Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 13CoE/212/2016 z 26. 2. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 26. februára 2017, sp. zn. 13CoE/212/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7806207530.1 Krajský súd Košice | 13CoE/212/2016 | ECLI:SK:KSKE:2017:7806207530.1 | 2017-02-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: CSP, § 53 ods. 5 OZ, § 53 ods. 1 OZ, EP, § 53 ods. 4 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/875fc037-b849-41d9-b31e-54720a2a6b6b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7806207530.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/212/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7806207530
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7806207530.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a z členov
senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v exekučnej veci oprávneného: H.,
s.r.o., H. XX, N. 09 T., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátskou spoločnosťou M. H., s.r.o., G. 4,
XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, proti povinnej: E. J., nar. XX.X.XXXX, bytom S. T. XXX, XXX XX S. o
vymoženie 661,22 eur s prísl. a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom D.. H. B., Exekútorský
úrad, A. XX, XXX XX P., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa
20.6.2014, č.k. 9Er/608/2006-29, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavení.

II. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 20.6.2014, č.k.
9Er/608/2006-29 (ďalej len „uznesenie“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a nepriznal
súdnemu exekútorovi D.. H. B. so sídlom A. XX, P. náhradu trov exekúcie.

2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že účastníci konania uzavreli dňa 19.12.2005
zmluvu o úvere č. XXXXXXX, ktorú súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „z. č. 258/2001 Z.z.“) a zároveň ako spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bode 17 bola
obsiahnutá rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie mal za to, že praktickým dôsledkom ustanovenia
o rozhodcovskej doložke je, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Súd bol názoru, že
rozhodcovská doložka spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, čím naplnila znaky neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Keďže právomoc rozhodcovského
súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný
súd dospel k názoru, že exekúcia je neprípustná, a preto ju podľa § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2 a
§ 58 ods. 1 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Keďže exekúciu zastavil v celom rozsahu, návrhom
oprávneného na zmenu súdneho exekútora sa už nezaoberal. Súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal, keďže tento vo svojom podaní doručenom súdu dňa 2.4.2013 uviedol, že si ich
neuplatňuje.



3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo
alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané
dokazovanie a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený podal
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. teda pre odňatie
možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
- osobitne oprávnenému- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom Európskej únie. Oprávnený ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
18.4.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013
sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku,
v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú
súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny
dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť
sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa
právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd
založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval
konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný
súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného
konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku
povinnej Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci
výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí
spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa
§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol
dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES
musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii
a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva
aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.
V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov
(nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na
základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca
vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Podľa oprávneného súd prvej inštancie
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť



rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoRK len na návrh účastníka konania a bez
návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených
v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať
pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na
strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv
a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu
jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani
ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú
príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu
exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a
nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/
EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa
názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať
pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený
uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na
to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale
o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením
Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy
medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere
nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. z dôvodu, že nespĺňa charakter
spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. Uviedol, že
predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto
zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/



EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie
Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Poukázal
aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Zároveň uviedol, že
vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvej inštancie sa nijako nevyporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade
je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor
Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v
nasledovnom znení:

„I. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

II. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

III. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

5. Súdny exekútor a povinná zostali v odvolacom konaní nečinní.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „C.s.p./)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario. Podľa obsahu odvolania odvolací súd v zmysle § 124 ods. 1 C.s.p.
posúdil, že oprávnený napáda len výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a nie aj
výrok, ktorým súd rozhodol, že súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov exekúcie.

7. Odvolací súd z pripojeného spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 19.12.2005 zmluvu o
úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 331,94 eura, ktorý sa
povinná zaviazala vrátiť v 12 mesačných splátkach po 54,44 eura zvýšený o poplatok vo výške 321,32
eura, t.j. celkovú sumu 653,26 eura (ďalej len „zmluva o úvere“). Exekučným titulom v tomto konaní
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. zo
dňa 25.7.2006, č. SR XXXX/XX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.9.2006 a vykonateľnosť dňa
14.9.2006.

8. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku,
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky.

9. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci



núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

10. Povinnosť exekučného súdu preskúmať exekučný titul vyplýva zo samotného Exekučného poriadku,
kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol
vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený
a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

11. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010
vyplýva, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým
účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane. Oprávnenie
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom
znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero
dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby
sa exekučný titul stal vykonateľným, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom
dodatočne zaniklo, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom tento
zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného
titulu.

12. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

13. Oprávnený v podanom odvolaní spochybnil, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania
je zmluvou spotrebiteľskou riadiacou sa zákonom č. 258/2001 Z.z., pričom vychádzal z toho, že bola
uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a teda sa jedná o tzv. absolútny obchod.

14. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku,
a to bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu - fyzickej
osobe alebo právnickej osobe s tým, že uvedená úprava je v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľná
len vtedy, ak neodporuje úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v Občianskom zákonníku. To znamená, že primárne sa použije úprava spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v Občianskom zákonníku, nielen ako doplnková
právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného, čo v
praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje
Občiansky zákonník a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie. Spotrebiteľské zmluvy sú také
zmluvy, ktoré uzatvárajú poskytovatelia služieb o určitom rovnakom predmete plnenia opakovane s
veľkým počtom zákazníkov - spotrebiteľov. Návrh týchto zmlúv pripravujú poskytovatelia služieb na
vopred predtlačených tlačivách, čo je zjavné aj v prejednávanej veci a vyplýva to z tlačiva predmetnej



zmluvy o úvere. Spotrebiteľ - povinná nemala možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah navrhovanej
zmluvy o úvere - spotrebiteľskej zmluvy, nemohla vyjednávať, jedinou jej alternatívou bolo prijatie alebo
neprijatie návrhu.

15. Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje
na zmluvy o poskytnutí úveru do 200 Eur a nad hodnotu 20 000 Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých
viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o
spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.

16. Predmetnou zmluvou požičal oprávnený povinnej sumu 10.000,-Sk (331,94 eura). S poukazom na
vyššie uvedené ustanovenie teda možno považovať poskytnutý úver za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Preto je na právny vzťah medzi
oprávneným a povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

17. Preto ak súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a podľa
Občianskeho zákonníka, jedná sa o posúdenie v súlade a v medziach zákona.

18. K odvolacej námietke oprávneného, že súd zdanlivo na účely preskúmania podmienok pokračovania
exekúcie podľa Exekučného poriadku dokazoval a pojednávanie nenariadil, odvolací súd uvádza,
že v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 187 a nasl. C.s.p.), postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

19. Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvej inštancie pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.

20. Oprávnený navrhol zároveň prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. za účelom
podania návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky na posúdenie súladu § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa C.s.p. ide o
dôvod prerušenia uvedený v § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p..

21. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p., súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

22. Podľa § 9a ods. 1 C.s.p., ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

23. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

24. V zmysle § 9a ods. 1 C.s.p. v exekučnom konaní sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak to povaha veci nevylučuje. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 však výslovne
vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie - okrem zákonom stanovených prípadov (napr. podľa
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Preto § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. na exekučné
konanie nemožno aplikovať, a teda z tohto dôvodu nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to
žiadal oprávnený (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. júla 2013, sp. zn.
I. ÚS 218/2013).

25. Odvolací súd považuje odvolateľom namietaný postup súdu prvej inštancie pri preskúmavaní
rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky a smernicou
Rady 93/13 EHS. Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (podľa C.s.p. ide o



dôvod prerušenia uvedený v § 162 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) za účelom predloženia prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie.

26. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či
v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa
rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka,
ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora
Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

27. S poukazom na uvedené odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

28. So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd ďalej zaoberal
otázkou, či rozhodcovská doložka v tejto veci predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Totiž pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Zároveň má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky.

29. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej len „Podmienky). Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Trnavská cesta 70, 841 04 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. XXXX/B, . ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

30. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

31. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere,
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.

32. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

33. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale
ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.



34. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi
všeobecným a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka
nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd zastáva názor, že praktickým dôsledkom takto
formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnej, bola fakticky
odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamenalo povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred
súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal
žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v
množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa
predstáv oprávneného.

35. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola v rozhodcovskom
konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Totižto podľa uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012, princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

36. Okrem uvedeného, rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj
pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa § 4 ods. 2 ZoRK, lebo nie je obsiahnutá
v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Podmienky,
v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto
Podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o úvere.
Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je
striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade
dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo
245/2010).

37. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt.

38. K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania
odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu
konania, a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvej inštancie v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný
nárok je v rozpore so zákonom tak ako je uvedené vyššie, v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho
nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom konania, ktorú nemožno odstrániť
a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

39. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zákonnou
úpravou, ako vecne správne potvrdil.

41. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Oprávnený nemal v
tomto konaní úspech a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.



42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).