Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/299/2016 z 28. 3. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. marca 2018, sp. zn. 9Co/299/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1414207980.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/299/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1414207980.1 | 2018-03-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aaa8c4ce-79b6-4c87-9498-390548200d42 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1414207980.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/299/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414207980
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414207980.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: N. F., W..
XX.XX.XXXX bytom V. XX, F., zast. JUDr. Ján Čarnogurský, advokát, so sídlom Grosslingova 6-8,
Bratislava, proti žalovaným: 1/ R.. F. F., W.. X.XX.XXXX, bytom W. L. Č.. X, F., zast. JUDr. Sylvia Filipová,
advokátka, so sídlom Na vŕšku 2, Bratislava, 2/ K. M., W.. XX.X.XXXX, F. Y.. Z.. L. X, XXX XX F., zast.
JUDr. Martin Gajer, advokát, so sídlom Záhradnícka 7, Bratislava, o náhradu škody vo výške 33.193,92 €
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV č.k. 24C/139/2014 - 163 zo dňa 21. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zaplatenia istiny p o t v r d z u j e .

V časti príslušenstva napadnutý rozsudok z m e ň u j e tak, že žalovaní 1./,2./ sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 6% ročný úrok z omeškania zo sumy 33.193,92€ od 16.2.2007 až do
zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku žalobu v časti príslušenstva z a m i e t a .

Žalobca má voči žalovaným 1./,2./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1./ a 2./ povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 33.193,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,05
% ročne odo dňa 03.10.2003 do zaplatenia, na účet žalobcu, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
1.1. Vychádzal zo skutkového zistenia, že Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn.
2T/189/2010-1209 zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2013 boli žalovaní 1./
a 2./ uznaní za vinných, že žalovaný 2./ po predchádzajúcej vzájomnej dohode so žalovaným 1./, ako
zástupcom firmy B.B.Centrum, spol. s r.o. so sídlom v Bratislave, kúpnou zmluvou a zo dňa XX.XX.XXXX
odkúpil od Y. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, byt číslo X, nachádzajúci sa na X. W. podlaží
obytného domu súpisné číslo XXXX, postaveného na parcelách číslo XXXX až XXXX, na Q. G. Č. XX
v F. (ďalej len „byt“) v trhovej hodnote 1.000.000,-Sk (33.193,92 €) za sumu 176.220,-Sk (5.849,43 €),
pričom využili nepriaznivý zdravotný stav Y. F., ktorá v tom čase trpela závažnou duševnou poruchou -
demenciou pri Alzheimerovej chorobe zmiešaného typu, v dôsledku čoho nebola schopná chápať zmysel
právnych úkonov, a nebola schopná ich samostatne realizovať a posúdiť ich dosah, pričom príznaky
tohto ochorenia boli zjavné pri prvom kontakte. Nebohá Y. F. podpísala príjmový doklad o odovzdaní
kúpnej ceny, ktorú jej však nevyplatili. Katastrálny úrad v Bratislave dňa 12.05.2003 pod č.k. U.-XXXX/



XX povolil vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v prospech žalovaného 2/. Žalovaní 1/ a
2/ spôsobili tak na cudzom majetku značnú škodu, čím spáchali trestný čin podvodu spolupáchateľstvom
podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, 4 písm. b/ Trestného zákona. Predmetným rozsudkom sp.zn.
2T/189/2010 bol podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodený - žalobca odkázaný na občianske
súdne konanie, ktorý si uplatnil škodu vo vzťahu k žalovanému 1./ a 2./ v celkovej výške 33.193,92 €, čo
predstavovalo trhovú hodnotu predmetného bytu v súlade so znaleckým posudkom K.. R. N.. Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3To/120/2012 zo dňa 23.01.2013 zamietol odvolanie žalovaného 1./
a 2./. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV 2T/189/2012 nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 2Tdo/47/2013 zo dňa 24.09.2013 odmietol dovolanie
Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky.
1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že po následných procesných úkonoch žalobcu na pojednávaní
dňa 26.05.2016 pripustil zmenu žalobného petitu tak, že: "Žalovaný 1./ a 2./ sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/sumu 33.193,92 € spolu s úrokom vo výške 6 % p. a. zo sumy 33.193,92
€ od vzniku škody 12.5.2003 do zaplatenia a nahradiť trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní,
ako aj trovy právneho zastúpenia v občianskoprávnom konaní, to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku na číslo účtu K.: L., vedený v L. L.." Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
ustanoveniami § 100 ods. 1; § 106 ods. 1 a 2 § 112; § 420 Občianskeho zákonníka a ustanovením
§ 135 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na žalovaným 1./ a 2./ vznesenú námietku premlčania súd prvej
inštancie odkázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej je potrebné vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedy
poškodený nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľný v peniazoch, a to aspoň v
približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t.j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť
v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide o vedomosť
nielen o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Znalosť poškodeného k osobe škodcu sa viaže k
okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna
osoba je za škodu zodpovedná (R 38/75). V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že pri
posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode vychádzal zo zápisnice o výsluchu
svedka - poškodeného dňa 02.10.2003, ktorý sa v zmysle §43 Trestného poriadku pripojil k trestnému
konaniu a od páchateľa žiadal, aby mu bol byt ako jedinému dedičovi vrátený v pôvodnom stave aj s
celým zariadením. Z trestného spisu sp.zn. 2T/189/2010 mal za preukázané, že rozsudok Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 25.05.2012 bol žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi doručený dňa
18.07.2012. Doručením rozsudku žalobca riadne pokračoval v uplatnenom nároku na náhradu škody,
a dňa 29.04.2014 podal na tunajší súd žalobu o náhradu škody spôsobenej trestným činom, a to v
celkovej výške 33.193,92 €, čo predstavovalo trhovú hodnotu predmetného bytu v súlade so znaleckým
posudkom znalkyne z Odboru stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľnosti K.. R. N.. Po
skončení trestného konania odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračuje plynutie
premlčacej doby, preto so zreteľom na ust. §112 Občianskeho zákonníka nie je rozhodujúci okamih
vyznačenia právoplatnosti rozhodnutia ktorým bol žalobca ako poškodený odkázaný na konanie vo
veciach občianskoprávnych, ale doručenie tohto rozhodnutia poškodenému. (rozsudok NS SR 1Cdo
43/2010). Keďže žalobca podal žalobu na náhradu škody dňa 29.04.2014, súd nemohol prihliadnuť
na námietku premlčania, ktorú vzniesol žalovaný 1./ a 2./, keďže premlčacia lehota uplynula až dňa
19.07.2014 a žaloba bola podaná dňa 29.04.2014.
