Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sa/59/2016 z 25. 10. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 25. októbra 2017, sp. zn. 25Sa/59/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5016200760.1 Krajský súd Žilina | 25Sa/59/2016 | ECLI:SK:KSZA:2017:5016200760.1 | 2017-10-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9b2ef0b7-083c-4dff-a883-7ea9c499c37f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5016200760.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/59/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200760
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5016200760.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline - správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej
veci žalobcu: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX E. O., právne zast. JUDr. Mariánom
Ďurinom, advokátom, so sídlom Q. X, XXX XX B., proti žalovanému: Ministerstvo obrany SR, so
sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
SEĽUZ-4-29-2/2016-OdSP zo dňa 20. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou domáhal sa žalobca zrušenia rozhodnutia Ministerstva obrany SR č.
SEĽUZ-4-29-2/2016-OdSP zo dňa 20.05.2016 a vrátenia veci späť Ministerstvu obrany SR na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

2. Ministerstvo obrany SR, sekcia ľudských zdrojov ako vecne príslušný druhostupňový správny orgán
vydal dňa 20. mája 2016 rozhodnutie o odvolaní č. SEĽUZ-4-29-2/2016-OdSP, ktorým
odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu VÚSZ č. 65403021622001/22 z 25. februára 2016 po
preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a existencie dôvodov pre zastavenie konania zamietol
a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

3. Prvostupňový správny orgán (VÚSZ) vydal dňa 25. februára 2016 rozhodnutie č.
65403021622001/22, ktorým konanie o prepočítanie výsluhového dôchodku žalobcu zastavil v zmysle
§ 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej
veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Prvostupňový správny orgán sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi podmienkami pre
konanie o dávke sociálneho zabezpečenia, konkrétne o výsluhovom dôchodku žalobcu, pričom dospel
k záveru, že v prípade žiadosti žalobcu zo 7. septembra 2015, 9. novembra 2015, 12. novembra 2015,
18. decembra 2015, 25. januára 2016, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím VÚSZ č.
65403021622001/2-VÚSZ/DO 2 z 18. januára 1999, existuje dôvod na zastavenie konania, nakoľko
správny orgán zistil, že v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

4. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca 21. marca 2016 odvolanie, v
ktorom žiadal odvolací orgán napadnuté rozhodnutie VÚSZ zo dňa 25. februára 2016 zrušiť a zaviazať
ho vydať nové rozhodnutie v súlade s Ústavou SR a dotknutými právnymi predpismi. O odvolaní žalobcu
rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 20. mája 2016, ktoré je predmetom tohto konania.



5. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. 65403021622001/2-VÚSZ/DO 2 z 18.
januára 1999 priznal žalobcovi výsluhový dôchodok podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom
zabezpečení vojakov v znení platnom v čase posudzovania nároku žalobcu, a to od 1. januára 1999. Pre
nárok a výšku priznaného výsluhového dôchodku bola žalobcovi zhodnotená doba služobného pomeru
od 1. septembra 1980 do 31. decembra 1998, t.j. 20 ukončených rokov. Žalobca proti uvedenému
rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote odvolanie nepodal, preto toto nadobudlo právoplatnosť.

6. Dňa 10. septembra 2015 bolo VÚSZ doručené podanie žalobcu, z ktorého obsahu je zrejmé, že
tento žiada o priznanie prvého a druhého ročníka na VSOŠ (obdobie od 1. septembra 1978 do 31.
augusta 1980) ako ostatnej vojenskej služby pre nárok na výsluhový dôchodok, jeho spätné prepočítanie
a doplnenie už priznaného výsluhového dôchodku, svoju žiadosť odôvodnil § 130 ods. 1 a 3 zákona
o sociálnom zabezpečení, výpismi z vojenskej knižky ako aj z Nařízení náčelníka generálního štábu
Čs. lidové armády 1. zástupce ministra národní obrany č. 11 z 2. augusta 1985, pričom poukázal aj na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 10Sd/216/2013 z 6. júna 2014. VÚSZ listom z 9. októbra 2015
zaslal žalobcovi na uvedené podanie neformálnu odpoveď, nakoľko o nároku na výsluhový dôchodok
už VÚSZ právoplatne rozhodol rozhodnutím zo dňa 18. januára 1999.

