Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/489/2015 z 22. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 22. februára 2016, sp. zn. 11Co/489/2015, ECLI:SK:KSZA:2016:5309200002.1 Krajský súd Žilina | 11Co/489/2015 | ECLI:SK:KSZA:2016:5309200002.1 | 2016-02-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6de267aa-ee6f-4756-89c3-0104bdd7511a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5309200002.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/489/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5309200002
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5309200002.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľky: Mgr. Z.
E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, D., právne zastúpenej JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, so
sídlom E. XXXX/XX, D., proti odporcovi: Lesné spoločenstvo Kysučné, s. r. o., so sídlom Makov, IČO:
36 005 843, právne zastúpenému spoločnosťou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD.,
s. r. o., so sídlom Potočná 2835/1 A, Čadca, IČO: 36 866 849, v konaní o zaplatenie 1.659,70 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/11/2009-294
zo dňa 24.04.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 95,71
eur na účet právneho zástupcu odporcu, v lehote tri dni od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala voči odporcovi
zaplatenia sumy 1.659,70 eur s príslušenstvom, zamietol, navrhovateľke uložil povinnosť nahradiť
odporcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 378,97 eur na účet právneho
zástupcu odporcu, v lehote tri dni od právoplatnosti rozsudku.

Súd tvrdenia navrhovateľky v návrhu subsumoval pod ustanovenia o nájomnej zmluve a ustanovenia
Občianskeho zákonníka o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke nájomné podľa § 671 Občianskeho
zákonníka. Skutkové tvrdenia v návrhu neobsahovali skutkový stav, ktorý by bolo možné subsumovať
pod ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Kým uplatnenie nároku na nájomné na základe nájomnej
zmluvy si vyžaduje tvrdenie o platnej nájomnej zmluve, v rozpore s tým rozhodujúce skutkové tvrdenia
pre vydanie bezdôvodného obohatenia si vyžadujú odlišné tvrdenia o neplatnej, neexistujúcej nájomnej
zmluve. Takéto tvrdenia navrhovateľka v návrhu neprodukovala a nebolo možné produkovaný skutkový
stav subsumovať pod ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o povinnosti vydať bezdôvodné
obohatenie. Súd sa nestotožnil s tým, že navrhovateľka, keď neskôr produkovala tvrdenia, že žiada sumu
zaplatiť aj ako bezdôvodné obohatenie, titulom postúpenej pohľadávky na základe zmluvy o postúpení
zo dňa 28.12.2007, titulom núteného nájmu, podnájmu, náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu
odporcom, odstúpenia od darovacej zmluvy, žiada tieto nároky dôvodne, pretože ide, podľa tvrdenia
navrhovateľky, len o inú právnu kvalifikáciu nároku na základe totožného skutkového stavu uvedeného
v návrhu. Okresný súd uznesením sp. zn. 10C/11/2009 zo dňa 24.04.2015 zmenu návrhu zo dňa
07.04.2014, doručenú súdu dňa 09.04.2014, ako aj zo dňa 24.10.2014 a zo dňa 20.04.2015, nepripustil.



Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že darovaciu zmluvu V 1900/2000 uzavrela
navrhovateľka s otcom A. F. na predmet sporu - podiely v sporných nehnuteľnostiach zapísaných na LV č.
XXXX katastrálneho územia Z.. Vklad bol povolený dňa 13.11.2000. Z LV č. XXXX mal súd preukázané,
že navrhovateľka bola na základe uvedeného právneho titulu darovacej zmluvy V 1900/2000 zapísaná
na LV dňa 13.11.2000. Podľa § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa až dňom vkladu do katastra,
teda dňom 13.11.2000, navrhovateľka stala spoluvlastníčkou podielov na základe darovacej zmluvy vo
výške 100000/10500000. Z nájomnej zmluvy medzi navrhovateľkou a odporcom zo dňa 04.01.2000 mal
súd preukázané, že je uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom na totožné podiely, ktoré získala
dňa 13.11.2000 darovacou zmluvou V 1900/2000 zo dňa 19.9.2000. Porovnaním dátumov 13.11.2000
a 04.01.2000 mal súd preukázané, že navrhovateľka uzavrela nájomnú zmluvu skôr, než nadobudla
vlastnícke právo k predmetu nájmu.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že nájomná zmluva medzi navrhovateľkou a odporcom zo dňa
04.01.2000 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V čase
uzavretia nájomnej zmluvy navrhovateľka nebola vlastníčkou predmetu nájmu, a teda podľa § 123
Občianskeho zákonníka nemohla disponovať s predmetom nájmu. Nikto nemôže na iného previesť viac
práva, než sám má. Keďže napriek uvedenému navrhovateľka nájomnú zmluvu uzavrela, je právny úkon
neplatný od počiatku pre rozpor s kogentným ustanovením zákona (§ 123 Občianskeho zákonníka).
Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje ku dňu uzavretia právneho úkonu, teda ku dňu
04.01.2000. V návrhu navrhovateľka netvrdila uzavretie ústnej nájomnej zmluvy. Tá by však bola
neplatná z rovnakých dôvodov ako písomná nájomná zmluva. Taktiež nemohlo dôjsť k obnove neplatnej
nájomnej zmluve podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie má na mysli platný
právny úkon a nájomnú zmluvu na dobu určitú. V tomto prípade išlo o neplatnú nájomnú zmluvu, ktorá
bola zavretá na dobu neurčitú. Žiadnu ďalšiu nájomnú zmluvu navrhovateľka nepredložila, ani netvrdila
v návrhu. Preto na základe neplatnej nájomnej zmluvy nevzniklo navrhovateľke právo na zaplatenie
nájomného podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd považoval za nadbytočné a
nehospodárne spôsobovať ďalšie prieťahy v konaní ustaľovaním výšky nájomného. Návrh na zaplatenie
nájomného zamietol ako nedôvodný v celom rozsahu. Nárok na zaplatenie nájomného je nárokom zo
zmluvy. V konaní navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala základný predpoklad pre
úspech v spore - platnú nájomnú zmluvu za sporné časové obdobie rok 2005.

Pokiaľ ide o iné právne úkony a iné okolnosti vo vzťahu k predmetu sporu, nároku na zaplatenie
nájomného, boli právne irelevantné, aj keď súd dôkazy vykonal.

Vo vzťahu k odstúpeniu od darovacích zmlúv súd uvádza, že za situácie, že právoplatným spôsobom
bolo rozhodnuté o neplatnosti darovacích zmlúv, bolo nevyhnutné konštatovať, že platným spôsobom
možno odstúpiť len od platného právneho úkonu. V nadväznosti na § 154 ods. 1 O. s. p. sú darovacie
zmluvy právoplatne určené za neplatné, treba vychádzať zo záveru, že neplatné je aj odstúpenie od
darovacích zmlúv. V prípade, že by dovolací súd dospel k záveru, že darovacie zmluvy sú platné, bolo
by potrebné skúmať platnosť úkonu odstúpenia od darovacích zmlúv z viacerých hľadísk v nadväznosti
na § 48 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Aj v prípade platného odstúpenia od darovacích zmlúv však
platí záver podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, darovacia zmluva by sa zrušila od počiatku,
vlastníkom by sa stal ku dňu jej uzavretia 19.09.2000 darca A. F.. Nezmenilo by to právne postavenie
navrhovateľky, že ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy 04.01.2000 nebola vlastníčkou, neuzavrela platnú
nájomnú zmluvu, nemôže v tomto konaní dôvodne požadovať nájomné. Odstúpenie od darovacej
zmluvy nemá teda právnu relevanciu k predmetu sporu. A. F. by sa platným odstúpením stal vlastníkom
sporného spoluvlastníckeho podielu, odstúpením by sa nestal aj zmluvnou stranou nájomnej zmluvy zo
dňa 04.01.2000, aktívne legitimovaným subjektom na zaplatenie nájomného tvoriaceho predmet sporu.

Pokiaľ ide o dôkaz, že A. F. dohodou z 28.12.2007 postúpil svoju pohľadávku na navrhovateľku, toto
tvrdenie je právne irelevantné vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý tvorí právo na zaplatenie nájomného
navrhovateľke za rok 2005, keďže A. F. sa nestal nositeľom práva na zaplatenie nájomného za
spoluvlastnícky podiel navrhovateľky, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy zo dňa 04.01.2000 a ktorý
je predmetom tohto konania. Zmluvou o postúpení preto nemohol na navrhovateľku platne postúpiť
právo na zaplatenie nájomného za rok 2005 za podiely navrhovateľky, keďže nebol nositeľom tohto
práva. Na navrhovateľku mohol postúpiť len právo na zaplatenie nájomného na základe nájomnej zmluvy
medzi ním a odporcom. Predmetom tohto konania však je právo na zaplatenie nájomného na základe
nájomnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom. Preto ani postúpenie nájomného z A.