1.3. Vo vzťahu k uplatnenému nároku súd prvej inštancie odkázal na ust. § 135 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého je súd v občianskom súdnom konaní viazaný rozhodnutím o tom,
že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Podľa judikatúry citované ustanovenie znamená, že súd je
viazaný iba výrokom, nie aj odôvodnením trestného rozsudku, a to v rozsahu, v akom sú znaky skutkovej
podstaty trestného činu zhodné so skutočnosťami rozhodnými pre náhradu škody [R 22/1979, časť 2
písm. b)]. Výrok trestného rozsudku nerieši pritom pre civilný súd záväzne otázku rozsahu a výšky škody,
a to ani vtedy, ak je odškodniteľná ujma pojmovým znakom trestného činu [tamtiež, časť 2 písm. c)], a to
dokonca ani vtedy, keď bol obžalovaný na náhradu škody zaviazaný [tamtiež, časť 1 písm. b)]. Žalobcov
nárok bol v konaní sp. zn. 2 T 189/2010 náležite posúdený a priznaný ako nárok na náhradu škody a
suma 32.193,92 € zodpovedá trhovej hodnote ceny nehnuteľnosti v súlade so znaleckým posudkom
K.. R. N., znalkyne z Odboru stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľnosti zo dňa 23.10.2006.
Nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa spravuje vzťah medzi
žalobcom a žalovanými 1./ a 2./, predpokladá existenciu protiprávneho činu, vzniku škody a príčinnej
súvislosti medzi nimi. Vychádzajúc z trestného rozsudku sp.zn. 2 T 189/2010, protiprávne konanie
žalovaných 1./ a 2./ spočívalo v tom, že využili niečí omyl a na jeho úkor sa obohatili, v príčinnej súvislosti
ktorej spôsobili žalobcovi priamu škodu vo výške 33.193,92 €.



1.4. V časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že páchateľ trestného činu, ktorý úmyselne
spôsobil trestným činom majetkovú škodu vyjadriteľnú v peniazoch, je povinný, ak si poškodený
riadne a včas taký nárok uplatní, nahradiť poškodenému nielen škodu, ktorú trestným činom spôsobil,
ale aj jej príslušenstvo, pri výpočte ktorých je potrebné vychádzať z ustanovenia § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka a konkrétneho rozhodnutia bankovej rady Národnej banky Slovenska o výške diskontnej
sadzby (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2002, sp.zn. 6 To 8/02). V
zmysle ustálenej judikatúry súd prvej inštancie priznal žalovanému s odkazom na ust. § 121 ods. 3 a
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky, predstavujúce úrok z omeškania vo
výške 12,05% ročne odo dňa 03.10.2003 (deň nasledujúci po dni, kedy si žalobca uplatnil svoje právo
v prípravnom konaní dňa 02.10.2003, č. l. 80 súdneho spisu).
1.5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie nerozhodol z dôvodu, že o týchto rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3, O.s.p..
2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný 1/ dôvodiac, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil plynutie premlčacej doby, v dôsledku čoho neprihliadol na vznesenú
námietku premlčania. Zdôraznil, že pre plynutie subjektívnej premlčacej lehoty je významné kedy sa
poškodený dozvie o škode (V 25/1980) a kedy sa poškodený dozvie, kto za ňu zodpovedá (R 16/2014).
Pre plynutie objektívnej premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih, kedy k škodovej udalosti došlo.
Poškodený sa dozvedel, kto za škodu zodpovedá, už v prípravnom konaní. Nepochybne dostatočný
úsudok si žalobca urobil už 10.3.2004, kedy podal žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Najneskôr
si však urobil úsudok na základe vypracovaného znaleckého posudku (K.. N.), resp. záverečným
preštudovaním vyšetrovacieho spisu, t. j. októbri 2010, čo je zrejmé z trestného spisu, č. k. 2T/189/2010,
ktorý si súd pripojil. Ďalej uviedol, že podmienky na riadne uplatnenie škody v zmysle § 46 Trestného
poriadku, neboli splnené, pretože žalobca pri podaní trestného oznámenia 12.6.2016 (odvolací súd
dodáva, že správne má byť 12.6. 2003) uviedol: „Myslím si teda, že byt získal nový majiteľ podvodne
a tým mi spôsobil škodu asi 1,000.000,-Sk". Žalobca, ako je zrejmé so zápisnice o výsluchu svedka
- poškodeného z 2.10.2003, sa pripojil k trestnému konaniu a žiadal, aby mu bol byt, ako jedinému
dedičovi, vrátený v pôvodnom stave aj s celým zariadením. Keďže je škoda nemajetkovou ujmou, ktorá
sa dá vyjadriť v peniazoch, je nepochybné, že ani v tomto prípade nebola žalobcom uplatnená škoda v
zmysle zákona. Poškodený si škodu neuplatnil z konkrétnych dôvodov a voči konkrétnym osobám a ani
v konkrétnej výške. Objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom škodovej udalosti, t. j. 12.5.2005,
uplynula 12.5.2013, resp. 13.5.2013; a subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy sa
poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Potrebnú vedomosť mal žalobca už 10.3.2004,
kedy podal žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy, resp. najneskôr v deň záverečného preštudovania spisu
v októbri 2010. Teda subjektívna premlčacia lehota uplynula v r. 2012.
