{"guid": "3492e296-719c-4d66-be53-9c531775f572:6ac49c62-8e93-4135-969c-52dbde94dc73", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1", "spisova_znacka": "14Co/724/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/724/2015 z 19. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 19. februára 2018, sp. zn. 14Co/724/2015, ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1", "identifikacne_cislo": "6712201680", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Sopúch", "sudca_id": 995, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-vladimir-sopuch-995", "datum_vydania": "2018-02-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Nájomná zmluva"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-23.odsek-1", "nazov": "§ 23 ods. 1 zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-23.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-23"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-56.odsek-5", "nazov": "§ 56 ods. 5 zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-56.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-56"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2012/56#paragraf-23", "/SK/ZZ/2012/56#paragraf-56"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6ac49c62-8e93-4135-969c-52dbde94dc73", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/724/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712201680
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6712201680.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov
senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: E. P. - TURANCAR,
IČO: 22 679 057, Železničiarska 13, 949 01 Nitra, zast. Advokátskou kanceláriou Šiška & Partners s. r.
o., IČO: 36 861 961, Palisády 33, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská autobusová doprava
Zvolen, akciová spoločnosť, IČO: 36 254 666, Balkán 53, 960 95 Zvolen, zast. GABE - BB, s. r. o.,
advokátska kancelária, IČO: 36 855 936, ul. Prof. Sáru 44, 974 05 Banská Bystrica, o určenie práva
vyplývajúce z vecného bremena, o odvolaní žalobcu a proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
16C/49/2012-331 zo dňa 05.júna 2015, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e   rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalovanému proti žalobcovi   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.739,39 Eur na účet právneho zástupcu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol tak s odôvodnením, že v prípade podanej a upravenej žaloby
absentuje na strane žalobcu naliehavý právny záujem, pretože žalobcovi nič nebráni, aby sa domáhal
svojho práva priamo žalobou o nahradenie prejavu vôle, ktorou by konajúci súd nahradil prejav vôle
žalovaného, aby uzatvoril so žalobcom zmluvu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z.
z. Podaniu určovacej žaloby sa dalo predísť podaním žaloby o nahradení prejavu vôle pri uzavretí
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Súd mal za to, že určením povinností by sa v podstate žalobca
bezdôvodne obohacoval na úkor žalovaného, keďže zákon 56/2012 Z. z. predpokladal odplatnosť
používania priestorov autobusovej stanice. Pretože žalobca neriešil v podanej žalobe otázku odplaty, je
jeho postup v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, že žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný
mal v konaní úspech, tak priznal žalovanému aj nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobca žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v podanom odvolaní zmeniť a upravenému žalobnému
návrhu v celom rozsahu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je správne. Mal za to, že zákon 56/2012 Z. z. v § 23 ods. 1 ukladá vlastníkovi, správcovi
alebo nájomcovi autobusovej stanice povinnosť odplatne na základe zmluvy za rovnakých podmienok
sprístupniť priestory a poskytovať služby všetkým dopravcom, ktorí podľa dopravnej licencie majú v
nej zastávku. Zriaďovateľ zastávky mimo autobusovej stanice bol povinný umožniť inému dopravcovi
jej používanie. Vlastník, správca alebo nájomca autobusovej stanice bol povinný na svojom webovom
sídle zverejniť podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb vrátane cenníka. Uvedené