F. na navrhovateľku nemá právnu relevanciu k predmetu sporu. S poukazom na vyššie uvedené sa
súd touto zmluvou vzhľadom na jej právnu irelevantnosť ďalej nezaoberal, ale tiež poukazuje na to,
že prvýkrát bola uvádzaná táto zmluva až vo vyjadrení zo dňa 07.04.2014, teda po 7 rokoch, dovtedy
navrhovateľka nikdy netvrdila, že takúto zmluvu uzavrela a taktiež nepreukázala žiadnym dokladom, že
by oznámenie o postúpení pohľadávky doručila odporcovi.

Vo vzťahu k opakovanému uzavretiu darovacej zmluvy s navrhovateľkou dňa 21.06.2013 potom, čo na
A. F. prešlo vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na základe určenia neplatnosti darovacích
zmlúv, súd uvádza, že tento dôkaz - právny úkon, nemá právnu relevanciu k predmetu sporu. Darovacou
zmluvou získala navrhovateľka podiel, ktorý stratila určením neplatnosti darovacích zmlúv. Darovacia
zmluva sa stala neplatnou ku dňu jej uzavretia, navrhovateľka získala opakovane vlastnícke právo k
spornému podielu až ku dňu vkladu do katastra. Nájomná zmluva však bola uzavretá dňa 04.01.2000.
Spätným darom vlastníckeho práva k podielu sa nemohla stať neplatná nájomná zmluva platným
právnym úkonom. Predmetom sporu je nárok na zaplatenie nájomného, preto uvedený dôkaz vo vzťahu
k predmetu sporu je právne irelevantný.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázala svoje tvrdenia, neuniesla dôkazné bremeno,
súd nemohol rozhodnúť inak, ako návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť.

O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., pretože odporca mal v konaní
plný úspech, patrí mu proti neúspešnej navrhovateľke náhrada trov účelne vynaložených na bránenie
svojho práva. Z titulu trov právneho zastúpenia priznal okresný súd odporcovi sumu 378,97 eur, ako to
vyplýva zo špecifikácie uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka. Rozsudok okresného
súdu považuje za nesprávny, arbitrárny a celkovo nezákonný. Poukazuje na to, že je jednou z viac
ako 300 podielových spoluvlastníkov spoločných nehnuteľností užívaných odporcom. S dôverou v
právny štát sa obrátila na súd, aby zaviazal odporcu k rovnakému peňažnému plneniu ako odporca
v príslušnom roku vyplácal nájomné ostatným podielovým spoluvlastníkom, pretože od roku 2001 jej
zastavil vyplácanie nájomného, pričom v tejto súvislosti poukazuje na príkazný list konateľa firmy z
19.12.2001. Paradoxne navrhovateľka aj v tomto období napr. v roku 2014 je riadne pozývaná na
valné zhromaždenia, kde jedným z bodov je aj vyplácanie nájomného a odporca jej napr. vyplatil dňa
19.12.2014 nájomné vo výške 425,- eur, a to napriek tomu, že nedošlo medzi nimi k uzavretiu písomnou
formou inej nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti navrhovateľka poukazuje na pozvánku na riadne valné
zhromaždenie Združenia vlastníkov lesa Kysučné, ktoré sa má konať 06.12.2014, ako aj poštový poukaz
o výplate sumy 421,50 eur odporcom dňa 19.12.2014. Poukazuje na nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 625/03, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 242/07, podľa
ktorých základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy a
ak sú možné obidva výklady, podporovaný je princíp autonómie zmluvných strán. Neplatnosť zmluvy
má byť výnimkou a nie zásadou. Taktiež vo svojom podaní z 20.04.2015 poukázali na odkladaciu
podmienku (§ 36 OZ) a poukázali na taký výklad súdov, že neplatný právny úkon je až vtedy, ak
sa jeho platnosť nedá dosiahnuť cez preklenovacie ust. § 35 OZ. Je nesporné, že nájomnú zmluvu
uzavreli účastníci tohto konania v rámci princípu autonómie zmluvných strán a obidve strany majú aj
rovnakú zodpovednosť za jej obsah. Odporca nikdy nespochybňoval samotnú nájomnú zmluvu len preto,
že bola uzavretá skôr, ako sa navrhovateľka stala vlastníčkou pozemkov. Dokonca nájomná zmluva
pri poľnohospodárskych nehnuteľnostiach nemusí mať písomnú formu. Odporca vnášal pochybnosti k
spornosti vlastníctva navrhovateľky, ktoré nie je a za predpokladu, že je v právnom štáte, ani nebude
vyvrátené. V prospech odporcu by to ani nebolo nemožné plnenie, A. F. ako v tom čase vlastník
25,5 podielov uzatvoril s odporcom nájomnú zmluvu iba k svojím 5,5 podielom a k zvyšným podielom
to bola aj nájomná zmluva medzi navrhovateľkou, ktorá po nadobudnutí právnych účinkov darovacej
zmluvy sa stala vlastníčkou predmetných podielov a žalovaným. Prvostupňový súd v tomto prípade
postupoval až príliš formalisticky. Ako to vyplýva z ust. § 79 ods. 1 O. s. p., navrhovateľ nemá povinnosť
uviesť právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, pretože je povinný iba pravdivo opísať rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých nárok vyvodzuje. Uplatnený nárok je potrebné preskúmať zo všetkých právnych
hľadísk, ktoré je možné na skutočnosti tvrdené navrhovateľom vzťahovať. V tejto súvislosti poukazuje
na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak by aj právny názor prvostupňového súdu o
absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy zo 04.01.2000 bol správny, potom navrhovateľka oprávnene od
prvostupňového súdu očakávala, že súd preskúma aj ďalšie možnosti právneho posúdenia (alternatívne



