Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/140/2018 z 27. 3. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 27. marca 2019, sp. zn. 14Cob/140/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:5116208988.2 Krajský súd Žilina | 14Cob/140/2018 | ECLI:SK:KSZA:2019:5116208988.2 | 2019-03-27 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 262 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 379 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/37fdd7e3-b042-48d1-aefb-f44f63b9b589 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5116208988.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/140/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116208988
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116208988.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci
žalobcu: ERENDI, s.r.o., so sídlom Veľká Okružná 43, 010 01 Žilina, IČO: 46 766 561, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Jozefom Mačugom, advokátom, so sídlom XX. M. XX, XXX XX P. A. (podľa
SAK s pozastaveným výkonom advokácie), proti žalovanému: T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/
XX, XXX XX D., podnikajúci pod obchodným menom Jaroslav Maceášik - MA - DA, s miestom podnikania
Nádražná 578/43, 015 01 Rajec, IČO: 40 437 574, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Václavom
Jaroščiakom, advokátom, so sídlom L. D. XXXX/XX, XXX XX S., v konaní o zaplatenie 288,80 Eur s
príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 1.157,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/95/2016-111 zo dňa 13. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/95/2016-111 zo dňa 13. apríla 2018 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol. Výrokom II. okresný súd určil, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému sumu 1.157,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 722,12 Eur od
16.12.2015 a zo sumy 435,08 Eur od 16.01.2016, všetko až do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a
výrokom III. vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Platobným rozkazom č. k. 10Cb/95/2016-21 zo dňa 26.05.2016 okresný súd žalobe v celom
rozsahu vyhovel. V zákonom stanovenej 15-dňovej lehote podal proti vyššie označenému platobnému
rozkazu žalovaný odpor, ktorým navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Uznesením
Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb/95/2016-38 zo dňa 22.09.2016 okresný súd zrušil platobný rozkaz v
celom rozsahu podľa § 267 ods. 3 CSP z dôvodu podaného odporu. Podaním doručeným okresnému
súdu dňa 12.10.2016 žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhal voči žalobcovi uloženia
povinnosti na zaplatenie dlžnej istiny 1.157,20 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo
sumy 722,12 Eur od 16.12.2015 a zo sumy 435,08 Eur od 16.01.2016 všetko až do zaplatenia, paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a náhrady trov konania. Vzájomnú žalobu
odôvodnil tým, že v mesiaci október v roku 2015 procesné strany uzatvorili ústnu dohodu o poskytovaní
služieb vodiča žalovaným pre žalobcu za dohodnuté prepravné, ktoré žalovaný vyúčtoval žalobcovi
faktúrou č. 30150211 na sumu 722,12 Eur za obdobie mesiaca november 2015 splatnou 15.12.2015 a
faktúrou č. 30150312 na sumu 435,08 Eur za obdobie mesiaca december 2015 splatnou 15.01.2016.



Právny základ uplatneného nároku vzájomnou žalobou žalovaný označil za nesporný a preukázaný
vzhľadom na žalobcom uskutočnený úkon jednostranného započítania pohľadávok procesných strán.
Žalovaný opakovane uviedol, že žalobou uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva a navrhol,
aby okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na omeškanie žalobcu s plnením
peňažného záväzku navrhol zaviazať žalobcu na zaplatenie dlžnej istiny spolu s úrokmi z omeškania
poukazujúc na „§ 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR
č. 21/2013 Z. z. spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
40,- eur podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.“.

3. Pojednávanie konané dňa 13.04.2018 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného
právneho zástupcu žalobcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov.
Odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu nežiadal. Z podanej žaloby a vzájomnej žaloby
žalovaného vyplývalo, že žalobca učinil predmetom konania nárok, ktorý mal žalobcovi vzniknúť v
dôsledku jednostranného započítania vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného zo dňa 31.01.2016
titulom náhrady škody, ktorá žalobcovi mala vzniknúť z titulu omeškania a storna prepravy, spôsobeného
žalovaným, keď žalovaný napriek dohodnutej preprave sa odmietol s motorovým vozidlom premiestniť v
požadovanom čase na miesto nakládky, čím zmaril vykonanie prepravy, pričom za omeškanie a storno
prepravy spôsobené žalovaným žalobca musel uhradiť špeditérskej spoločnosti sumu 696,- Eur splatnú
17.01.2016 a sumu 750,- Eur splatnú 19.01.2016. V dôsledku započítania vzájomných pohľadávok
žalobcu a žalovaného mal vzniknúť žalovanému záväzok voči žalobcovi z titulu škody vo výške žalovanej
istiny 288,80 Eur s príslušenstvom.

