Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/267/2012 z 16. 4. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 16. apríla 2013, sp. zn. 23CoE/267/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2712203276.1
Krajský súd Trnava | 23CoE/267/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2712203276.1 | 2013-04-16 | Uznesenie
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-53
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ec81503-4763-4c5c-8fa6-c3929d7aa808
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2712203276.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/267/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712203276
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2712203276.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: CASH COLLECTORS SK s.r.o., IČO: 44 703 015,
so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., IČO: 36 856 584, so
sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti povinnému: C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, B.,
vykonávanej súdnou exekútorkou: JUDr. Denisa Uhríková, IČO: 35 552 115, so sídlom Tomášikova 5/
A, Bratislava, pod sp. zn. EX 1975/2012, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na
odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 5Er/623/2012-45 zo dňa 13. augusta
2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo zdôvodnil aplikáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), § 52 ods.
1, 2 a 3, § 53 ods. 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 45 ods. 2, § 45 ods. 1
písm. b), § 40 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „ZoRK“), čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4.
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 1 písm. q) prílohy citovanej Smernice.

Prvostupňový súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že primárny právny vzťah medzi majiteľom
pohľadávky a povinným vznikol na základe Zmluvy o vydaní a používaní Platobnej karty z 3. 5.
2005, na ktorú je nutné aplikovať režim spotrebiteľských zmlúv, pretože sa jedná o spotrebiteľský
vzťah. Z obsahu zmluvy vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri
uzatváraní a plnení zmluvy preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako predmet
obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv
je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Peňažná pohľadávka poskytnutá oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Podľa
§ 53 ods. 1 OZ v znení do 31. 12. 2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle
jednoznačných ustanovení vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe,
t. j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Exekučný súd je oprávnený
a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do
úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Prvostupňový
súd v odôvodnení poukázal na ochranu spotrebiteľa podporovanú Európskou úniou a v tejto súvislosti
na rozsudok Súdneho dvora Oceáno Grupo Editorial, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu sp.
Zn. II. ÚS 498/2010, podľa ktorého je súd oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého



exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vychádzajúc z uvedeného sa súd prvého
stupňa zaoberal otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie naozaj spĺňa
všetky zákonom predpísané náležitosti. Predmetom skúmania súdu bola najmä rozhodcovská doložka.
Súd v konaní zistil, že súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky, v ktorých bod 18.
obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy
bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd, pričom rozhodnutia rozhodcovského súdu budú pre
obidve zmluvné strany záväzné. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu tým, že určuje na
prejednanie rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka je súčasťou predtlačeného formulára, čiže sa
nedá považovať za individuálne dojednanú. Spotrebiteľ svojím podpisom vyjadrí súhlas s podmienkami
poskytnutia pôžičky vrátane akceptácie rozhodcovskej doložky. Predtlačenú zmluvu mohol spotrebiteľ
prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť. V čase uzavretia zmluvy nemal OZ medzi neprijateľnými
zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej
doložky. Toto bolo doplnené až novelou vykonanou zákonom č. 586/2007 Z. z. účinným od 1. 1. 2008. To
však neznamená, že v čase uzavretia zmluvy nebolo možné podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú
doložku. Umožňovalo to ustanovenie § 53 ods. 1 OZ, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v OZ je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej
republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje
smernica Rady 93/13/EHS. V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q) podmienkou, ktorá sa
môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Na základe
uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia OZ vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/
EHS. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovký rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako
exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 EP. Na základe
uvedeného súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým
sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmenil a udelil súdnej
exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie alebo aby napadnuté uznesenie prvostupňového súdu
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že odňal účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom tým, že zamietol žiadosť súdnej exekútorky o vydanie poverenia, čím
oprávnenej odoprel právo na výkon vykonateľného rozhodnutia a že nesprávne právne vec posúdil,
keď dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa názoru
oprávnenej rozhodcovský rozsudok a rozsudok všeobecného súdu sú rovnocennými rozhodnutiami, čo
vyplýva z rozhodnutí NS SR č. 3Cdo 122/2011, 6Cdo 143/2011, 3Cdo 146/2011. Tým, že exekučný
súd by neakceptoval rozhodcovský rozsudok, porušil by zásadu rovnocennosti a neprípustne by
uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje právo na základe exekučného
titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že k
posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v konkrétnom prípade nemožno dôjsť
eurokomfortným výkladom, pretože zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu prekladu časti
prílohy Smernice, bod 1 písm. q) Zo správneho prekladu ustanovení možno vyvodiť záver, že klauzula
v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom
arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské



konanie je však regulované v ZoRK, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať
právo Slovenskej republiky (§ 31 ods. 2) a tiež je povinný aplikovať právne normy na ochranu spotrebiteľa
(§ 31 ods. 3) a rozhodne nie je arbitrážou o ktorej hovorí smernica. V zmysle citovanej prílohy nie
je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú. Oprávnená ďalej poukázala
na to, že ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ v danom prípade nemožno použiť, pretože bolo zavedené
novelou OZ s účinnosťou od 1. 1. 2008 a právne vzťahy vzniknuté pred uvedeným dátumom sa
posudzujú podľa doterajších právnych predpisov. Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že
jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V
danom prípade tomu však nie je z nasledovných dôvodov: ZoRK dáva záruky, že práva spotrebiteľa ako
účastníka rozhodcovského konania budú rešpektované v plnej miere; ZoRK dáva záruky zabezpečenia
rovnosti účastníkov v rámci rozhodcovského konania ako aj v štádiu súdneho konania o zrušení
rozhodcovského rozsudku; ZoKR poskytuje možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku v súdnom
konaní; štatút a rokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahujú ustanovenia, ktoré by spôsobovali
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, naopak obsahujú viaceré
zvýhodnenia pre spotrebiteľa; poplatok za rozhodcovské konanie je nižší ako súdny poplatok a neplatí
sa poplatok za podanie žalobnej odpovedi na rozdiel od súdneho poplatku za odpor; rozhodcovský
súd zasiela spotrebiteľom ako účastníkom konania poučenie o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa;
ako rozhodcovia pôsobia uznávaní odborníci v oblasti práva; Slovenská sporiteľňa a.s. (ako právna
predchodkyňa oprávnenej, ktorá zmluvu uzatvárala) ako banka mala v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách pri uzatváraní zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť
rozhodcovskú zmluvu, plnila si teda svoju zákonnú povinnosť, pričom zákon o bankách je špeciálnou
právnou úpravou oproti všeobecným ustanoveniam OZ. Oprávnená dala do pozornosti argumentáciu
JUDr. Jaroslava Krajča v publikácii Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion 2011,
ktorý uvádza k § 53 ods. 4 písm. r) OZ, že neprijateľná je iba rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa
požaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pod výlučným riešením
v rozhodcovskom konaní však nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť
nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v
ZoRK. Oprávnená poukázala na judikatúru ESD vo veciach Eco Swiss (C-126/97) body 47 a 48, Kapferer
(C-234/04) bod 20, Fallimento Olimiclub (C-2/08) bod 22, Asturcom (C-40/08) body 36 až 37, Pohotovosť
(C-76/10) body 45 až 48. Z rozsudkov ESD vyplýva, že teoreticky je možné preskúmanie právoplatného
rozhodcovského rozsudku v štádiu exekučného konania týkajúceho sa spotrebiteľského vzťahu, avšak
je to len v prípadoch, ak rozsudok bol vydaný bez účasti spotrebiteľa a vnútroštátny právny poriadok vo
svojej procesnej právnej úprave umožňuje vykonať posúdenie nekalej povahy rozhodcovskej doložky
v rámci opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy a to pri zabezpečení rovnocennosti. Právny
poriadok Slovenskej republiky však neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný
a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu, je inak vecne správny. Vo
všetkých uvedených rozhodnutiach ESD je zdôraznená potreba rešpektovania zásady rovnocennosti,
ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom. Oprávnená v odvolaní poukázala
tiež na právnu úpravu zastavenia exekúcie v ZoRK, na § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2 ZoRK, z čoho
vyvodila záver, že ZoRK za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými
súdmi a to inštitútom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade, ak vnútroštátne exekučné
súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. V zmysle ZoRK všeobecný súd nie je koncepčne
postavený nad rozhodcovský súd. Nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodcovský súd je súkromný subjekt
a nemôže mať postavenie podobné štátnemu orgánu. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnená pripustila, že exekučný
súd je oprávnený skúmať, či rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie
vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a



dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že  je vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia  považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 EP. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na
skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho
súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie
sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť
vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade
s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou
v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok
tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 OSP a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.

Zo Zmluvy o vydaní a používaní Platobnej karty pripojenej v spise vyplynulo, že právny predchodca
oprávnenej (Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 25. 4. 2005 úverovú
zmluvu, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla povinnému úverový rámec vo výške 10
000,- Sk, s úrokovou sadzbou 16,80 % p. a., so splatnosťou úrokov mesačne, k poslednému dňu v
mesiaci a so splátkami pohľadávky, ktorá vznikne na základe čerpania prostriedkov z poskytnutého
úverového rámca vo výške najmenej 5 % z úverového rámca, teda 500,- Sk mesačne, vždy k 15. dňu
príslušného kalendárneho mesiaca, až do splatenia pohľadávky. Oprávnená nadobudla pohľadávku voči
povinnému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0919/2010/CE z 21. 10. 2010. Neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s. V bode 18. je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, z ktorej vyplýva, že  zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré vznikli alebo vzniknú z bankových obchodov pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, pri
vydávaní a používaní platobných kariet, pri poskytovaní a používaní elektronických služieb, prípadne
iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vznikli
alebo vzniknú zo zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov
o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Strany sa
zaviazali podriadiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obe zmluvné strany  záväzné.

Z  formy a obsahu  zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mala oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom
povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007, teda v čase uzavretia predmetnej
Zmluvy o vydaní a používaní Platobnej karty, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, nespadala pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ. Je ale nesporné, že
predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení platnom od 25. 11. 2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka
a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda
v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ
nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú



definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované
v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže právny predchodca oprávnenej bol osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, právny predchodca oprávnenej pri
uzatvorení zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení  zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i
v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou Zmluvou o vydaní a
používaní Platobnej karty sa zaviazal právny predchodca oprávnenej ako dodávateľ povinnému ako
spotrebiteľovi dočasne poskytnúť peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa
zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.
z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený Zmluvou o vydaní a používaní
Platobnej karty je nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod
(§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch.

Súd sa nestotožnil s právnym názorom oprávnenej vyjadrenom v odvolaní, že banka si takouto úpravou
rozhodcovskej doložky vo všeobecných podmienkach splnila zákonnú povinnosť vyplývajúcu jej z § 93b
ods. 1 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Citované ustanovenie uložilo banke povinnosť ponúknuť svojim
klientom uzatvoriť rozhodcovskú doložku. Slovné spojenie povinnosť ponúknuť je však potrebné vyložiť
tak, že povinnosťou banky bolo ponúknuť klientovi možnosť rozhodnúť sa (vybrať si), či v prípade sporu
bude rozhodovať spor všeobecný súd a ktorákoľvek zmluvná strana podá návrh na tento súd alebo
spor bude rozhodovať rozhodcovský súd a návrh podá ktorákoľvek zmluvná strana na takýto súd. Ak
však banka naformulovala rozhodcovskú doložku v hore uvedenom znení, klientovi nič neponúkla, ale
sama určila, že oprávnený rozhodovať spory je rozhodcovský súd. Navyše banka upravila rozhodcovskú
doložku len v obsiahlych prílohách zmluvy, ktoré tvorili obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K tejto otázke súd prvého stupňa
zaujal rovnaké stanovisko.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia  Zmluvy o vydaní a používaní Platobnej karty,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
OZ demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4
zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú



zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods.1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27. 6. 2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia
spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je
dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou
je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka
napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods.1 OZ a  núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich



výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53 ods. 4
písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 28. 6. 2005) OZ
citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1. 1. 2008 neobsahoval a v zmysle
§ 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa
doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím
§ 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu,
závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ, a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 EP poriadku a výkon exekúcie na jeho
podklade je neprípustný (Pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK), súd žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 EP
poriadku zamietne.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 OSP potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 OSP), nakoľko zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 EP) s povinnosťou vyporiadania sa s aj
otázkou trov v tomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5  EP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.