{"guid": "34773def-1b17-44ab-8ec3-4d914306b130:db3b62db-b5e2-4619-9525-222768875162", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2", "spisova_znacka": "14Cob/38/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/38/2014 z 25. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. februára 2015, sp. zn. 14Cob/38/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2", "identifikacne_cislo": "5411200244", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Badíková", "sudca_id": 348, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jarmila-badikova-348", "datum_vydania": "2015-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "nazov": "§ 212 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-4", "nazov": "§ 224 ods. 4 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-212", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db3b62db-b5e2-4619-9525-222768875162", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/38/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411200244
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5411200244.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
DIN - TECHNIK spol. s r.o., so sídlom Pekná cesta 17, 831 52 Bratislava, IČO: 35 690 496, zastúpeného
právnou zástupkyňou JUDr. Darinou Korábovou, advokátkou so sídlom Y. XX, XXX XX I., proti žalovanej:
Mariana Babinská - Autobazár - Maxo, s miestom podnikania 026 01 Párnica 211, IČO: 35 078 944,
zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom X. XXXX, XXX XX B.
D., v konaní o zaplatenie 434,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/20/2011-247 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/20/2011-247 zo dňa 17. decembra 2013       p o t v
r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 434,68
Eur, sumu 5,37 Eur ako 14,75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1.106,92 Eur od 18.04.2007 do
30.04.2007 za 12 dní omeškania, 14,75 % úrok z omeškania ročne zo sumy 429,31 Eur od 18.04.2007
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania bude rozhodnuté do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 447 OBZ, § 450 ods. 1 OBZ, § 15 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1
OBZ, § 365 OBZ okresný súd žalobe vyhovel. Žalobou doručenou okresnému súdu 26.01.2011 uplatnil
žalobca voči žalovanej Mariane Babinskej - Autobazár - Maxo s miestom podnikania Veličná č. 1, Dolný
Kubín právo na zaplatenie sumy 434,68 Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že na základe objednávky
žalovanej č. 2-04-07/203 jej dodal tovar, ktorý táto riadne prevzala, na základe čoho žalobca vystavil
faktúru č. 3071001 na kúpnu cenu za tovar v celkovej výške 1.536,23 Eur. Žalovaná 30.04.2007 uhradila
do pokladne žalobcu sumu 1.106,92 Eur. Keďže svoj dlh uhradila len čiastočne a aj to oneskorene,
žalobca si uplatnil zákonom stanovený úrok z omeškania zo sumy 1.106,92 Eur v celkovej výške 5,37
Eur (základná úroková sadzba NBS k 18.04.2007 predstavovala 4,75 % + 10%, t.j. 14,75% zo sumy
1.536,23 Eur za 12 dní omeškania). Ku dňu podania žaloby dlhovaná suma predstavovala 434,68 Eur
s príslušenstvom, ktorá suma pozostávala z čiastky 429,31 Eur s príslušenstvom a zo sumy 5,37 Eur
predstavujúcej 14,75 %  úrok z omeškania ročne zo sumy 1.106,92 Eur od 18.04.2007 do 30.04.2007.
Zároveň žalobca žiadal aj priznanie úroku z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 429,31 Eur
od 18.04.2007 do zaplatenia. Súčasťou žaloby bola objednávka č. 882/07 zo dňa 02.04.2007, faktúra č.
3071001, dodací list č. 2071086, príjmový pokladničný doklad č. PPSK0704000020.



Okresný súd vo veci vydal dňa 26.01.2011 platobný rozkaz v zmysle žaloby, proti ktorému podala
žalovaná v zákonnej lehote odpor, ktorý odôvodnila tým, že nárok žalobcu neuznávala a namietala svoju
pasívnu legitimáciu, nakoľko odberateľom tovaru bola spoločnosť ATEKS spol. s r.o. Dolný Kubín a
čiastočná úhrada fakturovanej sumy bola podľa príjmového dokladu uhrádzaná za spoločnosť ATEKS
s.r.o. Žalovaná vystupovala len ako subjekt, ktorým bolo špecifikované miesto dodania tovaru, pretože
bola spoločnosťou ATEKS spol. s r.o. splnomocnená na úkony súvisiace s nákupom tovaru, materiálu a
techniky od žalobcu. Ako dôkaz týchto tvrdení predložila splnomocnenie zo dňa 01.03.2007.

Dňa 19.04.2011 podal žalobca okresnému súdu návrh na vstup účastníka konania na strane žalovaného
podľa § 90 a 92 ods. 1 OSP, ako aj návrh na pripustenie zmeny žalobného petitu podľa § 95 ods. 1 OSP
s odôvodnením, že nakoľko žalovaná vo svojom odpore tvrdila, že kúpnu zmluvu uzavierala v mene a na
účet obchodnej spoločnosti ATEKS spol. s r.o., žalobca označil ďalšieho účastníka na strane žalovaného
a požiadal o jeho pripustenie do konania, a to ako žalovaného v 2/ rade spoločnosť ATEKS spol. s r.o.
so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1688, Dolný Kubín, IČO: 36 373 010 a zároveň požiadal o zmenu
žaloby s tým, že žalovaný v 1/ a žalovaný v 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
sumu 429,31 Eur, sumu 5,37 Eur ako 14,75%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 1.106,92 Eur od
18.04.2007 do 30.04.2007 za 12 dní omeškania a 14,75% úrok z omeškania ročne zo sumy 429,31 Eur
od 18.04.2007 do zaplatenia.

Uznesením zo dňa 04.05.2011 okresný súd pripustil vstup obchodnej spoločnosti ATEKS spol. s r.o.
so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 1688/15, IČO: 36 373 010 do konania na strane
žalovaného v 2/ rade, predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31.05.2011. Následne uznesením
zo dňa 08.06.2011 pripustil okresný súd zmenu žaloby v znení, v zmysle ktorého žalovaný 1/ rade a
žalovaný 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku sumu 429,31 Eur, sumu 5,37 Eur ako 14,75% úrok z omeškania ročne zo sumy 1.106,92 Eur
od 18.04.2007 do 30.04.2007 za 12 dní omeškania a 14,75% úrok z omeškania ročne zo sumy 429,31
Eur od 18.04.2007 do zaplatenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.07.2011.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 13.12.2011 tak, že zaviazal spoločnosť ATEKS, spol. s r.o.
(vtedajšieho žalovaného v 2/ rade) zaplatiť žalobcovi sumu 434,68 Eur, sumu 5,37 Eur ako 14,75% úrok
z omeškania ročne zo sumy 1.106,92 Eur od 18.04.2007 do 30.04.2007 za 12 dní omeškania, 14,75%
úrok z omeškania ročne zo sumy 429,31 Eur od 18.04.2007 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobu proti žalovanému v 1/ rade - Mariane Babinskej - Autobazár Maxo zamietol. Na
základe podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 14 Cob/32/2012 zo dňa
21.03.2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo
svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že podľa výpisu z obchodného registra, Oddiel: Sro, vložka
číslo: 10460/L, k výmazu obchodnej spoločnosti ATEKS, spol. s r.o. došlo podľa § 68 ods. 9 OBZ dňom
25.11.2011, t.j. pred rozhodnutím súdu prvého stupňa dňa 13.12.2011. Ďalej poukázal na vyhodnotenie
príjmového pokladničného dokladu o zaplatení sumy vo výške 1.106,92 Eur a uložil prvostupňovému
súdu dôsledne sa zaoberať (ne)preukázaním splnomocnenia od spoločnosti ATEKS spol. s r.o.

Uznesením sp. zn. 2Cb/20/2011 zo dňa 10.05.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2013
okresný súd konanie voči žalovanému 2/ rade spoločnosti ATEKS spol. s r.o. zastavil a to s poukazom
na § 103 a § 107 ods. 4 OSP, ako aj s poukazom na § 68 ods. 1 OBZ.

Okresný súd ďalšie dokazovanie vykonal oboznámením sa s objednávkou č. 882/07 zo dňa 02.04.2007
(č.l. 7 spisu), z ktorej vyplývalo, že fakturačná adresa bola na firmu ATEKS spol. s r.o. Dolný Kubín,
adresa dodania tovaru bola Autobazár - Maxo Veličná a jednalo sa o vozík s náradím v celkovej hodnote
38.471,- Sk (1.277,- Eur) bez DPH. V kolónke pečiatka a podpis objednávateľa je pečiatka žalovaného.
Z faktúry č. 3071001 zo dňa 31.03.2007 s dátumom splatnosti 17.04.2007 bolo zistené, že žalobca
vystavil žalovanému faktúru na sumu 46.280,50 Sk (1.536,23 Eur s DPH), súčasťou faktúry bol dodací
list č. 2071086 zo dňa 31.03.2007, preukazujúci dodanie tovaru na odberné miesto - sídlo žalovaného. Z
príjmového pokladničného dokladu č. PPSK0704000020 zo dňa 30.04.2007 bolo zistené, že na úhradu
faktúry 3071001 bolo prevzaté od pána I., ATEKS - Autobazár Maxo spolu 33.374,- Sk (1.107,81 Eur).
Okresný súd sa oboznámil s písomným dokladom na č.l. 185 spisu, ktorým spoločnosť ATEKS spol. s
r.o. oznámila predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalobcu, že faktúry od žalobcu táto spoločnosť
neeviduje a že so žalobcom nemá žiadne obchodné vzťahy.



Okresný súd predložené dôkazy zhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane
toho, čo uviedli účastníci a zistil, že žalovaná je fyzickou osobou, vykonávajúcou podnikateľskú činnosť
na základe živnostenského oprávnenia. Podľa § 2 zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní,
vykonáva predmetnú činnosť samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, a to za
účelom dosiahnutia zisku. Podľa objednávky č. 882/07 zo dňa 02.04.2007 žalovaná dňa 02.04.2007
uzatvorila so žalobcom kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. OBZ, pričom obsahom záväzku bolo dodanie
špecifického tovaru žalobcom a zaplatenie dojednanej kúpnej ceny žalovanou. Na samotnej objednávke
je uvedené, že táto nadobúda momentom jej potvrdenia oboma zmluvnými stranami právnu účinnosť
kúpnej zmluvy. Objednávku podpísal a opatril pečiatkou žalovanej pán A. I., manžel žalovanej, čo bolo
v rámci dokazovania potvrdené svedeckými výpoveďami A. I. a J. I.. Okresný súd ustálil, že A. I.
obchodného zástupcu žalobcu - J. I. nikdy neinformoval o tom, že by mal konať v mene tretej osoby,
t.j. v mene spoločnosti ATEKS spol. s r.o. a nikdy mu nepredložil plnomocenstvo zo dňa 01.03.2007.
Ako vyplynulo z oboch svedeckých výpovedí, žalobca so žalovanou spolupracovali 3-4 roky pred
uzatvorením predmetnej kúpnej zmluvy, pričom žalovaná tovar dodávaný žalobcom „používala pre účely
svojej podnikateľskej činnosti v priestoroch svojho servisu.“ Vykonaným dokazovaním bolo ďalej podľa
okresného súdu preukázané, že žalovaná uhradila žalobcovi za dodaný tovar sumu 1.106,92 Eur dňa
30.04.2007 a účelom platby podľa pokladničného dokladu bola úhrada faktúry č. 3071001. Predmetná
faktúra špecifikuje ako odberateľa dodaného tovaru výlučne žalovanú. Zo svedeckých výpovedí bolo
podľa okresného súdu svedkov J. I., A. I. a X. I. preukázané, že dielenský vozík s náradím, ktorý bol
predmetom kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou, používala po jeho dodaní výlučne žalovaná
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaná u obchodného zástupcu žalobcu osobne uplatnila aj
reklamáciu na chybnú súčasť dielenského vozíka (prostredníctvom svojho zástupcu A. I.) a táto bola
aj žalobcom vybavená.

V ďalšom okresný súd vykonal dokazovanie ohľadne tvrdenia žalovanej, že A. I. pri uzatváraní kúpnej
zmluvy so žalobcom konal v mene spoločnosti ATEKS spol. s r.o., a to na základe plnomocenstva
zo dňa 01.03.2007. Aj v tomto smere okresný súd poukázal na svedeckú výpoveď J. I., ako aj na
výpoveď konateľa žalobcu, že žalovaná nikdy neuviedla skutočnosti svedčiace o tom, že by mala
vstupovať do záväzkového vzťahu v mene a na účet tretej osoby - spoločnosti ATEKS spol. s
r.o. Zo samotného plnomocenstva zo dňa 01.03.2007 nevyplývalo oprávnenie žalovanej substitučne
splnomocniť ďalšiu osobu na jej zastupovanie v súvislosti s nákupom tovaru, materiálu a techniky
od žalobcu v mene obchodnej spoločnosti ATEKS spol. s r.o. Podľa § 15 ods. 1 OBZ, kto bol pri
prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým
pri tejto činnosti obvykle dochádza.  „Samotná odporkyňa pred súdom uviedla, že jej manžel A. I.
bol ňou ústne splnomocnený na jej zastupovanie v prípadoch rokovania s obchodnými partnermi, v
prípadoch objednávania tovaru a jeho následných úhrad, nakoľko ona sa v technických záležitostiach
neorientovala. Nespornou bola skutočnosť, že ku uzavretiu kúpnej zmluvy s navrhovateľom došlo v
prevádzke odporkyne a jej splnomocneným zástupcom A. I.. Je potrebné uviesť, že osoba, ktorú
podnikateľ poveril pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou, sa považuje za zákonného zástupcu
podnikateľa, nakoľko môže konať za podnikateľa bez plnej moci, ak je poverená určitou činnosťou a
zároveň, ak ide o činnosť týkajúcu sa prevádzkovania podniku.“ Z uvedeného bolo podľa okresného
súdu zrejmé, že aj v iných obchodných prípadoch so žalobcom zastupoval žalovanú jej manžel a jeho
činnosť sa týkala prevádzky podniku, keďže sa jednalo o objednávanie a dodávky tovaru - náradia a
súčastí slúžiacich na chod autodielne a autobazáru, ktorý poskytoval aj služby autoservisu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že čo sa týkalo tvrdení žalovanej, že
túto predmetnú záležitosť obstarávala pre spoločnosť ATEKS spol. s r.o. na základe písomného
plnomocenstva, tak okresný súd ustálil, že v konaní bolo jednoznačne preukázané svedeckou
výpoveďou J. I., že A. I. ako splnomocnená osoba žalovanou na uzavretie kúpnej zmluvy so žalobcom,
sa nikdy nepreukázala plnomocenstvom vystaveným konateľom spoločnosti ATEKS spol. s r.o. a ani
samotný A. I. túto skutočnosť nepotvrdil, keď pred okresným súdom vypovedal, že si „nepamätá, či sa
plnomocenstvom preukázal, alebo nie“. Zisťovanie pravosti podpisu konateľa spoločnosti ATEKS spol.
s r.o., pána I. na predmetnom splnomocnení znaleckým dokazovaním okresný súd na návrh žalobcu
zamietol, nakoľko X. I. v postavení svedka pred okresným súdom potvrdil, že podpis na predmetnom
splnomocnení je jeho vlastnoručným podpisom. Rovnako potvrdil, že jeho vlastnoručným je aj podpis
na liste pre predchodcu právneho zástupcu žalobcu, ktorým potvrdil, že spoločnosť ATEKS spol. s
r.o., nebola v žiadnom záväzkovom vzťahu so žalobcom, neevidoval od neho žiadne faktúry a ani so



žalobcom nikdy neobchodovala. Táto skutočnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou Ing. I. A.,
ktorý ako obchodný riaditeľ žalobcu pred okresným súdom potvrdil, že žalobca nemal žiadne obchodné
vzťahy s touto spoločnosťou. Svedok J. I. pred okresným súdom potvrdil, že objednávka trvala asi dva
týždne, kým bola vzhľadom na množstvo a druh objednávaného náradia skompletizovaná, o nej jednal
iba s pánom A. I., ktorý sa nepreukázal žiadnym plnomocenstvom od spoločnosti ATEKS spol. s r.o.
a pri kompletizácii objednávky mu povedal, aby sa fakturačná adresa uviedla ATEKS spol. s r.o. kvôli
odpočtu DPH a nadiktoval mu IČO a DIČ uvedenej spoločnosti.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že dodaním tovaru vzniklo žalobcovi
právo na fakturáciu a žalovanej vznikla povinnosť v lehote splatnosti vystavenú faktúru uhradiť, pretože
objednávku a tým aj kúpnu zmluvu so žalobcom uzavrel v prevádzke žalovaného jej splnomocnený
zástupca - A. I. v jej mene a na jej účet.  Preto zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej pohľadávky
a zároveň žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 1.536,23 Eur za 12 dní
omeškania (sumu 5,37 Eur), nakoľko základná úroková sadzba k 18.04.2007 predstavovala 4,75% +
10% v zmysle § 369 ods. 1 OBZ účinného do 01.01.2009. Zároveň žalobcovi priznal úrok z omeškania
vo výške 14,75% ročne zo sumy 429,31 Eur od 18.04.2007 do zaplatenia, a to taktiež s poukazom na §
369 ods. 1 OBZ účinného do 01.01.2009.  O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3
OSP tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, prostredníctvom
právneho zástupcu, ktorá mala za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci, prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, čím boli podľa žalovanej
dané odvolacie dôvody „v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. h) a v zmysle ust.
205 ods. 2 písm. c),d) a f) O.s.p.“ Prvostupňový súd vyhovel žalobe, pričom v odôvodnení napadnutého
rozsudku poukázal na § 13 ods. 1 OBZ a       § 409 ods. 1OBZ, § 447 OBZ, § 450 ods. 1 OBZ.
Prvostupňový súd na strane 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádzal, „že podľa objednávky č.
882/07 zo dňa 02.04.2007 odporkyňa dňa 02.04.2007 uzatvorila s navrhovateľom kúpnu zmluvu podľa
§ 409 a nasl. Obeh. zák., pričom obsahom záväzku bolo dodanie špecifického tovaru navrhovateľom a
zaplatenie dojednanej kúpnej ceny odporkyňou. Uvedená skutočnosť podľa názoru súdu prvého stupňa
vyplýva aj z textu objednávky na ktorej je uvedené, že táto nadobúda momentom jej potvrdenia oboma
zmluvnými stranami právnu účinnosť kúpnej zmluvy. S takýmto záverom súdu prvého stupňa sa však v
žiadnom prípadne nemožno stotožniť. Ak prvostupňový súd bral do úvah text objednávky č. 882/07 zo
dňa 02.04.2007 podľa ktorého momentom jej potvrdenia oboma zmluvnými stranami nadobúda právnu
účinnosť kúpnej zmluvy, v žiadnom prípade pri starostlivom vyhodnotení obsahu tohto listinného dôkazu
nemohol dospieť k tomu, že ako kupujúci vystupoval odporca 1/.“

V odvolaní žalovaná zvýraznila, že vychádzajúc zo všeobecnej teórie vzniku zmluvných vzťahov
založených na základe písomnej kúpnej zmluvy, v samotnom texte objednávky je ako subjekt kupujúceho
jednoznačne identifikovaná iba a výlučne spoločnosť ATEKS, spol. s r.o., so sídlom Hviezdoslavovo
nám. 1688/15, Dolný Kubín 026 01, IČO: 36 373 010. Iba vo vzťahu k spoločnosti ATEKS, spol. s r.o. sú
na tejto objednávke uvedené všetky identifikačné údaje, t.j. názov firmy, jej sídlo - plná adresa zapísaná
v čase spísania objednávky v obchodnom registri ako aj identifikačné číslo spoločnosti ATEKS, spol. s
r.o. Uvedená skutočnosť bola podľa žalovanej zrejmá z údajov uvedených v časti objednávky označenej
ako číslo zákazníka a z údajov uvedených v časti fakturačná adresa. Naproti tomu v texte objednávky
„nie je odporca 1/ identifikovaný jednoznačne identifikačným číslom a zo samotného textu objednávky
je zrejmé, že identifikačné údaje odporcu 1/ sú uvedené len v časti označenej ako adresa pre dodanie
tovaru.“

Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie najmä na výpovedi
svedka pána J. I., ktorého výpoveď citoval na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého rozsudku.
„Napriek námietkam ohľadom vierohodnosti výpovede tohto svedka, ktoré v priebehu pojednávania
vzniesol odporca 1/ a jej právny zástupca, považoval prvostupňový súd jeho výpovede v konaní za
vierohodné. Výpoveď svedka I. však s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemožno považovať
za vierohodnú, nakoľko pán I. je a v čase jeho výpovede pred súdom bol zamestnancom navrhovateľa.
O jeho dôveryhodnosti jeho výpovedí možno mať odôvodnené pochybnosti a to s poukazom na možné
negatívne následky, ktoré by pre neho v rámci výkonu práce znamenala výpoveď v neprospech svojho



zamestnávateľa. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že uvedená osoba bola v konaní vypočutá
po poučení v zmysle ust. § 126 ods. 1 O.s.p.“ Pán I. u žalobcu pracuje na pozícii obchodného
zástupcu a v rámci spoločnosti žalobcu existuje „vnútorný predpis resp. zmluvné dojednanie, podľa
ktorého navrhovateľ ako zamestnávateľ v prípade, ak faktúra vystavená na základe objednávky, ktorú za
navrhovateľa ako predávajúceho uzatvoril zamestnanec (Pán I.) nie je uhradená ani v dodatočnej lehote,
spoločnosť si voči zamestnancovi uplatňuje náhradu škody vo výške neuhradenej faktúry. Tak tomu bolo
aj v súdenom prípade, nakoľko sám svedok I. sa vyjadril, že suma vo výške sum) žalovanej istiny mu
bola zrazená z príjmu a to v celom rozsahu.“ Žalovaná na pojednávaní, ktoré sa konalo dna 26.11.2013
svedkovi J. I. za účelom preukázania nehodnovernosti jeho výpovede kládla otázky, avšak okresný súd
ich položenie nepripustil s odôvodnením, že tieto otázky nemajú súvis s prejednávanou vecou.

V odvolaní žalovaná namietala, že okresný súd uveril tvrdeniam žalobcu o tom, že  žalovaná, resp. jej
manžel pán A. I. nikdy neinformoval o tom, že by mal konať v mene tretej osoby. Takýto záver bol však
v rozpore s vykonaným dokazovaním a samotným obsahom objednávky. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že text objednávky vyplňoval za žalobcu jeho zamestnanec - pán I.. Ak by bolo pravdou
tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaná prostredníctvom pána A. I. neinformovala žalobcu o tom, že koná v
mene spoločnosti ATEKS spol. s r.o., potom by pán I. nemal dôvod do objednávky uviesť názov a ostatné
identifikačné údaje spoločnosti ATEKS spol. s r.o. Ak žalobca tvrdil, že obchodná spolupráca medzi
žalobcom a žalovanou prebiehala aj v minulosti a že v predchádzajúcich prípadoch bol na objednávkach
ako objednávateľ vždy uvedený len podnik žalovanej, v súdenom prípade sa javilo podľa žalovanej ako
vysoko nepravdepodobné, že ak by si žalovaná u žalobcu objednala tovar špecifikovaný v objednávke
pre seba, uvádzala by pri tom identifikačné údaje inej osoby. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaná tak
robila kvôli odpočtu DPH je špekulatívne, invektívne a ničím nepreukázané tvrdenie v snahe zakryť
skutočnosť, že tovar bol objednaný a dodaný pre spoločnosť ATEKS spol. s r.o.

Prvostupňový súd ďalej ustálil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná uhradila žalobcovi
za dodaný tovar sumu 1.106,92 Eur dňa 30.04.2007 a účelom platby podľa pokladničného dokladu bola
úhrada faktúry č. 3071001. Predmetná faktúra mala podľa okresného súdu prvého stupňa špecifikovať
ako odberateľa dodaného tovaru výlučne žalovanú, ktorý záver však vôbec podľa žalovanej nemal oporu
vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná poukázala na to, že žalobca k návrhu na vydanie platobného
rozkazu predložil faktúru len vo fotokópii, ktorej pravosť a správnosť žalovaný v priebehu konania, a to s
poukazom na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý predostrel vo svojom uznesení
zo dňa 24. februára 2010, sp.zn. 4 Cdo 13/2009 kvalifikovane namietal v jeho písomnom podaní zo
dňa 01.10.2013. Nakoľko žalobca do konania nedoložil ani na výzvu právneho zástupcu žalovanej
originál uvedenej faktúry, žalovaná mala za to, že neuniesol vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti podania
návrhu resp. dôvodnosti jeho právnej argumentácie dôkazné bremeno. Žalovaná v prílohe podania
zo dňa 01.10.2013 okresnému súdu predložila originál faktúry č. 3071001 zo dňa 31.03.2007 splatnej
dňa 17.04.2007 vystavenej žalobcom spoločnosti ATEKS spol. s r.o. na sumu 46.280,50 Sk a originál
dodacieho listu č. 2071086 zo dňa 31.03.2007 vystavený žalobcom spoločnosti ATEKS spol. s r.o.
Pravosť a správnosť týchto listinných dôkazov vo svojej výpovedi potvrdil aj obchodný riaditeľ žalobcu
svedok, Ing. A., ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 26.11.2013 potvrdil, že na základe tej istej
objednávky nie je možné vystaviť dve identické faktúry. Z originálu faktúry č. 3071001 zo dňa 31.03.2007
splatnej dňa 17.04.2007 vystavenej žalobcom spoločnosti ATEKS spol. s r.o. na sumu 46.280,50 Sk a
originálu dodacieho listu č. 2071086 zo dňa 31.03.2007 vystaveného žalobcom spoločnosti ATEKS spol.
s r.o., ako aj z listinného dôkazu - výzvy na zaplatenie, ktorú do konania predložil žalobca, ale vyplývalo,
že žalobca nielenže vystavil faktúru spoločnosti ATEKS spol. s r.o., ale vystavil aj dodací list a na úhradu
faktúry č. 2071086 spoločnosť ATEKS spol. s r.o. aj písomne vyzval. Prvostupňový súd sa v rozsudku ani
v priebehu pojednávania nevysporiadal s existenciou tejto faktúry a dodacieho listu, ktorých existencia
jednoznačne preukazovala dôvodnosť a hodnovernosť procesnej obrany žalovanej. Prvostupňový súd
rovnako nevzal do úvahy vyjadrenie konateľa spoločnosti ATEKS spol. s r.o., ktorý vo svojej výpovedi
potvrdil, že o pohľadávke tejto spoločnosti voči žalobcovi mal vedomosť, že tak pohľadávka ako
aj čiastočná úhrada faktúry č. 2071086 spoločnosťou ATEKS spol. s r.o. tvorila súčasť účtovníctva
spoločnosti ATEKS spol. s r.o., a že túto pohľadávku jednoznačne uznával ako pohľadávku spoločnosti
ATEKS spol. s r.o. Rovnaké vyhlásenie učinil ešte ako konateľ spoločnosti počas jej existencie.

V odvolaní žalovaná ďalej namietala, že okresný súd „bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania uveril
tvrdeniam navrhovateľa o tom, že odporkyňa si u navrhovateľa mala uplatniť vo vzťahu k predmetnému
dielenskému vozíku aj reklamáciu. Takýto záver ale nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a pokiaľ



súd zakladá svoj právny záver na tomto tvrdení je jeho rozhodnutie svojvoľné.“ Podľa žalovanej,
prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko nevykonal dôkazy navrhované žalovanou
na zistenie či vôbec, kto a kedy uplatňoval u žalobcu vo vzťahu k dielenskému vozíku reklamácie.
Žalovaná mala za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo s prihliadnutím na vyššie „uvedené
skutočnosti zjavne arbitrárne. Synonymom slova „arbitrárny\" je slovo „svojvoľný\". Podľa judikatúry
Ústavného súdu SR, arbitrárne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä extrémny nesúlad
právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami, interpretácia, ktorá
je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry), bez toho, aby
boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax,
nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti
(predpojatý formalizmus ), alebo hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného
racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.
Podľa právneho záveru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 243/07 publikovaného v Zbierke nálezov a
uznesení Ústavného súdu SR - rok 2008 v prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl.46 ods. l Ústavy SR, a čl.6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“„Napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárneho
rozhodnutia, nakoľko súd nevyhodnotil dokazovanie v zmysle zásady rovnosti účastníkov konania a v
súlade s ust. § 132 O.s.p..“

Žalovaná mala za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu nespĺňalo náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 OSP. Podľa žalovanej sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd
spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým
zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Podľa
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 63/06, III. ÚS
127/2010), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky,
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa
vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom, zasahujúcim
do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných
právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam
a oprávnených záujmov účastníkov konania (napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti
a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. To, že právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria C. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balany
c. Španielsko z 9. decembra 1994). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS
209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu absolútne podľa žalovanej chýbalo logické
vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako
ju interpretoval, a to najmä pri existencii dvoch v podstate identických faktúr a dodacích listov, pričom
iba faktúra a dodací list vystavený spoločnosti ATEKS spol. s r.o. bol do konania predložený v originály.
Objednávka do konania nebola v origináli predložená vôbec. V odôvodnení napadnutého rozsudku
nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.



Neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za
konania najavo a ako vec právne posúdil (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5 Obo 48/2012 z 27. júna 2012). „Z vyššie uvedených dôvodov je odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu nesúladné s úst. § 157 ods. 2 O.s.p. čo napĺňa dôvod zrušenia rozsudku
súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., t.j. z dôvodu odňatia možnosti žalovaného konať
pred súdom.“ Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vlastné úvahy a závery vymedziť jasne, t.j.
zrozumiteľne pre adresáta súdneho rozhodnutia, ktorým je prioritne (bezprostredný) účastník konania.
Vzhľadom na to, že rozsudok je verejnou listinou a v súčasnosti i verejne (po príslušnej anonymizácii)
sprístupňovaný, je však nutné mať na zreteli nielen účastníkov konania (osobitne ak sú právne vzdelaní,
resp. majú kvalifikovaných právnych zástupcov, ako je to v súdenej veci), ale aj bežného priemerne
vzdelaného (potenciálneho) účastníka konania pred súdom, ktorý si práve na základe už (právoplatne)
rozhodnutých vecí vytvára legitímne očakávania vo vzťahu k činnosti štátneho orgánu (všeobecného
súdu). Z konštatovaného vyplýva, že na naplnenie práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nepostačuje, aby z obsahu odôvodnenia jeho analýzou, či doslova až skúmaním, bolo možné ustáliť,
prečo súd rozhodol určitým spôsobom. Adresát súdneho rozhodnutia totiž nemá dedukovať „čo súd chcel
povedať\", ale má dostať jasnú a jednoznačnú odpoveď na podstatné otázky každého prejednávaného
prípadu. Žalovaná však v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nenašla odpoveď na to, ako sa
okresný súd vysporiadal s jej tvrdeniami a hlavne dôkazmi, ktoré svedčili v jej prospech a podporovali
jej procesnú obranu. V odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne podľa žalovanej chýba logické
a koherentné vysvetlenie, prečo nezobral do úvahy výpoveď svedka pána J. I. o tom, že pohľadávku
uplatnenú žalobcom v tomto konaní uznal za vlastnú pohľadávku spoločnosti ATEKS spol. s r.o. V
posudzovanom prípade bolo zrejmé, že žalobca „napriek vedomosti, že ako kupujúci zo zmluvného
vzťahu, ktorý bol založený objednávkou vystupuje spoločnosť ATEKS spol. s.r.o. v snahe zvýšiť bonitu
a vymožiteľnosť svojej pohľadávky, svojvoľne, neoprávnene a bez právneho základu uplatnil nárok
voči odporkyni, ktorá ale v súdenom prípade nemá pasívnu vecnú legitimáciu.“ Vzhľadom na uvedené
žalovaná navrhla, „aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/20/2011-247
zo dňa 17.12.2013 zmenil tak, že žalobu navrhovateľa v celom rozsahu zamietne, alternatívne, že
napadnutý rozsudok zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a prizná
žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.“

K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne. Žalovaná
vo svojom odvolaní opätovne uvádzala, že žalobca údajne neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu
k preukázaniu dôvodnosti podania žaloby, pričom spochybňuje predovšetkým hodnotiacu úvahu
prvostupňového súdu a údajnú nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca v konaní
pred prvostupňovým súdom v rámci svojej dôkaznej povinnosti uniesol subjektívne dôkazné bremeno
a svoje skutkové tvrdenia preukázal celým radom hodnoverných dôkazov listinnej povahy, ako aj
prostredníctvom výsluchov svedkov a samotných účastníkov sporového súdneho konania. Tvrdenie
žalovanej, uvádzané počas celého súdneho konania a aj v rámci podaného odvolania, v zmysle ktorého
mal jej manžel údajne pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalobcom konať v priestoroch jej prevádzky v
mene tretej osoby - spoločnosti ATEKS, spol. s r.o. na základe plnomocenstva zo dňa 01.03.2007 (č.1.
20 spisu), nebolo možné považovať za iné, ako účelové, a to v celom jeho rozsahu, produkované výlučne
s cieľom žalovanej zbaviť sa svojej záväzkovo-právnej zodpovednosti, vyplývajúcej z predmetného
zmluvného vzťahu a túto preniesť na neexistujúcu právnickú osobu, zrušenú bez likvidácie počas
prebiehajúceho súdneho konania. Ako totiž vyplývalo z vykonaného dokazovania a z obsahu súdneho
spisu, žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 02.04.2007 v hmotnoprávnom postavení kupujúceho kúpnu
zmluvu podľa § 409 OBZ, ktorej obsahom bolo dodanie špecifikovaného tovaru (dielenského vozíka)
zo strany žalobcu a záväzok kupujúceho zaplatiť dojednanú kúpnu cenu. Ako vyplývalo z príjmového
pokladničného dokladu o zaplatení sumy vo výške 1.106,92 Eur zo dňa 30.04.2007 (č.l. 10 spisu),
žalovaná dokonca uhradila v prospech žalobcu časť kúpnej ceny. Na samotnej objednávke bolo výslovne
uvedené, že táto nadobúda momentom jej potvrdenia oboma zmluvnými stranami právnu účinnosť
kúpnej zmluvy, pričom účastníci zmluvného vzťahu sú povinní pri jej realizácii postupovať v súlade
s     § 409 OBZ. Predmetnú objednávku signoval a opatril pečiatkou žalovanej jej manžel - pán A. I. v
priestoroch jej prevádzky, pričom tento bol v zmysle vyjadrenia samotnej žalovanej zo dňa 26.11.2013
splnomocnený na objednávanie tovaru v jej mene a zabezpečovanie opráv vozidiel, pričom mal na
starosti celkový chod autoservisu. Z rozsiahleho dokazovania, vykonaného zo strany prvostupňového
súdu jednoznačne vyplývalo, že A. I. sa nikdy nepreukázal plnomocenstvom zo dňa 01.03.2007, zo
znenia ktorého dokonca ani len nevyplývalo oprávnenie žalovanej substitučne splnomocniť ďalšiu osobu
v zmysle § 33a OZ na jej zastupovanie v súvislosti s „nákupom tovaru, materiálu a techniky“ od žalobcu



v mene spoločnosti ATEKS, spol. s r.o. Z vykonaného dokazovania naopak vyplývalo, že žalobca nikdy
nemal s obchodnou spoločnosťou ATEKS, spol. s r.o. žiadne obchodné vzťahy. Žalobca sa stotožnil
so závermi prvostupňového súdu, v zmysle ktorého konanie A. I., ktorý dňa 02.04.2007 uzatvoril
so žalobcom kúpnu zmluvu v zmysle § 409 OBZ, preukázateľne zaväzuje žalovanú, vystupujúcu v
predmetnom záväzkovom vzťahu v hmotnoprávnom postavení kupujúceho.

K tvrdeniu žalovanej v podanom odvolaní, v ktorom namietala, že žalobca nepredložil prvostupňovému
súdu originál faktúry č. 307 1001, v dôsledku čoho nemal podľa žalovanej uniesť dôkazné bremeno v
predmetnom spore uviedol, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce,
či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú
kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako
dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom  svojom  ustanovení
neukladá  súdu povinnosť vykonávať  dôkaz iba originálom listiny. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny
hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v § 132 OSP (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010, sp.zn. 3 Obo 61/2009). Žalovaná predložila nové listinné dôkazy
takmer tri roky odo dňa začatia sporu a dokonca po tom, ako už bolo raz vo veci meritórne rozhodnuté
zo strany prvostupňového súdu, pričom v rámci prebiehajúceho konania nikdy nenamietala pravosť
faktúry č. 307 1001, predloženej žalobcom, v dôsledku čoho žalobca vyhodnotil konanie žalovanej ako
účelové. Žalobca zdôraznil, že faktúra je iba daňovým dokladom, ktorej vystavenie a doručenie má
vplyv výlučne na vedenie účtovníctva daňového subjektu, avšak nemôže mať žiaden vplyv na povinnosť
objednávateľa zaplatiť cenu za dodaný tovar, ktorý žalobca žalovanej doručil a táto ho riadne prevzala.
Aj keby žalobca nikdy nevystavil žiadnu faktúru, či už na žalovanú alebo spoločnosť ATEKS spol.
s r.o., tak už samotný návrh, ktorý podá na súd a v ktorom presne uvedie výšku ním uplatňovanej
pohľadávky a dátum jej splatnosti stačí na to, aby bol v konaní úspešný (rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2012, sp.zn. 43Cob/45/2012), s existenciou alebo neexistenciou faktúry
nie je možné za žiadnych okolností spájať vznik, zmenu alebo zánik záväzkovo-právneho vzťahu
(rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 09.01.2013, sp.zn. 22Cb/161/2012). Ako napokon uviedol
aj žalobca vo svojej výpovedi zo dňa 22.11.2011 uviedol, v čase prijatia predmetnej objednávky bolo
bežnou obchodnou praxou, že fakturačná adresa sa odlišovala od adresy dodania tovaru a od osoby
objednávateľa ako účastníka záväzkovo-právneho vzťahu. Ako priamo vyplývalo z predmetnej výpovede
žalobcu, pokiaľ bola fakturačná adresa odlišná ako miesto dodania tovaru, faktúra bola vystavovaná a
zasielaná prioritne na fakturačnú adresu. Z predloženého dodacieho listu č. 2071086 taktiež žiadnym
spôsobom nevyplývalo, že tento mal byť vystavený na spoločnosť ATEKS spol. s r.o., ako uvádza
žalovaná v podanom odvolaní. Spoločnosť ATEKS spol. s r.o. totiž figuruje v predmetnom dodacom
liste č. 2071086 výlučne ako fakturačné miesto a miesto určenia/odberné miesto je opätovne miesto
podnikania žalovanej - t.j. Veličná 1, 027 54 Dolný Kubín, pričom riadne dodanie tovaru zo strany žalobcu
v prospech žalovanej nebolo počas celého súdneho konania sporné. Žalovaná v podanom odvolaní
namietala aj hodnovernosť výpovede svedka pána J. I., pričom na pojednávaniach prvostupňového
súdu dňa 22.11.2011 a 26.11.2013 nepredniesla v zmysle § 123 OSP žiadne výhrady k závažnosti a
hodnovernosti výpovede vyššie uvedenej osoby. Zo zápisnice z pojednávania prvostupňového súdu
zo dňa 26.11.2013 nevyplývala skutočnosť, v zmysle ktorej prvostupňový súd nemal pripustiť otázky
žalovanej, resp. jej právneho zástupcu na vyššie uvedeného svedka, pričom žalovaná v zmysle § 40
ods. 3 OSP nepodala žiadne námietky proti zneniu zápisnice, eventuálne návrhy na jej doplnenie.

Žalobca vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že je pochopiteľné, že svedok pán J. I. je zamestnancom
žalobcu, nakoľko práve v postavení zamestnanca osobne uzatváral so žalovanou kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bolo dodanie objednaného tovaru. Práve z uvedeného dôvodu bol spôsobilý ako
svedok vypovedať o okolnostiach uzatvorenia predmetnej objednávky č. 882/07 zo dňa 02.04.2007
a reprodukovať právne významné skutočnosti v predmetnej veci. Táto okolnosť ale nemohla mať
žiadny vplyv na hodnovernosť jeho výpovede v konaní pred okresným súdom, pričom žalovaná
opierala svoje tvrdenia výlučne o ničím nepodložené špekulácie, ktoré nemajú oporu v obsahu súdneho
spisu a v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Svedok J. I. totiž nikdy neuviedol, že by mu mala byť
suma vo výške žalovanej istiny zrazená z príjmu, ako uvádzala žalovaná v odvolaní. Práve opak
je pravdou, nakoľko predmetný svedok dňa 26.11.2013 na otázku právneho zástupcu žalovanej
uviedol, že „za nezaplatené faktúry nemá žiadne sankcie\". Žalovaná sa ďalej odvolávala na domnelé
„vnútorné predpisy\" žalobcu a interné zmluvné dojednania žalobcu medzi jeho zamestnancami, ktoré
nemajú žiadny súvis s prejednávanou vecou, pričom v rámci prvostupňového konania nepredložila
žiadne relevantné dôkazy, spochybňujúce všeobecnú alebo špecifickú vierohodnosť ktoréhokoľvek



zo svedkov. Zdôraznil, že hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a vierohodnosti vykonáva
výlučne súd, a to v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov na základe konkrétnej hodnotiacej
úvahy súdu. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou napadnutého rozsudku okresného súdu a
údajným nedostatočným odôvodnením predmetného súdneho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový
súd v napadnutom rozhodnutí uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil, pričom dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa týka tak skutkovej, ako i právnej
stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07). Prvostupňový súd
sa totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky „Za úplné a dostačujúce
možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka
konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a
rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet
vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad
právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, splna v plnej miere
požiadavku §157 Občianskeho súdneho poriadku.\" (III. ÚS 199/09). Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby
sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre
toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl.
46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.\" (I. ÚS 265/05). Nemožno sa podľa žalobcu stotožniť so
žalovanou, že by napadnuté súdne rozhodnutie malo vykazovať znaky arbitrárnosti a podľa ktorého v
uvedenom prípade absentuje náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prvostupňový
súd totiž v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie a v odôvodnení napadnutého rozsudku
ozrejmil svoje myšlienkové úvahy, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne
závery takým spôsobom, že výsledok jeho rozhodovacej činnosti je jasný, zrozumiteľný a dostatočne
odôvodnený spôsobom, kedy sa s prijatými závermi možno stotožniť ako s logickým záverom procesu
poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý „rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 17.12.2013, sp.zn.:
2Cb/20/2011, potvrdil ako vecne správny a Odporkyňu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré si Navrhovateľ uplatňuje vo výške 47,50 EUR vrátane 20 % DPH.“

Vo vyjadrení žalovanej k vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.01.2014, bolo žalovanou uvedené, že „Odporca 1/
v celom rozsahu zotrváva na dôvodoch odvolania, ktoré uviedol vo svojom dovolaní zo dňa 20.12.2014.
Tvrdenia a skutočnosti, ktoré navrhovateľ uvádza vo svojom vyjadrení odporca 1/ hodnotí ako snahu
navrhovateľa o zahmlené jednoznačných vecných i procesných pochybení súdu prvého stupňa pri
hodnotení vykonaného dokazovania a nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.
Objektívne nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca 1/ v priebehu konania nikdy
nenamietala pravosti faktúry č. 307 1001 predloženej navrhovateľom. Odporca 1/ na preukázanie tohto
tvrdenia poukazuje na obsah svojho písomného podania zo dňa 01.10.2013, v ktorom kvalifikovane
vzniesol námietku pravosti a správnosti listinných dokladov, ktoré do konania predložil navrhovateľ
a to vrátane pravosti a správnosti faktúry č. 307 1001 predloženej navrhovateľom. Odporca 1/ v
priebehu konania kvalifikovane namietol pravosť a správnosť kópií listinných dokladov, ktoré do konania
predložil navrhovateľ a preto navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď napriek takto vznesenej
námietke do konania nepredložil originál faktúry, od ktorej uplatňoval svoj nárok v konaní. Nemožno sa
stotožniť s tvrdením navrhovateľa o tom, že navrhovateľ nemal so spoločnosťou ATEKS s.r.o. žiadne
obchodné vzťahy. Nepravdivosť a účelovosť tohto tvrdenia vyplýva z obsahu faktúry č. 3071001 zo
dňa 31.03.2007, splatnej dňa 17.04.2007, ktorá bola vystavená navrhovateľom spoločnosti ATEKS spol.
s.r.o. na sumu 46.280,50 Sk a obsahu dodacieho listu č. 2071086 zo dňa 31.03.2007, ktorý bol vystavený
navrhovateľom spoločnosti ATEKS spol. s.r.o., ktoré listinné doklady odporca 1/ doložil súdu v originály
a ich pravosť a správnosť potvrdil aj svedok Ing. I. A. na pojednávaní dňa 26.11.2013.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.



V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/38/2014-278 zo dňa 10.02.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 10.02.2015 (č.l.  279 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako
správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého
výroku rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu  434,68 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Vo vecno-právnej rovine žalovaná s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) OSP napádala postup
a rozhodnutie okresného súdu v prvostupňovom konaní s tým, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, čím boli podľa nej dôvody dané v „zmysle § 205 ods. 2 písm.
a) v spojení s ust. § 221 ods. h) a v zmysle ust. 205 ods. 2. písm. c),d) a f) O.s.p.“. Žalovaná v
odvolaní namietala závery okresného súdu, ktorý konštatoval, že žalovaná so žalobcom uzatvorila dňa
02.04.2007 kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. OBZ, na základe objednávky č. 882/07, pričom poukázala
na text samotnej objednávky, z čoho vyvodzovala nesprávnosť záverov okresného súdu. V súvislosti
s touto odvolacou námietkou žalovanej poukazuje krajský súd na č.l. 7 spisu, kde je žurnalizovaná
objednávka zo dňa 02.04.2007, ktorou dokazovanie bolo vykonané v rámci konania pred okresným
súdom. Ak žalovaná v odvolaní uvádzala, že v samotnom texte objednávky je ako subjekt kupujúceho
jednoznačne identifikovaná „...iba a výlučne spoločnosť ATEKS, spol. s r.o., so sídlom Hviezdoslavovo
nám. č. 1688/15, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 373 010“a „ ...iba vo vzťahu k spoločnosti ATEKS



sú na tejto objednávke uvedené všetky identifikačné údaje, t.j. názov firmy, jej sídlo, plnú adresu
zapísanú v čase objednávky v obchodnom registri, ako aj identifikačné číslo spoločnosti ATEKS, spol.
s r.o.“, tak odvolací súd konštatuje, že uvedené skutočnosti nie je možné podľa záverov krajského
súdu vyhodnotiť tak, ako ich vyhodnotila žalovaná v odvolaní. Krajský súd poukazuje na text a obsah
samotnej objednávky na č.l. 7 spisu. Z nej jednoznačne predsa vyplývalo, že subjekt ATEKS, spol. s r.o.,
je uvedený v časti „Adresa fakturačná“ avšak   v časti adresy dodania tovaru je uvedený Autobazár -
MAXO, p. Babinský a ďalšie údaje ako poštové smerovacie číslo 027 54, ulica 1688/153 Veličná 1, s tým,
že na uvedenej objednávke je ako objednávateľ uvedená žalovaná, uvedená objednávka je opatrená
odtlačkom pečiatky, zároveň i podpisom a označením Mariana Babinská. Ak žalovaná v rámci podaného
odvolania poukazovala na to, že v texte objednávky nie je žalovaná „identifikovaný jednoznačne
identifikačným číslom a zo samotného textu objednávky je zrejmé, že identifikačné údaje odporcu 1/ sú
uvedené len v časti označenej ako adresa pre dodanie tovaru“,  tak krajský súd poukazuje na to, že
objednávka ako listinný dôkaz je opatrený odtlačkom pečiatky žalovanej s uvedením obchodného mena
žalovanej, a to i v časti „Pečiatka a podpis objednávateľa“ (pre odstránenie akýchkoľvek pochybnosti
krajský súd uvádza, že v pravom dolnom rohu predmetnej objednávky). Uvedené identifikačné údaje
žalovanej takto označené spolu s uvedenou adresou pre dodanie tovaru vo väzbe na ďalšie vykonané
dôkazy i podľa krajského súdu viedli k záveru, ktoré uviedol v napadnutom rozsudku okresný súd, a to že
došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalovanou a žalobcom. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že
nemožno tiež opomenúť v tejto súvislosti i uvedenie na tejto objednávke „Potvrdením objednávateľa a
dodávateľa nadobúda táto objednávka právnu účinnosť kúpnej zmluvy“, pričom predmetná objednávka
v časti „Pečiatka a podpis objednávateľa“ je opatrená pečiatkou, na ktorej je uvedené Mariana Babiská
Autobazár Maxo, a tiež sa tu nachádza podpis. Napriek odvolacím námietkam žalovanej avšak vzhľadom
na výsledky vykonaného celého dokazovania okresným súdom a  komplexného vyhodnotenia všetkých
výsledkov, ktoré krajský súd vyhodnotil ako súladné s úpravou v § 132 OSP, viedli potom krajský súd
cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP k odkazu na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Ak žalovaná v odvolaní poukázala na to, že okresný súd založil svoje rozhodnutie najmä na výpovedi
svedka J. I., ktorého časti výpovede cituje na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresný súd, tak práve vierohodnosť uvedeného svedka žalovaná podľa jej tvrdení v odvolaní namietala
už pred prvostupňovým súdom. Zároveň poukázala na to, že o jeho dôveryhodnosti možno mať
odôvodnené pochybnosti, a to s poukazom na možné negatívne následky, ktoré by pre neho v
rámci výkonu práce znamenala výpoveď v neprospech jeho zamestnávateľa. Podľa žalovanej na tejto
skutočnosti nič nemenilo ani to, že osoba bola v konaní vypočutá po poučení v zmysle § 126 ods. 1 OSP.
V súvislosti s touto odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na celý obsah spisového materiálu s
dôrazom na obsah zápisníc z jednotlivých pojednávaní vykonaných okresným súdom, a neprehliadol
pritom ani písomné podania zo strany žalovanej, z ktorých však nebolo možné v rámci odvolacieho
konania prijať záver o tom, že žalovaná v priebehu konania pred súdom prvého stupňa namietala
vierohodnosť výpovede svedka pána J. I.. Krajský súd teda poukazuje na skutočnosti, že podľa obsahov
zápisníc nie je možné prijať záver o vznesení námietok voči výpovedi predmetného svedka, ktorý bol
okresným súdom vypočutý dňa 26. novembra 2013 podľa obsahu zápisnice o pojednávaní na č.l. 220
a nasl. spisu, a tiež bol vypočutý pred súdom prvého stupňa dňa 22. novembra 2011, podľa obsahu
zápisnice spísanej okresným súdom č.l. 74 spisu. Bolo teda zrejmé, že predmetný svedok bol poučený
v súlade s § 126 OSP v spojení s § 139 OSP a navyše i podľa § 346 Trestného zákona. Z predmetných
zápisníc, ktoré boli spísané okresným súdom, nevyplývalo, že by k výsluchu svedka zo strany žalovanej
boli vznesené námietky práve v rovine pochybností o vierohodnosti výpovede tohto svedka. Krajský súd
vzhľadom na uvedenú odvolaciu námietku žalovanej napriek tomu, že ide o skutočnosť, ktorá je novou
skutočnosťou, uvádzanou až v rámci odvolacieho konania považuje za podstatné poukázať napriek
tomuto konštatovaniu o novo tvrdenej argumentácii za stavu poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP (poučenie
dané okresným súdom, viď č.l. 77 spisu) na to, že pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností
a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky
a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz
výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovedi dotknutého
svedka vo väzbe na jej hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo,



že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Tak, ako už odvolací súd v tomto rozhodnutí
konštatoval, tak opätovne uvádza, že okresný súd pri vyhodnotení dôkazov správne postupoval v konaní
v súlade s § 132 OSP.

V rovine odvolacej námietky žalovanej, ktorou namietala vierohodnosť svedka J. I., z dôvodu, že bol
zamestnancom žalobcu, krajský súd zdôrazňuje, že ide o novo uvádzané skutočnosti žalovanou až
v odvolacom konaní, napriek tomu, že došlo k riadnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP a nebol
preukázaný žiadny z dôvodov podľa § 205a OSP, a to pre úplnosť, len primerane a podporne, vzhľadom
na eurokonformný prístup na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp.zn. 28Cdo 2329/2006 zo dňa 19.08.2008, v zmysle ktorého hodnotením dôkazov sa rozumie
myšlienková činnosť súdu, ktorá je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti
pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a tiež hodnota pravdivosti). Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska
ich pravdivosti (vierohodnosti) zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých
dôkazov tým, že by niektorým dôkazom priznával vyššiu pravdivostnú hodnotu alebo naopak, určitým
dôkazným prostriedkom dôkaznú silu by úplne alebo sčasti odopieral. Na rozdiel od tzv. legálnej
(formálnej) dôkaznej teórie, ktorá - dôsledne vzaté - znamenala zmechanizovanie procesu hodnotenia
dôkazov, lebo vopred stanovila ich hierarchiu a spôsob hodnotenia, ponecháva § 132 OSP postup
pri hodnotení dôkazov úvahe súdu. Zásade voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je v tomto ustanovení
vyjadrená, preto nezodpovedá taký spôsob hodnotenia, kedy vopred označená za nespôsobilý dôkazný
prostriedok svedecká výpoveď je len preto, že svedok prináleží k určitej sociálnej alebo profesijnej
skupine. K námietke žalobcu, že okresný súd prihliadol k predmetnej svedeckej výpovedi pána J..,
napriek tomu, že išlo o zamestnanca žalobcu, krajský súd potom len primerane a podporne poukazuje i
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.12.1998, sp.zn. 2Cdon 1751/97 publikovaný
v časopise Súdni Judikatúra, 1999, č. 2, v ktorom sa konštatovalo, že len skutočnosť, že svedok je
zamestnancom účastníka konania, sama o sebe nevedie k záveru, že jeho výpoveď nie je pravdivá
alebo vierohodná. Krajský súd vzhľadom na tvrdenia žalovanej v predmetnej odvolacej námietke sa s
týmito tvrdeniami nestotožnil.

Ak teda žalovaná poukazovala v odvolaní na to, že pán J.., ktorý pracuje u žalobcu na pozícii
obchodného zástupcu a v rámci spoločnosti žalobcu existuje vnútorný predpis, tak potom podľa výpovedí
predmetného svedka J. I. pred súdom prvého stupňa, a to na pojednávaní dňa 22. novembra 2011 (č.l.
74 a nasl. spisu) a následne opätovne vypočutého okresným súdom dňa 26. novembra 2013, podľa
obsahu zápisnice (č.l. 220 a 221 spisu) nie je možné podľa krajského súdu prijať žalovanou tvrdený
záver v odvolaní o sankciách v prípade nevyplatenia faktúry, keďže sám svedok uviedol „ja mám za
každý dohodnutý obchod províziu, za nezaplatené faktúry sankcie nemám“ (č.l. 221 spisu).

Žalovaná v odvolaní ďalej namietala, že so snahou preukázať nehodnovernosť výpovede svedka J.
I. na pojednávaní dňa 26.11.2013 boli kladené svedkovi otázky, ktoré však okresný súd nepripustil s
odôvodnením, že tieto otázky nemajú súvis s prejednávanou vecou. Krajský súd sa teda oboznámil
s obsahom zápisnice zo dňa 26.11.2013 spísanej okresným súdom, pričom konštatuje, že z obsahu
uvedenej zápisnice, jej písomného vypracovania, nie je zrejmý obsah otázok, ktoré v tomto smere
mali byť svedkovi J. I. kladené. Z obsahu zápisnice vyplýva návrh právneho zástupcu žalovanej na
výsluch svedkyne pani E., ktorá je oprávnená za žalobcu vystavovať faktúry, ktorý návrh bol okresným
súdom zamietnutý. Z obsahu zápisnice však nevyplýva, v čom mala spočívať nehodnovernosť výpovede
predmetného svedka J. I. a v čom mala byť jeho hodnovernosť vyvrátená práve výpoveďou svedkyne
pani E., keď právny zástupca žalovanej podľa obsahu zápisnice „navrhuje osobný výsluch svedkyne pani
E., ktorá je za navrhovateľa oprávnená vystavovať faktúry“ (č.l. 221 spisu). Krajský súd v tomto smere
poukazuje na to, že postup okresného súdu, ktorým zamietol tento návrh na doplnenie dokazovania je
plne súladný so zákonnou úpravou a na dotvrdenie správnosti takéhoto postupu okresného súdu krajský
súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania
nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného
stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo
nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných
práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa
uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v
súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby
na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého



z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993,
nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania
do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol
podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.

Krajský súd pre úplnosť poukazuje na to, že predmetná zápisnica zo dňa 26.11.2013 po skončení
pojednávania vo forme opisu bola vydaná tak právnemu zástupcovi žalobcu ako i právnemu zástupcovi
žalovaného, napriek tomu však v obsahu celého spisového materiálu nie sú námietky voči zneniu
predmetnej zápisnice, ani v ďalších písomných podaniach, resp. úkonoch voči súdu nevyplývalo
spochybnenie záverov vyplývajúcich z písomného vyhotovenia zápisnice konanej na okresnom súde
dňa 26.11.2013. K odvolacej námietke žalovanej, že okresný súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu v tom,
že žalovaná, resp. jej manžel, pán J. I. nikdy neinformovali žalobcu o tom, že koná v mene tretej osoby,
pričom podľa žalovanej bol takýto záver v rozpore s vykonaným dokazovaním a samotným obsahom
objednávky, tak krajský súd po vykonanom odvolacom konaní poukazuje na zistené skutočnosti
vyplývajúce z obsahu spisového materiálu okresného súdu, poukazuje sa pritom na výpoveď samotného
pána A. I., ktorý pred okresným súdom dňa 22. novembra 2011 výslovne uviedol: „Ja si konkrétne
nepamätám, či som sa pri uzavretí objednávky preukázal plnomocenstvom od firmy ATEKS. V prípade,
ak sa im zdala objednávka podozrivá, mali si splnomocnenie žiadať. Ak sa im niečo žiadalo podozrivé,
mohli si splnomocnenie žiadať.“ V tomto smere krajský súd poukazuje na rozpor výpovede svedka,
pána A. I. podľa zápisnice na č.l. 75 spisu, kde uviedol: „Ja som splnomocnenie od spoločnosti ATEKS
s.r.o. mal vystavené na nákup všetkého tovaru“ (č.l. 75 spisu), avšak pred súdom prvého stupňa podľa
obsahu zápisnice zo dňa 06.08.2013 už svedok uviedol: „Ako objednávateľ na objednávke je uvedený
Autobazár MAX z dôvodu, že sme k takémuto úkonu boli splnomocnení spoločnosťou ATEKS, ja som bol
splnomocnený na takýto pokyn manželkou, a to ústne“ (č.l. 191 spisu). Ak potom za uvedenej situácie
okresný súd uveril tvrdeniam žalobcu, ktoré korešpondovali vykonaným dôkazom, tak krajský súd sa s
týmito závermi stotožnil. V konečnom dôsledku sa poukazuje i na výpoveď svedka J. I., ku samotnému
vypísaniu predmetnej objednávky, ktorý uviedol: „Pri objednávke ma požiadal, aby fakturačná adresa
bola iná ako je miesto dodania. Ešte aj aj objednávku opatril pečiatkou Autobazár Maxo. Iné obchody
boli všetky na odberateľa Auto bazár Maxo. Ja obchodnú spoločnosť Ateks s.r.o. nepoznám“ (č.l. 74
spisu). Uvedená skutočnosť a výpoveď svedka J. I. nebola zo strany žalovanej pred súdom prvého
stupňa podľa obsahu spisového materiálu spochybnená ani vyvrátená. V tejto súvislosti len podporne
krajský súd v súvislosti s preskúmavaným postupom okresného súdu v odvolacom konaní poukazuje
i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého
závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo
včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Ak žalovaná v rámci odvolania poukazovala na to, že v súdenom prípade sa javilo ako vysoko
nepravdepodobné, že ak by si žalovaná u žalobcu objednala tovar špecifikovaný v objednávke pre
seba, uvádzala by pritom identifikačné údaje inej osoby, že uvedená argumentácia žalovanej zostala len
v hypotetickej rovine, pričom závery vyplývajúce z dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené
závery žalovanej v odvolaní jednoznačne vyvracali. V tomto prípade krajský súd poukazuje na vykonané
dokazovanie súdom prvého stupňa, kedy bolo vykonané nielen dokazovanie listinnými dôkazmi, ale
i výsluchom svedkov. Súd prvého stupňa v tomto smere podľa záverov a podľa zistení krajského
súdu v rovine dokazovania, a to pokiaľ išlo o rozsah vykonaného dokazovania, vykonal dostatočné
dokazovanie, ktoré tvorilo spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd
v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval § 132 OSP, keď sa hodnotí v
rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov
zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov.
V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli
správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo



účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre
spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil
okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Žalovaná nesúhlasila so závermi okresného súdu a poukázala na to, že žalobca predložil k žalobe
len faktúru vo fotokópii, tejto pravosť a správnosť žalovaná v priebehu konania s poukazom na právny
závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo 13/2009 zo dňa 24. februára
2010 „kvalifikovane“ namietla a poukázala na to, že predložila originál faktúry, ktorá bola vystavená
na ATEKS spol. s r.o. na sumu 46.280,50 Sk a originál dodacieho listu, ktorý bol vystavený žalobcom
spoločnosti ATEKS spol. s r.o. V súvislosti s touto odvolacou námietkou sa krajský súd oboznámil s
obsahom spisového materiálu a konštatuje osobitne v rovine predložených listinných dôkazov k podaniu,
na ktoré poukazovala žalovaná v odvolaní, teda k podaniu zo dňa 01.10.2013 (č.l. 199 a nasl. spisu),
faktúram č. 3071001 a dodaciemu listu č. 2071086 na č.l. 201-202 spisu, ku ktorým sa vyjadrila právna
zástupkyňa žalobcu v podaní zo dňa 20.11.2013 (č.l. 209 a nasl. spisu), že sa odvolací súd stotožnil so
závermi žalobcu, že i z pripojených listinných dôkazov, na ktoré sa odvolávala (č.l. 201, 202 spisu, originál
v prílohovej obálke) vyplývalo, že spoločnosť ATEKS spol. s r.o. na uvedenom dodacom liste je uvedená
len v rámci fakturačného miesta, pričom odberným miestom bol „ATEKS-Autobazár Maxo, pán I., K. 1,
Veličná 027 54“. K predmetnej faktúre sa žalobca tiež vyjadril v rámci prvostupňového konania, uviedol,
že táto bola zasielaná prioritne na fakturačnú adresu v súlade s výpoveďou vypočutého svedka pána
J. I., ktoré tvrdenie žalobcu osobitne žalovaná v podanom odvolaní v časti, ktorej sa týkalo uvádzanie
generálií, resp. údajov pri samotnej objednávke osobitne nespochybnila. Krajský súd v tomto smere len
zvýrazňuje, že existencia alebo neexistencia faktúry sama o sebe ešte nie je preukázaním vzniku zmeny
alebo zániku záväzkovo-právneho vzťahu, a to bez ďalšieho, s dôrazom na skutočnosti vyplývajúce z
objednávky (č.l. 7 spisu). Ak teda žalovaná v odvolaní vyčítala okresnému súdu, že sa nevysporiadal
s existenciou ňou uvádzanej faktúry a dodacieho listu, z ktorej skutočnosti ona vyvodzovala dôvodnosť
a hodnovernosť jej procesnej obrany, tak krajský súd na základe vykonaných dôkazov pred súdom
prvého stupňa poukazuje na to, že závery okresného súdu zodpovedajú podkladom, ktoré tvorili dôkazy
vykonané zákonným spôsobom pred súdom prvého stupňa a ak sa s dôkazmi, ktoré produkovala
žalovaná, súd prvého stupňa nestotožnil, a naproti tomu mal za to, že dôkazy produkované žalobcom
tvorili spoľahlivý základ pre rozhodnutie vo veci samej, tak nie je možné z argumentácie žalovanej v
odvolaní, ktorú krajský súd dôsledne vnímal, vyvodiť bez ďalšieho nesprávnosť záverov súdu prvého
stupňa a krajský súd sa so závermi súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky použité žalovanou v odvolaní, tak krajský súd uvádza, že
odpovede na tieto otázky poskytol už okresný súd v napadnutom rozsudku a z dôvodu aplikácie § 219
ods. 1, 2 OSP, sa poukazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
s ktorým sa krajský súd stotožnil. V súvislosti so závermi okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
stotožnil, považuje krajský súd za podstatné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 05. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní
veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“

Ak žalovaná v odvolaní namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, tak krajský súd konštatuje
po vykonanom odvolacom konaní, že okresný súd bol koherentný so zákonnou úpravou a bolo z neho
zrejmé, že okresný súd poskytol, napriek tvrdeniu žalovanej v odvolaní, odpoveď na všetky kľúčové
otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný
rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom
konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovanej, potvrdil podľa §
219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd akcentuje, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne



dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).  Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
Žalovaná v odvolaní vyčítala okresnému súdu, že nevzal do úvahy vyjadrenie konateľa spoločnosti
ATEKS spol. s r.o., ktorý potvrdil, že o pohľadávke tejto spoločnosti voči žalobcovi mal vedomosť,
že tak pohľadávka, ako aj čiastočná úhrada faktúry č. 2071086 spoločnosťou ATEKS spol. s r.o.
tvorila súčasť účtovníctva a že túto pohľadávku jednoznačne uznával ako pohľadávku spoločnosť
ATEKS spol. s r.o., pričom zároveň rovnaké vyhlásenie učinil ešte ako konateľ spoločnosti počas jej
existencie. „Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie
dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv.
Zásah do základného práva na súdnu ochranu či právo na spravodlivé súdne konanie by v tejto
súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala
by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený
do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Krajský súd po oboznámení sa s uvedenou
odvolacou námietkou žalovanej mal za to, že okresný súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na kľúčové
otázky sporu, pričom vychádzal nielen z pripojených listinných dôkazov, ale aj z vykonaných svedeckých
výpovedí a ďalších dôkazov. Bolo zrejmé, že vychádzal a vyhodnocoval komplexne dôkazy, ktoré svedčili
tak v prospech žalobcu, ako i v prospech žalovanej. Ak potom z vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že dôkazy svedčili v prospech existencie žalobcom tvrdenej kúpnej zmluvy, kde v postavení
kupujúceho bola žalovaná, pričom východiskom uvedenej skutočnosti bola práve písomná objednávka
č.l. 7 a nasl. spisu, vo väzbe na ďalšie vykonané ďalšie dokazovanie, a to výpoveď svedkov, primárne
pána A. I., ktorú vyhodnocoval v rámci odvolacích námietok žalovanej i krajský súd a výpovede ďalších
svedkov, tak potom nevyhodnotenie žalovanou uvádzaných skutočností nemohlo tvoriť žiadny základ
pre zmeňujúce, resp. zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ak z uvedených dôkazov, ktoré okresný
súd vyhodnocoval v súlade s § 132 OSP a konštatoval, že bola preukázaná relevancia žalobcom
uplatneného nároku. Pokiaľ v tejto rovine poukazovala žalovaná na výpoveď vypočutého svedka, a
to konateľa vymazanej spoločnosti z obchodného registra Romana Beňuša ATEKS, spol. s r.o., pre
úplnosť krajský súd uvádza, že tento k žalovanej tvrdenej čiastočnej úhrade uviedol, „....myslím, že
práve tento vozík sa čiastočne platil v hotovosti“ (č.l. 190 spisu), z ktorého predsa bez ďalšieho nie
je možné podľa krajského súdu prijať jednoznačný a nepochybný záver, že k čiastočnej úhrade došlo
práve zo strany spoločnosti ATEKS, spol. s r.o., tak ako uvádzala žalovaná v odvolaní a rozhodne sa
uvedené tvrdenie predsa nemohlo odzrkadliť pre prípad iného vyhodnotenia ako vykonal okresný súd,
keď primárne konštatoval existenciu zmluvného vzťahu „Podľa objednávky č. 882/07 zo dňa 02.04.2007
odporkyňa dňa 02.04.2007 uzatvorila s navrhovateľom kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. OBZ, pričom
obsahom záväzku bolo dodanie špecifického tovaru navrhovateľom a zaplatenie dojednanej kúpnej
ceny odporkyňou“, „Objednávku podpísal a opatril pečiatkou odporkyne p. A. I., manžel odporkyne, čo
bolo v rámci dokazovania potvrdené svedeckými výpoveďami A. I. a J. I.. A. I., manžel odporkyne, čo
bolo v rámci dokazovania potvrdené svedeckými výpoveďami A. I. a J. I.. A. I. obchodného zástupcu
navrhovateľa nikdy neinformoval o tom, že by mal konať v mene tretej osoby, t.j. v mene ATEKS spol.
s.r.o. a taktiež mi nikdy nepredložil plnomocenstvo zo dňa 01.03.2007“ (č.l. 249 rub spisu). V konečnom
dôsledku i z odvolania žalovanej, že čiastočná úhrada tejto faktúry tvorila súčasť účtovníctva ATEKS,
spol. s r.o., bez ďalšieho práve vo väzbe na listinný dôkaz na č.l. 7 spisu, objednávku a tiež i samotnú
výpoveď pána A. I., ktorý žalobcovi neoznámil, že koná ako prípadný zástupca ATEKS, spol. s r.o., potom
nie je možné vyvodiť záver, že práve táto výpoveď svedka X. I., bola rozhodujúca, keď tento svedok



na tom istom pojednávaní tiež uviedol, že spoločnosť ATEKS, spol. s r.o. za dielenský vozík uhradila
okolo 34.000,- Sk s tým, „ja som peniaze odovzdal pánovi I. a ten mi po nejakom čase priniesol príjmový
doklad od navrhovateľa“ (č.l. 190 spisu). Práve vo väzbe na uvedenú výpoveď predmetného svedka, na
ktorú sa odvolávala žalovaná v odvolaní však podľa konštatovaní krajského súdu nie je možné vyvodiť
samotnú existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a ATEKS, spol. s r.o., nemožno odhliadnuť od
listinného dôkazu, ktorý žalovaná v odvolaní osobitne nespochybnila, teda od objednávky na čl. 7 spisu.
K tomu potom pristupuje i samotná výpoveď svedka X. I. pred súdom prvého stupňa, a to v časti „K
listu spoločnosti ATEKS, spol. s r.o. označenému ako posledný pokus o zmier uvádzam, že nemám
vedomosť o tom, o aké faktúry sa malo jednať, ale keďže sme žiadali zaslanie potvrdení o odbere, tak
sme zrejme nejaké faktúry neevidovali“ (č.l. 190 spisu). V konečnom dôsledku v tomto smere nemožno
opomenúť ani skutočnosť výpovede pána A. I., svedka, ktorý uviedol „ako objednávateľ na objednávke
je uvedený Autobazár Maxo z dôvodu, že sme k takémuto úkonu boli splnomocnení spoločnosťou Atex.
Ja som bol splnomocnený na takýto pokyn manželkou, a to ústne“ (č.l. 191 spisu). Ak potom poukazoval
ten istý svedok, pán A. I. na písomné splnomocnenie z 01.03.2007, tak potom podľa odvolacieho súdu
práve z tohto dôvodu, bol konštatovaný rozpor jeho výpovedí, z ktorého dôvodu nebola vyhodnotená
ani táto odvolacia námietka žalovanej ako relevantná. Ak okresný súd osobitne nevyhodnotil za tohto
stavu tvrdenie konateľa a vypočutého svedka, pána X. I. pred okresným súdom ako relevantné, tak
podľa odvolacieho súdu nie je možné vyčítať nedostatočnosť takéhoto odôvodnenia okresnému súdu, s
dôrazom na skutočnosť, že nebolo preukázané v konaní, že zmluvnou stranou v prejednávanej veci bola
ATEKS, spol. s r.o. s poukazom na vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, preto sa krajský
súd s týmto záverom vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania stotožnil. Nemožno v tomto smere
opomenúť ani výpoveď samotnej žalovanej, ktorá pred súdom prvého stupňa uviedla (č.l. 219 spisu) v
rovine splnomocnenia „splnomocnenie od pána I. pri objednávke bolo predložené navrhovateľovi“ ale
vzápätí pred súdom prvého stupňa tiež uviedla, že „fyzicky prítomná pri uzatváraní objednávky v mojej
prevádzke som nebola“ (č.l. 219 spisu).
V súvislosti s tvrdeniami žalovanej o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu,
nevyhodnotenia dokazovania v zmysle zásady rovnosti účastníkov konania a v nesúlade s § 132 OSP
považuje krajský súd za podstatné poukázať primerane a podporne i na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 239/2011-10 zo dňa 16. júna 2011, v ktorom uviedol, že „predmetné
rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné, zjavne neodôvodnené a
nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu“. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).  K žalovanou  nielen namietanej arbitrárnosti, ale aj postupu v
rozpore s § 132 OSP, napadnutého rozhodnutia okresného súdu, krajský súd akcentuje, že rozhodnutím
okresného súdu, nedošlo k porušeniu zásady rovnosti v konaní. Je nepochybné, že práve táto zásada
sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť
iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako
jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci
účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu,
majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie
alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý
z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť
rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach,
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní,
ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto
zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka
súdneho konania, v danom prípade žalovanej ako odvolateľky, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako
má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže



v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého
účastníka súdneho konania. Krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade konania,
ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako
jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej
strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do
podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti
Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky
koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa
ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich
návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom
ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová,
citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).
Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť
k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“. Z
celého priebehu prvostupňového konania napriek námietke žalovanej v odvolaní, krajský súd nezistil, že
by okresný súd porušil rovnosť účastníkov konania resp., že by nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na
podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tak ako uvádzala v odvolaní na čl. 256 spisu.
Krajský súd tiež nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vadám konania podľa    § 205 ods.
2 písm. a) OSP, ako dôvodila žalovaná v odvolaní, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
okresného súdu a pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS
37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom
spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovanej
účastníčky. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v
celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu,
dôsledky a vzťah k predmetu konania.

Ak žalovaná namietala v odvolaní nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, tak krajský súd k
námietke žalovanej o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že pre
posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Tak ako krajský súd už konštatoval v tomto svojom rozhodnutí, požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Preskúmaním
napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo
strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP, napriek
odvolacej námietke žalovanej. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je
práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná,
významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.
Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov,
ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom
posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu
pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej
normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový



stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne
posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo
dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v
ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných
ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. Vo vzťahu k vyššie
uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie
všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade
prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.

Ak žalovaná v odvolaní poukazovala i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, tak krajský
súd práve v tejto rovine tohto poukazu zvýrazňuje, že Európsky súd v rámci svojej judikatúry predsa
opakovane vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa tak ako aj žalovaná v odvolaní tvrdila,
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a potrebu odpovede na špecifickú otázku. Vzhľadom na
argumentáciu žalovanej a jej konkrétny poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Ruiz Torria c. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balany c. Španielsko z 9. decembra 1994 sa
krajskému súdu javí ako potrebné poukázať i na časť rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
„č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997“, v zmysle ktorej „právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Krajský súd vzhľadom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku okresným súdom mal za to, že okresný súd dal odpoveď na nosnú
otázku, ktorou v tomto prípade bolo konštatovanie existencie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a
žalovanou a následného poskytnutia plnenia žalobcom na základe tohto zmluvného vzťahu. Vychádzal
pritom z vykonaného dokazovania, a to jednak z listinných dôkazov a z výpovedí svedkov. Krajský
súd pri tomto svojom závere, kedy sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, však rozhodne
neopomenul skutočnosť, že žalovaná v rámci vyjadrenia zo dňa 01.10.2013 (č.l. 199 spisu) právneho
zástupcu vzniesla námietku, a to „odporca 1/ vzhľadom na obsah predložených listinných dôkazov
týmto kvalifikovane vznáša námietku pravosti a správnosti listinných dokladov, ktoré do konania predložil
navrhovateľ a to s poukazom na právny záver Najvyššieho súdu SR, ktorý predostrel vo svojom uznesení
zo dňa 24. februára 2010, sp.zn. 4Cdo 13/2009. Odporca 1/ žiada, aby originály listín, ktoré tvoria prílohu
tohto podania boli oboznámené a založené ako dôkaz do prílohovej obálky súdneho spisu vedeného na
tunajšom súde pod sp.zn. 2Cb/20/2011“. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti a odvolacie dôvody
žalovanej považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pokiaľ žalovaná teda už v rámci svojho podania
prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 01.10.2013 (č.l. 199 spisu) a následne potom i vo
väzbe na odvolacie dôvody poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo
13/2009 zo dňa 24. februára 2010, tak krajský súd mal za to, že išlo o argumentáciu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, z ktorej vyplývalo, že „U súkromných listín je treba rozlišovať
ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a
správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne
pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky“. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu žalovanej odvolací súd po vykonaní odvolacieho
prieskumu konštatuje, že okresný súd vzhľadom na predmetnú námietku žalovanej v prvostupňovom
konaní postupoval procesne správne, keď vykonával dokazovanie, a to v rovine pravosti a správnosti
listinných dôkazov doložených žalobcom, a tiež keď vypočúval svedkov, vykonal dokazovanie ďalšími
listinnými dôkazmi predloženými oboma sporovými stranami. Nemožno však podľa odvolacieho súdu
prehliadnuť v rámci odvolacieho prieskumu, že rozsah uvedenej námietky žalovanej v odvolaní nebol
zhodný s rozsahom námietky žalovanej uplatnenej v prvostupňovom konaní (č.l. 199 a nasl. spisu).
V odvolaní žalovaná namietala, že „Nakoľko žalobca do konania nedoložil ani na výzvu PZ odporcu
originál uvedenej faktúry odporca má zato, že neuniesol vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti podania
návrhu resp. dôvodnosti jeho právnej argumentácie dôkazné bremeno“ (č.l. 255 spisu), z ktorej je
nepochybné, že žalovaná v odvolaní teda namietala „originál uvedenej faktúry“ z dôvodov vyplývajúcich
z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp.zn.    4 Cdo 13/2009.
Krajský súd na tomto mieste opätovne pripomína § 212 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je odvolací súd
viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Ak teda žalovaná v odvolaní zotrvala na spochybnení
správnosti a pravosti faktúry predloženej žalobcom k žalobe, tak v tomto smere sa javí krajskému súdu