ustanovenie teda predpokladalo, že medzi vlastníkom autobusovej stanice, správcom alebo nájomcom
a dopravcom dôjde k uzavretiu zmluvy za dohodnutú odplatu na základe písomnej zmluvy. Zákon však
v ustanovení § 23 ods. 3 upravoval možnosť, že ak sa dopravcovia nedohodnú na podiele úhrady
nákladov s vlastníkom, správcom alebo nájomcom autobusovej stanice a zriaďovateľom zastávky
mimo autobusovej stanice podľa ods. 1 a 2  § 23 zákona 56/2012 Z. z., tak znášajú podiel podľa
rozsahu využívania autobusovej stanice, zastávky a služieb, ktoré sú im poskytované. Dokazovaním
bolo nesporne zistené, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohodne v otázke úhrady nákladov s
vlastníkom autobusovej stanice, teda žalovaným. Podľa názoru žalobcu tak v danom prípade bol možný
postup podľa zmeny žaloby tak, ako túto súd prvej inštancie v konaní pripustil, pričom žalobca mal
naliehavý právny záujem na určení povinností, pretože medzi žalobcom a žalovaným existoval stav
objektívnej právnej neistoty, ktorý nebolo možné odstrániť iným právnym prostriedkom. Odstránenie
stavu právnej neistoty sa mohol žalobca domáhať len tým, že žalovanému budú uložené povinnosti
upravenou žalobou, ktorou bude žalobcovi umožnené ako vlastníkovi dopravnej licencie sprístupnenie
priestorov autobusovej stanice a poskytovanie služieb s tým, že v prípade nedohody bude musieť
žalobca platiť príslušnú odplatu za rozsah využívania autobusovej stanice a poskytnutých služieb.
Uvedený záujem na strane žalobcu je daný aj tým, že žalovaný okrem toho, že je vlastníkom autobusovej
stanice, je aj konkurenčnou dopravnou spoločnosťou a takýmto spôsobom znemožňuje žalobcovi ako
vlastníkovi dopravnej licencie riadne poskytovať služby, ktoré poskytovať na jej základe má. Podľa
jeho názoru ustanovenie § 23 ods. 1 a 3 zákona 56/2012 Z. z. umožňovalo uplatniť postup v zmysle
upravenej žaloby proti žalovanému. Predmetný zákon takýto postup nevylučoval, pričom nebol daný
právny dôvod k tomu, aby žalobca podával žalobu o nahradenie prejavu vôle uzatvoriť so žalovaným
zmluvu za splnenia určitých podmienok. Ak totiž dôjde k nedohode medzi vlastníkom autobusovej stanice
a žalobcom ako dopravcom, tak prichádza do úvahy postup podľa § 23 ods. 3 zákona 56/2012 Z. z.
o náhrade za používanie autobusovej stanice a poskytnuté služby a to v rozsahu užívania zo strany
žalovaného. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobca mal za to, že na podaní upravenej žaloby
tak, ako ju súd schváli, bol na strane žalobcu daný naliehavý právny záujem, tento v danom konaní
neabsentoval, pretože takýto postup ako bol zo strany žalobcu uplatnený, zákon nevylučuje. Ak to zákon
nevylučoval, tak nemohol byť daný právny dôvod k tomu, aby bola podaná iná žaloba a to o nahradenie
prejavu vôle uzatvoriť medzi žalobcom a žalovaným zmluvu z určitých zmluvných podmienok. Žiadal
preto rozhodnúť v zmysle vyššie uvedeného odvolacieho návrhu.

3. Na odvolanie žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý podané odvolanie nepovažoval za dôvodné a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav vecí a vo veci aj správne rozhodol. Poukazoval na to, že žalovaný nespochybňoval svoju
povinnosť podľa § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z., pričom vyzval žalobcu na uzatvorenie zmluvy v súlade
s predmetným ustanovením § 23 zákona 56/2012 Z. z. Keďže žalobca tvrdí, že na strane žalovaného
je nezáujem uzatvoriť zmluvu, tak v takomto prípade by nebol ani daný naliehavý právny záujem na
upravenej žalobe a to z dôvodu, že ak pri takomto tvrdení žalovaný by sa mohol domáhať svojho
práva žalobou na plnenie, tak zase druhej strane žalobcovi nič nebráni, aby sa domáhal svojho práva
priamo žalobou o nahradenie prejavu vôle, ktorou by konajúci súd nahradil prejav vôle žalovaného, aby
uzatvoril so žalobcom zmluvu v zmysle § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. Keďže tu existovala možnosť
žalovať priamo na splnenie povinnosti, tak v danom prípade nebol daný naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe, ktorou mal konajúci súd ako aj odvolací určiť, že existuje určitá konkrétna povinnosť.
Žalovaný je toho názoru, že v prípade ustanovenia § 23 zákona 56/2012 Z. z. ide o synalagmatické
plnenie, čo znamená, že ak by aj boli žalobcom požadované služby, ako sa ich domáhal v súdnom
konaní, oprávnené, potom by uloženie týchto povinností bolo možné len oproti povinnosti žalobcu platiť
žalovanému odplatu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 23 zákona 56/2012 Z. z. a  to v ods. 1 alebo
ods. 3. Žalobca by mal rešpektovať všetky skutočnosti uvedené v predmetnom zákonnom ustanovení,
teda nie len tie, ktoré sa vykladá výlučne vo svoj vlastný prospech. Za daných okolností správne súd
ustálil, že spôsobom tak, ako žalobca podal podanú žalobu by sa žalobca bezdôvodne obohacoval na
úkor žalovaného, keď zákon 56/2012 Z. z. predpokladá odplatnosť používania priestorov autobusovej
stanice. Toto však žalobca v podanej žalobe už nerieši. Správne to súd prvej inštancie vyhodnotil ako
rozpor s dobrými mravmi. Žiadal preto zohľadniť tvrdenia uvádzané v podanom vyjadrení, a priznať
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“)
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom v ustanovení § 379 a 380 ods. 1 CSP, bez



nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a tento po postupe podľa ustanovenia §
382 CSP v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil avšak z iných právnych dôvodov.

5. Krajský súd  poukazuje na to, že od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti zákon 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ktorý ako nový procesný predpis nahradil zákon 99/1963 Zb. - Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP). Do ustanovenia § 470 ods. 1, 2 boli zapracované prechodné ustanovenia,
z ktorých vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj pre konania  začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov v konaniach o zastavení predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemôže uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní vo veci, konkrétne skutkových tvrdení protistrán a sudcovskej koncentrácii konania, ak by
boli v neprospech strany.

6. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability
procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, t.
j. aj na konania začaté pred dňom účinnosti nového zákona. Predkladateľ však pamätal i na situácie,
kedy by nová právna úprava zhoršila postavenie strany a tieto rieši práve v prechodnom ustanovení §
470 ods. 2 CSP.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené tak musel krajský súd pri svojom rozhodovaní brať do úvahy nový
procesný predpis, t. j. zákon 160/2015 Z. z., avšak musel prihliadnuť aj na procesný stav, ktorý tu
nastal za účinnosti zákona 99/1963 Zb. - OSP, keďže podľa tohto procesného predpisu bolo v danej
veci konané so stranami sporu, vykonávané dokazovanie a za účinnosti tohto procesného predpisu
bolo aj rozhodnuté vo veci rozsudkom a podané taktiež odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie.
Za daného znenia prechodných ustanovení tak krajský súd musel prihliadnuť aj na článok 2 ods. 1
a 2 a článok 3 ods. 1 základných princípov zákona 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku
a posudzovať vec aj z hľadiska právnej istoty, teda právneho stavu, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, tak stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

8. Krajský súd musel tak prihliadnuť nielen na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie, ale aj
právny stav,  ktorý tu nastal po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Uvedené sa týkalo práve zákona 56/2012
Z. z. o cestnej doprave, ktorá sa dotkla práve úpravy § 23 citovaného zákona zákonom 387/2015 Z.
z. Keďže predmetné zákonné ustanovenie malo vzťah aj k predmetu sporu, tak uvedenou okolnosťou
sa musel krajský súd zaoberať. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že ustanovenie § 23 ods. 1
zákona 56/2012 Z. z. o cestnej doprave zostalo novelou nedotknuté a z tohto ustanovenia naďalej
vyplýva, že vlastník, správca alebo nájomca autobusovej stanice je povinný odplatne na základe zmluvy
za rovnakých podmienok sprístupniť priestory a poskytovať služby všetkým dopravcom, ktorí podľa
dopravnej licencie majú v nej zastávku. Zriaďovateľ zastávky mimo autobusovej stanice je povinný
umožniť inému dopravcovi jej používanie. Vlastník, správca alebo nájomca autobusovej stanice je
povinný na svojom webovom sídle zverejniť podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb
vrátane cenníka. Do 31.12.2015 bolo platné ešte aj ustanovenie § 23 ods. 3 zákona 56/2012 Z. z.,  z
ktorého vyplývalo, že ak sa dopravcovia nedohodnú na podiele úhrady nákladov s vlastníkom, správcom
alebo nájomcom autobusovej stanice a so zriaďovateľom zastávky mimo autobusovej stanice podľa ods.
1 a 2 inak, znášajú podiel podľa rozsahu využívania autobusovej stanice a zastávky a služieb, ktoré sú
im poskytované. Z vyššie uvedeného vyplýva, že daný právny stav jednak ukladal povinnosť vlastníkovi,
správcovi alebo nájomcovi autobusovej stanice povinnosť odplatne na základe zmluvy a za rovnakých
podmienok sprístupniť priestory a poskytovať služby všetkým dopravcom, ktorí podľa dopravnej licencie
majú v nej zastávku, pričom sa však predpokladalo, že bola splnená povinnosť, aby na webovom
sídle zverejnil podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb vrátane cenníka. Ak napriek
tomu došlo k tomu, že medzi vlastníkom, správcom alebo nájomcom autobusovej stanice nedošlo k
uzatvoreniu zmluvy a k dohode na podiele úhrady nákladov, tak tento znášali podľa podielu rozsahu
využívania autobusovej stanice a zastávky a služieb, ktoré im boli poskytované. Uvedený právny stav
teda umožňoval, že aj keď dopravca neuzavrel s vlastníkom, správcom alebo nájomcom autobusovej
stanice odplatnú zmluvu za poskytovanie autobusovej stanice priestorov a služieb, tak zákon napriek
tomu ukladal vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi autobusovej stanice sprístupniť dopravcovi, ktorí
bol držiteľom dopravnej licencie predmetnú autobusovú zastávku a využívať na nej služby a to za úhradu



nákladov podielom podľa rozsahu využívania autobusovej stanice a zastávky a služieb, ktoré im boli
poskytované. Od 01.06.2016 však došlo k zmene právneho stavu v tom, že síce § 23 ods. 1 zákona
56/2012 Z. z. zostal zachovaný, ovšem pôvodný ods. 3 § 23 zákona 56/2012 Z. z. bol z uvedeného
zákona s účinnosťou od 01.01.2016 vypustený. Na doriešenie právneho stavu zákonodarca v zákone
56/2012 Z. z. zaradil ustanovenie § 56c ako prechodné ustanovenie ku právam určeným od 01.01.2016.

9. V § 56c ods. 5 zákonodarca uviedol, že dopravca, ktorý predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona nemá uzavretú s vlastníkmi, správcami alebo nájomcami autobusových staníc, na ktorých má
podľa dopravnej licencie zastávku, zmluvu o úhrade za služby súvisiace s užívaním autobusovej stanice
s vymedzením podmienok užívania, ak podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb vrátane
cenníka boli zverejnené, túto povinnosť splní v lehote do 3 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona.

10. Je zrejmé, že uvedenou právnou úpravou zákonodarca chcel vyriešiť nedostatočnú právnu úpravu
v § 23 zákona 56/2012 Z. z. v stave účinnom do 31.12.2015.

11. Tým že zostalo v účinnosti ustanovenie § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z., avšak vypadol ods. 3 §
23 zo zákona 56/2012 Z. z., vznikol nový právny stav v súlade s § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. v
spojení s § 56c ods. 5 zákona 56/2012 Z. z.

12. Zákonodarca síce ponechal ustanovenie § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. nedotknuté, avšak
vypustením pôvodného ods. 3 zákona 56/2012 Z. z. sa snažil doriešiť neudržateľnú situáciu v tom,
aby právne vzťahy medzi vlastníkmi, správcami a nájomcami autobusovej stanice a dopravcami, ktorí
majú dopravnú licenciu, boli riešené na základe zmluvy a to za odplatu za rovnakých podmienok pre
všetkých dopravcov a za tým účelom ustanovenie § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. stále ukladalo
povinnosť vlastníkom, správcom a nájomcom autobusovej stanice zverejniť na svojom webovom sídle
podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb vrátane cenníka. Zo splnenia tejto podmienky
potom ustanovenie § 56c zákona 56/2012 Z. z. dopravcovi, ktorý pred dňom účinnosti zákona nemal
uzatvorenú zmluvu s vlastníkmi, správcami alebo nájomcami autobusových staníc, na ktorých mal podľa
dopravnej licencie zastávku, zmluvu o úhrade za služby súvisiace s užívaním autobusovej stanice s
vymedzením podmienok užívania ukladalo povinnosť uzatvoriť zmluvu v lehote do 3 mesiacov podľa
nadobudnutí účinnosti tohto zákona za predpokladu, že podmienky využívania priestorov a poskytovania
služieb vrátane cenníka boli riadnym spôsobom zverejnené.

13. Vzhľadom na uvedený zmenený právny stav postupoval krajský súd v súlade § 382 zákona 160/2015
Z. z., z ktorého vyplýva, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Krajský súd preto na
vyššie uvedené okolnosti požiadal o zaujatie stanoviska jednak žalobcu ako aj žalovaného.

14. V tejto súvislosti žalobca vo svojom písomnom podaní, ktoré je založené na č. l. 384, 385, uviedol,
že zákonná povinnosť žalovaného v zmysle § 23 v kombinácii s § 56c ods. 5 zákona 56/2012 Z.
z. je možná len na základe súčinnosti žalovaného ako jednej zo zmluvných strán a to z dôvodov,
ktoré predvída zákon. Žalovaný odmietol žalobcovi predložiť podklady potrebné pre výpočet výšky
podielu žalobcu na nákladoch a nepredložil ani návrh zmluvy v zmysle § 23 zákona. Mal teda za to,
že naďalej platí ustanovenie § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. o cestnej doprave. Preto aj keď žalobca
si je vedomý svojich zákonných povinností, tak je to žalovaný, ktorý má v prvom rade splniť svoje
povinnosti a sprístupniť autobusovú stanicu žalobcovi ako vlastníkovi dopravnej licencie, ktorý poskytuje
autobusovú dopravu vo verejnom záujme. Je nesporné, že takýto stav je na prospech žalovaného, ktorý
je nielen vlastníkom autobusovej stanice, ale aj prevádzkuje autobusovú dopravu, takže je dopravcom
teda konkurenčnou dopravnou spoločnosťou a neplnením si svojich povinností v zmysle zákona bráni
riadnej podnikateľskej činnosti žalobcu. Vypustenie ods. 3 z § 23 zákona 56/2012 Z. z. nič nemení
na skutočnosti, že vlastník, správca, nájomca autobusovej stanice je povinný sprístupniť priestory a
poskytovať služby všetkým dopravcom, ktorí podľa dopravnej licencie majú v nej zastávku. Mal za to,
že samotné zverejnenie podmienok využívania priestorov autobusovej stanice a poskytovania služieb
vrátane cenníka na webovom sídle nemôže mať absolútnu právnu ochranu, pokiaľ uvedené poskytuje
nespravodlivú konkurenčnú výhodu subjektu, ktorý je zároveň v postavení dopravcu aj vlastníkom,
správcom, prípadne nájomcom autobusovej stanice.



15. Žalovaný vo svojom podaní na č. l. 390 spisu uviedol, že si plní svoje povinnosti v zmysle zákona
56/2012 Z. z. a to § 23 ods. 1, teda odplatne na základe zmluvy za rovnakých podmienok sprístupniť
priestory autobusovej stanice a poskytovať služby všetkým dopravcom, ktorí podľa dopravnej licencie
majú v nej zastávku. Poukazoval na to, že žalobca ako dopravca nereagoval na výzvy žalovaného
na uzavretie zmluvy za užívanie autobusovej stanice napriek tomu, že všetky podmienky odplaty za
užívanie v zmysle cenníka boli zverejnené na webovom sídle žalovaného. Podmienky sprístupnenia
autobusovej stanice a poskytovanie služieb sú rovnaké pre všetkých dopravcov. Žalobca sám nepožiadal
o uzavretie zmluvy a tá skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s cenami, ktoré sú rovnaké pre všetkých
dopravcov, nie je v zákone povoleným dôvodom na neuzavretie zmluvy. Teda nesplnil si zákonnú
povinnosť. Ak žalobca z akéhokoľvek dôvodu nesúhlasí s cenami za sprístupnenie a poskytovanie
služieb autobusovej stanice a nie je s tým spokojný, nie je nikým a ničím nútený autobusovú stanicu a
služby s tým spojené využívať a nemôže si a ani nie je oprávnený vynucovať ich bezplatné poskytovanie
resp. ich poskytovanie za cenu nižšiu než sú ceny účtované všetkým ostatným dopravcom. Okrem toho
mal za to, že charakter žalobcom vykonávanej dopravy je komerčný, lebo služby cestujúcej verejnosti
poskytuje za komerčné nie regulované ceny a už vôbec nie bezplatne. Zdôraznil tiež to, že dopravcovia,
ktorí skutočne na rozdiel od žalobcu realizujú výkony vo verejnom záujme, uhrádzajú za vstup na
autobusovú stanicu a služby ceny podľa cenníka, to znamená nie je im poskytovaná žiadna zľava z
ceny, pretože priestor autobusovej stanice musí žalovaný sprístupniť všetkým dopravcom, ktorí majú
na autobusovej stanici zastávku za rovnakých podmienok, t. j. za rovnakých cenových podmienok.
Neexistuje teda žiaden dôvod, pre ktorý by si nemal žalobca splniť svoju povinnosť tak, ako mu vyplýva
zo zákona.

16. Ak ustanovenie § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z. zostalo nezmenené aj po 31.12.2015, ale ods. 3 § 23
zákona 56/2012 Z. z. platil len do 31.12.2015, tak v súlade s § 56c ods. 5 zákona 56/2012 Z. z.. je krajský
súd toho názoru, že ak žalobca nemal so žalovaným uzatvorenú ako vlastníkom autobusovej stanice
zmluvu o úhrade za služby súvisiace s užívaním autobusovej stanice s vymedzením podmienok užívania
a boli splnené podmienky § 23 ods. 1 zákona 56/2012 Z. z., teda že žalovaný na svojom webovom
sídle mal uverejnené podmienky využívania priestorov a poskytovania služieb vrátane cenníka, tak to
bol dopravca - žalobca, ktorý mal povinnosť si splniť podmienku v zmysle zákona, teda uzatvoriť zmluvu
o úhrade za služby súvisiace s využívaním autobusovej stanice s vymedzením podmienok užívania v
lehote do 3 mesiacov po nadobudnutí účinnosti zákona. Keďže táto povinnosť tak, ako bolo v konaní
zistené, nebola zo strany žalobcu splnená, čo potvrdil aj žalovaný, tak potom sa vo vzťahu k žalovanému
nemôže domáhať práv na jeho ochranu v zmysle úpravy žaloby tak, ako ju súd prvej inštancie pripustil.

17. V zmysle vyššie uvedeného preto krajský súd síce potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ale s
ohľadom na postup podľa ustanovenia § 382 CSP z iných právnych dôvodov, podľa § 387 ods. 1 CSP.

18. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal. Žalovaný mal v odvolacom konaní úspech a uplatnil aj
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Krajský súd preto postupoval pri náhrade trov konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods.
1 CSP a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

20. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,



b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/49/2012", "guid": "cf5972eb-1da2-43b4-96c5-61e9495485b8:c50cbc9b-9aa1-4dcf-81f2-ef96166dc9b1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}