Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/207/2018 z 23. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. októbra 2018, sp. zn. 6Co/207/2018, ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3 Krajský súd Bratislava | 6Co/207/2018 | ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3 | 2018-10-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bdc6d5da-dc72-4492-a66a-e71687de4973 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/207/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515218372
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1515218372.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: FC N., A..G., N.. N. V..Q.., Z. U. Č..
XX, O. N., zast. advokátskou kanceláriou Lebovič, spol. s r.o., Mlynské Nivy č. 73/a, Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská V., L.. S. I. N., K. W.. Č.. X, G., za účasti Okresného prokurátora Bratislava V, o
77.240 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 13. apríla 2018
č. k. 56C/772/2015- 211, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v celkovej
výške 77.240 eur, ktorá pozostáva z náhrady ušlého príjmu vo výške 62.240 eur a z náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal právo na náhradu trov
konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že M. K. - občan Iránskej islamskej republiky mal
na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt za účelom športovej činnosti na obdobie od
25.5.2012 do 5.2.2013 a pôsobil ako hráč futbalového klubu P. O. XXXX, M..N.. Oddelenie cudzineckej
polície PZ Dunajská Streda Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej
a cudzineckej polície Prezídia PZ rozhodnutím z 23.11.2012 č. K.-E.-G.-M.-XX-XXX/XXXX M. K.
administratívne vyhostilo na územie Iránskej islamskej republiky podľa § 125 ods. 2, § 82 ods.1 písm.
k/, § 77 ods.1 zák. č. 404/2011 Z.z. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 9.
5. 2013. Súčasne týmto rozhodnutím bol Abbasovi Pahlavanovi uložený zákaz vstupu na územie SR na
3 roky a bola mu určená lehota 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia na vycestovanie z územia SR, t.j.
do 24.5.2013. Toto rozhodnutie napadol M. K. odvolaním. Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej
a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava rozhodnutím z 2.5.2013 Č..
K.-E.-G.-XXXX/XXXXXX-XXX spomenuté rozhodnutie potvrdilo a odvolanie zamietlo. Následne Krajský
súd v Bratislave konajúc podľa § 247 a nasl. O.s.p. rozsudkom z 9.12.2014 č. k. 5S/143/2013-46
zrušil rozhodnutie z 2.5.2013 č. K.-E.-G.-XXXX/XXXXXX-XXX a vec vrátil policajnému orgánu na
ďalšie konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2015. Na to Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ SR rozhodnutím z
26.1.2015 č. K.-E.-G.-XXXX/XXXXXX-XXX zrušilo rozhodnutie z 23.11.2012 č. K.-E.-G.-M.-XX-XXX/
XXXX, ktorým bol M. K. administratívne vyhostený a vec vrátilo prvostupňovému policajnému orgánu na
ďalšie konanie. Oddelenie cudzineckej polície PZ Dunajská Streda Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej



polície Bratislava Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ rozhodnutím zo 16.4.2015 č. K.-
E.-G.-X-XXX/XXXX-M. správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia M. K. zastavilo. Žalobca
si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č.
514/2003 Z.z., ktorá vznikla M. K.. Ten predmetnú pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky postúpil
žalobcovi. Žalobca tvrdil, že M. K. vznikla škoda pozostávajúca z ušlého príjmu za obdobie od 24. 5.
2013, keď musel opustiť Slovenskú republiku, do 8.1.2015 (právoplatnosť rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 9.12.2014 č. k. 5S/143/2013- 46) vo výške 62.240 eur. Pri mesačnom zárobku 3.200 eur
totiž Abbas Pahlavan mohol za uvedené obdobie (19,45 mesiaca) dosiahnuť príjem spolu 62.240 eur.
Ďalej podľa žalobcu poškodený utrpel aj nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca vyčíslil sumou 15.000 eur. M.
K. podaním zo 4.5.2015 požiadal S. I. N. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. S. I. N.
listom z 20.7.2015 poškodenému oznámilo, že jeho nárok nepovažuje za dôvodný.

3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie zaujal stanovisko, že v prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z.) ide o právo osobnej povahy úzko späté s osobou poškodeného a takáto pohľadávka
zaniká najneskôr smrťou veriteľa - poškodeného. Takúto pohľadávku v zmysle § 525 ods. 1 prvá veta
Obč. zák. preto podľa súdu prvej inštancie nemožno postúpiť. Vzhľadom na to v tejto časti žalobcovi v
spore chýba aktívna vecná legitimácia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku ďalej uviedol: „Pri posudzovaní aktívnej legitimácie súd vychádzal i z ust. § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 z. z., v ktorom sú upravené skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že určenie výšky nemajetkovej ujmy
vychádza zo všetkých nepriaznivých následkov a negatívnych dopadov dotýkajúcich sa osobnostnej
integrity konkrétneho poškodeného. Tu je potrebné poukázať aj na vyjadrenie M. K. v správnom konaní,
keď okrem iného uviedol, že administratívne vyhostenie sa nedotkne jeho súkromného a rodinného
života, v domovskej krajine nebude mať vyhostenie akékoľvek následky, má sa kam vrátiť, má tam svoju
rodinu. Pokiaľ podpisoval nájomnú zmluvu, nerozumel jej textu, nebola mu pretlmočená.“

