Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoE/371/2011 z 13. 12. 2011 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 13. decembra 2011, sp. zn. 6CoE/371/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3811213002.1 Krajský súd Trenčín | 6CoE/371/2011 | ECLI:SK:KSTN:2011:3811213002.1 | 2011-12-13 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/631747c6-9206-46e0-b79d-a02c84471044 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3811213002.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/371/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811213002
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3811213002.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Q. N., bytom S., V. XXX/X, o vymoženie 864
Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.
augusta 2011, č.k. 16Er/2506/2011 - 12, jednohlasne v senáte, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení
uviedol, že oprávnený návrhom podaným dňa 19.05.2011 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s. zo dňa 02.11.2009, sp. zn. SR 18248/09, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu
864 Eur so zmenkovým 0,25 % úrokom denne zo sumy 864,00 Eur od 18.06.2009 do zaplatenia,
zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 864 Eur od 02.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 226,61 Eur. Rozsudok nadobudol vykonateľnosť dňa 26.11.2009.
Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku a z pripojenej
zmluvy o úvere súd zistil , že dňa 10.02.2009 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva
o úvere č. 3461797, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver 600,00 Eur za poplatok 252
Eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 3 mesačných splátkach vo výške 284 Eur počnúc dňom
13.03.2009. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru („VP“). Po preskúmaní
podmienok na vedenie rozhodcovského konania, rozhodcovský súd vyhovel žalobe v celom rozsahu,
pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na
základe zmenky vyplnenej 27.08.2009 na sumu zmenkovú sumu 864,00 Eur v súlade s dohodou o
vyplnení zmenky. Súd prvého stupňa uviedol, že keďže v predmetnej zmluve bol povinnému poskytnutý
úver, ktorý sa zaviazal vrátiť v troch mesačných splátkach, nemožno na daný vzťah použiť aplikáciu
zákona o spotrebiteľských úveroch. Ide však o spotrebiteľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka,
pretože definícia spotrebiteľskej zmluvy takéto obmedzenie nepozná. Súd prvého stupňa preto dospel
k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a
dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Zmenkový vzťah medzi
oprávneným a povinným (tak, ako ho vyhodnotil rozhodcovský súd) je akcesorický právny vzťah,
ktorý zabezpečuje základný úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi. Akcesorický záväzok
nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku (spotrebiteľský úver, resp. zmluva), ku ktorému sa viaže, a ktorý
má zabezpečovať. Súd prvého stupňa tak posúdil zmenkový vzťah, resp. vzťah medzi oprávneným
a povinným vzhľadom na právny dôvod vzniku záväzku (uzavretie spotrebiteľskej zmluvy), za
spotrebiteľský vzťah s dôrazom na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovský súd tak nedostatočne aplikoval
zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa, pred nekalými podmienkami, keď na túto skutočnosť



neprihliadal, resp. rozhodca sa postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom zmluvy ako
spotrebiteľskej vôbec nezaoberal, hoci k tomu bol podľa zákona povinný (§ 33 zákona o rozhodcovskom
konaní). Preskúmaním zmluvy o úvere, konkrétne článku 18. VP, vzhliadol súd prvého stupňa v
zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným bola podľa
názoru súdu prvého stupňa len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného
sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 18. (posledná veta) VP,
súd prvého stupňa posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade
bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo
nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru
zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré
vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj
samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust.
§ 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu z úradnej moci
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol,
že súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa, avšak konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského
právneho vzťahu upravené v hypotéze príslušnej danej normy in concreto ust. § 52 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci je povinný podnikateľom podľa ust. § 2
Obchodného zákonníka v spojení so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Uviedol, že
zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a z uvedeného vyplýva, že jej platnosť nie
je možné posudzovať z náležitosti platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Zmenka je
platnou v prípade, že obsahuje všetky náležitosti podľa § 1 a § 2 zákona č. 191/1950 Zb. V prípade
blankozmenky je súd oprávnený posudzovať len to, či zmenka bola vypísaná v súlade s dohodou
o vyplňovacom práve zmenky. Avšak považoval za nutné uviesť, že zmenkový úrok 0,25 % denne
bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom a tento úrok teda ani nebol predmetom
vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere, je bez
právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t.
j. od zmluvy o úvere odlišnom právnom titule. Vytýkal súdu, že síce poukazuje na existenciu zmenky a
dohody o vyplňovacom práve zmenky, avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikoval
príslušné ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov.
Z ust. § 10 citovaného zákona vyplýva, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená



v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Obdo V 43/2006. V rozhodcovskom konaní nebola vznesená námietka smerujúca
proti použitiu zmenky zo strany povinného, preto súd nemal bez existencie tejto námietky dôvod
zaoberať sa platnosťou zmenky, a teda nemal dôvod zamietnuť udelenie poverenia pre súdneho
exekútora.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia
totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá
exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom.
Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného
titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava,
ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon o rozhodcovskom
konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z
hmotnoprávnych hľadísk.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je upravená v ust. § 45 ods.
1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené
v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a
umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Námietky oprávneného, že absentuje postup súdu, na základe ktorého dospel
k záveru o aplikácii spotrebiteľského práva, a vôbec sa nezaoberal so splnením podmienok pre
vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa, považoval odvolací súd za
neopodstatnené. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že povinný v zmluvnom
vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ. V zmysle § 495 druhej vety Občianskeho
zákonníka, je totiž veriteľ (oprávnený) povinný preukázať dôvod záväzku, pričom oprávnený bezpečne
nepreukázal, že úver bol poskytnutý povinnému na podnikateľský účel. Bezpečným preukázaním nie
je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania (a to začiarknutím kolonky vo vopred pripravenej formulárovej zmluve), ktorý neposkytuje
odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či
predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) okrem
svojho tvrdenia, že súd si neustálil, či predmetný vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským,
nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že
predmetná zmluva o úvere zo dňa 10.02.2009, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi
konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase jej uzavretia. Odvolací súd zároveň uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods.
2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a
preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa
v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov
právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom
zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto bolo potrebné na vzťah účastníkov konania aplikovať



príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Ak by bol rozhodcovský súd v
zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov postupoval podľa ustanovení
§ 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, musel by dospieť k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve o
úvere je neplatná a je neplatná aj dohoda o vyplnení zmenky, pretože predstavujú neprijateľné zmluvné
podmienky, ktoré stavajú spotrebiteľa do nevýhodného postavenia. Tomu nasvedčuje i súčasná právna
úprava zákona č. 129/2010, ktorá v ustanovení § 17 ods. 3 neumožňuje v súvislosti s poskytovaním
spotrebiteľského úveru splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Za neprimeranú je potrebné považovať i rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou zmluvy,
resp. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári,
nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému
súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť
sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo
svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98,
C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Súd prvého stupňa preto správne dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej
podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 18. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .