Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5CoE/39/2013 z 27. 3. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 27. marca 2013, sp. zn. 5CoE/39/2013, ECLI:SK:KSZA:2013:5612211441.1 Krajský súd Žilina | 5CoE/39/2013 | ECLI:SK:KSZA:2013:5612211441.1 | 2013-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/96d85686-e07f-4163-b21c-7a809d013c57 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5612211441.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoE/39/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612211441
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612211441.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci exekučného konania oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: X. X., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. XXXX/XX, E. F., pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.287,91 € s príslušenstvom, vedeného súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu I. XX, B., pod sp. zn. EX 19009/12,
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 7Er/2328/2012-13 zo dňa 19.11.2012 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ako aj § 39, § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka konštatoval, že v predmetnej veci je
právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie založená na absolútne neplatnom právnom úkone
a preto po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom. Z
povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj
z obsahu zmluvy je podľa okresného súdu zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej
rozhodol rozhodcovský súd. Okresný súd po preskúmaní obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorá upravuje
riešenie sporov z uzatvorenej zmluvy o úvere č. 500300173 zo dňa 16.7.2010, dospel k záveru, že
dôsledkom tejto rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu na vopred
ním vybranom rozhodcovskom súde. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo
všetkých sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv v rozhodcovskom konaní dodávateľ. Znenie
rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in
fraudem legis). Rozhodcovská zmluva núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu vo všetkých prípadoch, ak bude vystupovať na strane žalovaného a vzdať sa tak ústavného
práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať
svojich práv pred rozhodcovským súdom. Aj keď v danom prípade predložil oprávnený tzv. nevýhradnú
rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna. Pokiaľ má povinný - spotrebiteľ
postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť všeobecný
súd. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že oprávnený (dodávateľ) už od počiatku
sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcovským súdom za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Okresný súd dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská
zmluva nie je individuálne dojednaná, nakoľko v ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka
je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka, že každá zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom



sa nepovažuje, pokiaľ nie je poskytnutý dôkaz opaku, za dojednanú individuálne, ale sa považuje
za zmluvu štandardnú. Túto domnienku nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale dodávateľ.
Rovnako čl. 4 smernice 93/13/EHS zakotvuje, že keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že
zmluvnú podmienku dojednal individuálne, dôkaz tohto tvrdenia zaťažuje predajcu alebo dodávateľa.
Je teda na dodávateľovi (oprávnenej) preukázať exekučnému súdu, že spotrebiteľ (povinný) mohol
odmietnuť uzavretie rozhodcovskej zmluvy bez toho, aby to malo pre neho nepriaznivý následok
spočívajúci v neposkytnutí peňažných prostriedkov od dodávateľa. Aj v ustanovení § 4 ods. 3 tretej
vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je ustanovený zákaz viazať poskytnutie služby
na poskytnutie inej služby. Dodávateľ teda nesmie podmieňovať uzavretie zmluvy o úvere uzatvorením
rozhodcovskej zmluvy. S prihliadnutím na dodávateľa, ktorý používal čl. II rozhodcovskej zmluvy takmer
v rovnakom znení ako súčasť svojich všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý sa domáha
svojich práv voči spotrebiteľom takmer výlučne v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02
Bratislava, IČO: 35 922 761 a na znenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka zaťažuje dodávateľa
preukázať, že spotrebiteľovi by boli poskytnuté peňažné prostriedky aj v prípade odmietnutia uzavretia
rozhodcovskej zmluvy. Okresný súd v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že rozhodcovská
zmluva ako súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno
r) Občianskeho zákonníka, ktoré obchádza, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného
zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený mal za to, že
exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon
č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných
súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje
dobrým mravom, ale odvolateľ má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný
súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný
titul z formálnej a materiálnej stránky. Odvolateľ je však toho názoru, že v rámci preskúmavania
exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko
samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na
zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu
nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie
výroku exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne
nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať
povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom
konaní. Ďalej odvolateľ vytýka okresnému súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa v
napadnutom uznesení obmedzil len na skonštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom
spotrebiteľským bez toho, aby prihliadal a vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil splnenie podmienok
stanovených právnym poriadkom na jeho vznik (spotrebiteľského vzťahu). V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského
vzťahu, t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Rozhodnutie súdu je takto založené na konštatovaní,
ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Podľa názoru oprávneného
na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka „v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší". Aplikácia príslušného
ustanovenia zo strany konajúceho súdu si vyžaduje napevno ustáliť, či skúmaný právny vzťah je
vzťahom spotrebiteľským. Súd musí mať napevno ustálené, že sa úver netýka podnikateľskej činnosti
spotrebiteľa alebo výkonu jeho povolania a že fyzická osoba nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah
zmluvy. Odvolateľ mal za to, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie
nevykonával. Ak súd konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z toho dôvodu zastavil celé exekučné
konanie, pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený
už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.

K odvolaniu oprávneného sa povinný nevyjadril.



Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného súdu odvolaniu
oprávneného nemienila vyhovieť a predložila v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods.
1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne
správne potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p..

Odvolací súd prioritne konštatuje, že sa stotožňuje so záverom okresného súdu ohľadne posúdenia
povahy vzťahu medzi oprávneným a povinným. Z postavenia účastníkov Zmluvy o úvere uzatvorenej
medzi účastníkmi dňa 16.7.2010 nepochybne vyplýva, že pri jej uzatváraní vystupoval povinný
(dlžník) ako spotrebiteľ, nakoľko nebolo preukázané a ani zo zmluvy nevyplýva, že by konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že je v zmluve ako
účel poskytnutia peňažných prostriedkov vyznačený „výkon zamestnania" povinného nemá vplyv na
posúdenie postavenia dlžníka (povinného) ako spotrebiteľa. Výkon zamestnania nemožno bez ďalšieho
považovať za jeho obchodnú alebo podnikateľskú činnosť Vzhľadom na uvedené mal aj odvolací súd za
to, že vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským právnym vzťahom, na ktorý je potrebné
aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, t. j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Námietka oprávneného, podľa ktorej okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti
zverenej mu Exekučným poriadkom a Zákonom o rozhodcovskom konaní, nie je dôvodná. Najvyšší
súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č.
46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru
súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v
súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je
teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný
k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán,
ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto
rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno
preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil
rozhodcovský súd.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní"), napr. § 21 ods. 2 alebo §
40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského
konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži
svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by
tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak
nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach



ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 61/2012
zo dňa 11.7.2012).

Ak sa teda okresný súd v predmetnom exekučnom konaní zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej
doložky a tým aj právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, realizoval len svoje
oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - t. j. posúdiť, či exekučný titul nie je v
rozpore so zákonom. Zo strany okresného súdu sa preto nejednalo o preskúmavanie vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

K dôsledkom rozhodnutia vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného odvolací súd
poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp. exekúcie
prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka
rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá
prekážka res iudicata na uplatnenie jeho práva na súde.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje správnosť postupu okresného súdu, ktorý
preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 07595/11 zo dňa 12.8.2011, Zmluvu o úvere zo dňa 16.7.2010 uzavretú
medzi oprávneným a povinným, ktorej súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako aj
Rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 16.7.2010 za účelom zistenia, či v tomto
prípade bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť, ktorá mala byť založená
predmetnou rozhodcovskou zmluvou.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vyhodnotiť predmetnú rozhodcovskú zmluvu ako
neprijateľné zmluvné dojednanie, i keď žalobcovi dáva možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom. I keď teda ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna. Ak by podľa tejto zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý, čo
je pravdepodobne najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Pokiaľ má
povinný - spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže
zvoliť všeobecný súd. Z uvedeného tak vyplýva, že aj v takomto prípade sa od spotrebiteľa vyžaduje,
aby riešil spor na rozhodcovskom súde a v konečnom dôsledku takto formulovaná rozhodcovská zmluva
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Zároveň za správny považoval odvolací súd aj záver okresného súdu, že predmetná rozhodcovská
zmluva nie je individuálne dojednaná. Zmluva o úvere a Rozhodcovská zmluva boli uzatvorené v ten
istý deň, pričom je zrejmé, že rozhodcovská zmluva je súčasťou zmluvy o úvere. Pri právnej úprave
spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany
a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany.
Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. V zmysle § 53 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka,
za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú tie, s ktorými sa spotrebiteľ mal
možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom platí, že zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dojednané, pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak. Ako správne
okresný súd uzavrel, bolo na oprávnenom (dodávateľovi), aby preukázal, že táto rozhodcovská zmluva
bola dojednaná individuálne a teda, že spotrebiteľ mohol odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
bez toho, aby toto odmietnutie malo vplyv na poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany dodávateľa
(oprávneného).

Keďže neplatný právny úkon - v danom prípade rozhodcovská zmluva, nevyvoláva zamýšľané právne
účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že rozhodcovskou zmluvou, ktorá vykazuje
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neplatného
zmluvného dojednania nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť v



danej veci. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje nie je možné udeliť poverenie na
vykonanie exekúcie. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu ostatným účastníkom ani žiadne trovy v
súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.