{"guid": "34601017-9f7b-438d-88e5-28021c5de2fe:59ee7645-2d2e-4a56-bc5c-64ef1e6c1f9b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1", "spisova_znacka": "6S/196/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/196/2012 z 9. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 9. júla 2014, sp. zn. 6S/196/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1", "identifikacne_cislo": "7012200815", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2014-07-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/59ee7645-2d2e-4a56-bc5c-64ef1e6c1f9b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/196/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200815
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200815.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu
JUDr. Evy Branovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu TOKAJSKÁ PLAVEBNÁ
SPOLOČNOSŤ SK, s.r.o., Ladmovce č. 170, IČO: 44 011 547, zast. advokátom JUDr. Pavlom
Gombosom, Moldavská cesta 21/A, 040 11 Košice, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná
č.63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020503/531736-991383/2012/5309
zo dňa 21.05.2012, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Žalobu    z a m i e t a .

Žalobcovi  právo na náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 16.07.2012 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.07.2012 sa
žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia  žalovaného č. 1020503/531736-991383/2012/5309 zo dňa
21.05.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/24621/11/Ric zo
dňa 05.10.2011. Prvostupňovým správnym  rozhodnutím vydaným podľa § 46 ods. 6 písm. b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010
v sume 12.141,95 eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť za toto zdaňovacie obdobie  v
sume 12.967,50 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole
č. I/332/15278-81967/Sat zo dňa 09.08.2011. Daňovú kontrolu vykonalo Daňové riaditeľstvo SR.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry č. 090710/B od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. za nákup 10.000 litrov tokajského
vína samorodného suchého ( základ dane v sume 54 000,- eur, DPH  v sume 10.260,-- eur ) a
dodávateľskej faktúry č. 080710/R od dodávateľa RTL-K, s.r.o. za nákup 20 300 kusov drevených kolíkov
3x5x110 ( základ dane v sume 78.155,-- eur, DPH v sume 14 849,45 Eur ).  Správca dane uviedol, že
žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi  nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej
hodnoty podľa § 49 ods.1,2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z., pretože nepreukázal reálne uskutočnenie
týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach.

Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru dokumentoval pohyb tovaru - tokajské
víno samorodné suché v spoločnostiach prepojených osobou G. H.. Tok tejto  komodity začínal u
fyzickej osoby p. G.K. H., cez spoločnosť Tokaj Furmint SK, Tokaj Muškát SK do spoločnosti BARAVIN,



