Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/34/2017 z 18. 12. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. decembra 2017, sp. zn. 2Sa/34/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7017201100.1 Krajský súd Košice | 2Sa/34/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7017201100.1 | 2017-12-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 191 ods. 1 písm. d) SSP, § 167 SSP, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, § 230 ods. 1 písm. a) SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5061f078-d43c-481e-8750-bf241ebf55e2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017201100.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/34/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201100
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017201100.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: Z. Z. R., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. M., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. C. F. C. X.
G., zastúpený Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988
41, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica,
Oddelenie cudzineckej polície PZ Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, o správnej žalobe vo veci
zaistenia zo dňa 29.11.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-148-014/2017-AV zo dňa
15.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ
Žilina, Kuzmányho 26, 012 23 Žilina č. PPZ-HCP-BB7-148-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017, týkajúce
sa žalobcu: Z. Z. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. M., bez cestovného dokladu.

II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: Z. Z. R., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený
zo zaistenia.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 29.11.2017 navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-148-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia.
Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu
z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej
žalobe.

2. V správnej žalobe namietal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podčiarkol povinnosť policajného
orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia a teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho
príslušníka tretej krajiny z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Najvyšší súd poukazoval na
článok 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle § 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda ak
má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným
spôsobom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne.
Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
Policajné orgány sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného



členského štátu skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania
je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Poukazoval na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Szak/19/2016 z 03.01.2017, sp. zn.
1Szak/1/2017 z 24.01.2017). Vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
mala za to, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení v predmetnej veci nielen poukazovať na
právnu úpravu zaisťovania žiadateľov za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale
mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami
v dožiadanom členskom štáte, t. j. Rumunsku. Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a nedostatočne zistil
skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Rovnako v zmysle
konštantnej judikatúry bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine, kam
má byť žalobca transferovaný a dostatočne ustáliť, či je dožiadaná členská krajina schopná a ochotná
žalobcu prevziať (rozsudok sp. zn. 1Szak/1/2017 z 24.01.2017).

3. Zdôraznil, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k
prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Bol povinný zisťovať aktuálne správy o krajine,
do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, resp. odovzdaný, bez ohľadu na to, či sa
jedná o výkon administratívneho vyhostenia, odovzdanie v zmysle Dublinského nariadenia III, prípadne
inú formu odsunu z územia SR. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé,
aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k
porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný preto nedostatočne zistil skutkový
stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do
Rumunska s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Členský štát nemožno považovať automaticky za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť
cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia v oblasti
prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl. Považoval preto napadnuté rozhodnutie žalovaného
za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti
dublinského transferu žalobcu do Rumunska a teda účelnosti jeho zaistenia, ako aj z dôvodu absencie
zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku.

4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-148-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017 podľa
§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu na základe oznámeného a
začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu na
účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu.

5. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES)
č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) najdlhšie však do
27.12.2017. Zároveň podľa § 88 ods. 5 rozhodol o ich umiestnení v Ú. C. F. C. X. G. (ďalej „Ú. G.“).

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že dňa XX.XX.XXXX boli príslušníkmi Národnej
jednotky boja proti nelegálnej migrácii Stred zadržané dva kamióny s tureckými evidenčnými číslami, v
ktorých bolo zistené, že sa nachádza 80 štátnych príslušníkov Iraku a Iránu. Totožnosť účastníka konania
bola zistená zo Zápisnice o podaní vyjadrenia, kde tento čestne vyhlásil svoje údaje o totožnosti a štátnej
príslušnosti. Následne lustráciou bolo zistené, že nemá na území SR udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný, resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z informačných systémov MIGRA (EURODAC) bola
zistená pozitívna zhoda s Rumunskou republikou a konaním o azyle. Totožnosť a prvotné azylové
konanie v Rumunskej republike bolo zistené a potvrdené na základe výstupu z informačného systému,
pričom bolo zistené, že Rumunská republika zaevidovala účastníka konania ako žiadateľa o azyl na ich
území. Dňa 15.11.2017 bolo písomne kontaktované Dublinské stredisko Slovenskej republiky z dôvodu
prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom
účastníka konania.