na mieste poukaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý  primárne ustálil, že
„Podľa objednávky č. 882/07 zo dňa 02.04.2007 odporkyňa dňa 02.04.2007 uzatvorila s navrhovateľom
kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. OBZ, pričom obsahom záväzku bolo dodanie špecifického tovaru
navrhovateľom a zaplatenie dojednanej kúpnej ceny odporkyňou“. „Objednávku podpísal a opatril
pečiatkou odporkyne p. A., manžel odporkyne, čo bolo v rámci dokazovania potvrdené svedeckými
výpoveďami A. I. a J. I.. A. I., manžel odporkyne, čo bolo v rámci dokazovania potvrdené svedeckými
výpoveďami A. I. a J. I.. A. I. obchodného zástupcu navrhovateľa nikdy neinformoval o tom, že by mal
konať v mene tretej osoby, t.j. v mene ATEKS spol. s.r.o. a taktiež mi nikdy nepredložil plnomocenstvo
zo dňa 01.03.2007“ (č.l. 249 rub spisu), pokiaľ teda spochybňovala žalovaná pravosť a správnosť
predmetnej faktúry v odvolaní, tak je na mieste potom konštatovať, že „Zároveň sa v tejto veci javí ako
zásadná otázka, či zo zákona vyplýva povinnosť dodávky alebo práce fakturovať. Obchodný zákonník,
ktorým sa právny vzťah medzi účastníkmi riadi, neobsahuje ustanovenie o povinnosti fakturovať a
oprávnený si môže uplatniť majetkové právo priamo žalobou, preto i prípadné procesné pochybenie
súdu by nemohlo mať za následok iný výsledok v konaní z vecného hľadiska“ (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Obdo 16/2011 z 29. marca 2012). Pokiaľ teda bola konštatovaná
okresným súdom primárne existencia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tak, ako bolo citované
krajským súdom z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, žalovaná v odvolaní túto objednávku
relevantne nespochybnila, za ktoré spochybnenie rozhodne nie je možné považovať, ak žalovaná v
odvolaní uviedla „Objednávka do konania nebola v originály predložená vôbec“ (č.l. 256 spisu), a to v
časti, v ktorej spochybňovala dostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, tak
potom nebolo možné vyhodnotiť ani túto odvolaciu námietku žalovanej ako relevantnú. Pri hodnotení
tejto odvolacej námietky krajský súd mal za to, že existenciu samotnej objednávky predsa v konaní
nespochybnila ani žalovaná vo svojej výpovedi pred okresným súdom dňa 26.11.2013, k existencii
samotnej objednávky na č.l. 7 spisu sa po zákonnom poučení vyjadril i svedok J. (č.l. 221 spisu) a jej
existenciu nespochybnil predsa ani svedok Marián Babinský, ktorý ju podpisoval (výpoveď č.l. 191 spisu)
a v konečnom dôsledku ani právny zástupca žalovanej pred súdom prvého stupňa uvedenú objednávku
nespochybňoval, veď predsa v prípade pochybností by práve on pred súdom prvého stupňa osobitne
predmetnú objednávku spochybňoval, že nie je v originály, ale je len vo fotokópii, keďže pred súdom
prvého stupňa sa vyjadroval k objednávke, tak musel byť s ňou oboznámený keď uviedol, že „práve
navrhovateľ vystavil faktúru v rozpore s objednávkou keď fakturoval na iný subjekt“ (č.l. 189 spisu),
bez toho, aby sa s ňou kvalifikovane oboznámil, nemohol spochybňovať rozpor vystavenej faktúry s
uvedenou objednávkou, takisto právny zástupca žalovanej na pojednávaní pred okresným súdom dňa
30.08.2011 predmetnú objednávku z dôvodu, že bola vo fotokópii nespochybnil (č.l. 62 spisu) a ani
na pojednávaní dňa 22.11.2012. Ak potom v odvolaní žalovaná uviedla, že „Objednávka do konania
nebola v originály predložená vôbec“ (č.l. 256 spisu), tak s poukazom na § 212 ods. 1 OSP krajský
súd vo väzbe na vyššie citované dôkazy, ktoré žalovaná nespochybnila, uvádza, že „Pre spôsobilosť
listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie),
alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj
fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky
súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom
listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu
listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd
zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada
na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny
hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 132 O. s. p. V prípade vykonania
dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25.11.2010, sp.zn. 3 Obo 61/2009). Nemohol krajský súd prehliadnuť, že napriek tomu,
že žalovaná v odvolaní tvrdila, že predmetná „objednávka do konania nebola v originály predložená
vôbec“ (č.l. 256 spisu), tak jej zároveň priznáva dôkaznú relevanciu, keď v tom istom odvolaní dokonca
za zvýraznenia uvádza, „že ako kupujúci zo zmluvného vzťahu, ktorý bol založený objednávkou“ (č.l.
257 spisu).

K odvolaciemu dôvodu, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal dôkazy
navrhované stranou „odporu na zistenie či vôbec, kto a kedy uplatňoval u navrhovateľa vo vzťahu
k dielenskému vozíku reklamácie“ (č.l. 255 rub spisu), krajský súd konštatuje, že ani túto odvolaciu
námietku žalovanej nevyhodnotil ako relevantnú vo vzťahu ku krajským súdom konštatovanej vecnej
správnosti napadnutého rozsudku. K uvedenej argumentácii žalovanej v odvolaní krajský súd konštatuje,



že po vykonanom odvolacom prieskume, túto argumentáciu nebolo možné stotožniť s argumentáciou
žalovanej v prvostupňovom konaní. Z obsahu zápisne pred súdom prvého stupňa zo dňa 26.11.2013
na č.l. 217 spisu podľa zistení odvolacieho súdu vyplýva, že svedkovi J. I. podľa protokolácie na č.l.
221 spisu bola zrejme právnym zástupcom žalovanej položená otázka týkajúca sa prípadnej reklamácie,
avšak svedok uviedol, že „...neviem sa pre odstup času vyjadriť k tomu, či zo strany Autoservisu Maxo
bola uplatnená na dodaný dielenský vozík alebo jeho príslušenstvo reklamácia, ale s určitosťou viem,
že sme na vozíku menili račňu a nejaké kľúče ktoré sa zlomili“ (č.l. 221 spisu). Krajský súd uvádza,
že nemohol prehliadnuť v rovine tvrdenej reklamácie žalovanej výpoveď svedka Mariána Babinského,
ktorý na pojednávaní pred okresným súdom dňa 22.11.2011 (č.l. 75 spisu) uviedol, že „Objednaný tovar
prišiel zabalený do Autobazáru Maxo“. Spomínam si, že niečo z tohto objednaného vozíka s náradím
sa reklamovalo cez pána Blažeka. O vybavenie reklamácie ma požiadal pán I.. Myslím, že reklamácia
doposiaľ nie je vybavená. Neviem sa vyjadriť, kedy bola predmetná reklamácia uplatnená. Tiež neviem
čo konkrétne bolo v rámci dodaného tovaru reklamované.“ Neušlo pozornosti krajského súdu, že
predmetný svedok napriek tomu, že vybavoval „reklamácie“ pre pána I., nevedel bližšie uviesť kedy
táto reklamácia bola uplatnená, ale ani „čo konkrétne bolo v rámci dodaného tovaru reklamované“ (č.l.
75 spisu). Vzhľadom na tieto výpovede svedkov však žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu
neuviedla žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a k týmto svedeckým výpovediam sa osobitne
ani nevenovala v odvolaní. Krajský súd pripomína, že toto konanie je konaním sporovým. V zmysle § 120
ods. 1 OSP „účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré
z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.\" „V občianskom súdnom konaní účastníci sú
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky
potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje,
že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú
povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo vec“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo
15/2010). I pre prípad, že by žalovaná navrhla vykonanie ďalšieho dôkazu v tejto rovine, čo však
z obsahu spisového materiálu podľa zistení odvolacieho súdu rozhodne nevyplýva, tak krajský súd
pripomína na tomto mieste, že z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012,
sp.zn. 6Cdo 51/2012, vyplýva, že ...„Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o
tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred
súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania
nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre
ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal.“ Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že z uvedenej odvolacej
námietky žalovanej nevyplýva ďalšia argumentácia, z ktorej by bolo možné nepochybne vyhodnotiť
relevanciu takto koncipovanej obrany, ak neposkytla žalovaná ďalšiu argumentáciu, teda keď neuviedla,
čo vôbec vznesením tejto námietky sledovala.

Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na opakovane v odvolaní namietaný procesný postup okresného
súdu opätovne konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako
rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať
za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu č.k. I.
ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci.
Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako
vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom
zakotveným v ust. § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú
právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať



za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje
kautely, určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí
do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu
ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd
sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo
konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková
presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú)
verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným
súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia
napadnutého súdneho rozhodnutia. Ak teda žalovaná v odvolaní namietala, že „vôbec nenašiel odpoveď
na to, ako sa súd vysporiadal s jeho tvrdeniami a hlavne dôkazmi, ktoré svedčia v jeho prospech
a podporujú jeho procesnú obranu. V odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne chýba logické a
koherentné vysvetlenie prečo nezobral do úvahu výpoveď svedka I. o tom, že pohľadávku uplatnené
navrhovateľom v tomto konaní uznal za vlastnú pohľadávku spoločnosti ATEKS spol. s.r.o..“ (odvolanie
č.l. 257-258 spisu) a tiež uviedla v odvolaní, čo i zvýraznila podčiarknutím textu, že ....„V posudzovanom
prípade je zrejmé, že navrhovateľ napriek vedomosti, že ako kupujúci zo zmluvného vzťahu, ktorý
bol založený objednávkou vystupuje ATEKS spol. s.r.o. v snahe zvýšiť bonitu a vymožiteľnosť svojej
pohľadávky, svojvoľne, neoprávnene a bez právneho základu uplatnil nárok voči odporkyni, ktorá, ale
v súdenom prípade nemá pasívnu vecnú legitimáciu“ (č.l. 257 spisu), tak krajský súd sa ani s touto
argumentáciou žalovanej nemohol stotožniť vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania okresným
súdom a následne odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z vykonaného dokazovania
okresného súdu vyplynulo, že k uzavretiu zmluvného vzťahu došlo predsa na základe objednávky,
ktorú opatril pečiatkou žalovanej a podpísal manžel žalovanej pán A. I., čo „bolo v rámci dokazovania
potvrdené svedeckými výpoveďami A. I. a J. I.. A. I. obchodného zástupcu navrhovateľa - J. I. nikdy
neinformoval o tom, že by mal konať v mene tretej osoby, t.j. v mene spoločnosti ATEKS spol. s r.o. a
taktiež mu nikdy nepredložil plnomocenstvo zo dňa 01.03.2007 (odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu, č.l. 250 spisu). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery okresného súdu, s ktorými
sa krajský súd stotožnil, nebol potom priestor, aby výpoveď pána X. I. konateľa spoločnosti ATEKS,
spol. s r.o. vymazanej z obchodného registra, mohla mať vplyv práve na tieto primárne a nosné závery
okresného súdu. Ak okresný súd nevyhodnotil výpoveď svedka uvádzaného žalovanou v odvolaní
ako takú, ktorá by mohla vyvrátiť ním prijaté závery z vykonaného dokazovania, tak potom práve na
ostatné vykonané dôkazy primárne skutočnosti vyplývajúce zo svedeckých výpovedí pána A. I. „viď“
zhrnutie výpovede predmetného  svedka okresným súdom na čl. 248 rub spisu, strana č. 4 napadnutého
rozsudku, J. viď zhrnutie výpovede predmetného  svedka okresným súdom na č.l. 248 rub spisu, (strana
č. 4 napadnutého rozsudku) a v neposlednom rade i samotnej žalovanej na č.l. 248 spisu a nasl., strana č.
3 a nasl. napadnutého rozsudku, tak ani krajský súd nemohol dospieť k záveru, ktorý žalovaná uvádzala v
odvolaní, že „v súdenom prípade nemá pasívnu vecnú legitimáciu“ (č.l. 257 spisu, odvolanie). V súvislosti
s prijatými závermi je potrebné zdôrazniť, že vecnou legitimáciou, a to či už aktívnou alebo pasívnou sa
vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie účastníkov vyplývajúce z hmotného
práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. „Vecná legitimácia
vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom
vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania,
ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa
na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej
legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. januára 2012, sp.zn. 6Cdo 214/2011) V prejednávanej veci dospel odvolací
súd napriek argumentácii žalovanej v odvolaní k záveru, že pasívna vecná legitimácia jej osoby,
čo by účastníka konania bola daná. Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje i
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010,
s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva



na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

K námietke žalovanej o odňatí možnosti konať pred súdom, krajský súd uvádza, že „Odňatím možnosti
konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné
tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 286/2012 zo dňa 7. marca
2013) Z vykonaného odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že nezistil na základe dôvodov
žalovanej, ktoré uvádzala v odvolaní, že by došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.



Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa,
vyplýva z ust. § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu
vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o
trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Cb/20/2011", "guid": "ecafa57a-2da7-4e64-9b3e-d547a6e69c64:7a459ac1-b369-4762-98eb-e793e488ac4e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:46b7c756-92c6-473b-aa43-b2d7ded20c27", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/2012 z 26. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-26", "citacie_n": 363, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:46b7c756-92c6-473b-aa43-b2d7ded20c27"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:bf2e77a3-75fe-4421-8cff-7ea305b83cb1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf2e77a3-75fe-4421-8cff-7ea305b83cb1"}, {"guid": "ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 350/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-30", "citacie_n": 1002, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fc3ccd4-297c-48de-8e85-a00c1df42c0d"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 127/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-22", "citacie_n": 197, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80b80880-3c67-4bcb-8e3a-1faa001aeccb"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:a0e725d6-24cf-43a3-bf87-d6c5f265a4de", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/09 z 7. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-07", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0e725d6-24cf-43a3-bf87-d6c5f265a4de"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/05 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 63/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/06 z 13. 7. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-07-13", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f44c973c-c877-42ec-8a9c-33d27acc60c7"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}], "citovane_v": []}