7. VÚSZ ako vecne príslušný správny orgán vydal dňa 3. decembra 2015 rozhodnutie č.
VÚSZ-65403021622001/14, ktorým prerušil konanie vo veci započítania prvého a druhého ročníka
štúdia pre nárok na výsluhový dôchodok v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní,
podľa ktorého správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol
účastník konania vyzvaný, aby v určitej lehote odstránil nedostatky podania, alebo ak účastník konania
nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje
osobitný zákon z dôvodu, že ako predbežnú otázku riešil otázku presného zistenia doby služobného
pomeru a zaradenia do kategórií funkcií.

8. Ak správny orgán počas konania zistí splnenie niektorej podmienky pre zastavenie konania uvedenej
v § 30 ods. 1 Správneho poriadku pod písm. a) až j), toto konanie musí zastaviť a nie je tu ponechaný
priestor na uplatnenie voľnej úvahy správneho orgánu, či konanie zastaví alebo nie. Správne konanie sa
môže skončiť buď vydaným rozhodnutia vo veci samej alebo vydaním rozhodnutia o zastavení konania.
Správny orgán je však povinný v priebehu celého konania skúmať podmienky konania. Ak sa v priebehu
konania vyskytne neodstrániteľná prekážka, ktorá natrvalo znemožňuje pokračovať v konaní, je to dôvod
pre zastavenie konania v zmysle § 30 ods. 1 Správneho poriadku. Keďže dôvody na zastavenie konania
sú vymedzené taxatívne, ak sú splnené zákonné podmienky, správny orgán nemá inú možnosť ako
konanie zastaviť. Voľná úvaha je v podstate vylúčená.

9. Jedným zo zákonných dôvodov po prijatí zákona č. 527/2003 Z.z. na vydanie rozhodnutia o zastavení
konania je prekážka veci už raz právoplatne rozhodnutej. Pre zastavenie konania kvôli prekážke už raz
právoplatne rozhodnutej je dôležité, aby už právoplatným rozhodnutím bolo rozhodnuté o práve (právom
chránenom záujme) alebo povinností účastníka konania vyplývajúcich z hmotnoprávneho predpisu. Nie
je pritom dôležité, či ide o prípad, keď sa konkrétne právo účastníkovi konania priznalo, alebo či sa
- na základe posúdenia konkrétnych okolností prípadu v čase správneho konania - odmietlo priznať.
To znamená, že existencia aj zamietavého právoplatného rozhodnutia v tej istej veci je dôvodom na
zastavenie konania.

10. V zmysle § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci
právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Na zastavenie konania podľa citovaného
paragrafu je nutné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky:
- totožnosť účastníkov konania,
- totožnosť predmetu konania,
- existencia rozhodnutia,
- podstatne zmenený skutkový stav.

11. V predmetnej právnej veci je totožnosť veci daná totožnosťou účastníkov konania - žalobca, ako
aj totožnosťou predmetu konania - výsluhový dôchodok. Pre zastavenie konania pre prekážku veci už
raz právoplatne rozhodnutej je dôležité, aby už právoplatným rozhodnutím bolo rozhodnuté o práve
alebo povinností účastníka konania vyplývajúcich z hmotnoprávneho predpisu. Ďalšou podmienkou
na zastavenie konania je existencia rozhodnutia správneho orgánu v tejto veci - rozhodnutie VÚSZ



č. 65403021622001/2-VÚSZ/DO 2 z 18. januára 1999. Nakoniec dôležité je, že správny orgán smie
zastaviť konanie len v prípade, ak sa súčasne skutkový stav podstatne nezmenil - k zmene skutkového
stavu tak, ako bol zistený v rozhodnutí z 18. januára 1999, nedošlo.