tituly). Prvostupňový súd však v deň vyhlásenia rozsudku rozhodol aj o nepripustení zmeny žaloby.
Aj toto uznesenie s prihliadnutím na judikatúru súdov považuje za arbitrárne a navyše nedostatočne
odôvodnené, a teda nezákonné. Poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 122/2012 z
3. októbra 2012, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010.
Z posledného rozhodnutia je nesporné, že všeobecné súdy tu riešili úplne inú odlišnú právnu vec a
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo odmietnuté. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Obdo 3/2013 zo dňa 24.10.2013, Najvyšší súd SR dovolanie žalobcu odmietol z
dôvodu, že v danom prípade nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania. Dovolací súd sa preto
ani nezaoberal meritom veci. Navrhovateľka sa aj v ďalších konaniach dožaduje plnenia za iné ročné
obdobia a pri inom konaní, t. j. sp. zn. 10C/139/2003, teda rovnaký senát prvostupňového súdu rovnako
vec právne posúdil a rozhodol a odvolací súd svojím uznesením sp. zn. 6Co/867/2014 zo dňa 30.04.2015
napadnutý rozsudok zrušil pre rovnako namietané dôvody. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Odporca vo vyjadrení poukazuje, že v priebehu celého konania navrhovateľka nenavrhovala žiadne
listinné alebo iné dôkazy na preukázanie skutočnosti, či odporca predmetnú nehnuteľnosť užíva
alebo nie. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ani ohľadne tvrdenia o užívaní predmetnej
nehnuteľnosti. Poukazuje na ust. § 79 ods. 1 O. s. p., § 120 ods. 1, 4 O. s. p. V zmysle ust. § 120
ods. 4 O. s. p. bola navrhovateľka poučená, že je povinná prezentovať všetky dôkazy a skutočnosti a
tieto sa musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie.
Navrhovateľka, resp. jej právny zástupca nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, teda sa
ani nevykonávalo dokazovanie ohľadne užívania predmetných nehnuteľností. Odporca má za to, že
musí byť zrejmý právny titul, na základe ktorého si navrhovateľka pohľadávku uplatňuje, pričom nie
je možné túto pohľadávku špecifikovať na základe štyroch sebe protikladných právnych titulov, z
ktorých jedným bola nájomná zmluva, s ktorou sa súd riadnym spôsobom vyporiadal. Následne to bol
titul bezdôvodného obohatenia, titul z užívania nehnuteľnosti, ako aj titul z postúpenej pohľadávky.
Samotné konanie navrhovateľky vzbudzuje pochybnosti a špekulácie, keďže navrhovateľka odstúpila
od darovacej zmluvy, ktoré konanie o neplatnosť darovacej zmluvy aj v konečnom dôsledku prehrala.
Predmetné konanie je momentálne na Najvyššom súde SR. Navrhovateľka odstúpila od darovacej
zmluvy, pričom odstúpením sa predmet daru vrátil jej právnemu predchodcovi pánovi F.. V odstúpení
od zmluvy si ponechala nárok na užitky z predmetných podielov a následne pán F. previedol všetky
podiely opätovne na navrhovateľku a jej sestru. Z toho vyplýva špekulatívnosť konania navrhovateľky
a nejednoznačnosť jej postojov, na základe akej právnej skutočnosti si predmetný nárok uplatňuje.
S uvedeným postúpením pohľadávky súvisí aj otázka, prečo právny predchodca navrhovateľky A. F.
postupoval pohľadávku na navrhovateľku, keď z návrhu právneho zástupcu vyplynulo, že navrhovateľka
mala byť vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Do dnešného dňa v konaní navrhovateľka neuniesla
dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia ohľadne existencie a výšky údajnej pohľadávky. Nepredložila
jediný listinný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné určiť dôvodnosť jej návrhu čo do výšky
pohľadávky. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky, že postačuje iba riadne skutkové odôvodnenie veci, jej
následne právne posúdenie je v celosti na súde, a teda nemusí nárok kvalifikovať. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je
daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto
norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Je
teda nesporné, že navrhovateľ musí označiť hmotnoprávnu normu, podľa ktorej si nárok uplatňuje
a z hypotézy hmotnoprávnej normy sa následne bude odvíjať aj dôkazná povinnosť. Navrhovateľka
potvrdzuje konštrukciu súdu, keď uvádza, že skutočne s A. F. bola uzatvorená zmluva iba k 5 a pol
podielom, pričom na 10 podielov boli uzatvorené nájomné zmluvy s navrhovateľkou a jej sestrou. V
tomto smere je teda skutočne pravdivé východisko okresného súdu, ktoré potvrdil aj právny zástupca
navrhovateľky vo svojom odvolaní, že skutočne najskôr predchádzalo uzavretie nájomnej zmluvy a až
následne došlo k darovaniu predmetných podielov navrhovateľke. Aj z odvolania navrhovateľky vyplýva,
že A. F. mal iba vôľu darovať predmetnú nehnuteľnosť, nevyplýva, že A. F. predmetnú nehnuteľnosť
navrhovateľke prenajal a umožnil jej podnájom predmetnej nehnuteľnosti. V čase uzavretia nájomnej
zmluvy navrhovateľka nebola vlastníčkou nehnuteľnosti a nebola ani oprávnená s touto nehnuteľnosťou
disponovať. V predmetnom konaní jednoznačne ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žiada
napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Navrhovateľka k vyjadreniu odporcu uviedla, že tvrdenie odporcu, že v priebehu konania nenavrhovala
žiadne listinné alebo iné dôkazy na preukázanie skutočností, či odporca predmetnú nehnuteľnosť



užíva alebo nie, považuje za účelové. Napr. príkazný list z 19.12.2001, pozvánky na riadne valné
zhromaždenie, poštová poukážka o platne nájomného z 19.12.2014, ako aj z obsahu ďalších listín
sa potvrdzuje existencia označeného užívacieho vzťahu. Navyše odporca nikdy netvrdil, že by tieto
nehnuteľnosti neužíval. Zdôrazňuje, že sa jedná o veľký hospodársky celok. V samotnej nájomnej
zmluve v čl. III. sa zakotvilo právo prenajímateľa brať akékoľvek užitky z predmetu nájmu. Výška
nájomného v čl. IV. sa stanovila iba pre rok 2000, pričom pre ďalšie roky sa účastníci zmlúv dohodli
formou dodatkov bez výslovného uvedenia písomnej formy. Žiadne písomné dodatky k pôvodným
zmluvám neexistujú, nemajú o nich vedomosť ani pri ďalších cca 330 spoluvlastníkoch. K otázke
platnosti či neplatnosti nájomnej zmluvy sa vyjadrili v odvolaní. Ak by skutočne zmluvu bolo potrebné
považovať za absolútne neplatnú, potom nemožno opomenúť ust. § 457 Občianskeho zákonníka, teda
vzájomnú povinnosť účastníkov vrátiť všetko, čo druhý účastník podľa nej dostal. K poznámke právneho
zástupcu odporcu o údajných špekuláciách pri odstúpení od pôvodnej darovacej zmluvy podotýka, že
odporca nebol účastníkom darovacej zmluvy a nebol ani účastníkom súdneho konania o neplatnosť
darovacej zmluvy. Akýkoľvek výsledok sporu nemohol zmeniť jeho postavenie ako dlžníka. K odstúpeniu
od darovacej zmluvy došlo zákonným spôsobom ešte dňa 20.06.2013, pričom rozsudok prvostupňového
súdu, ktorým súd návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy zamietol, je z 18.09.2012 a rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým súd zmenil napadnutý rozsudok, je zo dňa 09.07.2013 a právoplatnosť
nadobudol 28.01.2014. Rozsudok odvolacieho súdu považovali za prekvapivý, nezákonný, a preto voči
nemu podali odvolanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219
ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vychádzajúc z odvolacích námietok navrhovateľky, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania odvolací
súd konštatuje, že tieto nie sú dôvodné. Zároveň odvolací súd nezistil ani také vady konania, ktoré by
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nepovažuje odvolací
súd ani postup pri vydaní uznesenia Okresného súdu Čadca č. k. 10C/11/2009-292 zo dňa 24.04.2015,
ktorým okresný súd nepripustil zmenu návrhu zo dňa 07.04.2014, doručenú súdu dňa 09.04.2014
(č. l. 146 - 147), zo dňa 24.10.2014 (č. l. 183 - 187) a zo dňa 20.04.2015 (č. l. 266 - 267) titulom
núteného nájmu, podnájmu, náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu odporcom, bezdôvodného
obohatenia, postúpenia pohľadávky na základe zmluvy o postúpení zo dňa 28.12.2007, odstúpenia
od darovacej zmluvy. Uvedené uznesenie bolo vyhlásené na pojednávaní, kde boli predvolaní všetci
účastníci a ich právni zástupcovia. Navrhovateľka a jej právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili
z vlastného rozhodnutia, pričom nežiadali pojednávanie odročiť. Tým si zmarili aj možnosť byť pri
vyhlásení tohto uznesenia. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dôvodné pojednávanie za účelom
doručenia vyhláseného uznesenia právnemu zástupcovi navrhovateľky odročiť. Pokiaľ by súd aj zmenu
žaloby pripustil, na právnom postavení navrhovateľky by to nič nezmenilo a pripustenie zmeny žaloby
by nezhojilo nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky.



Navrhovateľ už v podanej žalobe vymedzuje predmet žaloby, ktorý je určovaný nielen petitom žaloby,
ale aj vymedzením skutkových okolností, na základe ktorých si uplatňuje žalovaný nárok. V priebehu
konania môže navrhovateľ meniť návrh čo do petitu alebo skutkového vymedzenia iba so súhlasom
súdu. Súd mu však v súlade s ust. § 95 ods. 2 O. s. p. takúto dispozíciu s návrhom nepripustil,
vychádzajúc zo zákonnej skutočnosti, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre
konanie o zmenenom návrhu.

Takýto postup prvostupňového súdu je zákonný a nemožno preto konštatovať, že by predstavoval vadu
konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Bez ohľadu na nepripustenie zmeny návrhu odvolací súd súhlasí s argumentáciou odvolateľky, že
občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Účastník konania
nie je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musí
ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
správne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej
právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť,
či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie, alebo potvrdiť také skutočnosti,
ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010,
sp. zn. 5 Cdo 196/2009).

Bez ohľadu na nepripustenie zmeny návrhu bolo povinnosťou okresného súdu posúdiť uplatnený nárok
podľa všetkých právnych noriem, ktoré by na uvedený prípad mohli dopadať, vychádzajúc pritom zo
skutkových tvrdení vymedzených navrhovateľom a petitu žaloby.

Hoci odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny, nesúhlasí so všetkými
čiastkovými východiskami, z ktorých okresný súd pri posudzovaní nároku navrhovateľky vychádzal.

Navrhovateľka si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 1.659,70 eur s príslušenstvom. Skutkovo nárok
vymedzila tak, že je vlastníčkou podielu v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom
území Z., ktoré na základe uzatvorenej nájomnej zmluvy užíva odporca, pričom v zmysle uzatvorenej
nájomnej zmluvy je jej odporca za rok 2005 povinný zaplatiť nájomné spolu vo výške 50.000,- Sk, t. j.
1.659,70 eur.

Takto vymedzené skutkové tvrdenia navrhovateľky bol povinný okresný súd posúdiť z hľadiska všetkých
možných právnych noriem, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatneného nároku navrhovateľke, a to
nielen z titulu nájomného, ale aj z hľadiska možného vzniku bezdôvodného obohatenia, pokiaľ to
dovoľoval skutkový stav vymedzený navrhovateľkou.

Prejudiciálnou otázkou, ktorú musel okresný súd pre rozhodnutie danej veci posúdiť, bola
otázka platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi 04.01.2000. Okresný súd uvedenú
prejudiciálnu otázku posúdil správne, keď došiel k záveru o absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, na ktorú
je povinný ex offo prihliadať.

Navrhovateľka v čase uzatvorenia tejto zmluvy nemala aktívnu legitimáciu na jej uzatvorenie, nebola
vlastníčkou predmetných nehnuteľností, ani nepreukázala iné právo, ktoré by ju nájomnú zmluvu
oprávňovalo uzatvoriť. V tomto smere sa odvolací súd úplne stotožňuje so závermi okresného súdu
ohľadom riešenia tejto prejudiciálnej otázky, a preto nie je žiaduce, aby tieto závery opakoval.

Uvedený záver o neplatnosti tejto zmluvy by však nebránil okresnému súdu posúdiť, či na základe
vymedzenia predmetného konania nemožno navrhovateľke priznať nárok z iného titulu, najmä z titulu
bezdôvodného obohatenia. Bez ohľadu na to, či je nájomná zmluva platná alebo neplatná, vždy bude
tvoriť súčasť skutkového stavu. Aj keď účastník považuje zmluvu za platnú a súd zistí jej neplatnosť,
nebráni mu to priznať uplatnený nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Uvedené by však platilo iba za
predpokladu, že by bolo možné navrhovateľku považovať za vlastníčku nehnuteľnosti. Iba v uvedenom



prípade by jej na základe užívania nehnuteľnosti odporcom bez právneho dôvodu vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia.

Rovnako vlastnícke právo navrhovateľky k predmetným nehnuteľnostiam v čase, za ktorý sa domáha
uplatneného nároku, teda v roku 2005, by bolo základom pre priznanie nároku z titulu, ako ho označila
navrhovateľka, tzv. núteného nájmu, kedy by uzavretie nájomnej zmluvy na základe väčšinového
rozhodnutia spoluvlastníkov mohlo zaväzovať aj navrhovateľku.

Základom pre posúdenie, či nárok navrhovateľke možno priznať, bolo posúdenie vlastníckeho práva
navrhovateľky k sporným nehnuteľnostiam v rozhodnom období, teda od 01.01.2005 do 31.12.2005, za
ktoré obdobie navrhovateľka žiadala peňažné plnenie za užívanie nehnuteľnosti priznať.

Vychádzajúc však z preukázaného skutkového stavu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu (ako
prvostupňového, tak aj odvolacieho), navrhovateľku za vlastníčku nehnuteľnosti v rozhodcom období
považovať nemožno. Aj keď právny stav sa v priebehu konania menil a v roku 2005 bola navrhovateľka
zapísaná na LV č. XXXX pre katastrálne územie Z. vo vzťahu k nehnuteľnostiam tam zapísaných
a na ktorých hospodáril odporca ako spoluvlastníčka v podiele 100000/10500000. Tento zápis bol
uskutočnený na základe darovacej zmluvy č. V 1900/2000 zo dňa 13.11.2000. Rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 5Co/479/2012-918 zo dňa 9. júla 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.01.2014,
bolo určené, že darovacia zmluva V 1900/2000 zo dňa 19.09.2000 uzatvorená medzi odporcom v 1/
rade (t. j. A. F., otcom navrhovateľky) a odporkyňou v 3/ rade (súčasnou navrhovateľkou), ktorej vklad
bol povolený Okresným úradom v Čadci, katastrálnym odborom dňa 13.11.2000 a ktorej obsahom boli
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. Z., je neplatná. Toto rozhodnutie je záväzné nielen pre
účastníkov, ale aj pre všetky štátne orgány a súd je preto povinný z tohto rozhodnutia vychádzať.
Právoplatnosťou uvedeného rozsudku navrhovateľka od počiatku, t. j. od uzavretia darovacej zmluvy
stratila vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a nemožno ju považovať za obdobie roku 2005
za vlastníčku predmetných nehnuteľností.