4. Pokiaľ ide o náhradu škody pozostávajúcu z ušlého zárobku vo výške 62.240 eur, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uplatňovanou
škodou a nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Z citovaných rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že podkladom pre ich rozhodnutie bol odpis zmluvy
o nájme bytu medzi Mestom Dunajská Streda a nájomcom M. K., ktorý originál zmluvy potrebný pre
rozhodnutie vo veci nepredložil, čím mohol predísť rozhodnutiu správneho orgánu v jeho neprospech
a vzniku škody. Súd nezistil, aby v konaní bolo sporné skutkové tvrdenie o tom, že Abbas Pahlavan
mal udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel osobitnej činnosti- športovej
činnosti mu bol udelený dňa 25.5.2012 s dobou platnosti do 5.2.2013, avšak v zmysle ust. § 73 ods.
3 zákona o pobyte cudzincov mu bol vydaný doklad povolenie na pobyt do platnosti Zmluvy o nájme
zo dňa 31.1.2012 do platnosti nájomnej zmluvy a to do dňa 31.12.2012. M. K. mal vedomosť o tom,
že platnosť Zmluvy o nájme má vplyv na vydanie dokladu na pobyt, skutočnosť, že relevantný doklad
správnym orgánom nepredložil, nemôže byť na ťarchu žalovaného. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné
bremeno ani k preukázaniu uplatnenej výške náhrady škody v sume 62.240 eur. Výšku škody žalobca
preukazoval iba Hráčskou zmluvou, príjmové doklady preukazujúce vyplácanie dohodnutej zmluvnej
odmeny poškodenému nemajú náležitosti ktoré by osvedčovali pravdivosť tvrdení žalobcu v tomto
smere. Žalobca ničím nepreukázal, že za obdobie od uzavretia Hráčskej zmluvy odo dňa 6.8.2012 do
vycestovania hráča z územia SR bola vyplatená odmena vyplatená. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že ušlý zisk v podobe straty na príjme za obdobie 19,45 žalobca mesiaca vyčíslil bez zohľadnenia
daňových a odvodových povinností Abbasa Pahlavana.“

5. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 C.s.p.

6. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. Žalobca v odvolaní vyslovil nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno postúpiť. V tejto súvislosti žalobca poukázal
na to, že zák. č. 514/2003 Z.z. neobsahuje výslovné ustanovenie, podľa ktorého by právo na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 tohto zákona zaniklo smrťou veriteľa (poškodeného). Preto podľa
žalobcu nie je možné vylúčiť postúpenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti náhrady



škody vo forme ušlého zárobku vo výške 62.240 eur, žalobca v odvolaní uviedol, že úvahy súdu prvej
inštancie sú zmätočné z dôvodu, že nezohľadňujú rozdiely medzi konaním o udelení, resp. obnovení
prechodného pobytu (§ 31, § 34 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov) a konaním o administratívnom
vyhostení (§ 77 a nasl. zák. č. 404/2011 Z.z.). Rozdiel spočíva v tom, že konanie o udelenie, resp.
obnovenie prechodného pobytu sa začína na žiadosť cudzinca, ktorý musí preukázať splnenie všetkých
stanovených podmienok. Na druhej strane konanie o administratívnom vyhostení je konaním začatým
z úradnej povinnosti správnym orgánom, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno preukázania skutku, na
základe ktorého rozhoduje o uložení administratívnej sankcie. Žalobca ďalej v odvolaní vytkol súdu
prvej inštancie, že nezohľadnil skutočnosť, že poškodenému M. K. bol obnovený prechodný pobyt
na účel osobitnej športovej činnosti na ďalšie obdobie. Doba platnosti zmluvy o nájme teda nemala
žiadny vplyv na obnovenie prechodného pobytu poškodeného na ďalšie obdobie. Jediným dôvodom,
pre ktorý došlo k zániku oprávnenia na pobyt poškodeného, bolo práve nezákonné rozhodnutie o jeho
administratívnom vyhostení. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní poukázal na odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 9.12.2014 č. k. 5S/143/2013- 46, v ktorom krajský súd okrem iného uviedol,
že údajné pozmenenie listiny nebolo preukázané a bolo založené iba na domnienke správneho orgánu
prvého stupňa a s touto domnienkou sa odvolací orgán nevysporiadal. Ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, poškodený mohol pokračovať v pobyte na území SR a
tým aj vo výkone hráčskej činnosti vo futbalovom klube P. O. XXXX, M..N.., na základe čoho by mu
vznikol nárok na dohodnutú mesačnú odmenu. Tým je podľa žalobcu preukázaná príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Vykonaným dokazovaním a to najmä hráčskou
zmluvou zo 6. 8.2012 bolo preukázané, že poškodený mal voči P. O. XXXX, M..N.. nárok na dohodnutú
odmenu vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu. Hráčska zmluva rozlišuje prípady, ak hráč nebude spôsobilý
vykonávať športovú činnosť z dôvodu jeho zranenia, ku ktorému dôjde počas zápasu alebo tréningu a
prípady, ak hráč nebude spôsobilý vykonávať športovú činnosť z iných dôvodov. V prvom prípade mal
poškodený nárok na odmenu v nezmenenej výške.

7. Žalovaná a Okresná prokuratúra Bratislava V vo vyjadreniach k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné.

9. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 28.6.2017 č. k. 6Co/20/2017- 160 uviedol:
„Pokiaľ ide o postúpenie predmetnej pohľadávky, odvolací súd je toho názoru, že zo žiadneho zákonného
ustanovenia nevyplýva, že by poškodený M. K. nemohol postúpiť žalobcovi pohľadávku na náhradu
škody pozostávajúcej z ušlého zárobku. Ide totiž o pohľadávku zo záväzkového právneho vzťahu (§
488, § 489 Obč. zák.), ktorá je na postúpenie spôsobilá. Na druhej strane nie je jednoznačná otázka
spôsobilosti postúpenia pohľadávky na náhradu nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Ide tu totiž o právo osobnej povahy úzko späté s osobou poškodeného a takáto pohľadávka zrejme
zaniká najneskôr smrťou veriteľa - poškodeného. Takúto pohľadávku v zmysle § 525 ods. 1 prvá veta
Obč. zák. nemožno postúpiť. Pre takýto výklad svedčí okrem iného to, že súdna prax je v zásade
jednotná v tom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. (ochrana
osobnosti) zaniká smrťou fyzickej osoby, keďže je úzko späté s postihnutou osobou, do práva na ochranu
ktorej bolo neoprávnene zasiahnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je žiadny dôvod pristupovať
rozdielne k právu na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.“

10. Na uvedenom právnom názore odvolací súd trvá a súd prvej inštancie, ktorý bol týmto názorom
odvolacieho súdu viazaný, správne postupoval podľa neho. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno postúpiť, zmluva o postúpení
pohľadávky zo 4.5.2015 je absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zák. v časti, ktorou ňou poškodený
postúpil žalobcovi pohľadávku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur. V dôsledku toho
sa žalobca nemohol stať vlastníkom tejto pohľadávky a v spore mu teda ohľadom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy chýba aktívna vecná legitimácia. K argumentácii žalobcu, že zák. č. 514/2003 Z.z.
postúpenie takejto pohľadávky nevylučuje, treba uviesť, že zák. č. 514/2003 Z.z. vôbec neupravuje
postúpenie pohľadávok vyplývajúcich z tohto zákona, v dôsledku sa v zmysle § 25 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. postúpenie týchto pohľadávok spravuje Občianskym zákonníkom.



11. Z uvedeného vyplýva, že je vecne správny výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba v časti
týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur zamietnutá. Preto odvolací súd napadnutý
rozsudok v tomto výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

12. V konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, ktorým rozhodnutie Oddelenia
cudzineckej polície PZ Dunajská Streda Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru z 23.11.2012 č. K.-E.-G.-M.-XX-XXX/XXXX.
Týmto rozhodnutím bol poškodený administratívne vyhostený na územie Iránskej islamskej republiky.
Toto rozhodnutie potvrdil odvolací správny orgán, pričom jeho rozhodnutie zrušil Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 9.12.2014 č. k. 5S/143/2013-46. Následne odvolací správny orgán zrušil rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a napokon bolo správna konanie zastavené.