12. Pri preskúmaní rozhodnutia VÚSZ sa žalovaný v celom rozsahu zaoberal otázkou, či odvolaním
napadnuté rozhodnutie VÚSZ splnil zákonom vyžadované formálne a obsahové náležitosti, pričom zistil,
že VÚSZ vydal rozhodnutie o zastavení konania v súlade so skutkovým a právnym stavom, pretože v
tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

13. V súvislosti s vyjadreným názorom žalobcu, o tom že žalovaný v napadnutom rozhodnutí z 20. mája
2016 uviedol zmätočné, stručné a strohé poučenie o odvolaní, žalovaný uviedol, že pri posudzovaní
jednotlivých náležitostí napadnutého rozhodnutia je potrebné vychádzať z platnej právnej úpravy podľa
Správneho poriadku.

14. Každé rozhodnutie v správnom konaní musí obsahovať poučenie o tom, či ide o rozhodnutie
konečné, alebo či je proti nemu prípustné odvolanie (rozklad). Po preskúmaní poučenia rozhodnutia
žalovaného z 20. mája 2016 poukázal žalovaný na to, že z jeho znenia je jednoznačné, že je konečné
(teda proti tomuto rozhodnutiu sa nie je možné odvolať) a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia
zastáva názor, že žalobca bol poučený aj o možnosti jeho súdneho preskúmania v zmysle právnej úpravy
platnej a účinnej v rozhodnom čase. Žalovaný v konečnom dôsledku poukázal na to, že rozhodnutie,
ktoré žalobca žalobou napáda, bolo vydané v rámci správneho konania a všetky jeho náležitosti upravuje
Správny poriadok, teda aj náležitosti poučenia o odvolaní, a to konkrétne v § 47 ods. 4. Pre žalovaného
ako orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, tam nie sú zakotvené povinnosti poučiť žalobcu v takom
rozsahu, v akom žalobca namieta.

15. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že právnym dôsledkom právoplatne rozhodnutej veci je tzv.
formálna právoplatnosť. Jej podstata spočíva v tom, že ak sa v tej istej veci už právoplatne rozhodlo,
opätovne konať o nej nemožno s výnimkou prípadu, ak sa podstatne zmenil skutkový stav. Správny
orgán pred zastavením konania z tohto dôvodu preto musí skúmať, či ide o totožnosť veci. Táto je daná
vtedy, ak ide o totožných účastníkov, totožnosť predmetu a rovnaký skutkový stav. Uvedené podmienky
totožnosti musia byť splnené kumulatívne.

16. Zastavenie konania sa uskutočňuje formou procesného rozhodnutia. Toto rozhodnutie sa doručuje
účastníkom konania. Rozhodnutie o zastavení konania musí mať náležitosti podľa § 47 Správneho
poriadku. Aj pri uvádzaní dôvodu na zastavenie konania platí princíp subsidiarity. Proti rozhodnutiu o
zastavení konania možno zásadne podať odvolanie. Pôjde o prípady uvedené pod písmenami a), d),
e), i) aj j). Naproti tomu zákon vylučuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiam uvedeným pod
písmenami b), c), f), g) a h). Podľa okolností konkrétneho prípadu možno dôvody na zastavenie konania
primerane aplikovať aj v druhostupňovom konaní (§ 60a).

17. Rovnako ako žalovaný, tak aj správny súd zastáva názor, že rozhodnutie VÚSZ č.
65403021622001/2-VÚSZ/DO 2 z 18. januára 1999 tvorí prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) vo
vzťahu k žiadosti žalobcu zo dňa 10. septembra 2015, z ktorej obsahu je zrejmé, že žiada o priznanie
prvého a druhého ročníka na VSOŠ ako ostatnej vojenskej služby pre nárok na výsluhový dôchodok
(žiadosť o spätné prepočítanie a doplatenie už priznaného výsluhového dôchodku).