4. Vzájomnou žalobou si žalovaný voči žalobcovi uplatnil pohľadávku z titulu prepravného vyúčtovaného
dvomi samostatnými faktúrami, ktoré žalobca nezaplatil a ktoré učinil predmetom jednostranného
započítania pohľadávok zo dňa 31.01.2016. Záväzok žalobcu žalovaný vyčíslil v celkovej sume 1.157,20
Eur spolu s úrokmi z omeškania.

5. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 373 Obchodného zákonníka, § 378 Obchodného
zákonníka, § 379 Obchodného zákonníka, § 580 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj
len „Občiansky zákonník“), čl. 1 bod 1 Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej
doprave (CMR, ďalej aj len „Dohovor“), čl. 4 Dohovoru, čl. 31 bod 1. Dohovoru, § 610 Obchodného
zákonníka, § 625 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1, 2
Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, §
369c ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, výrokom II.
okresný súd určil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému sumu 1.157,20 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 8,05% ročne zo sumy 722,12 Eur od 16.12.2015 a zo sumy 435,08 Eur od 16.01.2016, všetko
až do zaplatenia. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich
záväzkov okresný súd posúdil záväzkovo-právny vzťah procesných strán ako obchodnoprávny, keď na
strane žalobcu vystupuje podnikateľ - právnická osoba a na strane žalovaného podnikateľ na základe
živnostenského oprávnenia, pričom spor sa týka ich podnikateľskej činnosti.

6. Vzhľadom na zmluvne určené miesto nakládky a vykládky tovaru, okresný súd prednostne aplikoval na
právny vzťah účastníkov Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave, ktorý
bol publikovaný ako vyhláška č. 11/1975 Zb., a ktorého aplikácia je daná aj v prípadoch vzťahu dvoch
tuzemských subjektov pri preprave v rámci viacerých štátov. Na posúdenie toho, čo nie je upravené
Dohovorom CMR okresný súd aplikoval právnu úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku (prepravné,
omeškanie s úhradou peňažného dlhu a pod.).

7. Vzhľadom na žalobcom uplatnený nárok bolo procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať
existenciu svojej pohľadávky spôsobilej na započítanie z titulu náhrady škody podľa § 373
Obchodného zákonníka, t.j. zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku, a to z obchodných
záväzkov tak, ako sú tieto vymedzené v § 261 Obchodného zákonníka. Vo všeobecnosti v zmysle
úpravy Obchodného zákonníka je zodpovednosť za škodu objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej
sa nevyžaduje zavinenie, pričom predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo
záväzku alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Škodou sa pritom rozumie skutočná
škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu



oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol,
keby nebola nastala škodná udalosť. Zodpovednosť je potom daná vtedy, keď vzniknutá škoda je
v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti (tzv. kauzálny nexus). Len za predpokladu, že
poškodený preukáže splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti, povinný zodpovedá za vzniknutú
škodu, pričom dôkazné bremeno o týchto okolnostiach spočíva na poškodenom, teda žalobcovi.

8. Skutočnosťou medzi procesnými stranami nespornou bolo uzavretie rámcovej zmluvy na
poskytovanie služieb spojených s prevádzkou motorového vozidla, ktorou žalovaný ako poskytovateľ a
žalobca ako objednávateľ upravili podmienky poskytovania služieb pre objednávateľa, a to typ vozidla,
cenu poskytovania služieb, vznik práva na zaplatenie dohodnutej ceny a jej splatnosť a zodpovednosť
za škody. V rámci zodpovednostných nárokov bol však žalobca ako poškodený povinný preukázať
porušenie právnej povinnosti na strane žalovaného, ktoré žalobca označil ako zmarenie plánovanej
objednávky odmietnutím vykonávania prepravy, a preto procesnou povinnosťou žalobcu bolo v konaní
tvrdiť a preukázať existenciu prepravnej zmluvy.

9. V zmysle § 610 Obchodného zákonníka sa zmluvou o preprave vecí dopravca zaväzuje odosielateľovi,
že prepraví vec (zásielku) z určitého miesta do iného miesta určenia a odosielateľ sa zaväzuje
zaplatiť mu dojednané prepravné. Z listinných dôkazov predložených žalobcom pri súčasnom popretí
zmluvy žalovaným, okresný súd konštatoval, že dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú existenciu
záväzku žalovaného vykonať konkrétnu prepravu veci z určitého miesta do iného miesta určenia, a
keďže zákonná úprava nevyžaduje pre platnosť zmluvy písomnú formu, bol žalobca povinný existenciu
prepravnej zmluvy a vo väzbe na jej existenciu porušenie právnej povinnosti žalovaného v konaní
preukázať. Rovnako okresný súd konštatoval, že dôkazy označené a pripojené žalobcom do obsahu
spisového materiálu nepreukazujú ďalšiu zákonom stanovenú kumulatívnu podmienku zodpovednosti
z titulu náhrady škody, a to vznik škody ako ujmu, ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére žalobcu ako
poškodeného, a ktorá znamená úbytok na majetkových hodnotách poškodeného. Samotné nesplnenie
zmluvného záväzku nemožno považovať za škodu (Uz NS ČR zo dňa 16.02.2006, sp. zn. 26Cdo
1067/2005). To znamená, že kým žalobca nezaplatil dlžnú sumu svojmu veriteľovi, nemôže úspešne
uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti za škodu, pretože škoda mu zatiaľ nevznikla.
Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi a ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka
zaplatiť dlh nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom (Uz NS ČR zo dňa 25.07.2006, sp. zn. 25Cdo
1338/2005).

10. Okresný súd konštatoval po vykonanom dokazovaní, že žalobca nepreukázal porušenie právnej
povinnosti ani vzniknutú škodu a tiež nebol preukázaný ani kauzálny nexus, ako posledná podmienka
zodpovednosti z titulu náhrady škody, a preto na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru,
že vznik nároku z titulu náhrady škody voči žalovanému žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca
nepreukázal platný právny úkon jednostranného započítania pohľadávok zo dňa 31.01.2016 v zmysle
§ 580 a § 581 Občianskeho zákonníka, ktoré dopĺňa všeobecná úprava započítania podľa §
358 Obchodného zákonníka, teda zánik nesplneného záväzku jeho započítaním. Keďže právnym
predpokladom započítania je existencia vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie, k
stretu vzájomných pohľadávok môže dôjsť len za predpokladu, že predmetom započítania sú existentné
a splatné pohľadávky, u ktorých zákonná úprava a dohoda procesných strán započítanie nevylučuje.

11. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu
svojej splatnej pohľadávky z titulu náhrady škody, nepreukázal ani platnosť jednostranného právneho
úkonu započítania pohľadávok, vo väzbe na ktorý záver bolo viazané posúdenie dôvodnosti vzájomnej
žaloby žalovaného, ktorou sa žalovaný domáhal voči žalobcovi zaplatenia svojej pohľadávky z titulu
prepravného za vykonávané prepravy v mesiaci november 2015 a december 2015 vyúčtované
faktúrami č. 30150211 v sume 722,12 Eur s dátumom splatnosti 15.12.2015 (ústna rámcová zmluva
na poskytovanie služieb spojených s prevádzkou motorového vozidla s obsahom vyplývajúcim z čl. 2
bod 2.4 rámcovej zmluvy) a faktúrou č. 30150312 v sume 435,08 Eur za prepravné služby v mesiaci
december 2015 s lehotou splatnosti 15.01.2016. Dôvodnosť žalovaným fakturovaného prepravného
žalobca nerozporoval, keďže túto pohľadávku žalobca učinil predmetom svojho jednostranného úkonu
započítania pohľadávok zo dňa 31.01.2016. Aj keď kompenzačná námietka sama osebe nie je
hmotnoprávnym uznaním záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, v procesno-právnej rovine
možno tento právny (hoci aj neplatný) úkon hodnotiť s dôsledkom nespornosti nároku žalovaného.



12. Súd prvej inštancie tak priznal žalovanému z titulu prepravného podľa § 625 Obchodného zákonníka
spolu istinu 1.157,20 Eur. Tým, že žalobca riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok v lehote
splatnosti vyplývajúcej z dohody strán, dostal sa dňom nasledujúcim po dni splatnosti s úhradou
peňažného dlhu do omeškania s plnením, ktoré omeškanie naďalej trvá. Spolu s istinou okresný súd
priznal žalobcovi podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č.
21/2013 Z. z. úrok z omeškania v sadzbe vymedzenej žalobným návrhom, t. j. vo výške 8,05% ročne z
dlžnej sumy 722,12 Eur od 16.12.2015 a zo sumy 435,08 Eur od 16.01.2016 všetko až do zaplatenia.
Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka s použitím § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. okresný
súd priznal žalovanému paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-
Eur. Okresný súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to do výrokov I., II. a III. a navrhol, aby odvolací
súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. „Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. S. P“. Procesné podmienky predstavujú základné
procesné predpoklady, aby súd mohol autoritatívne rozhodnúť vo veci samej, a teda ide o také vlastnosti
civilného konania, aby sa nepochybne dosiahol jeho cieľ. V konaní vedenom na okresnom súde bolo
právnemu zástupcovi doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré bolo v prvom prípade „plánované“
na deň 09.03.2018. Z tohto pojednávania sa právny zástupca ospravedlnil a žiadal ho odročiť z dôvodu
nástupu na ústavné liečenie, ktoré okresný súd akceptoval a „plánované“ pojednávanie odročil. Ďalšie
pojednávanie bolo naplánované na deň 13.04.2018 a tohto pojednávania sa právny zástupca chcel
zúčastniť avšak zo zdravotných dôvodov - seknutia v chrbtici v predvečer pojednávania nebol schopný
svoju absenciu riadne (písomne) ospravedlniť a požiadať o odročenie, a preto len telefonicky pred
pojednávaním oznámil okresnému súdu túto skutočnosť a zároveň požiadal o odročenie pojednávania.
„Tu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že už predchádzajúce pojednávanie žiadal právny zástupca
odročiť nakoľko sa chcel pojednávania zúčastniť, preto predpokladal, že aj toto pojednávanie bude
odročené a bude mu umožnené sa pojednávania zúčastniť. Súd však aj v neprítomnosti pr. zástupcu
pojednávanie vykonal a vo veci rozhodol. V tomto smere je podľa môjho názoru postup prvoinštančného
súdu nesprávny a vydané rozhodnutie predčasné, nakoľko pr. zástupcovi nebolo umožnené zúčastniť
sa pojednávania a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces“.

14. V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam - odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Okresný súd pri rozhodovaní
neakceptoval právnym zástupcom žalobcu predložené dôkazy, a to predovšetkým sms komunikáciu
so žalovaným a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu záväzku žalovaného vykonať
konkrétnu prepravu veci z určitého miesta. Zdôraznil, že aj s výnimkou uzatvorenej rámcovej zmluvy
prebiehala medzi žalobcom a žalovaným komunikácia len ústne, nakoľko žalovaný bol vodičom
motorového vozidla a vykonával prepravy po Európe, teda nemal možnosť komunikovať so žalobcom
písomne a žalobca nemal možnosť zasielať mu jednotlivé objednávky na vykonanie prepravy písomne,
keďže bol v motorovom vozidle na cestách. Žalovaný už vo vzájomnej žalobe popieral vedomosť o
plánovaných objednávkach na vykonanie prepravy na trase Belgicko - Košice a následne Košice -
Francúzsko. Dňa 17.12.2016 sa žalovaný nachádzal s motorovým vozidlom žalobcu v Belgicku, a to
neďaleko miesta nakládky, na ktoré sa však odmietol s motorovým vozidlom premiestniť v požadovanom
čase a tým zmaril vykonanie prepravy na Slovensko do mesta Košice. O tejto skutočnosti svedčí sms
komunikácia medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej opakovane žalobca vyzýva žalovaného, aby sa s
motorovým vozidlom premiestnil na miesto nakládky. Zároveň boli okresnému súdu predložené záznamy
z GPS, ktoré bolo v tom čase umiestnené v motorovom vozidle, na ktorom jazdil žalovaný. V zmysle
týchto záznamov bolo jednoduchým spôsobom možné zistiť, kde sa žalovaný v tom čase nachádzal a
kde následne žalobcove motorové vozidlo, na ktorom mal vykonať objednané dopravy odstavil a ako
dlho tam bolo zaparkované. Na túto trasu prepravy nadväzovala ďalšia cesta, a to z mesta Košice do
Francúzska, ktorá je v priamej súvislosti s prvou cestou, nakoľko cesty na seba nadväzovali a tým,
že žalovaný odmietol vykonať prvú trasu, zmaril tým aj vykonanie druhej, nakoľko žalovaný mal svoje
motorové vozidlá v rôznych štátoch európskej únie a logisticky boli trasy rozplánované tak, aby jedna
cesta nadväzovala na druhú. O tomto svedčili aj objednávky a následne storno objednávok, čím došlo
ku škode spôsobenej práve konaním žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm.
b) CSP napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.



15. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný. K odvolaciemu dôvodu: „Súd nesprávnym
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365/1-b) CSP)“. Uviedol, že žalobca naplnenie tohto
odvolacieho dôvodu vidí v tom, že okresný súd vykonal pojednávanie dňa 1.4.2018 napriek tomu,
že právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a požiadal
o odročenie pojednávania. Okresný súd na začiatku pojednávania oboznámil prítomných s obsahom
ospravedlnenia právneho zástupcu žalobcu. Z predneseného oboznámenia vyplynulo, že právny
zástupca žalobcu svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil zdravotnými dôvodmi, ale nepožiadal o
odročenie pojednávania. Okresný súd rozhodol, že pojednávanie sa uskutoční, a to práve z dôvodu,
že právny zástupca žalobcu pri ospravedlnení svojej neúčasti nepožiadal súčasne o jeho odročenie.
Za týchto okolností žalovaný mal za to, že okresný súd svojím postupom neporušil práva žalobcu na
spravodlivý proces.

16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaciemu dôvodu žalobcu, že: „súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365/1-J) CSP)“ uviedol, že
okresný súd v konaní vyhodnotil dôkazy vecne správne a cez vykonané dokazovanie dospel k správnym
skutkovým zisteniam. V tomto smere ide zo strany žalobcu o účelové tvrdenie. V priebehu celého
konania pred okresným súdom určite neoznačil, nepomenoval miesto údajnej nakládky v Belgicku.
Nebol to schopný urobiť ani v podanom odvolaní. Na preukázanie takej podstatnej skutočnosti používa
naďalej neurčité výrazy, typu „bol neďaleko miesta nakládky“. Okresnému súdu vyčítal, že neakceptoval
žalobcom predložené dôkazy „a to predovšetkým sms komunikáciu so žalovaným". Žalovaný v tejto
súvislosti poukazuje na fakt, že práve „sms komunikácia preukazuje“, že v Belgicku dňa 17.12.2016
nebolo žiadne (údajne) miesto nakládky. Podľa žalobcom okresnému súdu predloženej sms komunikácie
„žalovaný dňa 17.12.2016 dostal prvý pokyn o 11.23, s obsahom „choďte do wuppertalu, doplnené o
11.24 obsahom „do 15.00 tam treba byť budete nakladať". Pritom Wuppertal je mesto v Nemecku a nie v
Belgicku. Naopak zo súdu žalobcom predloženej sms komunikácie nijako nevyplýva, že žalovaný dostal
dňa 17.12.2016 od žalobcu pokyn, aby sa presunul na nejaké určité miesto v Belgicku, kde by malo
dôjsť k nakládke tovaru určeného na prepravu.“ Zo skutočností, ktoré možno odvodiť z sms komunikácie
určite nemožno vyvodiť, podľa žalovaného, záver, že okresný súd cez vykonané dokazovanie listinou
sms dokumentácie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že naďalej tvrdí, že žalobcom označené
údajné prepravy na trase „Belgicko -Košice" a „Košice - Francúzsko", boli žalobcom iba účelovo
vyprodukované fiktívne prepravy so zámerom z nich „vytvoriť" fiktívne škodové pohľadávky na možné
budúce započítanie proti pohľadávkam žalovaného. Podané odvolanie je podľa žalovaného nedôvodné,
a preto navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a
žalovanému priznal náhradu trov konania odvolacieho konania.

18. Postupom okresného súdu v zmysle výzvy z č.l. 148 spisu bolo doručené žalobcovi vyjadrenie
žalovaného, a to dňa 23.7.2018 (č.l. 149 spisu). Žalobca sa však v lehote 10 dní od doručenia výzvy
okresného súdu a ani k momentu rozhodovania krajským súdom nevyjadril.

19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379, § 380 ods.
1 CSP, bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania §
219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

20. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/140/2018-153 zo dňa
20.3.2019, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

21. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.



22. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutých meritórnych výrokov rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

26. Na základe odvolania žalobcu bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi bol tvrdený
nesprávny postup okresného súdu, ktorým mal znemožniť žalobcovi ako procesnej strane, aby
uskutočňovala procesne patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, a to podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca tiež tvrdil, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP. Vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd sa primárne venoval obsahu
spisového materiálu a dôvodom, ktoré uvádzal právny zástupca žalobcu v odvolaní. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd vykonal pojednávanie dňa 13.4.2018
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného právneho zástupcu žalobcu, ktorý svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a o odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu
nežiadal. Uvedenému konštatovaniu okresného súdu v napadnutom rozsudku zodpovedá úradný
záznam spísaný okresným súdom na č.l. 102 spisu, z ktorého vyplýva, že dňa „13.4.2018 o 7,59
hod. volal do kancelárie senátu 10Cb právny zástupca žalobcu, oznámil, že sa nebude môcť zúčastniť
dnešného pojednávania zo zdravotných dôvodov, svoje ospravedlnenie doručí dodatočne s potvrdením
od lekára“. Uvedenému úradnému záznamu následne korešponduje i mailová správa zo strany právneho
zástupcu žalobcu, v ktorej je uvedené „v prílohe zasielam potvrdenie o PN ako ospravedlnenie z
pojednávania zo dňa 13.4.2018“ (č.l. 106 spisu), ktorého prílohou bola fotokópia potvrdenia o dočasnej
pracovnej neschopnosti. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu v odvolaní, o tom, že žiadal o odročenie
pojednávania, potom podľa zistení odvolacieho súdu nekorešponduje obsahu spisového materiálu.
Ak z uvedeného postupu okresného súdu, ktorý prejednal vec v neprítomnosti právneho zástupcu
žalobcu, žalobca vyvodzoval predčasnosť napadnutého rozhodnutia a znemožnenie uskutočnenia
procesných práv patriacich žalobcovi, tak odvolací súd sa nemohol s týmto odvolacím dôvodom stotožniť
a vyhodnotiť ho ako dôvodný. Okresný súd nemal dôvod, vzhľadom na úradný záznam zo dňa 13.4.2018
(č.l. 102 spisu), podľa odvolacieho súdu, osobitným spôsobom vyhodnocovať dôvod neprítomnosti
právneho zástupcu žalobcu, pre dôvody odročenia pojednávania, ak právny zástupca žalobcu nežiadal
o odročenie nariadeného pojednávania. Poukazuje odvolací súd na bod 8 napadnutého rozsudku, z
ktorého je zrejmé, že „Pojednávanie konané dňa 13.04.2018 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a
včas predvolaného právneho zástupcu žalobcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil zo
zdravotných dôvodov. Odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu nežiadal“. (č.l. 114 spisu), ktoré
závery okresného súdu zostali bez povšimnutia odvolateľa, teda ich nenamietal a ani nespochybnil.



27. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky bolo publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 7Cdo 130/2012
pod R 132/2014, ktorého právna veta: „v zmysle § 119 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku
v znení účinnom od 1. januára 2012 je zdravotný stav účastníka konania dôvodom na odročenie
pojednávania, len ak je súdu, a to už spravidla pred rozhodnutím o žiadosti o odročenie pojednávania,
preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, že účastník konania nie je schopný bez ohrozenia života
alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.“ K rovnakému záveru
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo 314/2013, 5Cdo 169/2013,
7Cdo 574/2013 a 3Cdo 399/2013. Uvedená potreba preukázania dôležitého dôvodu na odročenie
pojednávania stranou sporu je podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna aj za účinnosti CSP. Na strane
právneho zástupcu žalobcu tak nedošlo k splneniu podmienok, ktoré by okresnému súdu dovoľovali
odročiť nariadenie pojednávania podľa § 183 ods. 1 CSP, keďže predložená práceneschopnosť
právneho zástupcu žalobcu neobsahovala vyjadrenie ošetrujúceho lekára, na základe ktorého by
právny zástupca žalobcu nebol bez závažného zhoršenia zdravotného stavu schopný zúčastniť sa
tohto pojednávania, teda nič nebránilo zúčastniť sa mu nariadeného pojednávania, avšak zvýrazňuje
odvolací súd, že podľa obsahu spisového materiálu nie je možné konštatovať ani žiadosť o odročenie
pojednávania zo strany právneho zástupcu žalobcu, čo v konečnom dôsledku vyplýva i z napadnutého
rozsudku okresného súdu z bodu 8.

28. V súvislosti s rozhodnutím a postupom okresného súdu, ktorý prejednal vec v neprítomnosti žalobcu
a jeho právneho zástupcu i odvolací súd konštatuje, že žalobca s dôrazom na skutočnosť, že z obsahu
spisu nevyplýva žiadosť o odročenie pojednávania, nepreukázal existenciu tvrdeného dôležitého dôvodu
pre odročenie pojednávania. Pokiaľ právny zástupca žalobcu za danej situácie mal záujem sa zúčastniť
súdneho konania, tak takúto účasť mohol zabezpečiť aj prostredníctvom substitúcie. V konečnom
dôsledku výsluch sporovej strany je len jedným z dôkazných prostriedkov a ide o podporný dôkaz,
ktorý súd môže nariadiť (§ 195 CSP). Krajský súd k úplnosti veci podporne poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety „...výsluch
účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.

29. Vzhľadom na uvedené krajský súd zdôrazňuje, že od momentu doručenia žaloby, t.j. od 8.4.2016 mali
sporové strany danú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a
súdu predkladať a označovať dôkazy, ktoré žiadali, aby boli vo veci vykonané, tak žalobca ako i žalovaný.
Nie je možné v zúženom zmysle slova pri uplatňovaní procesných práv a napĺňanie procesných
povinností toho-ktorého účastníka konania tieto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu
celého súdneho konania žalobca aj žalovaný môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré
žiadajú resp. navrhujú vo veci vykonať tak žalobca ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú
pozíciu a ak ju žalobca nenaplnil, nezrealizoval, tento postup nemôže byť na ujmu práv druhého
účastníka súdneho konania, a to žalovaného, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké právo ako žalobca, a to
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Krajský súd konštatuje, že v konaní pred
okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých sporových strán v konaní
okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

30. Nebolo možné sa stotožniť s námietkou odvolateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces ako
stany sporu v konaní pred okresným súdom. Krajský súd konštatuje, že okresný súd poskytol žalobcovi
ako strane sporu priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné dospieť k záveru,
že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. V súvislosti so svojimi závermi poukazuje krajský
súd primerane i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07 podľa ktorého
„...zmyslom procesnej garancie vyplývajúcej z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi
konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci
rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania použitím svojich
procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s
druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi
konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa
nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho



základných práv na súdnu ochranu na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti
v prípade porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.“

31. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v
písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu
v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa
ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa
účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre čas konania do takej miery, že účastník následne
mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorému bol
riadne doručený, odvolanie.

32. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné
hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej
patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera
porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá
vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a
ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s
postupom okresného súdu konštatuje, že žalobcovi neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím
nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobca nebol vylúčený z výkonu žiadneho
práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.

