Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/705/2014 z 12. 4. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. apríla 2015, sp. zn. 23Co/705/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204338.1
Krajský súd Trnava | 23Co/705/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113204338.1 | 2015-04-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d99c3cfe-0c4b-4b7c-976d-12be9c7a0278
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204338.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/705/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204338
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204338.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov
senátu JUDr. Daša Kontríková a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811
09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody
175 eur a nemajetkovej ujmy 387,24 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č.k. 16C/146/2013- 84 zo dňa 11. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa   p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa   n e p r i z n á v a   náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby súd určil medzitýmnym rozsudkom,
že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3250020
dlžníkom (povinným) P. A., nar. XX.XX.XXXX  (po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 198/2005) v zákonom stanovenej lehote a aby rozhodol rozsudkom, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 175 eur, z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 387,24 eur a náhradu trov konania. Vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že návrh
nebol podaný dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej domáhal v zmysle § 15 ods.
1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu
škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po
uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, návrh tak súd nepovažoval
za predčasný. Žalobca sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z
akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd z vykonaného
dokazovania zistil, že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného,
doručený Exekútorskému úradu Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi dňa 28.07.2005, pričom žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 02.08.2005. Žiadny návrh na zmenu súdneho
exekútora sa v predmetnom spise nenachádzal a Okresný súd Senica rozhodol dňa 29.04.2011 o
návrhu súdneho exekútora tak, že exekúciu zastavil z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na
úhradu trov exekúcie. Exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, nakoľko v spise sa žiadny návrh na zmenu súdneho
exekútora nenachádzal, ktorú skutočnosť oznámil súd žalobcovi spolu s predvolaním na pojednávanie
a žalobca sa žiadnym spôsobom k tejto skutočnosti nevyjadril a ani nenavrhol žiadnym spôsobom



doplniť dokazovanie, ani žiadny návrh na zmenu súdneho exekútora súdu nepredložil. Žalobca tvrdil,
že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 225 dní, avšak žiadnym spôsobom tieto tvrdenia
nepreukázal. Súd i napriek vyššie uvedenému považuje za potrebné uviesť, že v exekučnom konaní
v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný
exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody
a jej výšku. Žalobca nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje, sú
hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré
spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených
so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej
sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS,
udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.
Žalobca mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu
pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými
exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie
sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu
je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade
by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať
predmetný nárok. Súd  má za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody.
Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním
exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil
svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné
zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Ako už bolo konštatované,
majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení
konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy. Žalobca nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu
k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom,
konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné
uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu.
Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba,
pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval
a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany
súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok
prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a aj z toho, či
sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné,
aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal
možnosť zjednať nápravu. Skutočnosť, že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní
oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva,
preto žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť  povahu a predmet konania, v ktorom malo
k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu
a povedomí, ktoré je okolo žalobcu s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje súd za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.  Žalobca teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za nemajetkovú ujmu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania



porušenia práva. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej
praxe nie je v súlade s dobrými mravmi. V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k
uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009
- o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadny návrh na zmenu súdneho exekútora  sa
v spise nenachádza, a preto sa súd vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal. Vzhľadom na
vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď ani žiadny návrh na zmenu súdneho exekútora
sa v spise nenachádzal, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa žalobcu v tom,
že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie
základných zákonných podmienok, preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. Súd rozhodol o náhrade
trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešnej žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa
žalobcu účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite  veci  na základe
(a s použitím)  „inšpirácie“  novou  právnou  úpravou  obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., pričom nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 ods. l
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po tom, čo zistil, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný
(§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3 : 0, t. j. jednohlasne (§ 3 ods. 9
posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:



Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 7Er/346/2005 súd zistil, že dňa 02.08.2005
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného: žalobcu, proti povinnému, pre vymoženie pohľadávky 36.000,- Sk s príslušenstvom.
Okresný súd Senica poveril dňa 25.08.2005 vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana
Šteinera, so sídlom exekútorského úradu Nové Mesto nad Váhom (poverenie číslo 5205 017122*).
Dňa 28.09.2010 bol doručený Okresnému súdu Senica návrh na zastavenie exekučného konania
pre objektívnu nemajetnosť povinného a dňa 07.10.2010 vyúčtované trovy exekučného konania.
Okresný súd Senica Uznesením č.k. 7Er/346/2005 - 21 zo dňa 29.04.2011 exekúciu zastavil z dôvodu
nemajetnosti povinného a rozhodol aj o náhrade trov exekúcie. V spise sa žiadny návrh na zmenu
súdneho exekútora nenachádzal.

Žalobca sa svojim návrhom domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Súčasne sa domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej
škody a z titulu nemajetkovej ujmy. Škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu žalobca vyčíslil
výpočtom - alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu
na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660 eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55 eur
za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného
súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu
úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom, za škodu tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2  zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.



Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d) zákona  č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená



oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre
exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je
povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie
exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda
možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15-tich
dní odo dňa doručenia žiadosti. Správne je tvrdenie žalovanej, že nesprávny úradný postup nespočíva
v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako bolo uvedené vyššie, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená
nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobca domáha.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a
sčasti zmätočné. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. „inšpirovanej“
ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z. z. odvolací súd uvádza, že namietanú
retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyvodiť. Súd prvého stupňa správne
aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z. z.. Zmätočná je námietka žalobcu, že súd prvého
stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty - tento názor
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza. Zmätočný je aj poukaz na zamietnutie návrhu
na znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa - tento návrh žalobcu z obsahu spisu nevyplýva. Z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií
dĺžky súdnych konaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa     § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia § 224 ods. 1  O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej, ktorá si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila,
preto jej neboli odvolacím súdom priznané.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.