s.r.o., ktorá bola dodávateľom žalobcu. Pretože tokajské víno samorodné suché ako víno s chráneným
označením pôvodu podlieha certifikácii a na trh ho možno uvádzať, iba ak získa certifikát, v rámci daňovej
kontroly bol požiadaný o súčinnosť Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky v Bratislave.
Ďalej boli vyzvaní všetci registrovaní výrobcovia tokajského vína na poskytnutie informácií, či pán G.
H. E.. ako fyzická osoba podnikateľ, konateľ alebo spolu spoločník  bol ich obchodným partnerom a
predával, resp. nakupoval od nich ako dodávateľov akékoľvek tokajské víno. Registrovaných výrobcov
tokajského vína bolo 21, z toho dve spoločnosti boli prepojené osobou G. H. E.. - GALAFRUIT&CO, s.r.o.
( za roky 2007 až 2010 spoločnosť nehlásila žiadne zásoby tokajského vína) a Tokajská spoločnosť
Viničky, s.r.o. (k 30.11.2005 spoločnosť evidovala zásoby 300 litrov certifikovaného tokajského vína
samorodného suchého).  Za obdobie roku 2005 až 2010 bolo v personálne a ekonomicky prepojených
spoločnostiach osobou G. H. st. certifikovaných iba 300 litrov zásob tokajského vína samorodného
suchého, pričom zaregistrovaní výrobcovia tokajského vína mali v rokoch 2005 až 2010 zatriedených
do kategórie Tokajské víno samorodné suché iba 109.300 litrov. Vykazované objemy fakturovaného
tokajského vína samorodného  suchého v roku 2010 boli jednoznačne spochybnené, pretože celková
certifikovaná  produkcia tokajského vína samorodného suchého v celej Tokajskej oblasti za roky 2005
až 2010 nedosahovala deklarované množstvo, ktoré bolo fakturované v roku 2009 až 2010 daňovými
subjektami prepojenými osobou G. H.. Obchodované množstvá tokajského vína samorodného suchého
nemohli pochádzať ani z dovozu, lebo žiadosť o udelenie povolenia na dovoz tokajského vína do
Tokajskej vinohradníckej  oblasti bola v rokoch 2008 až 2010 ohlásená len  jednému subjektu, ktorého
konateľom bol G.  H. st., a to spoločnosti Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o. v celkovom objeme 6500
kg hrozna a 37 100 litrov  tokajského vína. Podstatná väčšina oslovených registrovaných výrobcov
tokajského vína nepotvrdila spoluprácu s G. H. st. a jeho spoločnosťami. Tokajské víno samorodné
suché nemohlo byť nakúpené od výrobcu tokajského vína samorodného suchého. V rámci daňovej
kontroly bolo zistené, že žalobca využíval ako skladové priestory budovu skladu ovocia v Areáli Veľaty
v obci Luhyňa č.61, ktorú mal prenajatú od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o. (spoločnosť
personálne a ekonomicky prepojená osobou G. H. st.). Tieto skladové priestory boli využívané na
skladovanie tokajského vína samorodného suchého, ale aj jablčného vína. Celková kapacita  nádrží
nachádzajúcich sa v sklade podľa vyjadrenia  a náčrtu G. H. ( zápisnica o miestnom zisťovaní zo dňa
1.2.2011 ) a podľa objemov jednotlivých nádrží uvedených na nákrese je 676 600 litrov.  Spoločnosť
TOKAJ MUŠKÁT, s.r.o. mala  mať podľa skladovej evidencie v marci 2010 uskladnených 2 453
320 litrov (1 429 560 litrov tokajského samorodného suchého vína a 1 023 760 litrov jablčného
vína, čo nezodpovedalo tvrdeniu G. H. o kapacite skladu. Preto kontrolná skupina dospela k záveru,
že spoločnosť TOKAJ MUŠKÁT, s.r.o. nemohla nakúpiť fakturované množstvo tovaru, keďže takéto
množstvo tokajského samorodného suchého vína nebolo vyprodukované v celej tokajskej oblasti a
zároveň  nebolo možné uskladniť dané množstvo tokajského samorodného suchého vína a ani jablčného
vína, v roku 2009 aj biošťavy. Keďže spoločnosť TOKAJ MUŠKÁT, s.r.o. nemohla nakúpiť fakturované
množstvo tovaru, nemohla ho ďalej predať dodávateľovi žalobcu - spoločnosti BARAVIN, s.r.o. Preto
dospela k záveru, že uvedené množstvo 10 000 litrov tokajského vína samorodného suchého nebolo
vyrobené, a teda nemohlo byť dodané ani žalobcovi, ktorý fakturované  množstvo nemohol prijať.

Správca dane k dodávateľskej faktúre č. 080710/R uviedol, že žalobca obchodoval  v zdaňovacom
období júl 2010 s drevenými kolíkmi. Do zápisnice zo dňa 21.12.2010 konateľ žalobcu G. H. uviedol,
že kolíky sú umiestnené v Strede nad Bodrogom a sú premiestňované - prenášané strojom MANITOU
a vyrába ich spoločnosť  DREVO SK, s.r.o. a spoločnosť JOMADO, s.r.o. Podľa zistení správcu
dane  uvedených v dodatočnom platobnom výmere, preverovaný tovar sa pohyboval v spoločnostiach
prepojených osobou G. H., či už na strane dodávateľa alebo odberateľa. Kontrolná skupina preverila
skladovú kartu zásob fyzickej osoby G. H. - VENIKOM, s.r.o., a to z dôvodu, že len G. H. - VENIKOM,
s.r.o. vyskladňoval drevené kolíky ďalším spoločnostiam personálne prepojených osobou G. H..
Počiatočný stav drevených kolíkov k 01.01.2010 podľa skladovej karty bol 2 308 700 kusov. Príjem na
sklad nebol zistený, len výdaj v množstve 4 260 100 kusov ( stav k 5.8.2010 ) spoločnostiam VEMADO,
s.r.o., JOMADO, s.r.o., DREVO SK, s.r.o., TOKAJ FURMINT, s.r.o. a iným spoločnostiam prepojených
osobou G. H.. Správca dane prepočtom zistil, že fyzická osoba G. H.  - VENIKOM, s.r.o. by podľa
skladovej karty k 01.01.2010 mal mať 2 308 700 kusov, t.j. 3 299 kusov paliet (rozmer asi 1,1x1,1x1
meter, pričom na palete je 700 kusov kolíkov).  Toto množstvo fyzická osoba G. H. mal mať uložené na
prenajatej ploche 400 m 2, čo je priestor 20x20 metrov do výšky 8 metrov, resp. do výšky 8 paliet na
celej ploche 20x20 metrov bez vynechania priestoru na cestu, po ktorej by sa pohyboval vysokozdvižný
vozík. Konateľ žalobcu G. H. bol vyzvaný, aby predložil preukaz obsluhy stavebného stroja. Evidenciu



preukazov vedie Ústav vzdelávania služieb, s.r.o. Bratislava. G. H. takýto preukaz nepredložil, a preto pri
práci porušoval pravidlá bezpečnosti práce (vyhláška č.77/1965 Z.z.). Drevo - guľatinu smrek na výrobu
drevených kolíkov nakupoval iba G. H. - VENIKOM, s.r.o. od fyzickej osoby W. W. - FUFRA, Poľná 15,
Kežmarok. Miestom vykládky mal byť sklad Streda nad Bodrogom, Hlavná 600. Kontrolná skupina v
priestore tohto areálu skúmala aj odber elektrickej energie súvisiaci s prácou  píly a drevoobrábacích
strojov, pričom zistila, že za elektrickú energiu platila iná spoločnosť, a to spoločnosť DREVOBAL, a.s. Z
predložených faktúr za elektrickú energiu za toto odberné miesto bolo  zistené,  že odber bol realizovaný
iba do mája 2010 a následne bol ukončený. Za rok 2010 bol zistený odber elektriny iba v rozsahu jednej
pätiny oproti roku 2009.

Kontrolná  skupina zistila, že  G. H. mal drevené kolíky používať len ako tovar, ktorý predával výlučne
medzi spoločnosťami prepojenými personálne jeho  osobou.  Kontrolná skupina z dostupných údajov
u fyzickej osoby G. H. - VENIKOM, s.r.o. zistila, že p. G. H. vo svojom účtovníctve neúčtoval o
žiadnych výdavkoch  ovplyvňujúcich základ dane z príjmov, ktoré by preukazovali, že u tohto podnikateľa
prebieha výroba drevených kolíkov. Menovaný nemal žiadnych zamestnancov ani nebol účtovaný
prenájom pracovnej sily, neevidoval žiadne dodávateľské faktúry za energie, ani za prepravu. Správca
dane zistil, že  tovar nebol prepravovaný, ale preložený v rámci areálu spoločnosti DREVO SK, s.r.o.
Manipulácia ako aj ostatné práce mali byť vykonávané pracovníkmi spoločnosti JOMADO, s.r.o. na
základe zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou DREVO SK, s.r.o. a JOMADO, s.r.o. G. H. nepreukázal
uvedenú manipuláciu paliet s drevenými kolíkmi z jedného skladového miesta na iné skladové miesto
tak, ako to vykazuje na  skladových kartách. Skladové priestory pre 30 až 40 firiem po 400 m2 na
jednu spoločnosť, neboli presne vyznačené, ani označené  názvami spoločnosti, preto nebolo jasné,
ktorej konkrétnej spoločnosti  patril ktorý konkrétny priestor. Nákup a predaj tovaru sa uskutočňoval v
skladových priestoroch bez prepravy a tovar sa uskladnil a naďalej neprekladal vôbec, ale k uloženému
tovaru sa prikladali len označenia - ľahko pripevniteľné tabuľky názvov rôznych spoločností p. G. H. podľa
toho, ktorá kontrolná skupina, ku ktorej spoločnosti mala umožnený vstup do priestoru skladu. V prípade
náhodného zisťovania bol vstup do areálu odmietnutý. Počas výkonu daňových kontrol bolo potvrdené,
že drevené kolíky boli obchodované len v rámci reťazca firiem prepojených osobou G. H. st., a  to buď v
rámci SR alebo dodaním do Maďarska, a to spoločnostiam,  ktorých konateľom je p. G. H. E.. Správca
dane vyhodnotil zistené skutočnosti a získané doklady tak, že p. G. H. predal všetku guľatinu smrek
od „jediného reálneho dodávateľa guľatiny“ G. H. - VENIKOM, s.r.o., z čoho vyplýva, že p. G. H. nemal
materiál na výrobu drevených výrobkov, a teda ani na výrobu drevených kolíkov. G. H. - VENIKOM,s.r.o.
na skladovej karte drevené kolíky k 31.12.2009 vykázal nulový zostatok, ale na skladovej karte drevené
kolíky (ten istý výrobok - tovar) k 01.01.2010 vykázal ako počiatočnú zásobu 2 308 700 kusov. G. H.
- VENIKOM, s.r.o.  v roku 2009 nemohol vyrobiť drevené kolíky v množstve uvedenom na účtovných
dokladoch a aj v skladovej evidencii, navyše skladová evidencia v roku 2010 u drevených kolíkov
nenadväzovala na skladovú evidenciu roku 2009, čo je zrejmé z vykazovania rozdielneho konečného
stavu k 31.12.2009 a počiatočnému stavu k 01.01.2010. Z toho vyplýva, že G. H. - VENIKOM, s.r.o. k
01.01.2010  nemohol vyrobiť a následne vykázať v počiatočnom stave drevené kolíky v počte 2 308 700
kusov. Preto spoločnosť RTL - K s.r.o.  nemohla dodať drevené kolíky vo fakturovanom počte 20 300
kusov pre žalobcu. Uvedené množstvo kolíkov nemohlo byť v celom reťazci skúmaných spoločností
vyrobené, a teda nemohlo byť ani dodané žalobcovi, ktorý deklarované množstvo nemohol prijať.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov.
Samotný fakt, že boli vystavené faktúry daňovým subjektom spoločnosťou BARAVIN, s.r.o. a
spoločnosťou RTL-K s.r.o., ktorými deklaroval dodanie tokajského vína samorodného suchého a tiež
drevených kolíkov pre žalobcu uvedenými dodávateľskými faktúrami ešte neznamená, že tovar bol
reálne dodaný  žalobcovi a že žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že deklarované dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, pričom k vecnému plneniu
nedošlo. Čisto umelý charakter plnení dokazuje aj právne, ekonomické a personálne prepojenie
medzi kontrolovanými spoločnosťami, ktorých jediným cieľom bolo zníženie daňového zaťaženia a
odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Žalobca nepreukázal splnenie zákonných
podmienok potrebných na uplatnenie si práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods.1 písm.a/ zákona
č. 222/2004 Z.z.