18. Podľa názoru správneho súdu správne orgány (VÚSZ ako aj žalovaný) správne skúmali, či ide o
totožnosť veci. Nakoľko aj správny súd zastáva názor, že v konkrétnom prípade sa podstatne nezmenil
skutkový stav, z ktorého správne orgány pri rozhodnutiach vychádzali, považuje ich rozhodnutia za
zákonné a rozhodnutie samotného žalovaného zo dňa 20. mája 2016, ktorým odvolanie žalobcu zamietol
a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (VÚSZ) zo dňa 25. februára 2016, ktorým
prvostupňový správny orgán zastavil konanie o prepočítanie výsluhového dôchodku žalobcu, považuje
za zákonné a správne.

19. Napriek tomuto záveru však správny súd žalobu prejednal v rozsahu mu danom treťou hlavou tretej
časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), nakoľko v predmetnom
konaní je dôležité (nielen pre žalobcu) vyjadriť sa k uznaniu štúdia prvého a druhého ročníka vojenských



stredných odborných škôl tak, či sa toto obdobie malo, resp. nemalo posudzovať ako I., resp. II. kategória
funkcií.

20. Žalobca v žalobe pomerne rozsiahlo poukázal na svoje subjektívne domnienky a názory súvisiace
s niektorými aspektmi, činnosťami a podmienkami štúdia žiakov na VSOŠ, ktoré súd zhrnul do
nasledovných bodov:
- vyzbrojenie ešte maloletých žiakov strelnými zbraňami a tzv. studenými sečnými zbraňami,
- vykonávanie služby maloletých žiakov vojenských stredných škôl v strážených vojenských areáloch,
- posudzovanie a započítanie sporného obdobia prvého a druhého ročníka ako III. pracovnej kategórie,
napriek tomu, že vojaci nemali nikdy priznanú III. kategóriu funkcií,
- maloletosť žiakov prvého a druhého ročníka,
- záznamy vo vojenskej knižke žalobcu, kde je doba štúdia vyznačená v záznamoch o vojenskej činnej
službe a iné.

21. Súd sa predovšetkým zaoberal históriou sociálneho zabezpečenia vojakov, pričom zistil nasledovné:
Systém pracovných kategórií bol do československého právneho systému sociálneho zabezpečenia
zavedený s účinnosťou od 1. januára 1957 zákonom č. 55/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení.
Jeho cieľom bolo poskytovať vyššie dôchodkové nároky vybraným občanom, čím štát v postavení
zamestnávateľa uznával svoju zodpovednosť za výkon prác v zdraviu škodlivom a zdraviu ohrozujúcom
prostredí. Dôchodkové zabezpečenie občanov vykonávajúcich službu v ozbrojených silách a sociálne
zabezpečenie vojakov z povolania od 1. júla 1964 v osobitných ustanoveniach upravovali všeobecné
predpisy o sociálnom zabezpečení, a to zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení, následne
zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení a od 1. októbra 1988 zákon č.
100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení a vykonávacie vyhlášky k týmto zákonom. Nárok na starobný a
invalidný dôchodok vznikal vojakom z povolania za iných podmienok ako u väčšiny ostatných občanov.
Podľa § 129 ods. 1 zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení sa doba služby vykonávanej v
ozbrojených silách od 9. mája 1945 do 31. decembra 1964 hodnotila ako výkon funkcie I. kategórie.
V súvislosti s ďalšou právnou úpravou a inštitútom kategórií funkcií v dôchodkovom zabezpečení sa
služba vojakov z povolania vykonávaná po 31. decembri 1964 zaraďovala do I. alebo II. kategórie podľa
druhov vykonávaných funkcií. Možnosť zaraďovania zamestnania do preferovaných kategórií funkcií na
účely dôchodkového zabezpečenia trvala do 31. decembra 1999. Od roku 1964 bola právnou úpravou
ustanovená povinnosť zamestnávateľa viesť záznamy (evidenciu) pre účely sociálneho zabezpečenia.
Evidencia vojakov v činnej službe počas mieru týkajúca sa vojakov z povolania, poslucháčov a žiakov
vojenských škôl, bola upravená predpisom Ministerstva národnej obrany evid. zn. Dopl-2-1 z roku 1963.
Od 1. augusta 1982 bol uvedený predpis nahradený predpisom Ministerstva národnej obrany evid.
zn. Všeob-P-3 „Kádrová evidencia práporčíkov, dôstojníkov a generálov v Čs. ľudovej armáde v dobe
mieru“ (ďalej len „predpis Všeob-P-3“), v ktorom boli ustanovené zásady na obsah a rozsah vedenia
kádrovej (personálnej) evidencie. Na presné vykazovanie a sledovanie dôb vojenskej služby v I. a II.
kategórii funkcií a predchádzajúceho občianskeho zamestnania v jednotlivých pracovných kategóriách
(I., II. a III.) pre posúdenie nároku a výpočet dávok dôchodkového zabezpečenia a na posúdenie nárokov
a určenie výšky peňažných dávok podľa zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch
vojakov v znení neskorších predpisov s odkazom na § 111 a 130 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov sa predpisom Všeob-P-3 pre každého vojaka v služobnom
pomere zaviedol „Výkaz dôb a kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu
kádrových opatrení, pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných
pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie“ (ďalej len „výkaz“). Na spracovanie a vyplňovanie
výkazu boli nariadením náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcom ministra
národnej obrany č. 11 z 2. augusta 1985 vydané „Směrnice náčelníka kádrové správy ministerstva
národní obrany pro zpracování výkazu dob a kategorií funkcí (pracovních kategorií) rozhodných pro
realizaci kádrových opatření, zabezpečení peněžitými dávkami podle zákona o některých služebních
poměrech vojáků a pro sociální zabezpečení“ (ďalej len „smernice“). Podľa pokynov uvedených v
smernici sa vecne príslušnými funkcionármi v období od 1. januára 1986 do 31. augusta 1986
spracovávali originály výkazov. Výkaz bol súčasťou evidenčných záznamov zakladaných do osobného
spisu každého vojaka v služobnom pomere. Podľa zásad vykazovania služby v ozbrojených silách
uvedených v prílohách predpisu Všeob-P-3 a v smernici sa druhy služieb vykazovali v I. alebo II.
kategórii funkcií vychádzajúc z údajov, ktoré boli uvedené v tabuľkách počtov, údajov uvedených v
rozkazoch vo veciach kádrových (personálnych) a podľa záznamov v spisoch alebo na osobných kartách
vedených na každého vojaka v služobnom pomere. Rozsah a spôsob evidovaných údajov vo výkaze



