{"guid": "33c2ec80-5dca-4e51-af52-bcc7a60b4a20:434dc6c4-dd17-47c5-8acc-ea92c8abd1c5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1", "spisova_znacka": "4Co/158/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/158/2013 z 29. 4. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 29. apríla 2014, sp. zn. 4Co/158/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1", "identifikacne_cislo": "7111202048", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Jana Burešová", "sudca_id": 1313, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-buresova-1313", "datum_vydania": "2014-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/434dc6c4-dd17-47c5-8acc-ea92c8abd1c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/158/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111202048
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7111202048.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu C.. K. K., U.. XX.X.XXXX, R. H. L., N. XXX/X, proti
žalovanému: Národný inšpektorát práce so sídlom v Košiciach, Masarykova 10, IČO: 00 166 405, o
určenie neplatnosti výpovede, o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4. februára 2013 č.k. 36C/21/2011-236 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e    rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu    v r a c i a   na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil,
že výpoveď daná mu žalovaným dňa XX.X.XXXX je neplatná, jeho štátnozamestnanecký pomer u
žalobcu naďalej trvá a priznal mu náhradu jeho ušlej mzdy.

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že žalobca pracoval u žalovaného v stálej štátnej službe od
X.X.XXXX na odbore právnych služieb, od X.X.XXXX vo funkcii hlavný radca v odbore štátnej služby
2.11 práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Potom, ako boli príkazom generálnej riaditeľky
Národného inšpektorátu práce č. 4/2010 zo dňa XX.X.XXXX (ďalej len „príkaz GR č. 4/2010“) dňom
XX.XX.XXXX zrušené štátnozamestnanecké miesta (1 miesto hlavného radcu v kancelárii generálnej
riaditeľky, 1 miesto hlavného radcu na odbore právnych služieb, 4 miesta hlavných radcov na odbore
riadenia inšpekcie práce, 2 miesta hlavného radcu na odbore kontroly) i dve miesta zamestnancov vo
výkone práce vo verejnom záujme (jedno miesto kuchára a jedno miesto asistenta riaditeľa na odbore
riadenia inšpekcie práce), dňa 29.9.2010 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z dôvodu § 47 písm. b) zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu, že došlo k
zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, ktoré zastával žalobca v čase doručenia výpovede, služobný
úrad pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto nemal a žalobca sa so služobným úradom
inak nedohodol. Po doručení výpovede dňa XX.X.XXXX žalobca listom zo dňa X.XX.XXXX namietal
platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, trval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného a dňa
27.1.2011 podal na súd žalobu o určenie jej neplatnosti.

Po právnom posúdení veci podľa ust. § 47 písm. b), § 48 ods. 1, § 56 a § 120 zák. č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase ukončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (ďalej len „zákon o štátnej službe“), podľa § 61 ods. 2 a § 74
Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.8.2011, ako i interných predpisov žalovaného, konštatoval,
že základnou podmienkou výpovedného dôvodu podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe je
zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a zároveň skutočnosť, že služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a uzavrel, že výpoveď je z formálneho hľadiska
platná, nakoľko skutkový dôvod výpovede je v nej vymedzený presne v súlade s ust. § 47 písm. b)
zákona o štátnej službe a výpoveď bola žalobcovi riadne doručená. Keďže účinky doručenia výpovede v
zmysle § 48 zákona o štátnej službe nastali N. XX.X.XXXX, výpovedná doba žalobcovi začala plynúť od



