{"guid": "34ad7fbf-ffc9-4fe5-8694-0efea19cc71e:a0195102-6e40-4e24-9025-d8f2fafa7fe6", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1", "spisova_znacka": "14Co/47/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/47/2013 z 22. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 22. januára 2014, sp. zn. 14Co/47/2013, ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1", "identifikacne_cislo": "8812201309", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Ing. Judita Gabonaiová Hrenčuková", "sudca_id": 658, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ing-judita-gabonaiova-hrencukova-658", "datum_vydania": "2014-01-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-2", "nazov": "§ 20 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a0195102-6e40-4e24-9025-d8f2fafa7fe6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/47/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812201309
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812201309.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu
JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: H. L., nar. XX.X.XXXX,
bytom X. XX, právne zastúpeného JUDr. Tomášom Husovským, advokátom, Mäsiarska 6, Košice,
IČO: 45 005 214, proti žalovaným: 1/ SAD Humenné, a.s., Fidlikova 1, Humenné, IČO: 36 477 508,
právne zastúpeného JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom, Humenné, Kukorelliho 1505/52, 2/ C.
X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, právne zastúpeného JUDr. Júliusom Kvetánom, advokátom, AK
Humenné, Štefánikova 17, za vedľajšej účasti: KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 4.150,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/27/2012 - 140 z 27. februára 2013, zhodou hlasov
členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba proti žalovanému
C. X..

Z r u š u j e   rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba proti žalovanému
SAD Humenné, a.s. a v rozsahu zrušenia mu   v r a c i a   vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovaným spoločne
a nerozdielne domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške  4.150,- eur, dôvodiac,  že
dňa 11.9.2006 pri dopravnej  nehode zavinenej žalovaným v 2. rade, pracovníkom žalovaného v 1. rade
zomrel U. L., jeho otec.  Tým došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcu, ktorého súčasťou
je i rodinný život, pretože  strata jedného z členov tohto spoločenstva je  neodčiniteľnou ujmou, ktorá
postihuje zostávajúcich členov.

V dôvodoch rozhodnutia súd popísal vyjadrenia účastníkov v konaní a skonštatoval, že

žalovaný 2/ bol v čase, keď došlo k predmetnej  dopravnej nehode v pracovnom pomere so žalovaným 1/
ako vodič autobusu. Vzhľadom na aplikáciu ust. § 420 ods. 2 OZ nie je daná zodpovednosť žalovaného
2/, pretože v jeho prípade išlo o plnenie pracovných povinností a preto v tomto konaní  nie je vecne
pasívne legitimovaný.

Pre posúdenie žaloby vo vzťahu k žalovanému v 1. rade súd prvého stupňa poukázal na citované ust.
§ 11, § 13 ods.1, 2, 3 Obč. zák. a zdôraznil, že  pre určenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch
sú stanovené dve kritéria, z ktorých súd musí vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pri určovaní výšky



