Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/134/2014 z 28. 10. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2014, sp. zn. 10CoE/134/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2111206644.2 Krajský súd Trnava | 10CoE/134/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2111206644.2 | 2014-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 53 ods. 4 OZ, § 53 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/392e8282-a864-45e6-b275-68cdf3fba2fe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2111206644.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/134/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111206644
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2111206644.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Home Credit Slovakia, a.s., 921 22 Piešťany, Teplická
7434/147, zast. advokátom: JUDr. Petr Pečený, 908 51 Holíč, Námestie sv. Martina 9, proti povinnému:
J. L., nar. X. T. XXXX, bytom XXX XX K., U.. U. X/XXXX, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Kamil Líška,
811 07 Bratislava, Ulica 29. Augusta 2, o 663,85 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 4. apríla 2012, č. k. 27Er/231/2011- 13 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 4. apríla 2012, č. k. 27Er/231/2011- 13 Okresný súd Trnava vo výroku
v bode I/ exekúciu zastavil a vo výroku v bode II/ súdnemu exekútorovi JUDr. Kamilovi Líškovi (ďalej
len exekútor) nepriznal náhradu trov exekúcie. Toto rozhodnutie v súvislosti s výrokom v bode I/ právne
odôvodnil aplikovaním ustanovení § 44 ods. 2, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40a, §
44 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b/, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež
„ZoRK“), § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, ustanovenia
§ 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež
„ZoSÚ“), § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení účinnom do 31. decembra 2008)), § 87 písm. f/ O. s. p. (zákona č. 99/1963
Zb., čiže Občianskeho súdneho poriadku) ako aj odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok
2 písm. a/, článok 3 ods. 1 a 3, článok 6 ods. 1 a bod 1 písm. q/ jej prílohy. Vecne mal najmä za
to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah (na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (úverová
zmluva číslo 3805091548, uzavretej účastníčkami 22. mája 2008 - ďalej tiež „úverová zmluva“), v ktorom
rozhodcovskú doložku (odôvodnením uznesenia i odcitovanú), vnesenú do tzv. formulárovej zmluvy bolo
treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou,
pretože podstatou príslušného dojednania (z § 19 Všeobecných zmluvných podmienok oprávnenej,
tvoriacich súčasť úverovej zmluvy) bolo praktické nanútenie záujmu veriteľky spotrebiteľského úveru
riešiť spory účastníčok výlučne v rozhodcovskom konaní a to tým skôr, ak doložka bola dojednaná už na
začiatku zmluvného vzťahu (nie teda v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale presne naopak), povinný (v
pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a nemal
ani možnosť eliminovať takéto preň nevýhodné ustanovenie zo zmluvy (ale len možnosť odmietnuť
návrh zmluvy ako celok). Podstatným je tu totiž zmysel úpravy, ktorým je poskytnutie spotrebiteľovi
minimálne takého štandardu ochrany, aký stanovuje Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej tiež len „smernica“). Neplatná rozhodcovská



doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať aj rozhodnúť a rozhodcovský
rozsudok uvedenému odporujúci bol nulitný a ako exekučný titul neúčinný; dôvodil napokon okresný
súd. Záverom okresný súd vyhodnotil, že neprijateľná rozhodcovská doložka, ktorá nebola spotrebiteľom
osobne vyjednaná a nútila ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nemohla ani založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako
exekučný titul neúčinný. Súd prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov zastavil exekúciu a súčasne v
bode II/ výrokovej časti napadnutého uznesenia s ohľadom na ustanovenie § 200 ods. 2 E. p. rozhodol
tak, že exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie s odôvodnením, že tento si v stanovenej dobe
napriek písomnej výzve súdu žiadne trovy nevyčíslil ani neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu vo vzťahu k výroku v bode I/ podala odvolanie oprávnená, pričom žiadala, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a poveril súdneho exekútora vymožením
predmetnej vyčíslenej pohľadávky. Jedná sa o zrejmý návrh na zrušenie uznesenia a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže oprávnená (odhliadnuc od skutočnosti, že udeľovanie
poverení je vo výlučnej vecnej príslušnosti okresných súdov) zjavne prehliadla to, že napadnutým
uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, v ktorej už poverenie na vykonanie exekúcie bolo
vydané dňa 8. apríla 2011 (viď č. l. 9 spisu). V písomných dôvodoch svojho odvolania (č. l. 18 - 22
spisu) odvolateľka primárne namietala, že prvostupňový súd prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti,
ktorá mu vyplýva z exekučného poriadku. Vyslovila právny názor, že konajúci súd nesprávne právne vec
posúdil a dospel k chybným skutkovým zisteniam. Povinný Zmluvu s oprávnenou uzavrel dobrovoľne,
k tejto nemal žiadne pripomienky, mal možnosť si ju prečítať v kľude a nebol naň vyvíjaný žiaden
nátlak. Má za to, že Zmluva, rovnako ako rozhodcovská doložka začlenená do všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, je v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Povinný nebol na právach nijako
ukrátený, zákon mu umožnil podať námietky predpojatosti rozhodcu, čo nevyužil. Mal pritom k dispozícii
viacero inštitútov, ktorými mohol dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania, avšak
ani jeden z nich nezrealizoval. Odvolateľka ďalej uviedla, že rozhodcovskú doložku nemožno považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to ani podľa smernice Rady 93/13/EHS. Porovnaním originálnej
verzie smernice Rady 93/13/EHS so slovenským a českým jazykovým prekladom totiž dospela k
záveru, že slovenský preklad Prílohy tejto smernice v bode 1, písm. q/ nezodpovedá významu jej
originálneho znenia, z ktorého možno vyvodiť, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil
s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by
nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne
predpisy. V Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zákon a preto rozhodcovskú doložku
nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dojednaná rozhodcovská doložka je v
súlade so zákonmi Slovenskej republiky a je k dnešnému dňu platne dojednaná, pričom vyvoláva s
ňou spojené právne účinky. Prvostupňový súd tak svojim rozhodnutím úplne popiera zmysel a účel
rozhodcovského konania (umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od
konaní, ktoré sa dajú pred rozhodcom vyriešiť k spokojnosti oboch sporových strán). Oprávnená má na
veci naliehavý právny záujem a má za to, že zamietavým rozhodnutím jej bude objektívne zamedzené
domôcť sa reálneho vymoženia svojej pohľadávky, ktorá voči povinnej nepochybne existuje.

Povinný ani exekútor odvolací návrh nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k
záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej
preto logicky za neopodstatnené.

Predovšetkým sa však žiada hneď úvodom predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod
(a to navzdory presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným
súdom) zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú
súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov



by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i
dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas oprávnenej s takýmito
dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu) aj s tzv. odvolacími
námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vyjmúc z toho
len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez
ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd
už v minulosti stretol), žiadúce je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku plynúcu z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje
priestor pre nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri jeho spochybňovaní rozhodnutia tvoriaceho podklad
neskoršej exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku)
„vložením sa“ do problému exekučným súdom.

I v tejto konkrétnej veci treba totiž trvať na právnom závere, že je to už okresným súdom použité
ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť,
ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje na to, že práve takáto úprava
je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne
ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za
cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie
poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu
so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie
exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3.
exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie)
postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z takýchto listín (kde je pritom z pohľadu
výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd
v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie,
ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym
problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však
(tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie
je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa)
k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide
naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského
rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže,
ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie tomu
v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky
alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný
súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než po stránke
formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť
exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by
napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti
mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania
pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie.
Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol s tým, že záujem na
zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti
sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a
plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k



zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného
dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde
práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia)
došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto
záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu
(tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. 10CoE/203/2010-35, vydané
vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod ustupovať.

Obstáť potom nemohla ani námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým
znením smernice.