Správca dane ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobie júl 2010 ako platiteľ dane v podanom daňovom
priznaní deklaroval dodanie tovaru podľa § 8 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 68.250,- eur
a priznal daň zo zdaniteľných obchodov v tuzemsku v sume 12.967,50 eur na základe odberateľských
faktúr č. 090710/B a  080710/R. Reálnosť zdaniteľných obchodov z uvedených odberateľských faktúr
správca dane neuznal, žalobca je však podľa správcu dane povinný podľa § 69 a 71 ods.6 zákona č.
222/2004 Z.z. odviesť daň z dôvodu, že ju uviedol na faktúre. Preto správca ponechal daň, ktorú je
žalobca povinný odviesť, v sume uvedenej v podanom daňovom priznaní 12 967,50 Eur za zdaňovacie
obdobie júl 2010.

Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer správcu
dane zo dňa 05.10.2011. Zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane na základe daňovej
kontroly. Konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie nákupov už uvedených komodít
(tokajské víno samorodné suché  od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. a drevené kolíky  od dodávateľa RTL-K
s.r.o.). Žalovaný konštatoval, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na  odpočítanie dane podľa
§ 29 ods.8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty.
Ťažisko dôkazného bremena v daňovom konaní je na daňovom subjekte. Žalobca podľa žalovaného
nepreukázal samotnú realizáciu zdaniteľným obchodom medzi ním a spoločnosťami BARAVIN, s.r.o. a
RTL-K s.r.o., a to napriek tomu, že konateľom žalobcu bol G. H., ktorým bol podľa predložených faktúr aj
konateľom dodávateľských spoločností. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil dostatočné
dôkazy, ktoré by deklarovali dodávky tovarov a služieb, nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich
tvrdení o realizovaní obchodov v spoločnostiach prepojených osobou G. H..

Žalovaný reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorého ťažiskovým a vlastne jediným
dôkazom, na základe ktorého daňový úrad  určil žalobcovi daňovú povinnosť, je totožnosť osoby jeho
spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia
v kombinácii s neprimeraným  zaťažením tejto osoby a z toho vyplývajúceho znevýhodnenia oproti
daňovému orgánu. Žalovaný konštatoval, že G. H. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností (a zároveň podniká ako fyzická osoba), ktoré medzi sebou ako platitelia dane z
pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Správca dane z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia
skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k zisteniam, že p. G. H. st. bol oprávnený
konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských
zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou G. H. st. vystupoval menovaný ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v
hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti a zmenil iba
vlastníka, t.j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených osobou G. H. st.. Menovaný
v týchto spoločnostiach vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. Bol podľa jeho vlastného vyjadrenia  v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vyjadrenia predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole.