primeraného zadosťučinenia v peniazoch je výška peňažnej náhrady predmetom voľnej úvahy súdu,
kde súd výšku tejto náhrady priznáva na základe toho, že prihliada jednak na nenapraviteľný následok
a tiež dôsledky, ktoré tento nenapraviteľný následok vyvolali u dotknutej osoby. V danom prípade
bolo síce preukázané, že pri dopravnej nehode zomrel otec žalobcu, avšak zo strany žalobcu nebol
súdu predložený žiaden taký dôkaz, na základe ktorého by mohol súd posúdiť závažnosť zásahu do
osobnosti fyzickej osoby žalobcu a tým i závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy. Žalobca na otázku
súdu, či v súvislosti s úmrtím otca mal nejaké zdravotné problémy uviedol, že bol u neurologičky,
meno si nespomína a táto mu dala nejaké ukľudňujúce lieky s tým, že nemal čas nejako smútiť, lebo
potreboval pomôcť matke a smútok prišiel až po dlhom čase. Jeho zástupca  uviedol, že v žalobe
na porovnanie dali niekoľko prípadov, kde boli súdmi ( hlavne v C. H.) v súvislosti so smrťou otca
priznávané aj náhrady nemajetkovej ujmy 240.000,- Kč. Na základe toho dospeli k sume 4.150,-
eur. Len na základe toho čo predložil  súdu žalobca mu súd nemohol  priznať nemajetkovú ujmu v
peniazoch.  Žalobca  nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné dospieť
k záveru, že z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a nepriaznivých následkov došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnosti žalobcu  tak, aby súd mohol i na základe úvahy rozhodnúť či uplatňovaná suma
4.150,-  eur je opodstatnená, postačujúca alebo či je možné priznať z toho titulu  nižšiu sumu. Bez
akéhokoľvek dokazovania súd nemohol žalobe vyhovieť. Súd nemohol posúdiť v akej miere a ako
závažne došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu už aj z toho dôvodu, že vzťahy sú
v každej rodine medzi rodinnými príslušníkmi rôzne (pokiaľ sa týka ich intenzity), v každej tej ktorej
rodine jednotliví jej členovia vychádzajú buď dobre alebo menej dobre, na rôznej úrovni a každý ináč
pociťuje stratu blízkeho rodinného príslušníka. Od toho sa odvíja aj závažnosť neoprávneného zásahu
do osobnosti fyzickej osoby. Žalobca nepreukázal následky a ich intenzitu, súvisiacu s neoprávneným
zásahom do jeho osobnosti.  Výšku náhrady za nemajetkovú ujmu môže súd určiť len s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy s tým, že musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí
byť preukázaná nad všetky pochybnosti, čo v danom prípade žalobca nepreukázal. V danom prípade
nestačí len tvrdenie, že zomrel otec žalobcu a že v iných prípadoch, ktoré riešili súdy boli priznávané ešte
väčšie sumy, ako žiada žalobca. Preto aj z týchto dôvodov nebolo možné žalobe proti obom žalovaným
vyhovieť.

Súd prvého stupňa zároveň skonštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p., pretože ide o zložitý prípad, jednak z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania a tiež uplatňovaných nárokov.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Nesúhlasí so zamietnutím žaloby voči obom
žalovaným. Namieta, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, že na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podľa jeho názoru v súdnom konaní v celom rozsahu uniesol dôkazné bremeno.
Už v žalobe na strane 3, 4 detailne opísal a preukázal závažnosť vzniknutej ujmy. Aj v dôvodoch
podaného odvolania cituje 3 i 4 stranu žaloby, ktorou odôvodňoval a opisoval vznik i závažnosť ujmy.
Tieto skutočnosti potvrdil vo výsluchu na súde ako pravdivé a skutočné s tým, že na nich v celom
rozsahu trvá. Zo strany súdu, ani zo strany žalovaných v celom súdnom konaní tieto skutočnosti neboli
sporné. Aj žalovaní na otázku právneho zástupcu žalobcu odpovedali, že skutočnosti, o ktoré žalobca
opiera závažnosť vzniknutej ujmy nepopierajú a voči ním nič nenamietali. Žalobcove tvrdenia na podporu
závažnosti vzniknutej ujmy sa nestali v konaní spornými. On svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
neopieral len o prípady vyskytujúce sa v praxi. Tieto prípady uviedol len na podporu preukázania výšky
nároku. Základom preukázania jeho nároku i jeho výšky boli skutočnosti na strane 3 a 4 žaloby, ktoré
súd v rozsudku žiadnym spôsobom nespochybnil, neuviedol žiadne dôvody a dôkazy, pre ktoré ich
odmietol alebo mohol odmietnuť, alebo prečo ich považoval za nepreukázané. Týmito skutočnosťami
sa súd vôbec počas konania ani v dôvodoch rozsudku nevyporiadal a nezaoberal sa nimi, aj keď ide o
najpodstatnejšiu časť žaloby. Z týchto dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie.

Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvého stupňa pri hodnotení
dôkazov správne po právnej stránke posudzoval a vyhodnotil skutočnosti založené na tom, že žalobca
nenavrhoval prakticky žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že



intenzita trvania, rozsah a nepriaznivé následky zásahu do osobnosti žalobcu mali priamy vplyv na jeho
ujmu v tom rozsahu, ako bola uplatnená. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že každá zavinená smrť
človeka má zakladať právny nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Tento nárok je potrebné preukázať
splnenými podmienkami. Naviac žalovaný v 2. rade poukazoval v konaní aj na aplikáciu ust. § 429 Obč.
zák. i ust. § 427 Obč. zák., na základe ktorých prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti za
škodu, ak škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Táto zodpovednosť náhrady
škody vznikla bez zreteľa na zavinenie, pričom sa jedná o tzv. objektívnu zodpovednosť. Zdôrazňuje, že
v konaní poukazoval aj na vynútenie si podpísania prehlásia žalovaným v 1. rade, že on zodpovedá za
škodu vzniknutú pri dopravnej nehode.  Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
o zamietnutí žaloby potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný v 1. rade k odvolaniu žalobcu tiež uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za vecne správne.
Bolo vydané na základe rozsiahleho dokazovania, počas ktorého žalobca nepreukázal oprávnenosť
svojho nároku voči žalovanému v 1. rade, pretože nepreukázal závažnosť zásahu do osobnosti
fyzickej osoby žalobcu tak, aby súd mohol posúdiť závažnosť vzniknutej ujmy. Nesúhlasí s tvrdením
žalobcu, že každá zavinená smrť človeka zakladá právny nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Žalobca v priebehu konania nepreukázal žiaden negatívny dopad na svoje zdravie. Odkazuje aj
na stanoviská, ktoré predložil súdu prvého stupňa, keď opakovane zdôraznili nedostatok pasívnej
legitimácie žalovaného v 1. rade ako prevádzkovateľa vozidla s tým, že prevádzkovateľ zodpovedá za
škodu spôsobenú na zdraví, pričom pri jej rozsahu je potrebné vychádzať z ust. § 444 Obč. zák.. Ust.
§ 429 Obč. zák. neodkazuje na možnosť priznania inej škody, ktorá má povahu v prevádzke vozidla. Z
týchto dôvodov navrhoval žalovaný v 1. rade rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať  mu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Preskúmal
napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods.
1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné iba čiastočne aj to len vo vzťahu k žalovanému
v 2. rade. Pritom pre rozhodnutie vo veci odvolacím súdom bolo potrebné, aby sa účastníci vyjadrili k
možnému použitiu ustanovení    § 20 ods. 1, 2 Obč. zák., pretože toto ustanovenie právneho predpisu
nebolo v konaní pred súdom prvého stupňa použité. Za tým účelom účastníkom konania bola v zmysle
ust. § 213 ods. 2 O. s. p. doručená písomná výzva, aby sa k použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Nikto
z účastníkov na túto výzvu nereagoval.

Z obsahu spisu, najmä z obsahu podanej žaloby i z obsahu dôkazov, ktoré realizoval súd prvého
stupňa nepochybne vyplýva, že predmetom tohto konania nie je nárok na náhradu škody, ktorý by
uplatňoval žalobca proti žalovaným. Žalobca nepochybne uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do jeho práva na súkromie (práva na ochranu osobnosti) upravených ust.
§ 11 a nasl. Obč. zák.. Bez akýchkoľvek pochybností ustanovenia § 11 a nasl. Obč. zák. poskytujú
právny základ aj nároku na náhradu i materiálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej
osoby. V prípade, že interpersonálne väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca
dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť
k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti
za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne i objektívne spôsobilé do práva na ochranu
osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej
osoby, objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo v ohrození
osobnosti fyzickej osoby, a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom ochrany proti
takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti
primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V
takýchto prípadoch je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného
vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby,
tak ako to má na mysli ust.  § 11 Obč. zák..

Tak ako je už konštatované vyššie, podaná žaloba i prednesy žalobcu  svedčia tomu, že žalobcovi práve
o takúto ochranu v konaní ide. Nejde teda o uplatňovanie nároku na náhradu škody či už v zmysle ust.
§ 420 alebo § 429 Obč. zák..



Žalobca tento nárok uplatňuje proti žalovaným s tým, že žalovaný v 2. rade bol za konanie, ktoré viedlo
k smrti otca žalobcu aj uznaný vinným v trestnom konaní. Bez akýchkoľvek pochybností  však je zrejmé
to, že žalovaný v 2. rade v čase, kedy zavinil dopravnú nehodu, plnil povinnosti vodiča u žalovaného v 1.
rade. Aj skutková veta rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou 2T 138/2006 z 18.2.2008 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove 1To 24/08-213 z 21.5.2008 konštatuje, že žalovaný v 2. rade
viedol jemu zverený linkový autobus zn. Karosa ev. č. HE-053AR. Konanie zamestnanca žalovaného v
1. rade má za následok zodpovednosť samotnej právnickej osoby vo vzťahu      k žalobcovi, nie však
zodpovednosť samotného pracovníka právnickej osoby.