7. Správny orgán konštatoval, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene z dôvodu,
že nedisponuje fyzicky žiadnym cestovným dokladom, vízom alebo povolením na pobyt, ktoré by ho



oprávňovalo na vstup a pobyt. Ide o štátneho príslušníka Iraku, ktorý nie je oslobodený od vízovej
povinnosti. Na základe zistenia, že požiadal prvotne o udelenie štatútu azylanta na území Rumunskej
republiky, príslušný správny orgán SR začal konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Rumunská republika je príslušná na konanie o jeho žiadosti
o udelenie azylu. Správny orgán ďalej uviedol históriu postupu, akým sa dostal štátny príslušník tretej
krajiny z územia krajiny pôvodu na územie Slovenskej republiky. Tento sa mal zdržiavať na území
Rumunskej republiky a nie opustiť územie štátu, kde požiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie
iného štátu únie bez príslušných oprávnení. Rumunská republika, ako zodpovedný štát, je povinná
v zmysle článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť štátneho príslušníka tretej
krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosti boli zamietnuté a ktorí podali žiadosť v
inom členskom štáte alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.
Nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm.
c) ZoPC je preukázanie existencie prvotného konania podľa Dublinského nariadenia III a skutočnosť,
že Rumunská republika je štátom, kde účastník konania prvotne požiadal o azyl. Počas konania o azyle
sa mal zdržiavať v tejto hostiteľskej krajine, túto povinnosť nedodržal, opustil územie štátu v ktorom
požiadal o udelenie azylu a vycestoval z územia hostiteľskej krajiny na územie SR, kde bol zadržaný v
úkryte nákladného automobilu, čím nedodržal podmienky azylového konania a neoprávnene vycestoval
do inej krajiny bez oprávnenia.

8. Správny orgán mal za to, že účastník konania je osobou, u ktorej je značné riziko úteku (svojvoľný
odchod z územia iného štátu, vyjadrenie účastníka konania v spísanej zápisnici, nelegálny pohyb za
pomoci prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní,
ktoré nie je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné mať účastníka konania k dispozícii
počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia III. Z uvedeného vyplýva riziko úteku, ako aj
neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke.

9. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia uviedol, že v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC, ako aj na základe
odporúčania Dublinského strediska a v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III stanovil dĺžku doby
zaistenia najdlhšie do 27.12.2017, pričom táto doba je podľa správnej úvahy a skúsenosti dublinských
konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v
zmysle Dublinského nariadenia III. Stanovenú dĺžku zaistenia ovplyvnila aj súčasná situácia v oblasti
migrácie, utečeneckej krízy, náporu na štátne hranice Únie a riešenia štátnych príslušníkov tretích krajín
v zmysle Dublinského nariadenia III smerom do krajiny, kde prvýkrát požiadali o udelenie azylu a je
dôvodom na určenie stanovenej doby zaistenia a individuálneho prístupu k riešeniu.

10. Doplnil, že správny orgán na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver, že Rumunská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny
štát, členský štát Európskej únie, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody. Doplnil, že sa zaoberal
rešpektovaním článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku
rodinu, žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, keďže
žiadosť o medzinárodnú ochranu podal na území SR. Rovnako aj jeho zaistenie je v súlade s článkom 5
ods. 1 písm. f) Dohovoru, a to vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
prevozu podľa osobitného predpisu, rizika úteku a neoprávneného vstupu na územie členského štátu
Únie.