podľa smernice vychádzal zo všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení. V I. časti výkazu sa
uvádzali doby občianskeho zamestnania do 18. roku veku po skončení povinnej školskej dochádzky,
v II. časti výkazu sa uvádzali doby občianskeho zamestnania od 18. roku veku, v III. časti výkazu sa
uvádzali doby vojenskej služby do 18. roku veku a v IV. časti výkazu sa uvádzali doby vojenskej služby
od 18. roku veku. Podľa § 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov, kde sa podľa tohto zákona požaduje pre vznik alebo výšku nároku na dôchodok
určitá doba zamestnania, rozumie sa ňou aj doba štúdia na školách potrebná na prípravu na povolanie
po skončení povinnej školskej dochádzky. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov, ak doba zamestnania je aspoň rok, započítavajú sa do
nej, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak (§ 14 ods. 3, § 21 ods. 2, § 33), aj tieto doby (náhradné doby):
- doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ sa už táto doba nehodnotí ako služba
vojaka z povolania. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
neskorších predpisov, ak zamestnanie trvalo aspoň rok, započítavajú sa doňho tieto náhradné doby: -
doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ sa táto doba už nehodnotí ako služba vojaka
z povolania. Na vymeranie a výpočet výšky starobného dôchodku sa započítavala len doba zamestnania
po dosiahnutí veku 18 rokov. Pokiaľ občan nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a
po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, potom
sa doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby započítavala v I. alebo II. kategórii funkcií podľa
toho, do akej kategórie bola zaradená funkcia, do ktorej bol vojak z povolania alebo vojak v ďalšej službe
prvý raz ustanovený. Zaraďovanie do kategórií funkcií sa vykonávalo podľa smernice. Podľa § 168 ods.
2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonával zákon
č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, sa doba vojenskej činnej služby
konanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania započítavala v tej kategórii funkcií, do
ktorej bol vojak z povolania prvýkrát ustanovený. Podľa § 168 vyhlášky Federálneho ministerstva práce
a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov, doba vojenskej činnej služby vykonávaná pred prijatím do služobného
pomeru vojaka z povolania sa započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvý
raz ustanovený. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov
sa od 1. mája 1998 vytvoril osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov, ktorý od 1. júla 2002
do súčasnosti upravuje zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento osobitný systém je odlišný od
systému sociálneho poistenia upraveného všeobecnými predpismi o sociálnom poistení. Pri vymeraní
dávky výsluhového zabezpečenia (výsluhového dôchodku) sa v osobitnom systéme neprihliada na
výkon funkcií zaradených do jednotlivých pracovných kategórií (I., II., III. kategórie funkcií) tak, ako
to v piatej časti upravoval zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Všeobecným predpisom
o sociálnom poistení je od 1. januára 2004 zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších prepisov. Brannú povinnosť upravoval zákon č. 92/1949 Sb. branný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „branný zákon“). Podľa § 5 ods. 2 branného zákona branná povinnosť vzniká 1.
januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6 ods. 1), dňom
prevzatia. Koncom 60. a na začiatku 70. rokov bola vykonaná reorganizácia vojenského školstva. V
rámci reorganizácie vojenského školstva Československej ľudovej armády patrili do prvej kategórie
stredných vojenských škôl VSOŠ, ktorých absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie zakončené
maturitou a odborné vzdelanie určitého zamerania. Do ďalšej kategórie stredných vojenských škôl
patrili štvorročné VG. Absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie a základnú vojenskú prípravu
zakončenú maturitou s ďalšou prípravou na vysokých vojenských školách a vojenských akadémiách
Československej ľudovej armády. Prípravu práporčíkov a dôstojníkov zabezpečovali VSOŠ a vojenské
učilištia. Účastníkmi právnych vzťahov, ktoré vznikali podľa predpisov o sociálnom zabezpečení, boli aj
žiaci VSOŠ a VG. Ich spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať v týchto vzťahoch práva a brať
na seba povinnosti vznikala dosiahnutím veku 15 rokov (občan mladší ako 15 rokov musí byť zastúpený
zákonným zástupcom - rodičom alebo súdom určeným opatrovníkom). Žiaci stredných odborných učilíšť,
gymnázií a stredných odborných škôl boli zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení za podmienky, že
boli zároveň zúčastnení na nemocenskom poistení. Za žiakov a študentov platil poistné na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie štát. Podmienkou bolo, že boli nezaopatrenými deťmi a neboli
povinní platiť na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie ako zamestnanci a samostatne
zárobkovo činné osoby. Účasť na dôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného zakladala
za ustanovených podmienok žiakom VSOŠ a VG nárok na poskytovanie invalidného a čiastočného
invalidného dôchodku a nárok na dávky pozostalých (napr. sirotský dôchodok). Na štúdium VSOŠ a
VG boli prijímaní žiaci po ukončení povinnej školskej dochádzky vo veku spravidla 15 a 16 rokov.



