Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/44/2018 z 21. 3. 2018
Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 21. marca 2018, sp. zn. 8CoP/44/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1
Krajský súd Košice | 8CoP/44/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1 | 2018-03-21 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/588eb64f-ffa2-486e-bb2f-7052a04c00d4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/44/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117221594
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7117221594.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej vo veci starostlivosti súdu o maloletého
D. Q. nar. XX.XX.XXXX bytom t.č. na ul. U.. F.. W. č. XX v V.e zastúpeného kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, soc. vecí a rodiny v Prešove dieťaťa rodičov otca U. Q. nar. X.X.XXXX bývajúci Y. W..
F., V. X, D. Y. zastúpený AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o. so sídlom na Kmeťovej ul. 26 v
Košiciach a matky Q. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na ul. U.. F.. W. č. XX v V.e zastúpená JUDr. Lýdiou
Farbakyovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Prešove na Floriánovej č. 12 v konaní
o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného
súdu Košice I č.k. 11P/129/2017-102 z 9.10.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie nariadil napadnutým uznesením návrat maloletého D. Q. nar. XX.XX.XXXX
do miesta obvyklého pobytu do Cyperskej republiky. Matke uložil povinnosť  zabezpečiť navrátenie
maloletého dieťaťa do 15. dní odo dňa právoplatnosti uznesenia s tým, že v prípade, ak matka v súlade
s touto povinnosťou maloleté dieťa nevráti do Cyperskej republiky, je  povinná  odovzdať maloleté dieťa
otcovi po uplynutí tejto lehoty. O trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo
na ich náhradu.

2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého s návrhom, aby odvolací
súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkla konajúcemu
súdu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá
mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci a zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Vyslovila presvedčenie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala predovšetkým na článok 13 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, kedy justičný alebo správny orgán
dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá
nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo ho skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.



Poukázala na ďalšie ustanovenia predmetného článku Dohovoru, kedy justičný alebo správny  orgán
môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahol vek
a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory a tiež na článok 20 Dohovoru, kedy návrat
dieťaťa možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných
slobôd dožiadaného štátu. Poukázala na správu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove.
Kolízny opatrovník vykonal šetrenie v rodine mal. dieťaťa a jeho matky a konštatoval, že medzi matkou
a mal. synom je vytvorená veľmi citová väzba, maloletý je veľmi bystré a inteligentné dieťa, navštevuje
materskú škôlku a od 2.2.2017 má trvalý pobyt v V. na ul. U.. F.. W. č. XX. Matka zdôraznila, že konajúci
súd na túto správu neprihliadol, ani ju dostatočne nevyhodnotil. Uviedla, že dôvodom odchodu z Cypru
boli neustále fyzické útoky, ponižovanie, osočovanie zo strany manžela. Dňa 26.4.2017 pricestovala
spoločne s dieťaťom na Slovensko, čo vedel aj jej manžel, pretože ich priviedol na letisko a udelil
slovný súhlas policajtovi za účelom vycestovania jeho manželky a syna. Zdôraznila, že skutočným
dôvodom odchodu zo spoločnej domácnosti na Cypre boli predovšetkým fyzické a slovné útoky zo strany
manžela, dôsledkom čoho bolo jej rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko. Dňa 16.6.2017 podala trestné
oznámenie na príslušné policajné oddelenie v Prešove, ktoré bolo dňa 17.8.2017 odstúpené Okresnou
prokuratúrou Prešov na Ministerstvo spravodlivosti na Cypre. K odôvodneniu súdu prvej inštancie v
rozhodnutí, kde uviedol, že matka vzhľadom na svoje rozhodnutie uzatvoriť manželstvo s občanom
Cypru mohla vedieť, že bude musieť sa prispôsobiť podmienkam života v zahraničí, konkrétne v tejto
krajine, matka uviedla, že v ich prípade nejde o problémy krajiny, v ktorej žije, pretože Cyprus je členský
štát Európskej únie a signatár Dohovoru, ale problematickým bol jej manžel, nie krajina. Poukázala aj
na vyjadrenie špecializovaného zariadenia Q. OZ, ktoré má udelenú akreditáciu  Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR na poskytovanie krízového a špecializovaného sociálneho poradenstva, na
ktoré takisto konajúci súd neprihliadal. Konajúci súd neprihliadal ani na správu zo Súkromnej materskej
škôlky A., ktorú navštevuje maloletý od 2.9.2017. Z tejto správy je zrejmé, že adaptácia dieťaťa na
prostredie prebehla bezproblémovo, dieťa je vyrovnané, šťastné, v kolektíve si vytvoril priateľské putá.
Matka uviedla, že napadnuté uznesenie považuje za tendenčné a takto hodnotí aj konanie, ktoré mu
predchádzalo. Uviedla, že má výhrady proti použitiu slova „únos dieťaťa“ v súvislosti s jej konaním.
Uviedla, že pri odchode z Cypru nemala v úmysle ostať v svojom rodisku, odchádzala fakticky len na
dovolenku k svojej matke, tak ako aj dovtedy už viackrát. K tomuto rozhodnutiu dospela až po zistení, že
sa tu maloletý cíti spokojný a šťastný. Vyslovila presvedčenie, že konajúci súd pochybil aj v tom zmysle,
že nevypočul mal. dieťa, je si vedomá, že je len vo veku 4 rokov, ale napriek tomu vníma a uvedomuje
si skutočnosti, ktoré sa okolo neho dejú, aj samého seba, svoje pocity a nálady.

3. K odvolaniu matky sa písomne vyjadril kolízny opatrovník. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu. Poukázal predovšetkým na silné rodinné zázemie a
vzťahy, ktoré si na Slovensku matka s D. vybudovali a ktoré sú nepochybne podstatným faktorom,
ktorý vplýva pozitívne na rozvoj mal. dieťaťa. Starostlivosť matky o mal. dieťa  vyhodnotil veľmi kladne,
matka je obetavá, synovi zabezpečí všetky potreby, v jej starostlivosti o dieťa neboli zistené žiadne
nedostatky. S rešpektovaním medzinárodných právnych úprav kolízny opatrovník dal do pozornosti
predovšetkým silnú citovú väzbu mal. dieťaťa na matku a taktiež prebiehajúce trestné konanie voči osobe
otca. Maloletý pri návšteve veľmi kladne popísal prostredie, v ktorom vyrastá, sociálne väzby s rodinou
a širším sociálnym prostredím v škôlke, kde trávi čas.

4. K odvolaniu matky podal písomné vyjadrenie otec mal. dieťaťa. Poukázal na podstatu vyjadrenia
matky mal. dieťaťa, ktorá neustále upriamuje pozornosť vo svojom vyjadrení aj odvolaní na článok 13
Haagskeho dohovoru, podľa ktorého „bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže , že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo, ho skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestňovaním alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie“.
Otec v odvolaní  vyslovil presvedčenie, že matka doposiaľ relevantne nepreukázala ani jedno zo
svojich tvrdení, preto je použitie týchto ustanovení vylúčené, nakoľko predpokladom na nenariadenie
návratu maloletého je preukázanie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na rozporuplnú výpoveď matky
v súvislosti s časovými intervalmi, v ktorých údajne dochádzalo k psychickému a fyzickému násiliu voči
jej osobe otcom dieťaťa. Ide predovšetkým o rozpor vo výpovedi matky pred súdom a tým čo uviedla



v trestnom oznámení podanom na OR PZ v Prešove. Vo výpovedi pred súdom uviedla, že k údajnému
fyzickému násiliu zo strany otca voči matke dochádzalo raz mesačne a psychickým útokom denne,
pričom v trestnom oznámení uviedla, že k fyzickému násiliu zo strany otca malo dôjsť celkom trikrát za
celé obdobie, kedy spolu žili. Má preto za zrejmé, že tvrdenie odporkyne v súvislosti s údajným fyzickým
a psychickým násilím je ťažko uveriteľné a nedôveryhodné. Vyslovil presvedčenie, že ujma, ktorá je
relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nemôže
byť len bežná, ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou
nie sú ale napr. samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu
na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať
vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší
dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru
neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie
alebo šťastnejšie, rozhodnejšie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom
štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom. Zdôraznil, že únosom dieťaťa je nastolený protiprávny stav,
ktorého ďalšia existencia nesmie byť podporovaná. Dieťa je pri únose vytrhnuté z prostredia, v ktorom
sa dovtedy nachádzalo a prechod do iného prostredia môže byť preň aj traumatizujúci. Na druhej strane
si ale dieťa spravidla rýchlo zvykne na nové situácie, ľudí a prostredie. Čím viac sa predlžuje  pobyt,
zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa dieťa s novým prostredím zžije a návrat do miesta obvyklého pobytu
je pre dieťa  traumatizujúci. Vyslovil presvedčenie, že práve na tieto skutočnosti sa matka spolieha, a
preto na vyjadrenie kolízneho opatrovníka a matky, že je v škôlke spokojný aj v prostredí, v ktorom žije,
navrhuje, aby súd na tieto vyjadrenia neprihliadal. Vyslovil presvedčenie, že konajúci súd vykonal všetky
dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci a v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn.
I.ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre
všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania.

5. Doplnením vyjadrenia k odvolaniu  proti uzneseniu dňa 18.12.2017 otec poukázal na pretrvávajúce
bránenie styku otcovi s mal. dieťaťom, ktorý sa opakovane snaží skontaktovať s dieťaťom rôznymi
komunikačnými prostriedkami, avšak bezúspešne, nakoľko mu je dlhodobo odopieraný akýkoľvek
kontakt.

6. Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa
prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporovný poriadok (ďalej len
„CMP“). Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na  skonštatovanie správnosti dôvodov  napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať  aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na  súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie  medzinárodné záväzky.

9. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občianskych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou
konferenciou medzinárodného práva súkromného z 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil
do platnosti 1.2.2001 (ďalej len Dohovoru), predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat
detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štátne.

10. Podľa článku 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním,
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu  či zadržaniu. Opatrovnícke



právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia
súdu, alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

11. Podľa článku 5 písm. a) Dohovoru opatrovníckej právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o
osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

12. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku
3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa
nachádza, neuplynulo odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota 1 roka, nariadi
príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

13. Podľa článku 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo
správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí
s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri
hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie
o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.

14. Podľa článku 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto Dohovoru nemožno považovať za rozhodnutie
o určení opatrovníckeho práva.

15. Podľa článku 2 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 (ďalej len Nariadenie), pojem
„opatrovnícke právo“ zahŕňa právo a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo
určiť miesto pobytu dieťaťa.

16. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“
znamená premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom zo zákona alebo dohodou, ktorá
má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniu alebo zadržaniu.  Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na
základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o
mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

17. Podľa článku 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa sú
súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v
inom členskom štáte
a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s
premiestnením alebo zadržaním alebo
b) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo
iná právnická osoba vykonávajúca opatrovníckeho práva sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
c) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte  najmenej rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu
dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka dovtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o
mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do
ktorého bolo dieťa premiestnené, alebo v ktorom je zadržiavané,



ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a tým ustanovenej v bode i) sa
nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním skončilo podľa článku 11 ods. 7 ib
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť
vrátiť dieťa.

18. Podľa článku 11 ods. 2 nariadenia pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagského dohovoru z roku 1980
sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek
alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia súd nemôže
odmietnuť vrátiť dieťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že
sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

19. Právna úprava problematiky návratu mal. detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza z
Dohovoru a Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, ktoré doplňuje a vykonáva Haagský dohovor a v
niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného
návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Základnými cieľmi uvedených právnych nástrojov je zaistiť
bezodkladný návrat detí protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom  zmluvnom štáte.
Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za protiprávne vtedy, ak  ním dôjde k porušeniu
práva  starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho
poriadku štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo
zadržaním. To však za predpokladu, že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe
premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo
k premiestneniu alebo zadraniu. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. Pokiaľ
dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na
vrátenie dieťaťa do jedného roka od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť
vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá
z výnimiek uvedených v článku 13, prípadne v článku 20 Dohovoru. Článok 11 Nariadenia zároveň
stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa
stanovená v článku 13 písm. b) Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii okolností
predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné opatrenia
na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

20. Účel Dohovoru je  jasne špecifikovaný v článku 1, pričom Dohovor sa nesnaží riešiť rozhodovanie
o tom, kto má mať opatrovnícke práva. Každý spor vo veci starostlivosti o maloletých má riešiť
príslušný orgán štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým ako bolo premiestnené. Účelom
tohto Dohovoru je práve umožniť, aby príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ktorý má k
dieťaťu (nielen dieťaťu, ale aj k obidvom rodičom dieťaťa) „najbližšie“ a ktorý je v najlepšej situácii, čo
najobjektívnejšie posúdiť okolnosti na strane všetkých účastníkov konania a mohol rozhodnúť aj vo veci
samej. Podľa článku 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa považuje za neoprávnené
v prípade, ak bolo porušené opatrovnícke právo, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred premiestnením alebo zadržaním a zároveň sa toto právo skutočne vykonávalo spoločne alebo
samostatne, alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Potrebné je
však zdôrazniť, že v tomto konaní súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého
pobytu vrátené alebo nie. Nerozhoduje ani o výchove a výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Je
dôležité, že súd v konaní o návrat, ak ide o neoprávnené premiestnenie dieťaťa alebo jeho zdržiavanie
v zmysle článku 3 Dohovoru (vo vzťahu k členským štátom  EÚ) aj v spojitosti  s článkom 2 ods.
1 Nariadenia Rady (ES č. 2201/2003 z 27.11.2003) o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností neposudzuje, či návrat je alebo nie je v
záujme dieťaťa, pretože táto otázka bola zákonodarcom vyriešená pri ratifikácii dohovoru. V tejto právnej
veci nejde o konanie starostlivosti o maloletých, ale o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu
je len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu v zmysle článku 3 Dohovoru
a zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý
zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagská konferencia prostredníctvom
Dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony SR. Nemožno ho stotožňovať s pojmom
trvalý pobyt, ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území



určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem
obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C-523/07 tak,
že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a
podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava
v danom štáte.

21. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu
danom § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Občianskeho zákonníka, Civilného
mimosporového poriadku, ako aj príslušných medzinárodných dohovorov, v súlade s § 191 CSP
vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku
čoho je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili
jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a matka ani v priebehu odvolacieho konania
neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia  odvolací súd dodáva, že z vyjadrení účastníkov konania, ako aj
vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Cyprus, kde
maloletý žil v spoločnej domácnosti s obidvomi rodičmi až do príchodu na územie Slovenskej republiky
z dôvodu plánovanej dovolenky. Maloletý tam má vytvorené vhodné stabilné výchovné prostredie, ako
aj sociálne a zdravotné zabezpečenie. Zdôrazňuje, že obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a
povinnosti k mal. dieťaťu a rovnako tak mal. dieťa má právo poznať a stretávať sa s obidvoma rodičmi,
budovať si s nimi vzťah, pretože sa jedná o najbližšie osoby v jeho živote, má právo vyrastať v prostredí,
ktoré dôverne pozná, kde je začlenený do sociálneho prostredia a kde má možnosť rozvíjať svoj vzťah a
citové väzby s rodičmi. Konštatuje, že matka pôvodne pricestovala na Slovensko tak, ako to vyplynulo z
jej vyjadrenia, nie s úmyslom trvalého pobytu, ale len na plánovanú dovolenku, maloletý má v domácnosti
otca svoje osobné veci, hračky a detskú izbu, v dôsledku čoho možno konštatovať, že boli splnené
všetky materiálne predpoklady pre jeho návrat do krajiny jeho obvyklého pobytu, a to aj v sprievode
matky, ktorá má taktiež v spoločnej domácnosti svoje materiálne zázemie. Vzájomné konflikty medzi
rodičmi a subjektívne dôvody matky pre zotrvanie na území Slovenska, ktoré spočívajú v jej tvrdení, že
otec mal. dieťaťa počas spolužitia na Cypre ju fyzicky a psychicky týral, nebolo žiadnym hodnoverným
spôsobom preukázané a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na konanie matky, ktorá až po návrate
na Slovensko, kedy sa rozhodla  trvalo na Slovensku zostať, sa rozhodla riešiť správanie otca počas
pobytu na Cypre cestou polície podaním trestného oznámenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že matka má
možnosť riešiť túto situáciu v krajine obvyklého pobytu, t.j. na Cypre, keďže štát Cyprus je riadnym
členom Európskej únie a je v jeho možnostiach  danú situáciu, resp. správanie sa otca dôveryhodne
posúdiť a v danej veci rozhodnúť. K odvolanej argumentácii matky, že súd nevykonal ňou navrhované
dôkazy odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, vykonal všetky ním navrhované dôkazy a stotožnil sa s
jeho hodnotením, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp.
nevyhovenie návrhu v konaní. V tejto právnej veci súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie
zodpovedajúce dokazovaniu v konaní o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu,
zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery
zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa
návratu do krajiny obvyklého pobytu mal. dieťaťa vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe súdu
a príslušných ustanovení vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov. K ďalším odvolacím
námietkam matky ohľadom najlepšieho záujmu maloletého odvolací súd konštatuje, že je v najlepšom
záujme maloletého žiť a vyrastať v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste jeho
obvyklého pobytu, preto so zreteľom na práva dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa musia
obidvaja rodičia, ktorí sa rozhodli, že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať, a teda nadobudne obvyklý pobyt
v zahraničí túto skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa sa jej prispôsobiť aj za predpokladu, že na
ich strane, resp. na strane jedného z nich nastala taká zmena pomerov, v dôsledku ktorej niektorý z
rodičov nechce žiť v krajine, kde má obvyklý pobyt a na zmene pomerov miesta pobytu mal. dieťaťa
sa nevedeli dohodnúť.



22. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods.
1 CSP a podľa § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

23. Rozhodnutie prijal senát v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov  od  doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).