13. Sú irelevantné a zmätočné úvahy súdu prvej inštancie o tom, že poškodený si snáď vyhostenie zavinil
sám svojím konaním (bod 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie nezohľadnil
fakt, že Krajský súd v Bratislave v odôvodnení vyššie spomenutého rozsudku okrem iného uviedol,
že údajné pozmenenie listiny (odpis zmluvy o nájme bytu), čo bolo základom pre rozhodnutie o
vyhostení poškodeného, nebolo nijakým relevantným spôsobom preukázané. Súd prvej inštancie úplne
odignoroval tento fakt, keď v rozpore s ním v bode 68. odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval,
že „M. K. mal vedomosť o tom, že platnosť zmluvy o nájme má vplyv na vydanie dokladu na pobyt,
skutočnosť, že relevantný doklad správnym orgánom nepredložil, nemôže byť na ťarchu žalovaného.“
Súd prvej inštancie si neuvedomil, že v konaní o vyhostenie nebolo povinnosťou poškodeného čokoľvek
preukazovať. Bolo naopak povinnosťou správneho orgánu preukázať, že tu sú zákonné dôvody, pre
ktoré treba poškodeného administratívne vyhostiť. Existenciu takýchto zákonných dôvodov správny -
policajný orgán nepreukázal. Policajný orgán listom z 21.1.2013 č. K.-E.-G.-Ž.-XX-XXX/XXXX (č. l.
71) poškodenému oznámil, že dňa 11.1.2013 bol poškodenému obnovený prechodný pobyt na účel
športovej činnosti. Preto neobstojí ani záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 67. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, že poškodený mal povolenie k pobytu na území SR iba do 31.12.2012.

14. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského
zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku
na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je
tomu tak preto, že zákon č. 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a
automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len
celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie
zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody ( ušlého zisku ) a príčinnej súvislosti medzi
škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov štátu. Existencia ušlého zisku musí byť
vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu,
ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej
úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje
sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej
pravdepodobnosti je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj
reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru,
že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu,
ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“(uznesenie NS SR sp. zn. 4 MCdo 23/2008). Za ušlý
zisk teda
nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý
zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len
za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce
okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie
NS SR sp. zn. 4 Cdo 319/2008, 1 Cdo 76/2008). Pokiaľ žalovaný nepreukáže existenciu týchto okolností



a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný (viď
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2017 sp. zn. 5 Cdo 195/2015).

15. V konaní bolo preukázané, že M. K. bol udelený prechodný pobyt na účel športovej činnosti na
obdobie od 25.5.2012 do 5.2.2013. Doklad o pobyte mu bol vydaný v zmysle § 73 ods. 3 zák. č. 404/2011
Z.z. v znení platnom do 30. 4. 2013 s platnosťou len do 31. 12. 2012, teda na čas, počas ktorého mal
zabezpečené ubytovanie. Prípisom z 21.1.2013 č. K.-E.-G.-Ž.-XX-XXX/XXXX (č. l. 741) mu policajný
orgán v zmysle § 33 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z.z. v znení platnom do 30.4.2011 oznámil, že dňom
11.1.2013 mu bol obnovený prechodný pobyt na účel športovej činnosti. Hráčsku zmluvu s P. O. XXXX,
M.. N.. O. N. I. M. K.J. uzavrel na obdobie od 6.8.2012 do 31.12.2015 (čl. III. bod 1. Hráčskej zmluvy).
Uzavrel ju teda aj na obdobie po 5.2.2013, na ktoré nemal povolený prechodný pobyt. Vzhľadom na
tieto skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že M.. K. nemohol s pravdepodobnosťou blížiacou sa
istote predpokladať, že prechodný pobyt mu bude udelený aj na obdobie po 5.2.2013, že teda aj v tomto
období bude hráčom P.H. O. XXXX, M..N.. O. N. a že bude dosahovať dojednaný príjem 3.200 eur
mesačne. Na tomto závere nič nemení ani fakt, že policajný orgán mu prípisom z 21.1.2013 oznámil,
že mu bol obnovený prechodný pobyt za účelom športovej činnosti. Dňa 21.1.2013 už totiž bolo vydané
rozhodnutie, ktorým bol M.. K. vyhostený z územia SR. Policajný orgán zrejme vychádzal z toho, že
vzhľadom na to, že M.. K. mal doklad o pobyte vydaný s platnosťou len do 31.12.2012, treba jeho pobyt
na území SR po tomto termíne nejakým spôsobom legalizovať. Možno teda zhrnúť, že M.. K. mohol s
istotou predpokladať, že v klube P. O. XXXX, M.. N.. O. N. bude hrať iba v období, na ktoré mal udelený
prechodný pobyt, teda do 5.2.2013. Naopak, nie je možné urobiť jednoznačný záver, že ak by nedošlo
k vydaniu predmetného nezákonného rozhodnutia, bol by mu predĺžený prechodný pobyt aj na obdobie
od 6.2.2013 a že by teda v spomenutom klube hral aj po tomto termíne. Reálna existencia ušlého zisku
za žalované obdobie od 24.5.2013 do 8.1.2015 tak v konaní nebola preukázaná.

16. Z uvedeného vyplýva, že žaloba nie je dôvodná ani v časti, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal
zaplatenia 62.240 eur z titulu ušlého zisku. Preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil
napadnutý rozsudok aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti ušlého zisku zamietol.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal nárok na ich náhradu, pretože jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).