Nič na tom nemení záver, že v súčasnosti je navrhovateľka vedená na LV č. XXXX pre katastrálne územie
Z. pod poradovým číslom 331 ako vlastníčka nehnuteľnosti v podiele 127500/10500000, a to na základe
darovacej zmluvy zavkladovanej pod V 2231/13 dňom 26.06.2013. Na základe tohto právneho úkonu
možno považovať navrhovateľku za vlastníčku nehnuteľnosti počnúc od 26.06.2013. Nemajú potom vo
vzťahu k predmetu konania relevanciu odvolacie námietky, že v súčasnosti je navrhovateľka pozývaná
na valné zhromaždenia ako členka spoločenstva a je jej vyplácané nájomné za predmetné pozemky.

Okresný súd správne uviedol, že pokiaľ bola predmetná darovacia zmluva z roku 2000 vyhlásená za
neplatnú, navrhovateľka nemohla od absolútne neplatnej zmluvy účinne odstúpiť. Odstúpenie od zmluvy
preto okresný súd správne považoval za neplatné a nemohol sa potom zaoberať prípadnou dohodou
medzi navrhovateľkou a jej právnym predchodcom A. F. o ponechaní si úžitkov.

Vychádzajúc tak z právoplatne skončeného konania, ktoré konštatovalo neplatnosť darovacej zmluvy
z roku 2000, požadovaný nárok nemožno navrhovateľke priznať ani z titulu nájomného, ani z titulu
bezdôvodného obohatenia.

Pokiaľ navrhovateľka v konaní produkovala tvrdenia o postúpení pohľadávky (z opatrnosti) jej právnym
predchodcom A. F., vychádzajúc zo zmluvy o postúpení pohľadávky z 28.12.2007 a oznámenia o
postúpení pohľadávok z 08.10.2013, z uvedeného zaväzovacieho dôvodu nárok navrhovateľke priznaný
byť nemohol, a to z dôvodu, že aj v prípade platnosti týchto úkonov by sa jednalo o iný nárok ako
o nárok tvrdený navrhovateľkou. Navrhovateľka totiž v priebehu celého konania, a to aj pri zmenách
návrhu (teda aj keby súd uvedené zmeny návrhu pripustil) zotrvala na tom, že sa považuje za vlastníčku
nehnuteľnosti, od ktorých odvodzuje uplatnený nárok. Súd by sa však v takomto prípade musel
zaoberať existenciou postúpenej pohľadávky, ktorá by mohla vzniknúť iba z právneho vzťahu právneho
predchodcu navrhovateľky A. F. s odporcom. Existencia takéhoto právneho vzťahu by musela byť
založená na tvrdení, že A. F. je vlastníkom predmetných nehnuteľností, resp. má k nim iné právo, z
ktorého by vznikol postúpený nárok. Takéto tvrdenia však navrhovateľka v priebehu celého konania
neprodukovala.



Z uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, v zhode so záverom prvostupňového súdu, že
navrhovateľka nepreukázala aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci
z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej
procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).
Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, vo vzťahu ku
ktorému je subjektom hmotnoprávnej povinnosti odporca. Medzi navrhovateľkou a odporcom nebol
preukázaný žiadny právny vzťah, či už z titulu nájmu, bezdôvodného obohatenia alebo iného právneho
titulu, na základe ktorého by bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľke požadovanú sumu.

Z uvedených dôvodov je rozsudok okresného súdu vecne správny a krajský súd ho, vrátane výroku o
trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť, potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 O. s. p. s poukazom na ust. § 142
ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vznikol nárok na nahradenie účelne
vynaložených a uplatnených trov konania navrhovateľkou. Odporca si uplatnil a vyčíslil náhradu trov
konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu
spolu vo výške 95,71 eur (1 úkon právnej služby 71,37 eur + režijný paušál 8,39 eur + 20 % DPH 15,95
eur), ktoré trovy ako účelne vynaložené mu odvolací súd priznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.