Na vojenské školy, ktoré poskytovali stredné vzdelanie, sa primerane vzťahovala príslušná právna
úprava [napr. zákon č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon), zákon č.
168/1968 Zb. o gymnáziách, zákon č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave základných a stredných
škôl, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon)]. Žiaci prvého a
druhého ročníka VSOŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej
službe. Vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku VSOŠ. Žiaci
prvého až štvrtého ročníka VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách.
Počas štúdia žiaci VG neboli vojakmi v činnej službe, t.j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú
službu. V dobe štúdia boli žiaci na náklady štátu zabezpečovaní naturálnymi náležitosťami, t.j. výstrojom,
proviantnými a prepravnými náležitosťami a ubytovaním. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo
na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku,
branná povinnosť vznikla podľa branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej)
vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl
z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej
vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov zo VSOŠ, t. j. výkon základnej služby
trval počas štúdia v treťom a štvrtom ročníku VSOŠ. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu
vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu.

22. Z historického prehľadu sociálneho zabezpečenia vojakov vyplýva, že do vojenskej činnej služby
mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18. rokov, pričom u žalobcu, ktorý sa narodil dňa
27.06.1963, tak bolo k 27.06.1981. Preto žalobcovi prvé dva roky štúdia na vojenskej strednej škole
nemohli byť priznané ako obdobie vojenskej činnej služby. Branná povinnosť podľa § 5 zákona č.
92/1949 Sb. (branný zákon) vznikla 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok veku (u žalobcu to
bol rok 1980), pravidelná odvodová povinnosť v zmysle § 11 ods. 1 branného zákona 1. januárom roku,
v ktorom občan dovŕšil 18 rokov (u žalobcu sa jedná o rok 1981). Vojenská činná služba podľa § 20
ods. 2 citovaného branného zákona zahrňuje: základnú službu, náhradnú službu, ďalšiu službu, službu
vojakov z povolania, službu vojakov vo výslužbe povolaných prechodne na činnú službu, vojenské
cvičenia a mimoriadnu službu. V prípade žalobcu teda až jeho nástupom na základnú službu mohla
začať plynúť jeho vojenská činná služba. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani záznam vo vojenskej
knižke žalobcu, kde je doba štúdia na vojenskej strednej škole vyznačená v záznamoch o vojenskej
činnej službe. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov
vojenských škôl (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v prvej a druhej časti výkazu so zaradením
tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v
treťom a štvrtom ročníku. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium
na vojenských vysokých školách, a to v prvom a druhom ročníku tohto štúdia. Štúdium v prvom a druhom
ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132
ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Činnosť, ktorú títo žiaci
vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy
3 smerníc sa doba štúdia poslucháčov (žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu
vojenskej činnej služby ako doba potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej
dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších
predpisov), t.j. v III. pracovnej kategórii. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných
pomeroch vojakov vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú
službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní
základnej (náhradnej) služby. Z uvedeného vyplýva, že ani žiaci VSOŠ a VG počas štúdia nemohli byť
vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby.
Z uvedených dôvodov nie je možné štúdium v prvom a druhom ročníku na VSOŠ a na VG zaradiť na
účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií.

23. Tvrdenie, že niekto môže byť vojakom ešte pred vznikom brannej povinnosti (§ 5 ods. 2 zákona č.
92/1949 Sb. branný zákon), je nepochopením zákonných formulácií a súvislostí alebo účelovým konaním
spoliehajúcim sa na to, že tieto formulácie a súvislostí nepochopia iní. V minulosti platné zákony o
sociálnom zabezpečení, podľa ktorých sa do roku 1998 postupovalo aj pri dôchodkovom zabezpečení
vojakov z povolania, dôsledne od seba odlišovali pojmy „pracovné kategórie“ a „kategórie funkcií“ a
tieto pojmy nezamieňali. Termín „pracovné kategórie“ sa vzťahovali výlučné k civilným zamestnaniam a
termín „kategórie funkcií“ výlučne k výkonu služby v ozbrojených silách a v ozbrojených bezpečnostných
zboroch, pričom platili tieto zásady:



