Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/309/2011 z 29. 9. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. septembra 2011, sp. zn. 4CoE/309/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3810206561.1
Krajský súd Trenčín | 4CoE/309/2011 | ECLI:SK:KSTN:2011:3810206561.1 | 2011-09-29 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/438d3246-c5e1-4e93-9d5a-476f93e45ce8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3810206561.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/309/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810206561
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3810206561.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Z. K. B., s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom U. X,
XXX XX A., v zastúpení spoločnosťou C. K., s.r.o., IČO 36 613 843, so sídlom U. X, A. proti povinnému:
C. A., bytom L. Y. X/XX, W., o vymoženie 946,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. februára 2011, č.k. 9Er/1207/2010-36, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa            p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora         JUDr. T.
K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 21.04.2010.            V odôvodnení
uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 21.04.2010 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych
alebo občianskoprávnych vzťahov sp.zn. II/2009-3610, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr.
T. S. dňa 18.01.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.02.2010 a vykonateľnosť
dňa 15.02.2010. Predmetný rozhodcovský rozsudok bol opravený rozhodcovským uznesením sp.zn.
II/2009-3610 zo dňa 19.04.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03.06.2010.
Dňa 30.04.2010 doručil súdny exekútor JUDr. T. K. exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom  a
dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom,
ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie
uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 16.02.2005 bola medzi
právnym predchodcom oprávneného (C. A. a.s.) a povinným uzavretá zmluva o vydaní a používaní
kreditnej karty (ďalej len zmluva), na základe ktorej bola povinnému poskytnutá kreditná karta č.
XXXXXXXXXXXXXXXX. Povinný čerpal a nezaplatil peňažné prostriedky z kreditnej karty vo výške
946,76 eur. Súd v prvom rade skúmal samotnú „Zmluvu“, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi
pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny
vzťah  je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou
tejto zmluvy sú „Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou“ (ďalej len ako
„VOP“). Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní
tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp.  že
by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za
spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú
zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z
výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet



spotrebiteľov, čo má súd preukázané z viacerých konaní vedených na tamojšom súde. Z obsahu zmluvy,
s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd za to, že pôžička bola povinnému
poskytnutá ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným má
charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č.258/2001 Z.z.. Súd
dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy
a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (právnym
predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku
voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný
si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje
nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode  4.9.1 VOP,  kde
rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním VOP, konkrétne bodu
4.9.1 - 4.9.4 VOP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu
ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o
právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku
skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako
rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa
ktorej všetky spory budú riešené rozhodcovským súdom. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne
dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Nič na obsahu zmluvnej podmienky nerieši ani bod 4.9.2 VOP, podľa ktorého povinný
môže v lehote 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku. Uvedená lehota je
nedostatočná, nakoľko len zriedka dochádza k sporom v lehote 30 dní po uzatvorení zmluvy a spotrebiteľ
nemá dôvod odmietnuť rozhodcovskú doložku v čase, keď neexistuje spor. Zároveň treba povedať,
že nejedná sa o také právo spotrebiteľa, ktoré by spôsobovalo vyrovnanie práv medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, najmä s poukazom na ustanovenie bodu 4.9.1 VOP. Zmluvným dojednaním v bode 4.9.3
VOP, si právny predchodca oprávneného posilnil právo voľby riešenia sporov a to tým, že len banka je
oprávnená vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd. Na základe uvedeného
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne
spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu
je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá
je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opieral o to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom
prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko
jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so



sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opieral aj o stanovisko Súdneho dvora
(ES)  vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 W. X. D.. proti Z. B. X. bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle
smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky  spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa
stanoviska Súdneho dvora  spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie,
že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má
dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe
dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný
súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania nebolo v
bydlisku povinného. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu Rozhodcovskému
súdu, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno
stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná
zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom
prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu
uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov
výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných
dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe
opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, a znením rozhodcovskej doložky odňal
povinnému právo voľby riešenia sporu. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovský súd
Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr. T. S.
dňa 18.01.2010. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať
aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na
zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ,
nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť
sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Y. X. Z. a B. Z., C-240/98 až C-244/98, Zb. s
I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, V. E., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliadal
pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto
príležitosti dal súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra
2009, P. C. B. proti E. T. N., v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice
93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle,
že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke.  Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky má súd preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok
ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak
dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského



konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej
doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej
povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, E. (C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje
na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú
podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je
úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej
doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola
individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii
veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor
procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ
tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom
na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru
zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluv), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré
vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj
samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní.  Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka  je treba vykladať aj so zreteľom
na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak
rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je
možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému
zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal
exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou.
Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená
exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúcie z úradnej moci
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti. Poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. a   § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu,
čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej s poukazom na § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. mal za to, že z nich vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného
zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Poukázal
tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť
stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli
napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov
alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho
dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen
opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný



súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní
na rozhodcovskom konaní a nepodá žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na
uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa
ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú
správnosť rozhodcovského  rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len
v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho
sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f
ods. 3 Občianskeho zákonníka. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva
o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať
podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade
s § 261 ods. 1 písm. b/ spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. S
poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR  a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty,
čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto
úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektorá z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní,
navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje
práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa
rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenia teda v žiadnom prípade
nespôsobujú neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov právneho
zastúpenia.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým
sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru
odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,
pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3) alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd postupovať, ak zistí, že  rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského



konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.

Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany, zavedený spomínanou smernicou, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni  prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci
dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 Občianskeho
zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd
považuje  právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou,
teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého
stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej a
dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť pod ustanovenia
Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a na ne
poukazuje.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  ako vecne správne podľa                     §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e    p r í p u s t n é.