Žalovaný konštatoval, že daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových
subjektoch prepojených osobou G.Á. H., nepostupovali v rozpore  s právnymi predpismi. Cieľom tohto
postupu  bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie daňové orgány vytvorili tento stav ako to tvrdí
žalobca, ale žalobca sám tým, že zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností
prepojených jeho osobou) úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb,
služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou, mohli
poskytnúť informácie a doklady v krátkom časovom priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré im
prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov
takto personálne prepojených osobou G. H. st. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnenia
obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých
bol p. G. H. st. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú
spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento
reťazec spoločností. Tento postup bol v súlade so zásadou proporcionality, a preto tvrdenie žalobcu



o nadmernom zaťažení súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov, ktoré sú
prepojené personálne osobou konateľa, považuje za neopodstatnenú. Dospieť k cieľu sledovanému
daňovými orgánmi - zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu  daňovému subjektu
zo štátneho rozpočtu bolo možné len súbežným výkonom kontrolou v reťazci obchodných spoločností
personálne prepojených osobou G. H. st., ale nie samostatnými a izolovanými daňovými kontrolami
jednotlivých obchodných spoločností.

Žalobca nebol počas  daňovej kontroly zaťažovaný viac , ako to bolo nevyhnutné pre správny výkon
daňovej kontroly. S konateľom žalobcu boli vykonané ústne pojednávania dňa 10.11.2010 a 21.12.2010
a boli mu zaslané výzvy zo dňa 13.12.2010, 14.1.2011 a 7.2.2011, pričom žalobca na výzvy nereagoval
a nepredložil dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali oprávnenosť  uplatneného odpočítania dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že platiteľ dane pri uplatnení svojho nároku na odpočítanie  dane musí
jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od
konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, to znamená, že je preukázaná existencia
obojstranného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom tovaru. Túto
skutočnosť nemožno preukázať iba predložením faktúry.

Žalovaný reagoval aj na odvolaciu námietku  týkajúcu sa nesprávnej aplikácie § 71 ods.6 zákona o
dani z pridanej hodnoty a na námietku, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne
dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne
dávky nie je možné aplikovať  ustanovenie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Správa dane
konštatoval, že podľa článku 203 Smernice Rady 206/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento
článok je premietnutý aj do zákona o dani z pridanej hodnoty v ustanovení § 71 ods.6. V tomto prípade
žalobcovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu
platiteľ bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods.6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.
Žalobca vystavil odberateľské faktúry, na ktorých bez toho, aby dodal fakturovaný tovar, uviedol daň
z pridanej hodnoty, tieto odovzdal odberateľom, ktorým umožnil uplatniť si odpočítanie dane z týchto
faktúr. Správca dane by teda v zmysle citovaného rozsudku mohol daňovým subjektom priznanú daň z
pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t.j.
do uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým
by bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania žalobcu bolo dosahovanie zisku.
Spoločnosti personálne prepojené osobou G. H. E..  pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru
(vystavením faktúry bez uskutočnenia dodania) vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri
posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javila ako  skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej
štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu (celková hodnota nákupu
prevyšovala hodnotu predaja).

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady k
daňovej kontrole za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane
na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca
spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených p. G. H.
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok. Žalobca
namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho
protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Zaistenie
dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť  bezprostredne po ňom spísaná
zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný
poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná p. K. M.,  ktorá pre daňový subjekt spracovala účtovníctvo,
ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o predmetnom úkone. Súčasnej



konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou
stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu p. G. H..

Nemožnosť si splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie
zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária Kolesár
a partneri, s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do
dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou neboli
vydané odovzdané podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods.1,3 a § 46 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb.  Podľa žalobcu
odôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia  a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992
Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,
v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť
žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa
žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. G. H. boli aj stovky
výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. G. H. ako osoby
nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto
skutočnosti je aj napr. fakt, že 30.03.2010 bolo p. G. H. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej
kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených  jeho osobou. V septembri 2009 sa
u subjektov personálne prepojených  p. G. H. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo
bez ďalšieho nepreukazuje,  že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. P. G. H. v súlade s článkom 2 ods.3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda  skutočnosť, že  p. G. H. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch ( vodné,
stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá
vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže p. G. H. riadil
ako štatutárny  zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto
spoločností bola osobitne odberateľom  telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne
ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto
podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval
prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je
možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukázaním na rozsudok súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca uviedol,
že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že hlavným cieľom



predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu
možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že p. G. H. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe.
Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené  osobou p. G. H. sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi ako aj od osôb, prostredníctvom
ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej
činnosti spoločnosti personálne prepojených p. G. H., ale tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu
sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za  preukázaný a ani riadne odôvodnený  záver správcu
dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril p. G. H. podmienky, na základe ktorých získal
neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem
realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti boli následne investované do zveľaďovania
spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o
účtovnú stratu (spôsobenú napr. podpismi nadobudnutého majetku).  Napokon žalobca vytýkal správcovi
dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 3.12.2012 navrhol žalobu zamietnuť. Konštatoval, že daňová
kontrola bola u žalobcu začatá 30.9.2010 a ukončená 28.09.2011. Žalobca v rámci kontroly nepredložil
všetky požadované doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 10.09.2010 ako
aj v zmysle výziev na predloženie dokladov a podanie písomného vyjadrenia ku skutočnostiam,  ktoré
boli obsahom už uvedených výziev. Na splnenie tejto povinnosti mal v priebehu daňovej kontroly žalobca
dostatočný časový priestor, pretože konateľ žalobcu G.Á. H. bol vzatý do väzby 01.03.2011 a posledná
výzva bola žalobcovi doručená 22.02.2011, t.j. pred jeho vzatím do väzby. Vzatie G. H. do väzby nie
je dôvodom, aby nemohol reagovať na výzvy kontrolnej skupiny a podávať požadované vyjadrenia
a vysvetlenia týkajúce sa deklarovaných obchodov. Daňové orgány nezodpovedajú za porušenie
povinnosti  vyplývajúcich  z právneho  vzťahu uzatvorených medzi žalobcom a advokátskou kanceláriou
Kolesár a partner, s.r.o. a tiež za postup orgánov činných v trestnom konaní. Tieto skutočnosti nemajú
vplyv na plnenie povinnosti žalobcu vyplývajúcich pre neho zo zákona č. 222/2004 Z.z. a zákona č.
511/1992 Zb.

Žalovaný ako nedôvodnú hodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej žalovaný pri svojom rozhodovaní
nerešpektoval ustanovenie § 30 ods.3 a § 408 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného
zodpovedalo ustanoveniu § 30 ods.3 citovaného zákona, pričom žalovaný ako odvolací orgán sa
vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní tak, ako tomu ukladá  ustanovenie § 48 ods.6
citovaného zákona.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej došlo v daňovom konaní k porušeniu
princípu proporcionality  a k neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu žalobcu. Jednou z foriem
realizácie úloh orgánov daňovej správy je aj výkon daňovej kontroly upravený v ustanovení § 15 zákona
č. 511/1992 Zb. U platiteľov dane z pridanej hodnoty je jedným z dôvodov na vykonanie daňovej
kontroly aj vykazovanie vysokých nadmerných odpočtov v daňových priznaniach. Spoločnosti majetkovo
a personálne prepojených osobou G. H. pravidelne vykazovali v daňových priznaniach nadmerný
odpočet (správca dane bol  povinný tento nadmerný odpočet daňovému subjektu vrátiť), preto u týchto
spoločností správca dane vykonal  kontroly zamerané na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu. Vzhľadom na skutočnosť, že  p. G. H. bol konateľom, prípadne splnomocneným
zástupcom vo viacerých spoločnostiach (viac ako 50), pričom za každú spoločnosť konal sám, a to nielen
ako konateľ, ale zabezpečoval realizáciu obchodných operácií v rámci celého reťazca, pre splnenie
účelu kontroly v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane vykonal súbežne viaceré kontroly.
Pri výkone týchto kontrol správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 15 citovaného zákona
a umožnil v rámci kontroly uplatniť práva žalobcu upravené v odstavci 5 tohto ustanovenia. Žalobcovi
bola daná možnosť  plniť si svoje  dôkazné povinnosti vyplývajúce pre neho z ustanovenia § 15
ods.6 citovaného zákona. Nebolo zámerom správcu dane zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne



prepojené  osobou p. G. H. vyžadovaním veľkého počtu dokladov, ale zámerom správcu dane ako aj
jeho  povinnosťou bolo dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, boli
zistené čo najúplnejšie. Do situácie, na ktorú žalobca poukazuje v žalobe (maximálne zaťaženie žalobcu)
sa daňový subjekt dostal sám založením väčšieho množstva spoločností, pričom v každej z týchto
spoločností bol konateľom a z titulu tohto postavenia prevzal na seba aj povinnosť  predkladať dôkazné
prostriedky za jednotlivé spoločnosti ako aj vykonávať všetky procesné úkony voči správcovi dane.
Daňové orgány neupierajú daňovému subjektu možnosť  vykonávať podnikateľskú činnosť touto formou,
ale pri takejto forme podnikania  je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou
účtovnou jednotkou,  si tieto povinnosti aj plnila. G. H. mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak,
aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť inštitút splnomocneného zástupcu.

Žalovaný neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej ťažiskovým a jediným dôkazom, na
ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa
v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Z odôvodnenia
dodatočného platobného výmeru ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že kontrolná skupina v
rámci kontroly vykonala rozsiahle dokazovanie zamerané na preverenie dodania tokajského vína
samorodného suchého od spoločnosti BARAVIN, s.r.o. a dodania drevených kolíkov spoločnosti RTL-
K s.r.o. V tomto prípade to bol žalobca, ktorý  neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepredložil
požadované doklady v zmysle už uvedených výziev, obsahom ktorých bola požiadavka o predloženie
dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť fakturovaných obchodov ako aj písomné vysvetlenie k
uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr.  išlo pritom o konkrétne skutočnosti,
ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach (výroba,
dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodnými komoditami). Existencia samotnej faktúry
ešte nedeklaruje, že došlo k dodávke tovaru, ktorý bol jej predmetom.

Žalovaný reagoval aj na žalobné námietky, podľa ktorých daňový subjekt  nemusí za určité
zdaňovacie obdobie  dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, neúčtovanie režijných nákladov
neznamená, že daňový subjekt žiadnu činnosť reálne nevykonáva. Žalovaný uviedol, že zistenia z
vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených osobou p. G. H. preukázali, že účelom
obchodných transakcií realizovaných medzi týmito spoločnosťami nie je dosiahnutie zisku v zmysle §
2 ods.1 Obchodného zákonníka. Žalobca ako aj jeho obchodný partneri v kontrolovanom zdaňovacom
období ako aj v ostatných rokoch v daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty vykazovali len
nadmerné odpočty a na dani z príjmu právnických osôb straty, hoci ich tržby rástli. Žalobcovi v súvislosti s
deklarovanou ekonomickou  činnosťou režijné náklady  vôbec nevznikali (odpoveď dodávateľov energie,
vody, plynu, nezamestnávanie zamestnancov, neexistencia mzdových nákladov).

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok uvedených
v § 25Of ods.2 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi
spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 si žalobca
uplatnil odpočítanie dane v sume 25.109,45 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty si
žalobca uplatnil z dodávateľských faktúr č. 090710/B a č. 080710/R od dodávateľov BARAVIN, s.r.o.
za dodávku 10 000 litrov tokajského vína samorodného suchého a dodávku 20 300 kusov drevených
kolíkov od dodávateľa  RTL-K s.r.o. Súčasne v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v
sume 12.967,50 eur.

Výzvami zo dňa 13.12.2010, 14.01.2011 a 7.02.2011, ktoré bolo doručené žalobcovi v dňoch uvedených
v dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 05.10.2011, bol žalobca
vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a podanie
vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal  žiadne
vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ Košice v
liste č. ČVS: PPZ-152/BPK-V-2010 z 23.12.2011 oznámilo konateľke žalobcu N. R., že v dňoch