2.1. Súd prvej inštancie tiež nesprávne posúdil absenciu pasívnej legitimácie. Žalobca predmetný byt
nekúpil, ale len jeho predaj sprostredkoval. Namieta, že p. Y. F. bola vyplatená kúpna cena vo výške
176.220,- €, o čom svedčí aj príjmový doklad, okolnosť ktorú súd prvej inštancie pri výške škody
nezohľadnil.
2.2. Súd prvej inštancie v časti výroku, týkajúceho sa úrokov z omeškania, rozhodoval nad zákonný
rámec, pričom je potrebné prihliadnuť na judikovanú prax, že „páchateľ trestného činu je v omeškaní
najneskôr deň po tom, kedy sa dozvedel o tom, že má zaplatiť dlh a v akej výške." Je zarážajúce, že
prvoinštančný súd stanovil tento deň na 3.10.2003, teda deň po tom, ako žalobca v prípravnom konaní do
zápisnice žiadal o vrátenie bytu v pôvodnom stave aj so zariadením. S odvolaním sa na vyššie uvedené
argumenty žiada odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol,
resp. aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.
3. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol aj žalovaný 2/ dôvodiac že žaloba
je postavená výlučne na uznaní viny žalovaných v trestnom konaní sp.zn. 2T 189/2010 vedenom na
OS BA IV, závery ktoré musí akceptovať v otázke viny a trestu, nakoľko rozsudok je právoplatný.
Otázku náhrady škody však trestný súd neriešil a v tomto smere nebolo vykonané ani dokazovanie v
trestnom konaní. Rovnako nebolo vykonané ani dokazovanie rozsahu náhrady škody v tomto konaní,
súd si osvojil stanovisko trestného rozsudku, podľa ktorého trhová hodnota prevádzaného bytu podľa
znaleckého posudku K.. R. N. predstavovala sumu 33.193,92 - €, pričom kúpna cena 176 220.- SK
nebola pani F. vyplatená. Žalovaný 2/ zastal názor, že ak by bola výška škody jednoznačne ustálená,
určite by sudca v adhéznom konaní rozhodol o jej priznaní poškodenému v trestnom konaní. V trestnom
rozsudku však poškodený N. F. bol so svojim nárokom o náhrade škody odkázaný na občianske
súdne konanie z dôvodu komplikovanosti a spornosti jej preukazovania, ale civilný súd sa výškou
náhrady škody nezaoberal paradoxne z dôvodu, že si osvojil určenie škody trestným súdom pre potreby



trestného konania. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, resp. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.
3.1. Za najzásadnejšie pochybenie žalovaný 2/ považuje nesprávne právne posúdenie premlčania
nárokov žalobcu na náhradu škody. Súd prvej inštancie posúdil vyjadrenie žalobcu v trestnom konaní
dňa 2. 10 2003 ako riadne uplatnenie nároku na náhradu škody. Ten sa v zmysle § 43 Trestného poriadku
pripojil k trestnému konaniu a od páchateľa žiadal, aby mu bol byt ako jedinému dedičovi vrátený v
pôvodnom stave aj s celým zariadením. Námietky premlčania oboch žalovaných potom súd posúdil
tak, že začiatkom lehoty plynutia premlčacej doby bol deň doručenia trestného rozsudku právnemu
zástupcovi žalovaného, teda dňa 18. 7. 2012. Poukázal na Rozhodnutie NS ČR, sp Zn 25 Cdo 519/2002,
podľa ktorého „z hlediska počátku behu subjektívni promlčecí doby se znalost poškozeného o osobe
škúdce váže k okamžiku, kdy obdržel informaci, na jejímž základé si múže učinit úsudek, která konkrétni
osoba je za škodu zodpovedná: tento okamžik zpravidla nelze ztotožnit s datem právni moci trestního
rozsudku, jímž byl škúdce odsouzen za trestní čin, kterým škodu zpúsobil." Podľa judikatúry R 26/1975
„podání žaloby o určení nemá žádný vliv na počátek a beh promlčení." Najvyšší súd ČR, sp Zn 25
Cdo 2478/2004: „Řádným uplatneným nároku na náhradu škody v adhézním ŕízení, jímž se staví béh
promlčecí doby, není samotné podání trestního oznámení, jestliže neobsahuje požadavek, aby konkrétni
osobe byla uložená povinnost k náhrade škody v určité výši “. Kúpna zmluva, ktorou pani F. previedla
vlastnícke právo k bytu na K. M. bola uzatvorená dňa XX. XX. XXXX. Žalobca sa dňa 2. 10 2003 v
zmysle § 43 Trestného poriadku pripojil k trestnému konaniu a od páchateľa žiadal, aby mu bol byt
ako jedinému dedičovi vrátený v pôvodnom stave aj s celým zariadením. V roku 2004 podal žalobca
na Okresný súd Bratislava IV žalobu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv č. k XXC XX/XX, ktorá bola
zamietnutá rozsudkom dňa 22. 3. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15. 3 2006. Až dávno po
tomto dátume, v priebehu trestného konania žalobca zmenil svoj nárok z dovtedy uplatňovaného určenia
neplatnosti zmlúv na nárok na náhradu škody spôsobenú trestným činom. Keďže uplatňovaný nárok
určenia neplatnosti zmlúv nemá na plynutie premlčacej doby žiaden vplyv, subjektívna lehota uplynula
najneskôr dva roky odo dňa 2. 10. 2003, kedy sa žalobca pripojil k trestnému konaniu a možno aj skôr, ak
by sa skúmala jeho vedomosť o vzniku škody a identite osoby, ktorá ju mala spôsobiť, teda 2. 10. 2005.
Minimálne do 26. 1 2006, kedy Krajský súd v Bratislave č. k. 6Co 258/05 potvrdil rozhodnutie Okresného
súdu BA IV o zamietnutí návrhu žalobcu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv si žalobca riadne nárok
na náhradu škody voči žalovaným neuplatnil. Máme za to, že žalobca si svoje právo na náhradu škody
formálne riadne uplatnil na Okresnom súde Bratislava IV až žalobou sp.zn. 24C 139/2014 zo dňa 29. 4.
2014. Nárok žalobcu na náhradu škody sa v celom rozsahu premlčal a keďže žalovaní vzniesli námietku
premlčania, žalobca nemal byť v konaní úspešný. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal
odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/,2/ uviedol, že vinní a odsúdení z trestného
činu podvodu sa bezúspešne účelovo bránili počas celého trestného konania a využili všetky opravné
prostriedky vrátane dovolania ministra spravodlivosti, ktoré Najvyšší súd SR odmietol. V občianskom
súdnom konaní sa tiež žalovaní účelovo bránia hlavne tým, že namietajú premlčanie nároku náhrady
škody poškodeného. Pričom si stanovujú deň kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá podľa svojej vôle a nesprávne. Okresný súd Bratislava IV. správne stanovil, že lehota na
podanie žaloby o náhrade škody bola dodržaná, nakoľko rozsudok Okresného súdu IV. 2T/189/2010 z
trestného konania bol doručený 18. 07. 2012 / rozsudok NS SR l Cdo 43/2010/ a žaloba o náhrade škody
bola podaná dňa 29. 04. 2014, t.j. v zmysle § 106, ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím bola splnená
požiadavka vedomosti poškodeného o vzniknutej škode a o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá.
Poškodený splnil aj ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka upravujúce spočívanie premlčania. Z
dôvodu že nebol v trestnom konaní vyriešený okruh dedičov ako to poukázalo rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave, nebolo rozhodnuté o škode v rámci adhézneho konania ale poškodený p. F. bol
odkázaný na vymáhanie škody v občianskom súdnom konaní.
4.1. Čo sa týka žaloby o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 10. 03. 2004, toto konanie nemalo
žiaden vplyv na získanie vedomosti zodpovednej osoby za spôsobenú škodu v trestnom konaní. Táto
žaloba bola zamietnutá práve z procesného hľadiska a to z dôvodu neúčasti ostatných dedičov na
konaní.
4.2. Žalobca nesúhlasil so spochybnením uvedeným v odvolaní, že súd nemôže prisúdiť viac než čoho
sa domáha účastník konania, nakoľko podľa O.s.p. § 153 ods.2 ako §216 ods.2 C.s.p. súd môže
prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac než čoho sa strany domáhajú a to iba vtedy, ak určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Okresný súd Bratislava IV pri



rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedeného a to, že použil ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka
a nariadenia vlády SR č. 87/1995.
5. Žalobca v doplňujúcom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trestné oznámenie na neznámeho
páchateľa podal dňa 12. 6. 2003. Dňa 2. 10. 2003 bol vypočutý vyšetrovateľom ako poškodený (č. l.
198 trestného spisu). Pri výsluchu uviedol, že sa pripája k trestnému stíhaniu ako poškodený a žiada
vrátenie bytu s celým zariadením, čím iba zmenil formu náhrady škody na peňažnú vo výške 33.193,92
€ s príslušenstvom. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka plynutie premlčacej lehoty sa prerušilo dňa
2. 10. 2003, keď uplatnil žiadosť na náhradu škody uvedením do predošlého stavu (vrátením bytu s
celým zariadením), pretože až pri tomto výsluchu sa dozvedel, kto sú páchatelia, čiže kto zodpovedá
za spôsobenú škodu. Trestné konanie sa skončilo dňa 23. 1. 2013 a odvolací súd žalobcu odkázal na
konanie vo veciach občianskoprávnych. Žalobu v tomto konaní som podal dňa 29. 4. 2014, čiže ani
zďaleka mi neuplynula premlčacia lehota.
5.1. Žalovaní nevyplatili neb. Y.C. F. pred jej smrťou žiadnu kúpnu cenu a s touto okolnosťou sa
dostatočne zaoberal trestný súd. Preto výška škody zodpovedá trhovej hodnote bytu ako ju stanovila K..
R. N.. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis. Nárok na náhradu škody uplatnil dňa 2. 10. 2003 a podľa § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania k nasledujúcemu dňu činila 12,5 %. Z uvedených
dôvodov navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
6. Žalovaný 1/ podal repliku, v ktorej uviedol, že s argumentmi žalobcu nie je možné súhlasiť, pretože
žalobca si uplatňoval náhradu škody v rámci adhézneho konania, teda riadne uplatnenie si náhrady
škody je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku.
Právna úprava podľa Občianskeho zákonníka je v tejto súvislosti irelevantná. V prípade námietky
premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie, potrebné posúdiť,
či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený riadne a či poškodený
v adhéznom konaní riadne pokračoval. Tvrdenie „o zmene formy úhrady" je zo strany žalobcu taktiež
irelevantné, nakoľko takáto „zmena formy úhrady" nebola vykonaná včas v zmysle § 46 Trestného
poriadku. S tvrdením žalobcu, že 02.10.2003 (deň výsluchu) došlo k prerušeniu plynutia premlčacej
doby, nemožno súhlasiť. Uplatnenie nároku nespĺňajúce príslušné zákonné požiadavky prerušenie
premlčacej lehoty nespôsobuje. Inými slovami, požiadavka vrátenia bytu jednoznačne nepredstavuje
riadne uplatnenie nároku, a teda ani nemôže mať za následok prerušenie plynutia premlčacej doby. Dňa
02.10.2017 nebol nárok žalobcu uplatnený riadne. Až podaním z 02.09.2011, doručeným Okresnému
súdu Bratislava IV. dňa 05.09.2011, došlo zo strany žalobcu k „ zmene formy úhrady", ktorá smerovala
ku konkretizácii výšky uplatňovaného nároku, avšak tento úkon nebol vykonaný včas.
7. Žalovaný 2/ repliku nepodal.
8. Žalobca v duplike uviedol, že pojem „škoda" používaný v trestných predpisoch“ v trestnom práve a v
občianskom práve je obsahovo a pojmovo zhodný. Preto, keď uviedol, že sa pripája k trestnému stíhaniu
a požadujem vrátenie bytu s celým zariadením, uplatnil nárok na náhradu škody celkom presne, pretože
požiadal o náhradu škody uvedením do predošlého stavu podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na
uvedenom výsluchu sa dozvedel, kto sú páchatelia, od uvedeného výsluchu by začala plynúť premlčacia
lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak nezačala plynúť, keďže zároveň uplatnil nárok
na jej náhradu v súlade so zákonom a v konaní riadne pokračoval. Neskôr v priebehu trestného konania
som zmenil iba formu náhrady škody z návratu do predošlého stavu - vrátenia bytu so zariadením
- na zaplatenie škody v peniazoch. Pri náhrade škody v peniazoch nárok na náhradu znížil, pretože
požadoval a požadujem len náhradu hodnoty bytu a už nie aj náhradu hodnoty bytového zariadenia.
Výška hodnoty bytu je vyjadrená znaleckým posudkom K.. R. N.. Právna kvalifikácia v trestnom rozsudku
vychádzala práve z hodnoty bytu.
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa
§ 380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p., poukazom na ustanovenie
§ 180 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. konal a rozhodol v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovaného
1./, ktorá doručenie predvolania na odvolacie pojednávania mala riadne doručené dňom 8.3.2018 a
svoju neúčasť neospravedlnila. Za splnenia procesných podmienok odvolací súd zopakoval a doplnil
dokazovanie v zmysle §204 C.s.p. a § 384 ods. 1, 2 C.s.p. čítaním listinných dôkazov a to Uznesením o
vznesení obvinenia zo dňa 16.2.2007 ČVS : I.-XXX/XXXX ( č.l. 116), Potvrdením zo dňa 12.6.2003 ČVS :
I.-XXX/XXXX o podaní trestného oznámenia ( č.l. 118), Oznámením R.. K.. C. U. doručené Okresnému
súdu Bratislava IV dňa 5.9.2011 o modifikovaní výšky škody (č.l. 119), Zápisnicou o trestnom oznámení
žalobcu zo dňa 12.6.2003 ČVS : 369/2003 (č.l. 195), Zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného
žalobcu zo dňa 2.10.2003 ČVS : I.-XXX/XXXX (č.l. 198), Zápisnicou o hlavnom pojednávaní pred
Okresným súdom Bratislava IV zo dňa 23.5.2011 sp, zn. 2T/189/2010 (č.l. 202) , Zápisnicou o hlavnom



pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava IV zo dňa 25.5.2012sp, zn. 2T/189/2010 (č.l. 204) a
dospel k záveru, že odvolania žalovaných 1/,2/ sú dôvodné len čiastočne a to v časti príslušenstva.
10. Predmetom konania je náhrada škody, ktorej základ nároku možno ustáliť na podklade skutkových
zistení súdom prvej inštancie (okolnosti ktoré neboli ani stranami sporu spochybnené) že rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/189/2010-1209 zo dňa 25.05.2012 (ďalej len „ trestný
rozsudok“), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3To/120/2012 zo dňa 23.01.2013 zamietol odvolanie žalovaného 1/ a 2/. Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Tdo/47/2013 zo dňa 24.09.2013 odmietol dovolanie Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky. Rozsudkom v trestnom konaní boli žalovaní 1/ a 2/ uznaní za
vinných z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, 4 písm.
b/ Trestného zákona, čím žalovaní 1/ a 2/ spôsobili na cudzom majetku značnú škodu. Trestným
rozsudkom bol podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodený - žalobca odkázaný na občianske
súdne konanie, ktorý si uplatnil škodu vo vzťahu k žalovanému 1/ a2/ v celkovej výške 33.193,92 €, čo
predstavovalo trhovú hodnotu predmetného bytu v súlade so znaleckým posudkom K.. R. N..
11. Rozhodnutím v trestnom konaní je pre následné občianskoprávne konanie o náhradu škody
záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal, kto ho spáchal, ako aj to, aká škoda bola týmto skutkom
poškodenému spôsobená. Ani otázku zavinenia (úmyselného, či nedbanlivostného konania) nemožno
v občianskoprávnom konaní preskúmavať, lebo súd je viazaný aj tým, že ide o zavinenia úmyselné
(uznesenie NS ČR z 31. augusta 2004 sp.zn. 25 Cdo 242/2004). Keďže žalovaní 1/ a 2/ boli v trestnom
konaní právoplatne uznaní vinnými za skutok, ktorý je vo výrokovej časti opísaný, je súd v zmysle § 135
ods. 1 O.s.p. v súčasnosti § 193 C.s.p. právoplatným trestným rozhodnutím, a to v rozsahu, v akom sú
znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodné so skutočnosťami rozhodnými pre náhradu škody (R
22/1979) viazaný v dôsledku čoho predpoklady pre priznanie náhrady škody , t.j protiprávnosť konania
žalovaných 1/ a 2/ , vznik škody, príčinná súvislosť, ako aj zavinenie sú dané.
11.1. Žalobca bol v rozsudku v trestnom konaní odkázaný s náhradou škody na občianskoprávne
konanie. Je potrebné prisvedčiť žalovanému 2/, že súd v civilnom konaní nie je trestným rozsudkom
viazaný čo do výšky škody. Avšak ak je v odsudzujúcom trestnom rozsudku uvedená aj výška škody
ako kvalifikačný moment (škoda veľkého rozsahu, škoda nie nepatrná, značná škoda a pod.), je súd v
civilnom konaní touto časťou výroku viazaný pokiaľ poškodený netvrdí, že utrpel vyššiu škodu. Otázkou
opodstatnenosti tohto vyššieho nároku sa súd musí zaoberať, ak bol poškodený v tejto časti svojho
nároku odkázaný na občianske súdne konanie, ako aj vtedy, ak poškodený uplatnil v adhéznom konaní
iba nižší nárok. (R 27/1977).
11.2. V danom prípade vzhľadom na charakter trestného činu, za ktorý boli žalovaní 1/ a 2/ právoplatne
odsúdení, pre spáchanie zločinu podvodu vyžadovalo ust. § 221 ods. 3 písm. a) Trestného zákona
spôsobenie značnej škody, ktorou je v zmysle § 124 Trestného zákona škoda dosahujúca najmenej
stonásobok sumy 266 €, t.j. najmenej 26.600 €. Z výrokovej časti trestného rozsudku nepochybne
vyplýva, že žalovaní 1/ a 2/ spôsobili žalobcovi priamu majetkovú škodu vo výške 33.193,92 €, čím je
stanovená minimálna škoda. Opačný názor by bol v rozpore s princípom právnej istoty, že poškodenému
bola spôsobená minimálne takáto škoda. Uvedenému záveru nasvedčuje nielen záver prijatý v R
27/1977, ale aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 zo dňa 23.11.2011, ktorý sa síce
výslovne otázkou viazanosti civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález je postavený
na rešpektovaní princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného súdu znakmi
skutkovej podstaty trestného činu nielen otázka, kto je škodcom a poškodeným subjektom, ale aj výška
škody. Keďže si žalobca uplatnil škodu vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ v celkovej výške 33.193,92 €,
čo predstavovalo trhovú hodnotu predmetného bytu v súlade so znaleckým posudkom K.. R. N. zo dňa
23.10.2006 vypracovaného na ustálenie výšky škody v trestnom konaní, správne súd prvej inštancie,
keďže žalobca nežiadal v občianskom konaní vyššiu škodu, takto výšku škody ustálil.
12. Viazanosť civilného súdu trestným rozsudkom je nepochybne podstatná aj vo vzťahu k námietke
žalovaného 1/ o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie, ako aj námietke smerujúcej k nezohľadneniu
kúpnej ceny 176.220,Sk ( 5.849,43€), ktorá bola údajne Y. F. vyplatená (z výroku trestného rozsudku
vyplýva opak), otázky ktoré boli zodpovedané v trestnom konaní. Prijatý záver vychádza uznesenia
NS ČR z 31. augusta 2004, sp.zn. 25 Cdo 242/2004 v zmysle ktorého, ak bol žalovaný v trestnom
konaní právoplatne uznaný vinným a odsúdený za skutok, ktorý je opísaný vo výrokovej časti musí súd
vychádzať z celého výroku o vine, teda nielen z jeho právnej , ale aj zo skutkovej časti, s tým, že v
rozsahu tohto výroku sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami v
zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. v súčasnosti § 193 C.s.p..
13. Primárnou obranou žalovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, na obrane ktorej zotrvali
žalovaní 1/ a 2/ aj v odvolacom konaní je, že žalobca ako poškodený si neuplatnil nárok na náhradu



škody v trestnom konaní riadne; a teda došlo k premlčaniu nároku na náhradu škody, obrana ktorá je
v rozpore s vykonaným dokazovaním.
13.1. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
13.2. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za
tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
13.3. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
13.4. Citované ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka upravuje spočívanie premlčania iba v tom
prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní svoje právo na súde, alebo u iného príslušného orgánu a
v začatom konaní riadne pokračuje.
13.5. Po zopakovaní a doplnení dokazovania listinnými dôkazmi z trestného spisu Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 2 T 189/2010 odvolací súd zistil, že žalobca si uplatnil náhradu škody vo výške
1.000.000,-Sk už v samotnom trestnom oznámení dňa 12.6.2003 (č.l. 195), ktoré podal na neznámeho
páchateľa. V tomto období mal žalobca iba vedomosť, že mu vznikla škoda, ktorú si uplatnil voči
neznámenu páchateľovi. Dňa 2.10.2003 (č.l. 201) pri výsluchu poškodeného žalobca uviedol, že sa
pripája k trestnému konaniu, žiada náhradu škody a to vrátenie bytu. Z uznesenia o vznesení obvinenia
zo dňa 16.2.2007 vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady škody voči žalovaným vo výške 1.000.000,-
Sk. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 23.5.2011 (č.l.202) a 25.5.2012 (č.l. 204) ako aj z
Oznámenia R.. K.. C. U. doručeného Okresnému súdu Bratislava IV dňa 5.9.2011 vyplýva, že žalobca
špecifikoval výšku škody aj s príslušenstvom.
13.6. Z vyššie uvedeného deja nemá žiadne opodstatnenie argumentácia žalovaných 1/ a 2/, že žalobca
si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil riadne. V zmysle §35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale
najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.
Toto ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska
jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu,
aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho
úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Výkladom možno
zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.
13.7. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré boli odvolacím súdom v zmysle §204 a § 384 ods.
1,2 C.s.p. zopakované a doplnené čítaním listinných dôkazov (pozri odsek 9.) nedávajú žiaden podklad
pre pochybnosti o tom, že žalobca slobodne, určito a zrozumiteľne prejavil vôľu domáhať sa náhrady
škody voči žalovaným 1/ a 2/ a teda, že žalobca ako poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody
v trestnom konaní riadne. V zmysle judikatúry (R 16/2014) poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu
zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na podklade
ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte o jeho zodpovednosti.
13.8. Vychádzajúc z týchto záverov za relevantný okamih z hľadiska posúdenia vzniku subjektívnej
premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje odvolací súd, v zhode so
záverom súdu prvej inštancie výsluch poškodeného dňa 2.10.2003 (č.l. 201), počas ktorého žalobca
uviedol, že sa pripája k trestnému konaniu, žiada od žalovaných 1/,2/ náhradu škody a to vrátenie bytu.
Týmto dňom mal žalobca vedomosť nielen o tom, že mu vznikla škoda, ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá.
13.9. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. V zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka
škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda
uvedením do predošlého stavu.
13.10. Žalobca si škodu riadne uplatnil a to vrátením bytu, skutočnosť ktorú treba považovať za
náhradu škody uvedením do predošlého stavu. Z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 16.2.2007
vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady škody voči žalovaným vo výške 1.000.000,-Sk, prejavom
ktorým žalobca potvrdil, že v konaní riadne pokračuje. Žalobca na svojom nároku na náhradu škody
zotrval, čo vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 23.5.2011 (č.l.202) a 25.5.2012 (č.l. 204).
V zmysle ustálenej praxe nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah škody presne (napr. na základe
odborného posudku), ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa poškodený



dozvie o škode vtedy, keď má údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t. j.
keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej
sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia (Rozhodnutie NS ČR z 29.11. 2006, sp. zn. 25 Cdo
721/2005). Z uvedeného nepochybne vyplýva, že v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka došlo k
spočívaniu premlčacej doby, lebo žalobca, ako poškodený si v zmysle § 46 ods. 3 Trestného poriadku
riadne uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody ktorá mu bola spôsobená trestným činom a v
tomto začatom konaní riadne pokračoval, keďže zmena spôsobu kompenzácie škody v zmysle § 442
ods. 3 Občianskeho zákonníka neznamená, že poškodený v začatom konaní o náhradu škody riadne
nepokračuje.
13.11. Požiadavka žalovaného 1/ pri vymedzení uplatnenia nároku na náhradu škody kladúca dôraz
na prílišný formalizmus je nenáležitá, nerešpektujúca prijaté závery v právoplatnom trestnom rozsudku,
ktorý v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal žalobcu so svojím nárokom na náhradu
škody, k čomu by nedošlo keby nárok na náhradu škody nebol riadne uplatnený v zmysle § 46 ods. 3
Trestného poriadku, správnosť postupu ktorého potvrdil aj Krajský súd Bratislava v uznesení sp. zn.
3 To 120/2012, ktorý rozhodol, že zostáva nedotknutý výrok o odkázaní poškodeného F. podľa § 288
ods. 1 Tr. por. na občianske súdne konanie, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2Tdo/47/2013 zo dňa 24.09.2013 ktorým odmietol dovolanie Ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky.
14. Odvolací súd, v zhode s názorom súdu prvej inštancie, aj v zhode s názorom žalovaného 2/,
považuje deň 2.10. 2003 za rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený preukázateľne dozvedel nielen
o škode, o jej druhu a rozsahu, ale aj o tom, kto za ňu zodpovedá. V ten deň si žalobca aj uplatnil
nárok na náhradu škody v trestnom konaní keď uviedol, že „sa pripája k trestnému konaniu, žiada
náhradu škody a to vrátenie bytu“, ktorú skutočnosť, tak ako bolo vyššie uvedené, možno považovať
za náhradu škody v zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvedením do predošlého stavu.
Od uvedeného dňa by plynula subjektívna premlčacia lehota, ktorá ale spočívala do právoplatného
skončenia trestného konania, t.j. do 23.1.2013. V pokračovaní plynutia subjektívnej lehoty došlo dňom
24.1. 2013 do 29.4. 2014 kedy bola podaná žaloba na ktorú bol žalobca v právoplatnom rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV č.k. 2 T 189/2010-1209, odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody
na súd. Z dvojročnej subjektívnej lehoty uplynulo len 460 dní ( od 24.1.2013 do 29.4.2014 ), teda žaloba
bola podaná pred uplynutím subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
14.1. Pre začiatok plynutia objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je rozhodujúci okamih, kedy ku škodovej udalosti došlo. Vzhľadom na skutok zakladajúci
škodu (kúpna zmluva zo dňa 12.12.2002) začala plynúť objektívna premlčacia lehota dňa 13.12.2002
a plynula do 2.10.2003, kedy si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní a došlo k
spočívaniu plynutia 10 ročnej premlčacej doby, z ktorej uplynulo 294 dní. Od 2.10.2003 do právoplatného
skončenia trestného konania, t.j. do 23.1.2013 premlčacia doba spočívala. Opätovne začala plynúť od
24.1.2013 a plynula do 29.4.2014 kedy, ako bolo už vyššie uvedené, bola podaná žaloba na súd. Z
desaťročnej objektívnej lehoty uplynulo celkovo 754 dní (od 13.12.2002 do 2.10.2003, od 24.1.2013 do
29.4.2014). Žaloba bola podaná na súd dňa 29.4.2014; teda bola podaná pred uplynutím aj objektívnej
10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
15. Prijatý záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti námietky premlčania považuje odvolací súd teda
za správny, i keď je čiastočne založený na odlišnom právnom posúdení opätovného plynutia premlčacej
doby po skončení trestného konania. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že premlčacia lehota začala
opätovne plynúť deň nasledujúci po doručení trestného rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu t.j.
dňom 19.7.2012 ( rozsudok bol doručený dňa 18.7.2012). Odvolací súd jednoznačne zastáva názor,
že premlčacia lehota opätovne začína plynúť až dňom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti
trestného rozsudku. Podľa ustálenej judikatúry (2 Cz 14/73, R 31/1974, R 25/1985) po skončení
trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol
vyrozumený o skončení stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje. To znamená, že trestné konanie je
skončené nadobudnutím právoplatnosti konečného trestného rozhodnutia a nie doručením rozhodnutia.
15.1. Ak by bol odvolacím súdom prijatý za správny aj záver súdu prvej inštancie, že premlčacia
lehota začala opätovne plynúť deň nasledujúci po doručení trestného rozsudku právnemu zástupcovi
žalobcu t.j. dňom 19.7.2012 aj tak je námietka premlčanie nedôvodná. S poukazom na závery uvedené
v odseku 14. v pokračovaní plynutia subjektívnej lehoty by došlo dňom 19.7.2012 do 29.4. 2014 kedy
bola podaná žaloba na ktorú bol žalobca v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
2 T 189/2010-1209, odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na súd. Z dvojročnej subjektívnej



lehoty by uplynulo len 650 dní (od 19.7.2012 do 29.4.2014), teda žaloba by bola aj tak podaná pred
uplynutím subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
15.2. Čo sa týka objektívnej premlčacej doby (závery v odseku 14.1) vzhľadom na skutok zakladajúci
škodu začala plynúť objektívna premlčacia lehota dňa 13.12.2002 a plynula do 2.10.2003, kedy si
žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní , to znamená že z tejto uplynulo 294 dní.
Ak by opätovne začala objektívna premlčacia lehota plynúť od 19.7.2012 a plynula do 29.4.2014 kedy,
ako bolo už vyššie uvedené, bola podaná žaloba na súd tak z desaťročnej objektívnej lehoty by uplynulo
celkovo 944 dní (od 13.12.2002 do 2.10.2003, od 19.7.2012 do 29.4.2014). Žaloba by bola podaná aj
pred uplynutím objektívnej 10 ročnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
16. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
zaplatenia istiny v zmysle § § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
17. V časti príslušenstva odvolací v zmysle § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil, pretože súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 216 ods. 1,2 C.s.p. (predtým § 153 ods. 2
O.s.p.) priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 12,05%, hoci žalobca žiadal priznať úroky len vo
výške 6%. Z toto istého dôvodu súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcovi úroky z omeškania od
3.10.2003 t.j. deň nasledujúci po tom, ako si žalobca ako poškodený uplatnil svoje právo v prípravnom
konaní. Žalovaní 1/ a 2/ sa s poukazom na závery uvedené v rozhodnutí NS SR sp.zn. 6 To 8/02, ktoré
bolo uverejnené v Zbierku rozhodnutí č. R 74/2002 dostali do omeškania po tom, ako sa dozvedeli
o tom, že majú zaplatiť dlh a v akej výške. Uvedenú vedomosť jednoznačne nadobudli dňom 16.2.
2007, kedy voči nim bolo vznesené obvinenie, v ktorom sa konštatuje, že žalobcovi spôsobili škodu vo
výške 33.193,92€ a preto sú ako páchatelia trestného činu, ktorým úmyselne spôsobili majetkovú škodu,
nahradiť poškodenému žalobcovi nielen škodu, ktorú trestným činom spôsobili, ale aj jej príslušenstvo
a to úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v časti príslušenstva
zmenil tak, že žalovaní 1./,2./ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 6% ročný úrok z
omeškania zo sumy 33.193,92€ od 16.2.2007 až do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalobu v časti príslušenstva ako nedôvodnú zamietol.
18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaných 1/,2./ nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil len v časti úrokov z omeškania, mal žalobca v konaní takmer
plný úspech (neúspech len vo veľmi nepatrnej časti úrokov z omeškania) a vznikol mu voči žalovaným
1./,2./ nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).



Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).