X.XX.XXXX K. Z. N. XX.XX.XXXX. Dospel totiž k záveru, že príkazom GR č. 4/2010 došlo u žalovaného k
zrušeniu spolu siedmych štátnozamestnaneckých miest, tieto organizačné zmeny sa následne premietli
do zmeneného organizačného poriadku a do novej organizačnej štruktúry žalovaného, ktorá začala platiť
od 1.12.2012 a nakoľko toto rozhodnutie o organizačnej zmene (príkaz GR č. 4/2010) existovalo v čase
dania výpovede žalobcovi a bolo prijaté generálnou riaditeľkou, ktorá ako štatutárny orgán žalovaného
mala oprávnenie o takýchto organizačných zmenách rozhodovať, za nevýznamnú pre rozhodnutie
mal skutočnosť, že k prijatiu novej organizačnej štruktúry a nového organizačného poriadku došlo
až následne. Dôvodiac, že pre naplnenie zákonnej podmienky prerokovania výpovede so zástupcom
zamestnancov postačuje žiadosť o jej prerokovanie, ktorá obsahuje náležitosti výpovede podľa § 61
ods. 1, 2 Zákonníka práce, mal zároveň za preukázané (predovšetkým svedeckou výpoveďou B..
D. D., ako aj výpoveďou vtedajšej generálnej riaditeľky žalovaného), že posudzovaná výpoveď daná
žalobcovi bola riadne vopred prerokovaná so zástupcom zamestnancov. Z vykonaného dokazovania mu
zároveň vyplynulo, že iné vhodné pracovné miesto u žalovaného pre žalobcu nebolo a ani v priebehu
výpovednej doby žalobcu nebolo štátnozamestnanecké miesto obsadené novým zamestnancom.
Napokon uviedol, že bolo oprávnením žalovaného rozhodnúť, ktorý zo štátnych zamestnancov sa stane
pre neho nadbytočným v dôsledku jeho organizačného opatrenia - zrušenia štátnozamestnaneckého
miesta, a s ktorým rozviaže pracovný pomer, a to bez povinnosti svoje rozhodnutie o výbere
konkrétneho zamestnanca odôvodniť. Za subjektívny pocit krivdy žalobcu, počas konania nepreukázaný
žiadnymi dôkazmi, mal potom jeho tvrdenie, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri
rozhodovaní o tom, že sa stal nadbytočným, ak pritom nebral do úvahy jeho dlhoročnú právnickú prax
ani rýchle vybavovanie rozhodnutí, ako i porušenie tejto zásady z titulu jeho veku.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f), ako
i podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. v spojení s § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p.. Navrhol napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Za ukrátenie práva obhajovať sa a preukazovať pravdivosť tvrdení spôsobmi, ktoré pripúšťa zákon,
predovšetkým označil postup súdu, ktorým o jeho návrhu vypočuť ako svedkov piatich spolupracovníkov
rozhodol tak, že bez akéhokoľvek odôvodnenia uložil žalovanému zabezpečiť účasť iba dvoch svedkov,
ako i skutočnosť, že prvostupňový súd neprihliadol na jeho žiadosť o pomalšie diktovanie zápisnice
o súdnom pojednávaní a v zápisniciach aj v samotnom napadnutom rozsudku použil výrazy, ktoré
nepoužíva, čím potlačil význam niektorých jeho vyjadrení. Namietol tiež správnosť hodnotenia dôkazov
súdom prvého stupňa, vyčítajúc mu, že podstatu jeho argumentácie nesprávne pochopil, že nehodnotil
každý dôkaz jednotlivo a aj v kontexte s ďalšími dôkazmi, že nevenoval pozornosť jeho stanoviskám
k zneniu ust. § 4 ods. 1 až 4 zákona o štátnej službe, ani skutočnosti, že v čase doručenia výpovede
žalobcu bol u žalovaného stále zamestnaný B.. W. Ž., ktorý je od neho o dva roky starší, pričom jemu
bolo povedané, že môže ísť do predčasného starobného dôchodku, uspokojil sa s tvrdením svedkyne
C.. K. G., ktorá uviedla, že si nepamätá, že by mu niečo bolo povedané o možnosti jeho odchodu do
predčasného starobného dôchodku a neskúmal ďalej ani jej subjektívny názor, že dôvodom, prečo práve
jeho osobu vybrala na prepustenie bola skutočnosť, že bolo najľahšie rozdeliť jeho agendu. Súdu prvého
stupňa tiež vytýkal, že sa uspokojil s predložením zmluvy C.. K. T. Q. N. XX.X.XXXX K. XX.XX.XXXX
bez toho, aby skúmal, z akého dôvodu je v ním predloženom telefónnom zozname z decembra XXXX
C.. T. uvedený ako zamestnanec na odbore právnych služieb a tiež „presunutí“ i noví zamestnanci na
odbore 2.2 ORIP (ako napr. A.. G.. C. E.).

Namietal aj správnosť aplikácie ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, keď podľa neho sa súd
prvého stupňa adekvátnym spôsobom nezaoberal jeho námietkou, že žalovaný mu neumožnil jednať
s ním o otázke zotrvania v organizácii žalovaného napriek tomu, že žalovaný vo svojich stanoviskách
opakovane uvádza, že sa so služobným úradom nedohodol inak, čím mu bolo upreté ústavné právo na
kolektívne vyjednávanie zakotvené v článku 36 písm. g) Ústavy SR, ako i porušené ďalšie jeho práva
zakotvené v článku 12, 13, 19, 39, 46 a 51 Ústavy SR. Vyčítal súdu prvého stupňa, že sa obmedzil
iba na citáciu § 120 zákona o štátnej službe, aplikoval § 74 Zákonníka práce, ktorý v § 120 zákona
o štátnej službe nie je uvedený a nijako sa osobitne nezaoberal ustanovením § 63 ods. 1 Zákonníka
práce, judikatúrou „č. 3/1992“ a Najvyššieho súdu SR č. „Cdo 255/2008“ (odvolateľ mal zrejme na mysli
5Cdo 255/2008, poznámka odvolacieho súdu) a ani jeho námietkami, že žalovaný organizačnú zmenu
a novú organizačnú štruktúru predložil na vnútornom internetovom okruhu až dňa XX.XX.XXXX, bez



podpisu „ORZ ministrom MPSVaR SR“ a „ORŠ s podpisom ministra dňa X.XX.XXXX a bez uvedenia
nových počtov zamestnancov“.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdiť v celom rozsahu, označiac odvolanie žalobcu ako nedôvodné. Mal za to, že konanie
na prvostupňovom súde, spôsob dokazovania i hodnotenie dôkazov boli vykonané v súlade s § 120 a
§ 132 O.s.p.. Za nezrozumiteľnú, zmätočnú a nelogickú označil argumentáciu žalobcu spochybňujúcu
dôvodnosť organizačnej zmeny u žalovaného s poukazom na zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a § 5 ods. 1 písm. a) a
ods. 5 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, z ktorých
podľa žalobcu mala vyplývať pre vedúceho zamestnanca povinnosť podrobne zdôvodniť organizačnú
zmenu a do troch dní ju oznámiť všetkým zamestnancom. Tvrdil totiž, že uvedené právne predpisy so
spôsobom schválenia organizačnej zmeny u žalovaného nesúvisia, pretože žalovaný nie je súčasťou
žiadneho z uvedených ministerstiev a nie je ani ústredným orgánom štátnej správy. Má postavenie
zamestnávateľa s vlastnou právnou subjektivitou, teda aj výučnou rozhodovacou právomocou vo vzťahu
k personálnej politike. Nová organizačná štruktúra bola predložená na Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR v súlade s článkom IV bod 2 písm. f) internej normy č. 001/2009 - Organizačného
poriadku žalovaného, len za účelom oboznámenia nadriadeného orgánu žalovaného s jej obsahom.
Za nedôvodnú označil i námietku žalobcu, že organizačnú zmenu a novú organizačnú štruktúru
predložil až dňa 15.11.2010, a to bez podpisu ministra práce, sociálnych vecí a rodiny a organizačnú
štruktúru s podpisom ministra dňa 8.11.2010 bez uvedenia nových počtov zamestnancov. Rozhodnutie
o organizačnej zmene bolo sprístupnené obvyklým spôsobom dňa XX.X.XXXX na sieťovom disku,
ku ktorému majú prístup všetci zamestnanci žalovaného a rovnakým spôsobom bola sprístupnená aj
nová organizačná štruktúra. Za nedôvodné nakoniec označil i tvrdenie žalobcu o nesplnení podmienky
riadneho prerokovania výpovede so zástupcom zamestnancov, ako i o jeho diskriminácii. Uviedol, že
so žalobcom nezaobchádzal diskriminačne, jeho výber vychádzal z objektívneho porovnania uplatnenia
a využitia jednotlivých zamestnancov, žalobca bol s rozhodnutím o organizačnej zmene a o zrušení
jeho štátnozamestnaneckého miesta dňa XX.X.XXXX riadne oboznámený s tým, že pre neho nemá
žiadne voľné miesto, o čom bol vyhotovený písomný záznam a v čom diskriminácia osoby mala spočívať,
žalobca nepreukázal.

Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nie sú splnené
podmienky ani pre potvrdenie a ani pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, ale rozsudok je potrebné
zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221
ods. 2 O.s.p.).

Z obsahu spisu i odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že žalobca sa domáha určenia neplatnosti písomnej
výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.9.2010 danej mu žalovaným podľa § 47 písm.
b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu, že
došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta, ktoré zastával v čase doručenia výpovede, služobný
úrad pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto nemal a žalobca sa so služobným úradom
inak nedohodol. Žiada zároveň určiť, že pracovný pomer trvá a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť
mu jeho mzdu.

Rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí jeho žaloby má žalobca za vecne nesprávny. Namietal, že
bol vydaný v konaní postihnutom ním označenými vadami, pretože bol postupom súdu ukrátený na práve
obhajovať sa a preukazovať pravdivosť tvrdení spôsobmi, ktoré pripúšťa zákon, ktorý o jeho návrhu
vypočuť piatich svedkov rozhodol tak, že bez akéhokoľvek odôvodnenia uložil žalovanému zabezpečiť
účasť iba dvoch svedkov, neprihliadol na jeho žiadosť o pomalšie diktovanie zápisnice o súdnom
pojednávaní a v zápisniciach aj v samotnom napadnutom rozsudku použil výrazy, ktoré nepoužíva, čím
potlačil význam niektorých jeho vyjadrení.



Podľa § 40 ods. 1 O.s.p. o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, sa
spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh
dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí
mať aj jeho náležitosti. Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov,
ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní
nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný
postup.

Chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti opraví v zápisnici predseda senátu alebo samosudca, ktorý
rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka
účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej
súd nevyhovel, musí byť pritom v zápisnici uvedená (§ 40 ods. 3 O.s.p.).

Z obsahu odvolania a ani z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa uskutočneného
dňa 22.11.2011 (č.l. 91), dňa 21.2.2012 (č.l 109 až 111), dňa 26.4.2012 (č.l. 199 až 204), dňa 2.10.2012
(č.l. 213 až 216) a dňa 4.2.2013 (č.l. 233 až 235) nevyplýva, že by žalobca vzniesol akékoľvek námietky
voči zneniu zápisnice, pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v jeho odvolaní. V situácii, ak žalobca v konaní
pred súdom prvého stupňa nič nenamietal voči zneniu zápisnice, a túto argumentáciu uplatnil prvýkrát
až v odvolaní,  je potom táto jeho odvolacia námietka nedôvodná. Na tomto závere nemení nič ani
skutočnosť, že k obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 21.2.2012 sa žalobca vyjadril písomným podaním
zo dňa 30.3.2012 (o.i) tak, že upresnil a doplnil jej obsah a poukázal na fakt, že výraz „mám za to“
nikdy nepoužil, považuje ho za nevhodný a žiadal súd, aby v ďalších zápisniciach toto slovné spojenie
neuvádzal (č.l. 122).

V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ustanovenia §
205 ods. 2 písm. e) O.s.p., pretože nebolo preukázané splnenie podmienok § 205a ods. 1 O.s.p., t.j. že
by dôkazy predložené žalobcom v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny označiť, alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo že by nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a zároveň
nešlo o žiaden z prípadov podľa § 205 ods. 1 písm. a), b) O.s.p..

Pokiaľ žalobca vyčítal súdu nesprávne právne posúdenie veci ako dôsledok nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a nesprávnej eventuálne neúplnej aplikácie relevantného práva (§ 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.), odvolací súd pripomína, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny  právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Vzhľadom na tento uplatnený odvolací dôvod sa odvolací súd zaoberal otázkou, či súd prvého stupňa
posúdil označený sporný právny úkon správne.

Z obsahu spisu a odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že otázku platnosti výpovede z
pracovného pomeru žalobcu prvostupňový súd posudzoval s ohľadom na dobu, kedy bola žalobcovi
doručená (účinky výpovede z pracovného pomeru nastávajú dňom, kedy bola výpoveď z pracovného
pomeru doručená druhému účastníkovi), t.j. podľa zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu XX.X.XXXX (ďalej len „zákon o štátnej službe“)
a zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení účinnom ku dňu XX.X.XXXX, ako i podľa vnútorných
predpisov žalovaného.



Posúdeniu prejednávanej veci k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol namietaný učinený právny
úkon, nemožno nič vytknúť.

Podľa § 47 písm. b)  zákona o štátnej službe služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Pretože výpovedný dôvod v posudzovanej výpovedi žalovaný vymedzil tak, že  žalobcovi dal výpoveď v
zmysle § 47 písm. b) zákona o štátnej službe z dôvodu, že bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto,
ktoré zastával u žalovaného vo funkcii hlavný radca v odbore štátnej služby 2.11 Práca, inšpekcia práce,
sociálne veci a rodina a iné vhodné štátnozamestnanecké miesto pre neho nemá a so služobným
úradom sa nedohodol inak, pri posudzovaní dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu (hmotnoprávnej
podmienky výpovede), t.j. pri posudzovaní, či výpovedný dôvod uplatnený v písomnej výpovedi je
skutkovo naplnený, súd správne vychádzal z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným a správne skúmal, či boli splnené podmienky vymedzujúce žalovaným použitý výpovedný
dôvod, t.j. 1) rušenie alebo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a 2) skutočnosť, že služobný úrad
nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec
nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru, že vyššie uvedený
výpovedný dôvod bol žalovaným vymedzený tak, že bolo zrejmé, prečo bol so žalobcom pracovný pomer
rozviazaný, pretože jeho skutkovým opísaním bola v potrebnom rozsahu zabezpečená nemožnosť
dodatočnej zmeny výpovedného dôvodu a správny je i jeho záver potiaľ, že v danom prípade nastala
skutočnosť, ktorú citované ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe predpokladá ako dôvod k
rozviazaniu pracovného pomeru, a to rušenie alebo zrušenie štátnozamestnaneckého miesta.

Pre výpoveď podľa citovaného ustanovenia § 47 písm. b) je totiž charakteristické, že štátny
zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa, vzhľadom na jeho rozhodnutie o rušení alebo zrušení
štátnozamestnaneckého miesta, nadbytočným. Súdna prax je pritom ustálená v závere, že rozhodnutie
zamestnávateľa nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možné preskúmavať z hľadiska jeho platnosti
na súde (nejedná sa totiž o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo
zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu), keďže ide len o skutočnosť, ktorá je
hmotnoprávnym predpokladom pre právne úkony, kde to právne predpisy stanovujú a ktorá nie je sama
o sebe spôsobilá privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Je
zároveň nepochybné, že zamestnanec, ktorého sa toto rozhodnutie týka, s ním musí byť zoznámený;
postačí ale, ak sa tak stane až vo výpovedi z pracovného pomeru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 31/2003). Súd sa preto správne (podrobne) zaoberal len otázkou, či takéto rozhodnutie
bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ a správne uzavrel, že v čase dania výpovede žalobcovi,
žalovaný práve príkazom generálnej riaditeľky č. 4/2010 zo dňa XX.X.XXXX rozhodol (o.i) o zrušení
štyroch štátnozamestnaneckých miest hlavných radcov na odbore riadenia inšpekcie práce, a to dňom
XX.XX.XXXX.

Z citovaného ustanovenia § 47 písm. b) zákona o štátnej službe zároveň vyplýva, že
štátnozamestnanecké miesto nemusí byť vždy zrušené už v čase podania výpovede, nakoľko umožňuje
skončiť pracovný pomer v ňom predpokladaným spôsobom i v prípade, ak zamestnávateľ rozhodne,
že štátnozamestnanecké miesto ruší. V judikatúre súdov bol potom prijatý záver, že v takom prípade je
významné, aby toto rozhodnutie bolo prijaté pred podaním výpovede. Pracovný pomer podľa podanej
výpovede potom nesmie skončiť skôr, než nastala účinnosť organizačných zmien.

V posudzovanej veci je nepochybné, že výpovedná doba začala žalobcovi plynúť dňa X.XX.XXXX K.
Z. N. XX.XX.XXXX. Sám žalobca poukazuje v odvolaní na skutočnosť, že účinnosť vyššie uvedených
prijatých organizačných zmien nastala dňa X.XX.XXXX. Nemožno preto vytknúť prvostupňovému súdu
jeho záver, že v situácii, ak v čase dania výpovede žalobcovi existoval písomný príkaz GR NIP č.



4/2010, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta, je bez významu, že
nová organizačná štruktúra a nový organizačný poriadok žalovaného boli prijaté až následne. Zákon
totiž uvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich zamestnancov a
ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom
zložení, ako zodpovedá jeho potrebám. Správny a súladný s ustálenou súdnou praxou je potom i záver
prvostupňového súdu, že o výbere rušeného štátnozamestnaneckého miesta a o výbere zamestnanca,
ktorý je nadbytočným (v dôsledku rušenia alebo zrušenia štátnozamestnaneckého miesta), rozhoduje
výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.
Pokiaľ mal zamestnávateľ na výber, ktorých zamestnancov prepustí a ktorých nie, z akého dôvodu
bol konkrétny zamestnanec zvolený ako nadbytočný, súd nepreskúmava. Možno súhlasiť so žalobcom
v tom, že hľadiska dôvodov pre podanie výpovede podľa citovaného ustanovenia je zároveň
podstatné, či opatrenie zamestnávateľa (v posudzovanej veci rozhodnutie GR NIP č. 4/2010) o zrušení
štátnozamestnaneckého miesta zastávaného (o.i) žalobcom, či skutočne sledovalo zvýšenie efektívnosti
práce a úsporu finančných prostriedkov, alebo či podľa svojho obsahu alebo účelu smerovalo k inému
cieľu, avšak dovodiť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté, možno len v prípade, že
rozhodnutím zamestnávateľa (príslušného orgánu), poprípade jeho realizáciou u zamestnávateľa boli
od počiatku sledované iné, než uvedené ciele a že teda zamestnávateľ (príslušný orgán) len predstieral
prijatie organizačného opatrenia (bez ohľadu na to, ako svoje rozhodnutie označil). Tieto okolnosti však
neboli v priebehu konania žalobcom tvrdené. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že
prijatou organizačnou zmenou sa sledovaný efekt nedosiahol, alebo sa následne prijatá organizačná
zmena ukázala ako neúčinná.

Žalobca v odvolaní uplatnil i odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a v odvolaní spochybnil
i právny záver súdu o splnení ďalšej podmienky určenej použitým ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej
službe, a to podmienky neexistencie iného vhodného štátnozamestnaneckého miesta u žalovaného
alebo nesúhlasu žalobcu ako štátneho zamestnanca s trvalým preložením v služobnom úrade s ktorým
sa  inak nedohodol, ako dôsledok nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho vyhodnotenia
výsledkov vykonaného dokazovania veci a nesprávnej, eventuálne neúplnej aplikácie relevantného
práva.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 132 až § 135 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tento uplatnený odvolací dôvod je v prejednávanej
veci naplnený.

Záver súdu prvého stupňa, že v danom prípade došlo k platnému rozviazaniu štátnozamestnaneckého
pomeru žalobcu u žalovaného na základe jednostranného právneho úkonu žalovaného výpovede zo
dňa XX.X.XXXX podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého
miesta, ktoré zastával žalobca, je totiž predčasný v situácii, ak sa vecou dôsledne nezaoberal i z pohľadu
splnenia tejto ďalšej podmienky použitého výpovedného dôvodu, a to (ne)existencie iného voľného



štátnozamestnaneckého miesta u žalovaného, ako i z pohľadu žalobcu v priebehu konania i v jeho
odvolaní, z obsahu ktorého vyplýva námietka nesplnenia tejto zákonom stanovenej podmienky. Z obsahu
spisu ani z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nie je zrejmé, na základe akých skutkových zistení
a dôkazov učinil prvostupňový súd svoj záver o neexistencii iných voľných štátnozamestnaneckých
miest u žalovaného (nie je ani zrejmý počet obsadených a neobsadených štátnozamestnaneckých miest
u žalovaného v čase dania preskúmavanej výpovede). Súd prvého stupňa totiž pri svojich úvahách
opomenul, že z hľadiska naplnenia hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede v zmysle § 47 písm.
b) zákona o štátnej službe je aj v posudzovanej veci rozhodujúce predovšetkým zistenie, či žalovaný,
podľa stavu, aký tu bol v čase dania výpovede, (ne)mal voľné štátnozamestnanecké miesto(a), ktoré
bol žalobcovi povinný ponúknuť.

Súd síce nemusí tak, ako sa žalobca domnieva, dávať odpoveď na všetky jeho nastolené otázky, v
odôvodnení rozhodnutia by však mal dávať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III.
ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).. V tomto smere je potom potrebné prisvedčiť žalobcovi, že z odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku dostatočne nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami na jednej strane
a jeho právnym záverom na strane druhej, t.j. že žalovaný v čase dania preskúmavanej výpovede
žalobcovi žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom nedisponoval. Vo vzťahu k posudzovania
tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede sa tak prvostupňový súd dôsledne neriadil ustanovením § 157
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozsudok súdu prvého stupňa s takto nedostatočným odôvodnením (v uvedenej časti)  znemožňuje
odvolaciemu súdu posúdiť, či je so zreteľom na žalobcom uplatnené odvolacie dôvody správny a
podrobiť ho odvolaciemu prieskumu z hľadiska obsahu jeho odvolacích námietok, pri súčasnom
rešpektovaní zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 O.s.p.).
Zároveň znemožňuje žalobcovi i žalovanej právne relevantným spôsobom reagovať na právne závery
súdu prvého stupňa, preto takýmto postupom im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. vždy dôvod na zrušenie rozsudku odvolacím súdom.

Práve vzhľadom na túto vadu konania a tiež z dôvodu, že rozsudok spočíva na vyššie uvedenom
neúplnom a preto nesprávnom právnom posúdení, v dôsledku ktorého súd nedostatočne zistil skutkový
stav veci, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a vec vracia
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (odsek 2 tohto zákonného ustanovenia).

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s doposiaľ neobjasnenými skutkovými
a právnymi otázkami, na ktoré odvolací súd poukázal v tomto rozhodnutí, doplniť a vyhodnotiť
všetky vykonané relevantné dôkazy, z týchto potom vyvodiť záver ohľadne (ne)existencie voľného
štátnozamestnaneckého miesta u žalovaného v čase dania výpovede žalobcovi ako hmotnoprávnej
podmienky posudzovanej výpovede, následne opätovne vo veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť
tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť predmetom odvolacieho
prieskumu. Pri rozhodovaní prihliadnuť na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov,
ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 O.s.p. v spojení s ust. § 132 O.s.p.)
a v intenciách vyššie uvedeného prihliadnuť zároveň na všetky relevantné argumenty sporových strán
(uvedené i v odvolaní).

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov).



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "36C/21/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 220/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964"}, {"guid": "ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f"}, {"guid": "ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/07 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480"}, {"guid": "ussr:97d74908-0a63-42da-981d-f976538edad4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 353/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 353/06 z 15. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-15", "citacie_n": 133, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:97d74908-0a63-42da-981d-f976538edad4"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}], "citovane_v": []}