{"guid": "34395c02-419c-4a41-88c0-2b73b153e4f7:9a7e83fb-6f58-4045-b7cd-732d854e8700", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3", "spisova_znacka": "7Co/944/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/944/2014 z 25. 11. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 25. novembra 2015, sp. zn. 7Co/944/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3", "identifikacne_cislo": "4212220116", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Marian Tengely", "sudca_id": 1305, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-tengely-1305", "datum_vydania": "2015-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-1", "nazov": "§ 41 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71", "nazov": "zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-2.odsek-4", "nazov": "§ 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-2.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-5.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-5.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-18ca", "nazov": "§ 18ca zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-18ca", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-18ca"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-41", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-1", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-5", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-6", "/SK/ZZ/1992/71#paragraf-18ca"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a7e83fb-6f58-4045-b7cd-732d854e8700", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/944/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220116
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220116.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21.
mája 2014 č. k. 9C/516/2012-49, a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 19. septembra 2014 č. k. 9C/516/2012-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy  125 eur ako náhrady škody a sumy  660 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
9Er/183/2010. Odporcovi  náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil  ust. § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, §
19 ods. 1 veta prvá  zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci ( v znení od 1.1.2009 do 31.12.2010), § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1.9.2005 do 31.5.2011, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014. Vychádzal zo zisteného
skutkového  stavu,  ktorým mal za preukázané, že dňa 09.03.2010 bola začatá exekúcia na základe
návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, keď oprávneným bola spoločnosť  POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, povinnou B. exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
20.11.2009, sp. zn. SR 17429/09, a predmetom exekúcie bolo vymoženie 2485,52 eur s príslušenstvom.
Dňa 27.04.2010, bola Okresnému súd Komárno (ďalej len exekučný súd) doručená žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a dňa 12.01.2011 exekučný súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekútor prevzal toto poverenie dňa 19.01.2011, pričom
exekúcia stále prebieha. Uviedol, že navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu majetkovej škody vo
výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 660  eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie



do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri
posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 27.04.2010, pričom
poverenie súdneho exekútora bolo exekučným súdom vydané dňa 12.01.2011, žiadosť navrhovateľa
o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012 a preto mal súd za to, že
námietka premlčania nie je dôvodná. Vzhľadom na to, že  exekučnému súdu bola dňa 27.04.2010
doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a exekučný súd vydal
dňa 12.01.2011  poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, poverenie na vykonanie
exekúcie nebolo udelené v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote. Podľa názoru súdu však nie každé
nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Okrem toho uviedol,  že exekučným titulom v tomto prípade bol rozhodcovský
rozsudok, v dôsledku čoho súd v zmysle ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ( v
znení účinnom do 31.12.2014) aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp.zn. 6 Cdo 143/2011 z 18.
1. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. V danom prípade exekučný súd síce rozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí 15 dňovej lehoty uvedenej
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011, jeho postup nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup vzhľadom na potrebu preskúmania rozhodcovského rozsudku. Uvedené
má za následok, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším
predpokladom, ktorým je existencia škody, vôbec nezaoberal. Dodal, že splnený však nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Pokiaľ išlo o znalecké posudky, a to znalecký posudok
č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a
ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, tieto nepovažoval za
relevantné dôkazy. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch v práve Európskej únie.  Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovoval výšku majetkovej škody
navrhovateľa. Na základe uvedeného súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný,
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.
Proti  tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol,  že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Vytýkal tiež, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd.  Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Poukázal na to, že v
konaní predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave, ktorý preukazuje nesprávny úradný postup na navrhovateľa a objektívne zníženie jeho
majetku . Súd prvého stupňa sa však týmto znaleckým posudkom nezaoberal, čím nevykonal dodatočné
dokazovanie. Ďalej argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a  jeho úvahy negujú stabilizovanú



judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr.
rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Záverom dodal, že súdu prvého stupňa doručil návrh
na prerušenie konanie z dôvodu, že priebehu konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR , pričom súd o tomto návrhu osobitne nerozhodol.

Odporca  sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením zo dňa  19. septembra 2014 č.k. 9C/516/2012-70  súd prvého  stupňa podľa
položky č. 7a, 20a Sadzobníka súdnych poplatkov uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10  od
doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške  20 eur  a súdny poplatok za elektronické
podanie so zaručeným elektronickým podpisom vo výške 3 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý žiadal
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie  neobsahuje podstatnú
náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych
poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície
spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Poukázal na to, že podal
odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. V danom prípade tak súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, v dôsledku čoho navrhovateľ  nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Bol
toho názoru, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu   o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1  a čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do  30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č.  286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204  OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec  podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné
a preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdil.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi  domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 660 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o



zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.
9Er/183/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pretože k
vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 12.01.2011 s omeškaním viac ako 12 mesiacov.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákon  č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je  osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem \"nesprávny úradný
postup\", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako  12 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na
právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z
dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody
predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím exekučného súdu.  Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu   125,- eur  predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Majetková škoda  pozostávala zo sumy 70
eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy
15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu   125  eur.   Zároveň si



navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške  660 eur za celých 12 mesiacov,
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu). Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom  55 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom  z obsahu    pripojeného  exekučného spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 9Er/183/2010 zistil, exekučné konanie začalo dňa 09.03.2010, kedy bol spísaný  návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme notárskej zápisnice  pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým. Dňa 27.04.2010 bola doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej K.
o vymoženie sumy 2.485,52 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20.11.2009 sp. zn.  SR 17429/09. Exekučný súd podaním zo
dňa 29.04.2010 vyzval právneho zástupcu oprávneného na preloženie zmluvy o úvere, dohody o
vyplnení zmenky, ďalej podaním zo dňa 07.10.2010 opätovne urgoval predlženie požadovaných listín
od právneho zástupcu oprávneného, ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa 25.10.2010.  Podľa
navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 12 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote,  je  podstatné  znenie  ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom
do 31.05.2010, teda v čase začatia exekučného konania, t.j. dňa 09.03.2010  (ďalej len \"Exekučný
poriadok\").

Podľa §  44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie  alebo návrhu na vykonanie exekúcie  alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, ktorý podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora
uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu
poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti



súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto
kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému
súdu dňa  27.04.2010 , následne exekučný súd žiadal dňa 29.04.2010  , opakovane dňa 07.10.2010
právneho zástupcu oprávneného o doloženie listín, a to zmluvy o úvere , všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, potrebných k preskúmaniu návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti a exekučného
titulu, ktoré oprávnený súdu predložil dňa 25. 10 . 2010,  pričom súd prvého stupňa  potom čo sa
oboznámil s obsahom týchto listín dňa 12. 01 .2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora. Poverenie
bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 19. 01. 2011. V postupe exekučného súdu s ohľadom na
okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd
prvého stupňa síce rozhodol po uplynutí zákonnom stanovenej lehoty nie z dôvodu, že by nepristupoval
zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne daného stavu a neúmerného
množstva práce, najmä pokiaľ  navrhovateľ, ktorý podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
desaťtisícoch  obdobných vecí. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR,
podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem \"zbytočné prieťahy\" je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,
I. ÚS 16/02).

Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá
zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Aj podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu,
musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to:  vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na
preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si
navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov.
Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného
súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Odvolací súd poukazuje na to, že
navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie
pohľadávok, a preto nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku
iným spôsobom a to aj v dobe, keď už exekútor je poverený vykonaním exekúcie. Pracovné výkony
zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním
informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia
súdu o žiadosti exekútora. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu
a navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznikom nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa
z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických
úvah.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.



K dôvodom odvolania odvolací súd dodáva,  že pokiaľ  ide o  námietku týkajúcu sa inšpirácie novou
právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení
účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná.  Nedošlo teda  k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, nemohlo dôjsť
z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie
zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení  na
vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a   v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel  k
záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody  navrhovateľa.

Ďalej vo vzťahu k námietke, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom  v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu  navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle §  9 ods. 1 zák. č.  514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu  za navrhovateľom  v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.

Pokiaľ išlo o námietku navrhovateľa v odvolaní,  že súdu prvého stupňa doručil návrh na prerušenie
konania, odvolací súd z obsahu spisu zistil, že takýto návrh sa v spise nenachádza, a preto súd prvého
stupňa nemal dôvod o ňom rozhodovať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. septembra 2014 č.k.
9C/516/2012-70, ktorým  súd prvého  stupňa podľa položky č. 7a, 20a Sadzobníka súdnych poplatkov
uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za odvolanie
vo výške  20 eur  a súdny poplatok za elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom vo
výške 3 eur s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania, teda v znení účinnom do 31.8.2014 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky (ďalej len
\"poplatky\") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len \"poplatkový úkon\") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.



Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len \"percentná sadzba\") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona  z úkonov navrhnutých  alebo za  konania  začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na  náhradu   škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym   úradným  postupom 20,-eur.

V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.
§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe
odôvodnené  reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena
v tomto smere bola uskutočnená zákonom  č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku
súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele
na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch.
Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti. Navrhovateľovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle §
2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona
o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle §
2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie,
ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia navrhovateľa  v
odvolaní, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo
veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
v zmysle ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni s tým, že poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v
danom prípade ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej



moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh navrhovateľa dňa 27.09.2012, t.j.
pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa
navrhovateľ podal elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 28.08.2014, t.j. po jeho
účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z
hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch. Súd prvého stupňa preto správne napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,  aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku
poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,-eur v súlade
s položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Pokiaľ išlo o  námietku navrhovateľa,  že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné,
odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že obsahuje náležitosti
požadované ust. § 169 ods. 1 OSP  a rovnako tak je z neho zrejmé  komu, z akého dôvodu bola uložená
poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
v napadnutom uznesení absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§  151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca  návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/516/2012", "guid": "e5544814-46ac-4200-b4f5-bde3bf37e559:bbd22020-9c1c-4248-94e0-81476671e9f2", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 471/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 z 7. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-07", "citacie_n": 1099, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}, {"guid": "ussr:5f771109-b9ad-44cd-ade8-3a2bf66064c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 64/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 64/97 z 7. 1. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-01-07", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.64.1997.1"}], "citovane_v": []}