Jednak totiž medzi súdom prvého stupňa a oprávnenou nešlo vidieť skutočný spor v odpovediach na
otázku priamej aplikovateľnosti smernice (aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že táto bola
použitá len ako výkladové pravidlo za účelom objasnenia zmyslu právnej úpravy), tunajší súd sa však
i k tu oprávnenou nadnesenému problému nenáležitej implementácie smernice Slovenskou republikou
už vyjadril, takéto svoje vyjadrenie urobil v duchu nemožnosti úspechu obrany rozhodcovských doložiek
(a aj konaní vedených na ich podklade, resp. do tretice i výsledkov takýchto konaní), založenej na
tuzemskom zákonnom rámci rozhodcovských konaní a ani v tejto veci nevidí dôvod čokoľvek meniť na
svojej skoršej argumentácie v uvedenom smere (v takejto súv. por. najmä uznesenia Krajského súdu
v Trnave z 31. mája 2012 č. k. 10CoE/329/2011-30 a z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15, prvé
vydané vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/124/2010 a druhé vo veci Okresného súdu Skalica
sp. zn. 5C/18/2011).

I pre prejednávanú vec významnou podstatou z vyššie označených rozhodnutí je záver, že po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také
pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný
štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čiže
jedného z tzv. bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu
a majúceho podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z
toho ale a contrario (opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný)
štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu
porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto ale muselo aj v
tu posudzovanej veci spôsobiť, že celkom bez významu bola argumentácia založená na nesprávnom
preklade smernice do slovenčiny; nakoľko bez ohľadu na správnosť (či nesprávnosť) prekladu súčasťou
tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy neskoršej oprávnenej a taktiež
až neskoršej povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek
4 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a
preto i podľa ďalšieho odseku 5 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý
bez možnosti nazerania naň ako na úplný a uzavretý, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej
vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii
súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo
všeobecnosti na úrovni tzv. komunitárneho (alebo tiež únijného) práva.

Za opísanej situácie ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech i obhajoba rozhodcovskej
doložky a tiež na jej podklade vydaného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že
ďalším záverom plynúcim z konštantnej judikatúry tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom nevznikla
potreba čokoľvek meniť, je neprijateľnosť (a neplatnosť) aj doložiek formálne poskytujúcich spotrebiteľovi
na výber (medzi rozhodcovským a všeobecným súdom), nútiacich ho však pre prípad zvolenia si
rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci takéhoto súdu (v tejto súv. napokon por. i
uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. augusta 2011, č. k. 10CoE/326/2010-36, toto vydané vo
veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009). Ak potom v prejednávanej veci mala oprávnenou
použitá rozhodcovská doložka dokonca charakter výlučnej rozhodcovskej doložky, na jej neprijateľnosť a



neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora keby pre nič iné, tak za použitia metódy právneho
argumentu „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší rovnako exaktne (zo strany súdu prvého stupňa)
formulovaný záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc
rozhodcovského súdu (tu konkrétne rozhodcu JUDr. Radima Kuchtu so sídlom v Holíči) na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo
inak exekučným titulom).

Rozhodcovskému rozsudku, zaťaženému takouto vadou, preto nebolo možné zo zákona poskytnúť
punc legitimity. Keďže okresný súd správnym procesným postupom vo výroku v bode I/ napadnutého
uznesenia dôvodne exekúciu zastavil, odvolaciemu súdu za zdokumentovanej situácie neostávalo iné,
než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. potvrdiť. Ani námietka údajného odňatia akéhokoľvek ďalšieho zákonného postupu
oprávnenej (pri snahe pohľadávku vymôcť) nebola opodstatnenou, touto sa zastierala otvorenosť cesty
k prejednaniu a rozhodnutiu veci všeobecným súdom.

V odvolacom konaní takýmto spôsobom formálne zaznamenal úspech povinný a preto je to on,
komu v zmysle § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu
trov druhostupňového konania. Krajský súd mu však žiadnu náhradu nepriznal, pretože jednak v
predmetnom konaní absentovalo podanie návrhu povinným na priznanie náhrady takýchto trov a na
druhej strane povinnému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.