Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/16/2019 z 23. 4. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 23. apríla 2019, sp. zn. 13Co/16/2019, ECLI:SK:KSPO:2019:8717201065.1
Krajský súd Prešov | 13Co/16/2019 | ECLI:SK:KSPO:2019:8717201065.1 | 2019-04-23 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b34f1e08-3cde-4bf5-bcc0-5a6ae63e4ac0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8717201065.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/16/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717201065
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717201065.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so
sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom I. 50XX/XXA, XXX XX O., 2. Q. M., rod. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XXX, XXX
XX U., 3. Y. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. I. XXX, XXX XX A. I., o zaplatenie 16.184,69 Eur
s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 15Csp/5/2017-74 zo dňa 30.
augusta 2018, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku I. čo do povolenia zaplatenia sumy
14.197,29 Eur s prísl.  vo výške 100,- Eur mesačne a čo do výrokov III. a V..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I.  Žalovaní v 1./ a 2./ rade s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 14.197,29 eur s 5 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 13.895,47 eur od 1.3.2016 do zaplatenia, v 100,- eur mesačných splátkach, k
25. dňu každého mesiaca, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania, pod
následkom straty výhody splátok s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť plnenia ostatných žalovaných.

II. Zastavuje konanie v časti sumy 158,88 Eur a 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 149,74 eur
od 1.3.2016 do zaplatenia.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobu voči žalovanému v 3./ rade zamieta.

V. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1./ a 2./ rade v rozsahu 74 %, o ktorých
súd rozhodne uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

VI. Žalovanému v 3./ rade náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497, § 502 ods. 1, § 303 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník,
§ 145 ods. 2, § 185 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník.



3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 26.10.2006 uzavrel žalobca so žalovanými v 1. a 2. rade Zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere pod č. XXXXXXXXXX na základe ktorej po pridelení
cieľovej sumy Zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok sa
mimoriadny medziúver zmenil na A. úver pod č. XXXXXXXXXX vo výške 240.000,- Sk (7.966,54 Eur),
ktorého výška sa rovná rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy pri pridelení cieľovej sumy zmluvy o
stavebnom sporení. Výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru bola dohodnutá na 7,79% p.a. s
tým, že po zmene mimoriadneho medziúveru na stavebný úver bola dohodnutá úroková sadzba na 4,7%
p.a.. Mimoriadny medziúver mali žalovaní splácať v mesačných splátkach vo výške 88,42 Eur (2.664,-
Sk). Do nasporenia 40% cieľovej sumy sa dlžník zaviazal vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení
pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 66,38 Eur (2.000,- Sk). Do pridelenia cieľovej sumy
zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník zaviazal splácať úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými
mesačnými splátkami vo výške 88,42 Eur (2.664,- Sk). Splátka úrokov bola splatná 1. dňa každý mesiac
a musela byť uhradená veriteľovi do 15.-teho dňa mesiaca. Žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej
sumy zmluvy o stavebnom sporení poukazovať na konto stavebného sporenia mesačné vklady vo
výške minimálne 66,39 Eur a splácať úroky za poskytnutý medziúver v sadzbe 7,79 % p.a. mesačnými
splátkami vo výške 88,43 Eur. Žalovaný v 3. rade sa ručiteľským záväzkom zaviazal splniť žalobcovi
dlh za žalovaných v prípade nesplnenia dlhu. Žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky a dostali
sa do omeškania so splácaním splátok úveru, na základe čoho žalobca žalovaných upomínal na
doplatenie omeškaných splátok. Listom zo dňa 24.09.2014 žalobca upozornil žalovaných, že sú v
omeškaní so splátkou po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a vyzval ich na doplatenie omeškaných splátok.
Nakoľko žalovaní omeškané splátky nedoplatili, vyhlásil dňa 10.12.2014 žalobca mimoriadnu splatnosť
úveru. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, žalobca zúčtoval nasporené prostriedky na
konte sporenia s kontom medziúveru. Žalobca v zmysle doručených exekučných príkazov, sumu určenú
exekučnými príkazmi z konta stavebného sporenia poukázal v prospech účtu súdnych exekútorov. Ku
dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bola na konte sporenia nasporená sumy 81,61 Eur, ktorá bola
zúčtovaná s kontom medziúveru. Toto zúčtovanie bolo započítané na istinu úveru. Ku dňu vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti 10.12.2014 bola výška dlhu žalovaných voči žalobcovi 14.423,18 Eur. Táto
pozostávala z istiny 13.195,96 Eur, nezaplatených úrokov 7,99% ročne za úver vo výške 668,58 Eur,
nezaplatených ostatných poplatkov vo výške 558,64 Eur. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola
pohľadávka žalobcovi čiastočne plnená, a to dňa 26.05.2015 vo výške 160,- Eur, dňa 26.082015 vo
výške 200,- Eur a dňa 06.02.2016 vo výške 17,97 Eur, čo žalobca započítal na istinu úveru.

4.  V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
žaloba je v prevažnej časti dôvodná. Súd mal za to, že žalobca si oprávnene uplatňuje nárok na istinu v
sume 12.817,99 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom 13.277,57 Eur a vyúčtovaním s
kontom sporenia pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti vo výške 81,31 Eur, znížená o čiastočné splnenie
po vyhlásení mimoriadnej splatnosti vo výške 377,97 Eur. Ďalej súd priznal z uplatnených úrokov za
poskytnutý úver iba sumu 668,58 Eur ako 7,99% ročný úrok zo sumy 13.277,57 Eur do 10.12.2014, teda
do zosplatnenia. Keďže si žalobca uplatnil úrok z úveru po splatnosti úveru, teda po 10.12.2014 v tejto
časti nárok nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol. žalobca po zosplatnení má nárok iba na zákonný
úrok z omeškania. Čo sa týka nezaplatených poplatkov v sume 558,64 Eur, v tejto časti súd žalobu
zamietol s poukázaním, že žalobca má povinnosť viesť účet klientovi, ak s ním uzatvoril zmluvu. Navyše
žalobca iba špecifikoval, že celková suma je za poplatky. Tak ako to uvádza v žalobe je tento nárok
nepreskúmateľný. Žalobca tieto poplatky uvádza vo všeobecnosti a nepredložil súdu žiaden Sadzobník
poplatkov, z ktorého by bolo zrejmé, či poplatky sú uplatňované žalobcom v súlade so zmluvnými
dojednaniami. Čo sa týka uplatneného kapitalizovaného úroku z omeškania v sume 869,60 Eur, tento
nárok priznal v celom rozsahu. Úroky z omeškania si uplatnil oprávnene s prihliadnutím na zosplatnenie
úveru, teda až po dní zosplatnenia dňa 11.12.2014. Súd konanie v časti vo výške 158,88 Eur a úroku
z omeškania zastavil. Súd mal za to, že žalobcovi patrí istina vo výške 14.197,29 Eur s 5% ročným
úrokom z dlžnej sumy od 01.03.2016 do zaplatenia. Keďže žalovaná v 1. rade požiadala o splatenie
svojho záväzku v primeraných splátkach, súd považoval mesačnú splátku 100,- Eur za primeranú k
jej sociálnym, ekonomickým, majetkovým pomerom. Súd zamietol žalobu voči žalovanému v 3. rade,
pretože ručiteľský záväzok je v tomto konaní sporný, pretože ako vyplýva zo zmluvy na č.l. 8 súdneho
spisu, na mieste ručiteľa sa podpísala žalovaná v 1. rade. Preto ručiteľský záväzok ani nevznikol. Súd vo
vzťahu k žalovanému v 3. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania napriek tomu, že bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, avšak trovy konania mu preukázateľne nevznikli, ani si ich neuplatnil. Keďže
žalovaní v 1. a 2. rade nesplácali poskytnutý úver v dohodnutých splátkach, dostali sa do omeškania s



plnením peňažného záväzku, preto súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia priznal žalobcovi
úrok z omeškania od 01.03.2016.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a
2. rade, v rozsahu 74%, o ktorých súd rozhodne uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca
si uplatnil v konaní sumu 16.184,69 Eur, avšak žalobu zobral späť, nie zavinením žalovaných, teda mal
úspech v 87% a žalovaní mali úspech 13%. Po prihliadnutí úspech žalovaných je tak žalobca úspešný
v 74%.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti časti výroku, ktorým súd zamietol
žalobu vo vzťahu k sume 1.428,76 Eur ako aj vo vzťahu k 7,99% p.a. úroku za úver zo sumy 12.817,99
Eur od 01.03.2016 do zaplatenia (výrok III. rozsudku) a proti časti výroku I, ktorým povolil žalovaným
plniť v mesačných splátkach vo výške 100,- Eur. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm.
a), d), f) a h) zákona č 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že suma,
ktorú súd zamietol pozostáva zo sumy 1.269,88 Eur, ako sumy kapitalizovaných úrokov za úver od
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do 29.02.2018 a sumy 558,64 Eur ako sumy účtovaných poplatkov
uplatnených žalobou. Súd prvého stupňa zároveň nesprávne rozhodol o zamietnutí nároku žalobcu v
časti sumy 158,88 Eur. Namietal, že súd nijakým spôsobom neodôvodnil prečo v odôvodnení priznal
žalobcovi sumu 14.356,17 Eur, ale výrokom I. iba sumu 14.197,29 Eur, teda zamietnutie žaloby v časti
158,88 Eur je nedôvodným rozhodnutím. Ďalej poukázal na to, že si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie
poplatkov v celkovej výške 558,64 Eur a podaním doručeným súdu dňa 22.06.2017 vzal žalobca žalobu
späť v časti sumy 158,88 Eur. Uviedol, že súd o nároku na zaplatenie sumy 158,88 Eur rozhodol dvakrát,
raz v rozsahu tejto sumy konanie zastavil a druhýkrát v rozsahu tejto sumy nárok žalobcu zamietol.
Rozhodnutie súdu vo vzťahu k zamietnutiu  nároku v rozsahu sumy 158,88 Eur je teda nesprávne.
Ďalej považoval za nesprávne rozhodnutie súdu o zamietnutí nároku žalobcu na úroky za úver po
vyhlásení splatnosti. Poukázal na to, že nárok veriteľa na úroky za úver až do momentu skutočného
vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov navyše vyplýva z analogického výkladu k ust. § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka. Rovnako je nárok veriteľa na požadovanie úrokov za úver až do skutočného
vrátenia istiny úveru vyjadrený v § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.. Teda po tom, čo nastane splatnosť
zostatku istiny doručením odstúpenia o zmluvy spotrebiteľom dodávateľovi, pričom rovnako v tomto
prípade stratí spotrebiteľ práva splácať úver v splátkach a veriteľ získa právo požadovať zaplatenie istiny
v celosti, je spotrebiteľ naďalej povinný zaplatiť veriteľovi  úroky za poskytnutý úver, a to až do skutočného
vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. Ďalej považoval za nesprávne aj rozhodnutie súdu o
povolení žalovaným splácať uloženú povinnosť v mesačných splátkach, pretože tým bolo porušené
právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami, s ktorými sa pri rozhodovaní o povolení splátok vysporiadať
mal. Poukázal na to, že žalovaný v 2. Rade o možnosť plniť v splátkach ani nepožiadal. Navyše súd
pri povolení splátok prihliadal výlučne len na záujmy žalovaných, čo je v rozpore so zásadou rovnosti
strán a s rozhodovacou praxou súdov. Ďalej poukázal na to, že splátkami vo výške 100,- Eur by bola
iba priznaná istina splácaná takmer 12 rokov, čo určite nie je so zásadou splatného dlhu v primeranej
dobe. Navrhol, aby odvolací súd v zamietavom výroku zmenil tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.269,88 Eur s 7,99% p.a. úrokom za úver zo sumy
12.817,99 Eur od 01.03.2016 do zaplatenia. Zároveň navrhol, aby napadnutý rozsudok v časti výroku
o povolení splátok zmenil tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže splniť uloženú povinnosť do 3 dní
od právoplatnosti, resp. alternatívne, aby rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil na súd prvej inštancie
na ďalšie konanie.

7. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní zhodne tak, že v plnej miere súhlasia s rozhodnutím súdu vo všetkých
bodoch a nesúhlasia s odvolaním žalobcu, s výrokmi voči úrokom ako aj vráteniu rozhodnutia na ďalšie
konanie.

8. Žalobca sa k podaným vyjadreniam vyjadril tak, že podaným odvolaním nie je napadnutý výrok IV..
Voči žalovanému v 2. rade bolo teda napadnutým rozsudkom právoplatne rozhodnuté a žalovaný v
3. rade nie je stranou sporu v odvolacom konaní, a teda podania žalovaného v 3. rade sú vo vzťahu
k odvolaciemu konaniu irelevantné. K vyjadreniu žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že títo neuviedli
žiadne tvrdenia, ktoré by odporovali odvolacím dôvodom. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade
s odvolacím návrhom žalobcu.



9. Žalované sa vyjadrili tak, že na vyjadrení odvolania zo dňa 30.11.2018 trvajú.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o  odvolaní  (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/215 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v  zmysle zásad vyplývajúcich z  ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej
stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je  dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesplnením procesných podmienok, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením
a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesplnenie procesných podmienok, avšak bližšie
nešpecifikoval v čom spočívalo takéto nesplnenie, preto sa odvolací súd touto odvolacou námietkou
nezaoberal.

14. Žalobca namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, ktorú však bližšie nekonkretizoval. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná
vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

15. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

16. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych



skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010).

17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

19. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade bola
dňa 26.10.2006 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej
bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom
sporení zmení na stavebný úver vo výške cca 240.000,- Sk. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
bola nasporená len suma 81,61 Eur a po zosplatnení žalované uhradili žalobcovi celkom sumu vo výške
377,97 Eur.

20. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, kde
čo do istiny priznal žalobcovi sumu 12.817,99 Eur (rozdiel medzi poskytnutým úverom 13.277,57 Eur a
sumami 81,61 Eur a 377,97 Eur), spolu s kapitalizovaným úrokom vo výške 869,60 Eur a tiež aj úrok za
poskytnutý úver, ktorý správne priznal len do zosplatnenia úveru. Ostatné žalobou požadované nároky
žalobcu považoval aj odvolací súd za nedôvodné, čo súd prvej inštancie správne zamietol.

21. K námietke žalobcu týkajúcej sa zamietnutia úrokov z úveru aj po zosplatnení, odvolací súd uvádza,
že v prípade úverov, by nemali byť pochybnosti, že tieto sú odplatným právnym úkonom, za ktorý možno
dohodnúť úroky, ako aj obdobie za užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

22. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

23. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani
ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§ 657, či § 658).

24. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov
sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr.
zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom
(náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia
tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

25. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponuky zákona (dispozície). Ako pritom v spotrebiteľských veciach evidentne táto dohodnutá konštrukcia
indikuje nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

26. Je nepochybné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch
z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaných. Ak by takejto dohody nebolo, zákon
by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o
administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. „Ak
je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov



z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera
nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

27. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť
jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda
uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

28. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s
využitím práva podľa a za podmienok § 53 odsek 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

29. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa
iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok.
Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk
pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento
stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá
právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

30. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu
spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom
vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ
čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom
vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval
založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže
nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa
a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné



úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak
žalobcovi priznal len úroky z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, tzn. po zosplatnení.
Odvolací súd poukazuje aj na to, že tento záver nie je len záverom súdu prvej inštancie, ale aj ostatných
súdov v obdobných veciach, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/190/2014 zo
dňa 30.06.2015, 1Co/30/2012 zo dňa 30.05.2012, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 476/2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/98, ktorý je
logický, pretože ak by žalobcovi ako veriteľovi boli po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru priznané
aj úroky z úveru, išlo by o neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a neprimerané navyšovanie jeho dlhu,
čím by medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi vzniklo nerovnovážne postavenie. Z
uvedeného teda vyplýva, že ak dôjde k účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (zosplatneniu)
možno zo strany veriteľa požadovať a započítavať do celkového dlhu už len úroky z omeškania.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobcovi požadovaný
úrok z úveru len do zosplatnenia a po zosplatnení úveru mu priznal len úrok z omeškania, tzn. po
zosplatnení úveru zamietol nárok žalobcu na úrok z úveru.

32. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho rozhodnutia ohľadom povolenia splácania
uloženej povinnosti v splátkach odvolací súd uvádza, že povolenie splácania uloženej povinnosti
žalovaným možno síce na jednej strane považovať za zásah do práva žalobcu ako oprávneného
subjektu na dosiahnutie súdom priznaného plnenia, ale na druhej strane je však tento zásah vyvážený
právom povinných na zachovanie dôstojných životných podmienok.

33. Odvolací súd poukazuje na to, že pri určovaní výšky splátok je potrebné prihliadnuť na príjmy,
výdavky, majetkové pomery povinných, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany
oprávneného, teda či pri zadržaní plnenia súdom ustanovenej povinnosti nebudú nad primeranú mieru
dotknuté záujmy oprávneného. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj zo súdneho spisu mal
odvolací súd dostatočne preukázané, že súd prvej inštancie riadne preskúmal všetky potrebné okolnosti
pre umožnenie splatenia uloženej sumy v pravidelných splátkach vo výške 100,- Eur mesačne.

34. V predmetnom prípade žalovaná v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 30.08.2018 požiadala o
povolenie splácať uloženú sumu v splátkach primeraných jej sociálnej situácii, pričom opísala svoje
sociálne, rodinné, majetkové pomery, ako aj dôvod, prečo si predmetný úver od  žalobcu vzala. Keďže
tieto tvrdenia uviedla žalovaná na pojednávaní, na ktoré bol riadne predvolaný aj žalobca, tento mal
možnosť na tieto tvrdenia reagovať. To, že sa žalobca rozhodol nezúčastniť sa na pojednávaní (pričom
sa vopred písomne ospravedlnil), je jeho slobodné rozhodnutie, avšak musel si byť vedomý, že tým
sa vzdáva možnosti reagovať na vývoj procesnej situácie, ktorý nastane na pojednávaní, vrátane
možnosti reagovať na tvrdenia žalovanej. Pokiaľ teda žalobca nespochybnil tvrdenia žalovanej, súd
prvej inštancie postupoval správne, keď tvrdenia žalovanej uvedené na pojednávaní považoval za
dostačujúce pre osvedčenie jej príjmov a výdavkov na účely rozhodnutia o povolení splátok, pričom
žalobca v podanom odvolaní neuviedol relevantné dôvody, prečo povolenie splácať úver v mesačných
splátkach je nesprávne.

35. Čo sa týka dĺžky splácania uloženej povinnosti, odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový
poriadok upravuje základnú lehotu na plnenie, ktorá je tri dni. Zákonná úprava však pripúšťa aj výnimku,
keď v odôvodnených prípadoch môže byť súdom určená dlhšia lehota na plnenie, čo teda zahŕňa aj
možnosť určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti
určí súd, pričom súd súčasne môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
splatnosť celého plnenia. Odvolací súd má za to, že priznaním žalovaným možnosť splatiť uloženú
povinnosť v mesačných splátkach vo výške 100,- Eur mesačne je primerané osvedčeným príjmom
a výdavkom žalovanej v 1. rade a nebude mať neprimeraný negatívny dopad na oprávnené záujmy
žalobcu. Odvolací súd naviac dáva do pozornosti, že v prípade uzatvorenej zmluvy, boli žalované
zaviazané na pravidelné mesačné splátky vo výške 66,38 Eur, a teda mesačná splátka vo výške 100,-
Eur je a vzhľadom na túto skutočnosť primeraná a nepredstavuje tak značný rozdiel medzi tým, na čo boli
žalované zaviazané spoločne a nerozdielne na základe uzatvorenej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere.



36. K námietke žalobcu, že žalovaná v 2. rade nežiadala o povolenie splácať uloženú sumu v mesačných
splátkach, odvolací súd uvádza, že v predmetnom prípade ide o žalované, ktorí vystupujú spoločne
a nerozdielne, teda splatením dlhu ktoroukoľvek z nich dôjde k zániku dlhu aj druhej žalovanej ako
dlžníka, pričom veriteľ môže požadovať plnenie od ktorejkoľvek z nich. Z uvedeného dôvodu, ak jeden z
dlžníkov (žalovaných) žiadal o povolenie splácať dlh v mesačných splátkach, odvolací súd považuje za
nelogické zaväzovať na splatenie dlhu v mesačných splátkach len žalovanú v 1. rade, resp. neprihliadnuť
na majetkové a sociálne pomery žalovanej v 1. rade a zaviazať žalované na úhradu dlhu v lehote 3 dní
po právoplatnosti rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu, preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď
povolil splatiť dlh v mesačných splátkach obom žalovaným.

37. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. rozsudok v napadnutom rozsahu
ako vecne správny potvrdzuje.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ust. § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V
odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, ktorým však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho
konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnili. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi  nemohla byť
priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn.
6Cdo/544/2015.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v  pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).