01.03.2011 a 02.03.2011 boli vykonané domové prehliadky v spoločnostiach, ktorých konateľom bol G.
H.. Na uvedených prehliadkach boli prítomní zamestnanci spoločnosti, ktorí  podpisovali zápisnice z
vykonaných prehliadok a kópie týchto zápisníc prevzali. Zápisnice boli taktiež odovzdané obvinenému
G. H. a v tom čase zvoleným obhajcom.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2001 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/2002 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty v zdaňovacom období júl 2010 v sume 25.109,45 eur na základe dodávateľských
faktúr od dodávateľov BARAVIN, s.r.o. a RTL-K s.r.o. Takisto v súlade so zákonom správca dane
ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal v daňovom priznaní ako vlastnú daňovú
povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v
podanom daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
ako aj pokladničné doklady vystavoval p. G. H. st.,  ktorý bol konateľom žalobcu  ako aj dodávateľov -
obchodných spoločností BARAVIN, s.r.o. a RTL-K s.r.o. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a
žalovaného, že  posudzované plnenia a transakcie týkajúce sa komodít uvedených v sporných faktúrach
nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných
prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť,  pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal
vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne prepojených osobou p. G. H.  boli
zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá 30.9.2010. Vtedajší konateľ žalobcu p. G. H. st.
bol vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa žalobcu do väzby mal žalobca
dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných zdaniteľných obchodov. Konateľ
žalobcu bol výzvami zo dňa 13.12.2010, 14.01.2011 a 7.02.2011, t.j. do jeho vzatia do väzby, opakovane
vyzývaný na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení sporných zdaniteľných obchodov. Na tieto výzvy



kontrolného orgánu realizujúceho výkon daňovej kontroly žalobca nereagoval, preto možno súhlasiť
s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol ukrátený na svojich
právach uvedených v ustanovení § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

Nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/
zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s
poukázaním na nesplnenie si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim
zastupovaním v daňovom konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri,
s.r.o., Púpavová 61, Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym  vzťahom, ktorý priamo
nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným
daňovým subjektom (žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb.  ako normu verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa  nerešpektovania ustanovení v § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto
konaní nie je oprávnený  posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Naviac už z uvedeného listu vyšetrovateľa policajného zboru zo dňa 23.12.2011
vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti, obvinenému
G. H. a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií  požadovaných terajšou konateľkou žalobcu orgánmi
polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, pretože
terajšia konateľka žalobcu žiadala o poskytnutie tejto informácie už po ukončení daňovej kontroly
(daňová kontrola bola ukončená dňom 28.09.2011).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné  a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona č.
511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje podrobné konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval  z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa žalovaný podrobne vyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol G. H. st., vytvorili zamestnanci  správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol  reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu  znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná  v rozhodovacej praxi súdneho  dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS  3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým  znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.



Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť  znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený.  Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality  zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS  67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia  naliehavej spoločenskej  potreby a primerane  (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou  je, že G. H. st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ  žalobcu  G. H. st. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami  týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol G. H. st. bol dostatočne zdôvodnený v dodatočnom platobnom výmere
správcu dane ako aj v rozhodnutí žalovaného.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať  nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené
osobou konateľa. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových
subjektov takto personálne prepojených  osobou G. H. st. žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili.
Reálnosť uskutočnených  obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru  v reťazci
spoločnosti, v ktorých G. H. st.  bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných  spoločností,
v ktorej je G. H. st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto
účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom
kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou G. H. st., ale nie samostatnými
izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

G. H. st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty  môže byť dôvodnosť
uplatnených  nárokov predmetov daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto
daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie.



Nemožno preto akceptovať   námietku týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových
kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. G. H. st.  Veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených  osobou G. H. st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. G. H. st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť G. H.
st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu vykonali
veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam. Žalobca
nakúpil tovary  v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný svoj záver
o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení  nevyvodil iba zo skutočností, že žalobca
neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.). Týmito
zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával  aktívnu podnikateľskú činnosť,
ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené p. G. H.
st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú  v záujme získania
daňových výhod - čerpania nadmerných odpočtov. Tieto závery správcu dane ako aj žalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali  reálnosť predmetných
plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru
súdu neadekvátna,  pretože konateľ žalobcu G. H. st. je konateľom vo všetkých svojich obchodných
spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto objektívne
musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Úvahy žalovaného v skutočnosti, že p. G. H. st. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú plne
odôvodnené za situácie, keď p. G. H. st., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne sám uzatváral
obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom, dodanie tovaru fakturoval, uhrádzal a
prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti spojené s
podnikaním.  Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi,
ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. G. H. st..

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a
nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou
G. H. st. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených  osobou p. H. preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločností nevznikali režijné náklady.

Pretože rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa  § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).

Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne  rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}