- zákon priamo ustanovil, ktoré zamestnania sa zaraďujú do I. a II. pracovnej kategórii, pričom
splnomocnil vládu ustanoviť, ktoré druhy vykonávaných prác odôvodňujú zaradenie zamestnaní do I. a
II. pracovnej kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Rezortné zoznamy zamestnaní I. a II. pracovnej
kategórie potom vydávali jednotlivé príslušné ministerstvá, resp. ministerstvo práce a sociálnych vecí.
Štúdium na vojenských stredných školách pred výkonom základnej, prípadne náhradnej vojenskej
služby zákon nikdy nezaradil ani do I., ani do II. pracovnej kategórie, ani vláda teda nemohla nič v tomto
smere ustanoviť a ministerstvo obrany už vôbec nemohlo zaradiť toto štúdium do rezortného zoznamu
zamestnaní I. ani II. pracovnej kategórie,
- ostatné zamestnania zákon zaradil do III. pracovnej kategórie,
- zákon súčasne ustanovil, že služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. a II. kategórie funkcií,
pričom splnomocnil ministra obrany ustanoviť, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie. Nemožno
porovnávať štúdium na vojenských stredných školách s prípravou baníckych učňov a sklárskych učňov.
U týchto profesií išlo o kompenzáciu vysokej miery rizika zdravotného poškodenia, predovšetkým
chorôb z povolania. Zákon zaradenie štúdia na vojenských stredných školách do I. a II. pracovnej
kategórie neumožňoval, napriek tomu, že žiaci vojenských stredných škôl vykonávali podobnú činnosť
ako vojaci z povolania, na toto povolanie sa len pripravovali. Títo žiaci nepodliehali plnému vojenskému
režimu a vojenskej trestnej zodpovednosti. S poukazom na vyššie uvedenú analýzu histórie sociálneho
zabezpečenia vojakov považuje súd žalobu za nedôvodnú, preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol.

24. Záverom súd poznamenáva, že postupným riešením problematiky sociálneho zabezpečenia vojakov
z povolania federálnej armády a následne profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR sa podarilo
vytvoriť samostatný systém sociálneho zabezpečenia vojakov, upravený zákonom č. 114/1998 Z.z.
o sociálnom zabezpečení vojakov a zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzťahujúci sa na príslušníkov ozbrojených
bezpečnostných zborov a neskoršie aj záchranných zborov. Tento systém v súčasnej dobe dosiahol
stav, kedy priemerná úroveň dôchodkov z neho výrazne prevyšuje priemernú úroveň porovnateľných
dôchodkov zo všeobecného (civilného) systému sociálneho zabezpečenia (uplatnením princípu
preferencie), nárok na výsluhový dôchodok spravidla vzniká pred dosiahnutím veku fyzickej osoby
(uplatnením princípu preferencie) a priemerná výška výsluhových dôchodkov priznaných v rôznych
obdobiach je v podstate vyrovnaná (uplatnením princípu homogenizácie a harmonizácie systému). Pri
príprave týchto zákonov bola riešená otázka zhodnotenia jednotlivých kvalifikovaných činností pre vznik
nároku na dôchodky z výsluhového zabezpečenia, a to pri uplatnení zásady, že pre nárok na tieto
dôchodky sa môže zhodnocovať len doba služby (v ozbrojených silách, bezpečnostných zboroch a
tiež záchranných zboroch). Bez uplatnenia uvedenej zásady, teda zásady výsluhovosti, by osobitné
riešenie dôchodkového zabezpečenia vojakov (uplatňované aj v moderných systémoch sociálneho
zabezpečenia príslušníkov ozbrojených síl iných štátov) nemalo spoločenské a odborné odôvodnenie.
Pritom bolo potrebné definovať, aká činnosť službou je, a to v súlade zákonných vymedzením, ktorým
bolo ust. § 5 ods. 2 zákona č. 92/1949 Sb. branný zákon.

25. Účastníkom konania súd náhradu trov konania nepriznal. O náhrade trov žalobcu bolo rozhodnuté
podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalobca v konaní úspech nemal, nevzniká mu preto právo na
náhradu trov konania. Rovnako náhradu trov nepriznal súd ani žalovanému, pretože neboli splnené
podmienky stanovené v § 168 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo
dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa §
41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh).