porušenie alebo ohrozenie môže spôsobiť, bol s tým uzrozumený) totiž absentujú nielen v odôvodnení
napadnutého rozsudku, ale aj (a predovšetkým) v popise zažalovaného skutku obsiahnutom vo výroku
o vine napadnutého rozsudku (§ 163 odsek 3 a § 278 odsek 1 Trestného poriadku).

Práve (a zvlášť) v hore naznačenej súvislosti nemôže odvolací súd nepoznamenať, že tie skutkové
zistenia, ktoré mal súd prvého stupňa za (na základe úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení na
hlavnom pojednanávaní vykonaných dôkazov) dokázané a ktoré majú spočívať v tom, že obžalovaný:

- dokuscanom „nezistil, že rakúsky doklad o evidencii motorového vozidla...neobsahuje zhodné
ochranné prvky podľa vzoru v dokuscane, vyhodnotil ho chybne, čo je evidentné zo scanov v dokuscane,
vyhotovil nekvalitnú dokumentáciu ostrosti foteného predmetu“, uvedené vo výroku o vine napadnutého
rozsudku, a

- „mal odhaliť,.... musel byť schopný rozlíšiť, ....nezistil, ale....mal zistiť, že.... oba rakúske doklady o
evidencii vozidla sú falzifikáty“, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku,

ani vo svojom súhrne nie sú spôsobilé odôvodniť existenciu vedomostnej zložky zavinenia obžalovaného
požadovanej nielen pri oboch (priamej aj nepriamej) formách úmyselného zavinenia podľa § 15 písmeno
a/, písmeno b/ Trestného zákona, ale dokonca aj pri vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písmeno a/



Trestného zákona a preto by mohli opodstatňovať záver iba o existencii nevedomej nedbanlivosti podľa
§ 16 písmeno b/ Trestného zákona predpokladajúcej, že síce páchateľ nevedel, že svojim konaním
môže také porušenie alebo ohrozenie (záujmu chráneného týmto zákonom) spôsobiť, hoci vzhľadom
na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Vyššie uvedené skutkové zistenia ani s ďalšími, ktoré mal súd prvého stupňa za (na základe úvah,
ktorými sa spravoval pri hodnotení na hlavnom pojednanávaní vykonaných dôkazov) dokázané a ktoré
majú spočívať v tom, že obžalovaný:

- „vystavil protokol, že vozidlo je spôsobilé premávky na pozemných komunikáciách, deklarovaný bol
dovoz z Rakúska, na vozidlo bola nalepená kontrolná nálepka..., čím bol zastretý pôvod vozidla, ktoré
bolo....odcudzené v Rakúsku a tak nesplnil oznamovaciu povinnosť...“, uvedené vo výroku o vine
napadnutého rozsudku) a

- síce na strane jednej (a dokonca) „nezistil, že predmetný doklad vozidla má znaky falšovania, pričom
túto skutočnosť mohol zistiť“ (dokuscanom) a „následne to mal oznámiť bezodkladne orgánu Policajného
zboru“ a na strane druhej „nemusí mať vedomosť o konkrétnej trestnej činnosti, z ktorej majetok (príjem)
pochádza, stačí, že sú mu známe skutočnosti, z ktorých hoci aj vo forme uzrozumenia možno tento
záver o pôvode z trestnej činnosti vyvodiť“, obe uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku,

v konečnom dôsledku nie sú spôsobilé odôvodniť ani existenciu vôľovej zložky nepriameho úmyslu
podľa § 15 písmeno b/ Trestného zákona, pretože páchateľ pre prípad, že svojim konaním spôsobí
porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného týmto zákonom (o možnosti ktorého spôsobenia vedel),
musí byť s tým uzrozumený, pričom len ľahostajný vzťah k výsledku trestnej činnosti nepostačuje na
naplnenie vôľovej zložky nepriameho úmyslu, lebo nie je uzrozumením (teda formou prejavu úmyslu) a
môže (v prípade, že páchateľ zanedbal potrebnú opatrnosť), odôvodniť iba záver o existencii vedomej
nedbanlivosti podľa § 16 písmeno a/ Trestného zákona.

Vyššie uvedenej zjavnej absencii relevantných, existenciu akejkoľvek formy úmyselného zavinenia
odôvodňujúcich skutkových zistení zodpovedajú aj rovnako nerelevantné (a navyše zjavne neúplné),
v odôvodnení napadnutého rozsudku obsiahnuté právne úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
obžalovaného.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zvlášť upozorniť, že vyššie uvedenú chybu výroku
o vine napadnutého rozsudku (majúcu svoj pôvod už v obžalobnom návrhu okresného prokurátora,
v ktorom súd prvého stupňa vykonal iba štylistické úpravy) spočívajúcu v absencii skutkových zistení
majúcich opodstatňovať existenciu akejkoľvek formy úmyselného zavinenia obžalovaného v popise
zažalovaného skutku, nebolo (ani by nebolo) možné napraviť ani v odvolacom konaní (ani v prípadnom
novom konaní pred súdom prvého stupňa) a to z dôvodu zákazu „reformatio in peius - zmeny k horšiemu“
vyplývajúceho z ustanovení § 322 odsek 3 veta druhá (a § 327 odsek 2) Trestného poriadku, čo
sa zvlášť týka skutočností, ktoré vyplývajú z výpovede svedkyne J.. V. F. (za ktorých sa vykonanie
kontroly originality vozidla „sprostredkovalo“), z výpovede svedka V. H. (za ktorých sa vozidlo na kontrolu
originality pristavilo) a tiež z tvrdení samotného obžalovaného (majúcich nasvedčovať tomu, že chyby
zistené pri výkone kontroly originality vozidla uvedené v popise v prejednávanej veci zažalovaného
skutku, sa v činnosti prevádzky KO nevyskytli ojedinele), resp. aj skutočností, ktoré by bolo bývalo možné
zistiť výsluchom svedka - muža predstavujúceho sa ako V. (a to za predpokladu, ak by orgány činné v
trestnom konaní zistili jeho totožnosť, prípadne už v prípravnom konaní plniac svoju povinnosť uloženú
v § 2 odsek 10 Trestného poriadku, tento dôkaz obstarali).

V súvislosti s absenciou skutkových zistení bez dôvodných pochybností preukazujúcich vyššie označené
náležitosti subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 234 Trestného zákona považuje odvolací súd za potrebné aj v prejednávanej veci zvlášť
upozorniť, že každému obvinenému musí byť vina preukázaná, že obvinený nie je povinný dokazovať
žiadnu skutočnosť, a to ani takú, ktorá svedčí v jeho prospech a že odsudzujúci rozsudok môže byť
vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, v opačnom prípade
musí byť spod obžaloby oslobodený.



Podľa § 321 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj:

- pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie
(písmeno b/),

- ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona (písmeno d/).

Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie
je trestným činom.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, ktoré mal aj odvolací súd za dokázané, dôkazy, o
ktoré svoje skutkové zistenia oprel, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov (vrátane tých,
ktoré si navzájom odporujú) a napokon (a predovšetkým) s poukazom na všetky vyššie uvedené právne
úvahy, ktorými sa spravoval posudzujúc dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny, odvolací súd na základe obžalovaným (a v jeho prospech) podaného odvolania podľa §
321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku ním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku rozhodol vo veci sám rozsudkom, ktorým podľa § 285
písmeno b/ Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože v prejednávanej veci
zažalovaný skutok nie trestným činom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.