Tak je už uvedené vyššie, súd prvého stupňa založil dôvod na zamietnutí žaloby proti žalovanému v
2. rade zo skutkového hľadiska práve na tom, že žalovaný v 2. rade plnil v čase zavinenia dopravnej
nehody úlohy žalovaného v 1. rade, a preto nemôže prichádzať do úvahy priama jeho zodpovednosť.
Aj keď nemožno s kvalifikáciou s odkazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. v tomto smere súhlasiť,
skutkovo je tento dôvod pre zamietnutie žaloby proti žalovanému v 2. rade práve postavený na aplikácii
ust. § 20 ods. 1, 2 Obč. zák.. Išlo o konanie pracovníka žalovanej spoločnosti, ktorý plnil povinnosti,
ktorými bol v rámci úloh vodiča poverený, a preto pri takejto činnosti, ak realizoval protiprávny úkon vo
vzťahu k žalobcovi zaväzuje toto protiprávne konanie priamo právnickú osobu a nie samotného vodiča.
U neho môže prichádzať pri splnení podmienok vyplývajúcich zo Zákonníka práce len tzv. regresná
náhrada. Každopádne však žalobe proti žalovanému v 2. rade z týchto dôvodov nebolo možné vyhovieť.
Ak odvolateľ sa v podanom odvolaní ani zo skutkového hľadiska práve týmto skutočnostiam nevenuje,
na základe ktorých súd prvého stupňa založil zamietnutie žaloby proti žalovanému, nebolo možné, aby
odvolací súd bližšie ani v týchto skutkových okolnostiach rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval.
Ak  žalobný návrh teda proti žalovanému v 2. rade bol zamietnutý preto, že plnil úlohy pracovníka u
žalovaného v 1. rade, a teda nie je daná jeho vecná pasívna legitimácia v konaní, s týmto konštatovaním
sa odvolací súd stotožňuje, a preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.
s. p. potvrdil.

Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade však sú dôvodné odvolacie námietky založené na tom, že súd
prvého stupňa sa nevyporiadal s tvrdeniami uvedenými v podanom žalobnom návrhu. V tomto smere
rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je určité a preskúmateľné. Treba poukázať na aplikáciu ust. § 153
ods.1 O. s. p. a v tejto súvislosti aj na to, že z obsahu spisu nevyplývajú rozporné stanoviská žalovaného
v 1. rade, ktoré by smerovali proti zdôvodňovaniu uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, či jej výšky.
Aj žalovaný v 1. rade sa v podstate vo svojej obrane zameral na poukazy na aplikáciu ust. § 429, §
444, či § 427 Obč. zák.. Tak ako je už uvedené vyššie, predmetom tohto konania, však nie sú nároky na
náhradu škody, ale nároky na náhradu nemajetkovej ujmy. Obrana žalovaného v 1. rade k skutkovým
argumentáciám uvedeným v žalobe, tak ako je táto aj odcitovaná v odvolaní žalobcu, nebola žalovaným
v 1. rade uplatnená. Na skutkové zdôvodnenie žaloby, na skutočnosti, ktoré žalobca uviedol o zásahu
do jeho súkromia, o jeho vzťahu s otcom, o tom ako sa tieto väzby narušili, aký to malo vplyv na jeho
ďalší život, niet v dôvodoch rozhodnutia odpoveď.