33. Podľa § 379 v spojení s § 380 CSP, v zmysle ktorých odvolací súd preskúmava závery napadnutého
rozhodnutia okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov sa uvádza, že žalobca v písomne
podanom odvolaní okrem námietky odňatia možnosti konať pred súdom síce zadefinoval odvolacie
dôvody, a to nesprávne skutkové zistenia podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a vytýkal okresnému súdu,
že neakceptoval ním predložené dôkazy, a to predovšetkým sms komunikáciu so žalovaným a dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu záväzku žalovaného vykonať konkrétnu prepravu veci z
určitého miesta. Poukázal pritom na skutočnosť, že žalovaný vo vzájomnej žalobe popieral vedomosť
o plánovaných objednávkach na vykonanie prepravy na trase Belgicko a Košice dňa 17.12.2016,
pričom žalovaný sa nachádzal s motorovým vozidlom žalobcu v Belgicku neďaleko miesta nakládky,
na ktoré sa však odmietol premiestniť v požadovanom čase, o čom svedčí sms komunikácia, v zmysle
záznamov GPS bolo jednoduchým spôsobom možné zistiť, kde sa žalovaný v tom čase nachádzal.
Zdôraznil, že na predmetnú trasu prepravy nadväzovala ďalšia, a to z Košíc do Francúzska, ktorá bola
v priamej súvislosti s prvou cestou, a tým, že žalovaný odmietol vykonať prvú trasu, zmaril aj vykonanie
druhej, nakoľko žalovaný mal svoje motorové vozidlá v rôznych štátoch Európskej únie, logisticky
boli trasy rozplánované tak, aby jedna cesta nadväzovala na druhú, o čom svedčia aj objednávky a
následné storno objednávok. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje odvolací
súd za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa
cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil. Mal za to, že okresný súd na základe vykonaného
dokazovania prijal vecne správne závery, v zmysle ktorých okresný súd konštatoval, že vzhľadom na
uplatnený nárok žalobcom bolo jeho procesnou povinnosťou tvrdiť a preukázať existenciu pohľadávky,
spôsobilej na započítanie z titulu náhrady škody. Vo všeobecnosti v zmysle úpravy Obchodného
zákonníka je zodpovednosť za škodu objektívnou zodpovednosťou, nevyžaduje sa zavinenie. Škodou
sa pritom rozumie skutočná škoda, ako majetková ujma, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
znamená zmenšenie majetkového stavu, oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý
zisk, ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodová udalosť. Okresný súd
konštatoval podmienky zodpovednosti za škodu a zdôraznil, že len za predpokladu, že poškodený
preukáže splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti, tak zodpovedá za vzniknutú škodu. V rámci
zodpovednostných nárokov zvýraznil okresný súd, že žalobca ako tvrdený poškodený, bol povinný
preukázať porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ktoré žalobca označil ako zmarenie
plánovanej objednávky odmietnutím vykonávania prepravy, a preto procesnou povinnosťou žalobcu bolo



v konaní tvrdiť a preukázať existenciu prepravnej zmluvy. Zdôraznil okresný súd, s ktorým záverom sa
odvolací súd stotožnil, že dôkazy, ktoré boli predložené a označené žalobcom do spisu nepreukazovali
zákonom stanovenú kumulatívnu podmienku zodpovednosti z titulu náhrady škody, a to vznik škody
ako ujmu, ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére žalobcu ako poškodeného a ktorá znamená úbytok
na majetkových hodnotách poškodeného. Odvolací súd sa stotožňuje s okresným súdom, že samotné
nesplnenie zmluvného záväzku nemožno považovať za škodu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 16.2.2016 sp.zn. 26Cdo 1067/2005) a to len primerane, podporne a z eurokonformného
prístupu. Okresný súd zároveň uviedol, že kým žalobca nezaplatil dlžnú sumu svojmu veriteľovi, nemôže
úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti za škodu, pretože škoda mu zatiaľ
nevznikla. Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti
dlžníka zaplatiť dlh, nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom, s ktorým záverom sa odvolací súd,
s dôrazom na okolnosti prejednávanej veci, ako s vecne správnym cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP
stotožnil. Len primerane a podporne a z eurokonformného prístupu sa poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.7.2006, sp.zn. 25Cdo 1338/2005. Ak žalobca teda
nepreukázal platný právny úkon jednostranného započítania pohľadávok zo dňa 31.1.2016, v zmysle §
580 a § 581 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 358 Obchodného zákonníka, tak nepreukázal
zánik nesplneného záväzku jeho započítaním, keďže právnym predpokladom započítania existencie
vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie k stretu vzájomných pohľadávok môže dôjsť
len za predpokladu, že predmetom započítania sú existentné splatné pohľadávky, u ktorých zákonná
úprava a dohoda procesných strán započítanie nevylučuje.

34. Tak okresný súd ako i odvolací súd dospeli k záveru o dôvodnosti žalovaným fakturovaného
prepravného, keďže žalobca ho nielenže osobitne nerozporoval, ale túto pohľadávku učinil i predmetom
svojho jednostranného úkonu započítania pohľadávok zo dňa 31.1.2016. I keď samotné započítanie nie
je uznaním záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, v procesnej rovine možno tento právny úkon
hodnotiť s dôsledkom nespornosti nároku žalovaného. Vzhľadom na uvedené okresný súd rozhodol tak,
že žalobu žalobcu zamietol a vzájomnej žalobe žalovaného vyhovel, ktorý záver odvolací súd vyhodnotil
ako vecne správny a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

35. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd prijal záver, ktorý nezakladal dôvod na zmenu
napadnutého rozsudku okresného súdu ani na jeho zrušenie, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie
konanie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo
výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení aj so závislým výrokom o
nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému bol priznaný voči
žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.