11. Záverom dodal, že považoval za preukázané, že sú splnené podmienky na postup podľa § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC, pretože zaistenie je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
podľa osobitného predpisu, ako aj z dôvodu značného rizika. Preto rozhodol o jeho zaistení z dôvodu,
že ak by nebolo realizované zaistenie, jeho pobyt na území SR by bol neznámy, existuje značné riziko
úteku za pomoci prevádzačov, účastník konania by sa mohol nelegálne pohybovať a skrývať a tým
by jeho pobyt správnemu orgánu nebol známy, takže by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle
Dublinského nariadenia III, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu
v zmysle uvedeného nariadenia. Tento nepožiadal a ani nemal v úmysle požiadať na správnom orgáne
o medzinárodnú ochranu, čo zvyšuje značné riziko úteku a správnu úvahu o jeho nelegálnom pobyte
a pohybe aj v iných krajinách, čo by hrozilo v prípade nezaistenia. Poukazoval na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo
kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia.



12. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.12.2017 navrhol, aby sa správny súd stotožnil
s napadnutým rozhodnutím a v plnom rozsahu ho potvrdil. Poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol v
preskúmavanom rozhodnutí a doplnil, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nedostatočne zistil skutkový
stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko lustráciou v informačných
systémoch bolo zistené, že účastník konania na území SR nemá udelené žiadne povolenie na pobyt
(trvalý, prechodný resp. tolerovaný), ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o
udelenie azylu na území SR, pričom bola na základe odtlačkov prstov zistená pozitívna zhoda v systéme
MIGRA (EURODAC) s Rumunskou republikou a konaním o azyle, ktorá aj zaevidovala účastníka
konania ako žiadateľa o azyl na ich území. Preto bolo aj začaté konanie za účelom zabezpečenia
prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, keďže Rumunská republika je príslušná na
konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika ako zodpovedný štát je povinná v zmysle
čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia III prijať späť účastníka konania.

13. Konštatoval, že účastník konania je osobou, u ktorej existuje značné riziko úteku (svojvoľný
odchod na územie iného štátu, vyjadrenia účastníka konania v zápisnici, nelegálny pohyb za pomoci
prevádzača) a nezaistením by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie
je v kompetencii správneho orgánu a preto je potrebné ho mať k dispozícii počas procesu návratu v
zmysle Dublinského nariadenia III.

14. Dodal, že na základe dostupných informácií nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že Rumunská republika nie je bezpečnou krajinou. Ide o demokratický a právny štát, členský štát EÚ,
ktorý plne rešpektuje ľudské práva a slobody. K námietke, že neuznal dostatok informácií ohľadom
krajiny, do ktorej má byť odovzdaný uviedol, že vychádzal z verejne dostupných rozsudkov krajských
súdov, resp. NS SR a aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR. V týchto sa uvádza, že Rumunská
republika funguje ako plnohodnotný partner, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd,
z čoho vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a je to členský štát, ktorého
príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu účastníkovi
konania a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Migračný úrad uvádza, že vzhľadom na
všeobecnú povinnosť členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku faktu, že právo EÚ zakazuje
aplikáciu nevyvrátiteľnej domnienky, že členský štát, ktorý je na základe čl. 3 ods. 1 Dublinského
nariadenia III určený ako zodpovedný, automaticky dodržiava základné práva EÚ, zaoberal sa situáciou
v azylových a detekčných zariadeniach v Rumunsku. Migračný úrad dôkladne preskúmal, či podmienky
v rumunských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce
zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl, nachádzajúcimi sa v Rumunsku. Taktiež preveruje informácie,
ktoré poskytuje Európsky azylový podporný úrad, ktorý podľa dostupných informácií zintenzívnil podporu
Rumunska a taktiež preveroval aj aktuálne informácie od UNHCR, kde nezistil zo strany Rumunska
žiadne pochybenia.

15. Záverom dodal, že zaistenie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pričom k výkonu odovzdania
účastníka konania na územie Rumunska priamo slúži inštitút zaistenia, aby mohol byť po preštudovaní
podporných dokumentov orgánom Rumunska odovzdaný.

16. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

17. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

18. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.



19. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia
uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

24. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

29. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

30. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

31. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.



32. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

33. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BB7-148-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC
zaistil žalobcu na základe oznámeného a začatého konania na účel zabezpečenia prípravy alebo
výkonu prevozu podľa osobitného predpisu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa
osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do odovzdania v zmysle
Dublinského nariadenia III, najdlhšie však do 27.12.2017 s tým, že ho umiestil v Ú.U. C. F. C. X. D. G..

34. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

35. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Rumunskej republiky, pričom danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 15.11.2017 Dublinskému
stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

36. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.

37. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

38. Správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich
rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune. vyhostení, tzv.
dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015,
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).

39. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre
absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti dublinského transferu žalobcu
do Rumunska a teda účelnosti jeho zaistenia, ako aj námietky týkajúcej sa nedostatočného zistenia
skutkového stavu zo strany žalovaného vzhľadom na absenciu zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej
situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku správny súd dopĺňa, že v zmysle
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je povinnosťou policajného orgánu preveriť
reálnosť naplnenia účelu zaistenia, teda skúmať reálnosť vykonania odsunu štátneho príslušníka
tretej krajiny z územia Slovenskej republiky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
viacerých svojich rozhodnutiach poukázal na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl.
7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a podľa ktorého
možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide
o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu
na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom
a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii
niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Policajné orgány



sú teda povinné už pri zaisťovaní žiadateľa za účelom jeho odovzdania do iného členského štátu
skúmať účelnosť a efektivitu zaistenia, a teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne
alebo faktické prekážky. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou
podmienkou zákonnosti zaistenia. Najvyšší súd vo viacerých doterajších rozhodnutiach (napr. sp. zn.
1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej
krajiny vrátený.

40. Podľa názoru správneho súdu, zodpovedajúceho súdnej praxi v danej oblasti, žalovaný pri
rozhodovaní o zaistení žalobcu bol povinný nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania cudzincov
za účelom ich odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami
uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími podmienkami v dožiadanom členskom štáte,
ktorým je Rumunsko. Žalovaný však v tomto prípade tak nepostupoval, čím pochybil a nedostatočne
zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné.
V zmysle vyššie uvedeného bolo povinnosťou správneho orgánu si zaobstarať dostatok informácií o
krajine, kam má byť žalobca transferovaný a dostatočne ustáliť, či dožiadaná členská krajina je schopná
a ochotná žalobcu prijať. Takémuto postupu zodpovedá aj právny názor kasačného súdu vyslovený
v rozsudku sp. zn. 1Szak/1/2017, ktorý v odôvodnení výslovne uviedol, že: „V kontexte vyššie
citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach administratívneho zaistenia je
povinnosťou žalovaného obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny, do ktorej má byť štátny príslušník
tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto
skutočností potom žalovaný môže pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je dosiahnutie účelu
zaistenia aspoň potenciálne možné.“

41. V rámci preskúmavania rozhodnutí o zaistení najvyšší súdny orgán SR sa vo svojich jednotlivých
rozhodnutiach vyjadril aj k otázke skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom
štáte, do ktorého má byť zaistený žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp.
zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 11.01.2016), podľa ktorého za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu
cudzinca podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či
je krajina zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná
cudzinca prijať, pretože od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť
(realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia, a taktiež je povinnosťou
žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením
(odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto
rozhodnutia uzavrel, že bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať
jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o
prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné
realizovať.

42. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu
vyplýva, že žalovaný pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu splnenie vyššie uvedených podmienok
neskúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo
vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku.

43. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze III.
ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu
(v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať
štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a
slobôd, a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania
v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné
úradné vyšetrenie tvrdeného zlého zaobchádzania, pričom pojem „účinné“ zahŕňa predovšetkým atribúty
dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“

44. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o
absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach
v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil) za
účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru
a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.



45. Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu za situácie, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový
stav veci, teda nemal ani dostatok skutkových zistení na prijatie záveru o realizovateľnosti účelu zaistenia
žalobcu, nie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

46. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve
absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto
aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

47. Vzhľadom na opodstatnenosť žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v
súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho
súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) a e) Správneho súdneho poriadku
napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB7-148-014/2017-AV zo dňa 15.11.2017 zrušil.

48. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému,
aby žalobca Z. Z. R., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,



e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.