Z týchto dôvodov odvolací súd pri aplikácii § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O. s. p.  v tejto časti rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Tak ako je už konštatované vyššie, ust. § 11
Obč. zák. dáva fyzickej osobe oprávnenie na ochranu svojej osobnosti najmä života, zdravia občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena i prejavov osobnej povahy. Ustanovenie § 13 toho
istého zákona fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva okrem iného právo požadovať z toho
dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie, a to či už morálne alebo prípadne i majetkové. Ak Občiansky
zákonník v § 13 ods. 2 za určitých kvalifikovaných podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej
fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, potom tu súčasne nevymedzuje prípadnú hranicu či už
minimálnu alebo maximálnu pre určenie jej výšky. Ustanovenie § 13 len zdôrazňuje, že zadosťučinenie
musí byť primerané. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa preto stáva predmetom voľnej úvahy
súdu. Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že je v tomto smere povinný vychádzať z úplne zisteného
skutkového stavu a opierať sa o  celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Tými sú predovšetkým
zistená závažnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo.



Z obsahu rozhodnutí prijatých v trestnom konaní pod sp. zn. 2T 138/2006 vyplýva konanie pracovníka
žalovaného v 1. rade, ktoré je treba považovať za neoprávnený zásah označeného žalovaného v
1. rade do osobnostných práv žalobcu, konkrétne do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je
i právo na rodinný život, zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy medzi blízkymi príbuznými,
resp. vytváranie a rozvíjanie vzájomných vzťahov. Vzťah otca a syna boli neopraveným zásahom
zamestnanca žalovaného v 1. rade definitívne a neodčiniteľné dňa 11.9.2006 ukončené.  V tejto
súvislosti treba opäť zdôrazňovať to, že žalovaný v 1. rade neprodukoval v konaní skutočnosti, ktorými
by spochybňoval tvrdenia žalobcu založené na tom, že žalobca žil spoločne s otcom od narodenia
až do jeho smrti v spoločnej domácnosti v rodinnom dome postavenom svojpomocne nebohým
otcom a matkou. Neboli spochybňované tvrdenia o silnom, dlhoročnom, harmonickom, emotívnom,
pevnom, sociálnom zväzku, ktorý mali prehlbovať vzájomné harmonické vzťahy medzi zosnulým i
žalobcom. Nespochybňovali sa ani ďalšie tvrdenia či už o spoločných plánoch na absolvovanie rekreácii,
spoločných pobytoch na nadobudnutej chate, či  o vzájomnej pomoci  v minulosti i úvahách tejto
pomoci do budúcnosti, či ďalšími zdôvodneniami uvedenými o týchto otázkach v podanej žalobe. Dôvody
napadnutého rozhodnutia sa týmto skutočnostiam nevenovali. Neobsahujú hodnotenie tvrdeného
kompaktného harmonického celku rodiny, preto v ďalšom konaní sa práve týmto skutočnostiam z
pohľadu tvrdeného neoprávneného zásahu zo dňa 11.9.2006 bude potrebné venovať a v závislosti k ním
aj ďalšími skutočnosťami  relevantnými  z pohľadu výšky nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák..
Treba konštatovať, že súd prvého stupňa sa správne síce snažil zdôrazňovať, že vo všeobecnej rovine
nemožno dôvodnosť nemajetkovej ujmy priznávať, ale ak žalobca sa pokúsil v žalobe i v účastníckom
prednese o konkretizáciu týchto skutočností potrebné pre vyvodenie satisfakčného účinku rozsudku
uviesť, bolo povinnosťou sa aj s týmito skutočnosťami vyporiadať.  Aj keď je nespochybniteľným faktom,
že určenie výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno zisťovať značne
obtiažne, treba mať na zreteli uplatnenie postupu podľa  § 136 O. s. p., keď súd výšku určuje podľa svojej
úvahy. I táto však podlieha hodnoteniu, preto základom takejto úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré
súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislosti posudzovaného
prípadu, s tým, že takéto úvahy musia byť preskúmateľné či už odvolacím súdom, ale predovšetkým
preskúmateľné z pohľadu aplikácie § 157 ods. 2 O. s. p..

Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie, nové
rozhodnutie, súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade teda bude súd prvého stupňa pokračovať v konaní   v naznačenom
smere. Odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov konania ani vo vzťahu k žalovanému v 2. rade s
poukazom na aplikáciu ust. § 224 ods. 4 O. s. p.. O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v
2. rade rozhodne súd prvého stupňa samostatným rozhodnutím, v rámci ktorého rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/27/2012", "guid": "d20cfb76-0039-4c1a-8456-700e7d90a30d:63425fc2-5e4e-4dfe-8a0c-c953326ec1fe", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}