Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 31Cob/108/2017 z 28. 10. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 28. októbra 2018, sp. zn. 31Cob/108/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2215211893.1
Krajský súd Trnava | 31Cob/108/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2215211893.1 | 2018-10-28 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3cc55eb8-b5bc-404c-9914-04e5c30d06d4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2215211893.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/108/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215211893
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215211893.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána, v sporovej veci žalobkyne: Y. S. METEOR, IČO: 32
306 334, s miestom podnikania Nám. Priateľstva 2164/3, Dunajská Streda, zastúpená advokátkou: JUDr.
Albína Vágóová, Ružová č. 265, Dunajská Streda, proti žalovanému: BIOPRODUKT Dunajský Klátov,
s.r.o., IČO: 36 275 662, so sídlom Dunajský Klátov 3, zastúpený advokátkou: JUDr. Eva Skačániová,
Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, o zaplatenie 13.359,03 € s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31.mája 2017, č. k. 16Cb/191/2015-397, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vo výroku II. v tomto znení „Žalovaný
je povinný do troch dní zaplatiť žalobkyni 10.353,71 € s 9,05% ročným úrokom z omeškania zo sumy
7.203,59 € od 03.05.2017 “   a     vo výroku IV.  sa   p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa  25. 6.2015 (upravenou v zmysle § 174
ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku 15. októbra 2015) domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy
13.359,03 € s 9,05 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. decembra 2014, ako aj 9,05 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.181,33 € od 13. septembra do 12. decembra 201
4. Žalobu odôvodnila tým, že podniká v oblasti opravy poľnohospodárskych strojov a so žalovaným je v
dlhodobom obchodnom vzťahu. V rámci toho vykonala pre žalovaného opravy na jeho stroji - nakladači
John Deer 3400 v júli 2014, v auguste 2014 a v novembri 2014, ktorých cenu 13.359,03 € vyúčtovala
celkovo 10-timi faktúrami, ktoré žalovaný neuhradil.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie
sumy 6.155,44 € s 9,05% ročným úrokom z omeškania od 03.05.2017 zastavil. Výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť do 3 dní zaplatiť žalobkyni 10.353,71 € s 9,05% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 7.203,59 od 03.05.2017. Výrokom III. žalobu zamietol v časti o zaplatenie 9,05% ročného úroku z
omeškania zo sumy 3.007,56 € od 13. do 26.09.2014 a výrokom IV. žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu 100% trov konania.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom konateľa žalovaného G. I. (zápisnica o
pojednávaní z 19. júla 2016, č. l. 119, str. 2 a 3), výsluchom svedkov: E. T. (zápisnica o pojednávaní zo
17. júna 2016, č. l. 90, str. 4 a 5), G. M. (zápisnica zo 17. júna 2016, č. l. 90, str. 6), Ing. Q. L. (zápisnica
č. l. 119, str. 4 až 6), H. F. (zápisnica o pojednávaní z 9. septembra 2016, č. l. 161, str. 2 až 4), H.
W. (zápisnica z 9. septembra 2016, č. l. 161, str. 4 a 5),  odborným vyjadrením č. 84/2016 znaleckej
organizácie SLOVDEKRA s.r.o. - spracovateľ Ing. P. T. (č. l. 172 až 264) doplneným spracovateľom



ústne na pojednávaní (zápisnica o pojednávaní z 3. februára 2017, č. l. 284, str. 2 až 5), ako aj listinnými
dôkazmi: faktúra č. 230286 s pripojenou výdajkou (č. l. 13 a 14), upomienka zo 14. januára 2015 (č. l. 16)
s podacími lístkami (č. l. 17), výzva z 1. apríla 2015 (č. l. 18), faktúra č. 240451 s pripojenou výdajkou (č. l.
19 až 22), faktúra č. 240462 s pripojenou výdajkou (č. l. 23 a 24), faktúra č. 240464 s pripojenou faktúrou
č. 23140950 (č. l. 25 a 26), faktúra č. 240552 s pripojenou výdajkou (č. l. 27 a 28), faktúra č. 240553 s
pripojenou výdajkou (č. l. 29 a 30), faktúra č. 240570 s pripojenou výdajkou a pracovným listom (č. l. 31
až 34), faktúra č. 240563 s pripojenou výdajkou (č. l. 35 a 36), faktúra č. 240581 s pripojenou výdajkou
(č. l. 37 a 38), faktúra č. 240836 s pripojenou výdajkou (č. l. 39 a 40), faktúra č. 240855 s pripojenou
výdajkou (č. l. 41 a 42), znalecký posudok 59/2015 (č. l. 79 až 89), preukazy svedka G. M. (č. l. 139
až 140), prezenčná listina z 24. apríla 2010 (č. l. 141), preberací protokol z 28. marca 2011 (č. l. 132),
preukazy strojníka Y. A. (č. l. 143 a 144), prezenčná listina z 5. apríla 2014 (č. l. 145), faktúry 10219,
11042, 12017, 12056, 14008 (č. l. 146 až 150), faktúra F140369, F140502 (č. l. 151 a 152), výňatok z
užívateľskej príručky k stroju John Deer 3400 (č. l. 153, 157 až 160), faktúra 12013 s dodacím listom a
výdajkou (č. l. 154 až 156), faktúra 2015/015 (č. l. 164), preberací protokol z 24. marca 2015 (č. l. 288),
faktúra 220191 s výdajkou (č. l. 289 a 290), faktúra F130754, F140887, F140758 (č. l. 291, 292 a 294),
faktúra 13005 a 14038 (č. l. 293 a 295), dodací list DLG140652, DLG140650 (č. l. 308 a 309), zoznam
faktúr (č. l. 310 a 312), faktúra 210139 s knihou jázd (č. l. 313 až 315), faktúra 210160 s knihou jázd (č.
l. 316 až 318), faktúra 210629 s knihou jázd (č. l. 319 až 321), faktúra 210684 (č. l. 322), faktúra 210726
(č. l. 323), faktúra 210807 s knihou jázd (č. l. 324-325), faktúra 210847 s knihou jázd (č. l. 326 a 327),
faktúra 210930 s knihou jázd (č. l. 328 až 330), faktúra 220017 (č. l. 331), faktúra 220027 s knihou jázd
(č. l. 332 až 334), faktúra 220253 (č. l. 335), faktúra 220522 (č. l. 336), faktúra 220607 s knihou jázd (č.
l. 337-338), faktúra 220801 s knihou jázd (č. l. 339 až 341), faktúra 220867 s knihou jázd (č. l. 342-343),
faktúra 230009 s knihou jázd (č. l. 344 až 346), faktúra 230043 s knihou jázd (č. l. 347 a 348), faktúra
230149 (č. l. 349), faktúra 230161 (č. l. 350), faktúra 230232 (č. l. 351), faktúra 230286 s knihou jázd (č.
l. 352 až 354), faktúra 230472 s knihou jázd (č. l. 355 a 356), faktúra 230603 s knihou jázd č. l. 357 až
359), faktúra 230741 s knihou jázd (č. l. 360 až 362), faktúra 230870 (č. l. 363), faktúra 240010 s knihou
jázd (č. l. 364 až 367), faktúra 240174 s knihou jázd (č. l. 368 až 370), faktúra 240581 s knihou jázd (č.
l. 371 až 373), zoznam opráv z 20. marca 2015 (č. l. 381 až 385), príkaz na úhradu z 28. apríla 2017
(č. l. 391), odovzdávací protokol z 23. marca 2015 (č. l. 392).
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa je fyzickou osobou podnikajúcou od
roku 1992 na základe živnostenského oprávnenia okrem iného v predmete opravy poľnohospodárskych
strojov a je tzv. značkovým servisom pre značku John Deer. Žalovaný podniká v oblasti
poľnohospodárstva a pri svojej činnosti využíva nakladač zn. John Deer 3400, ktorý kúpil približne v
roku 2006, ktorý bol vyrobený približne v roku 2003 a do roku 2015 na ňom bolo odpracované 17.500
motohodín, čo nebolo sporné ( výpoveď konateľa žalovaného v zápisnici č. l. 119). Približne do 28.
marca 2011 obsluhoval tento stroj zamestnanec žalovaného G. M., potom ho obsluhoval Y. A. (protokol
č. l. 132, výpoveď svedka M. v zápisnici č. l. 90). Obaja boli riadne zaškolení na prevádzku tohto stroja
(preukazy č. l. 139 až 140, 143 a 144, prezenčné listiny č. l. 141 a 145). Nebolo dokázané také použitie
uvedeného stroja zo strany žalovaného, ktoré by mohlo viesť k vadám v jeho pohybovom ústrojenstve,
aké boli predmetom opráv sporných v tomto konaní (výpoveď svedka F. v zápisnici č. l. 161, výpoveď
znalca Diešku v zápisnici č. l. 284).
Strany sporu boli spolu v dlhodobom obchodnom vzťahu, v rámci ktorého žalobkyňa vykonávala opravy
a servis tohto stroja pre žalovaného. Opravy stroja objednávali zamestnanci žalovaného u strojníka
žalobkyne, následne bol rozsah prác ústne dohodnutý so zamestnancom žalovaného svedkom L.
(výpoveď svedka T. v zápisnici č. l. 90).  V konaní nebolo dokázané, že by žalovaný požadoval pred
vykonaním opravy vyhotovenie zákazkového listu s presným opisom objednávaných prác.
Počnúc rokom 2011 žalobkyňa takýmto spôsobom vykonala pre žalovaného tieto práce súvisiace so
servisom alebo opravou uvedeného stroja: vo februári 2011 vykonala opravu, pri ktorej bolo vymenené
ložisko a ozubené kolo v kolesách - prednom diferenciáli ako aj niektoré súvisiace súčiastky (faktúra
č. l. 186 a 187); v apríli 2011 bola vykonaná ďalšia oprava súvisiaca s pohybovým ústrojenstvom, pri
ktorej boli vymenené simeringy a tzv. O-krúžky, ako aj tlmič riadenia (faktúra č. l. 198 a 199); v júli 2011
bola vykonaná ďalšia oprava súvisiaca s pohybovým ústrojenstvom, pri ktorej boli menené simeringy
a čapy a niektoré súvisiace súčiastky (prehľad č. l. 310); ďalšia oprava bola vykonávaná v apríli 2012,
pri ktorej došlo k výmene hriadeľa a ozubeného kola, ako aj náboja pravého zadného diferenciálu, ako
aj niektorých súvisiacich súčiastok (faktúra č. l. 216 a 217); v júni 2012 bola vykonaná oprava polosi a
niektorých súvisiacich súčiastok (faktúra č. l. 221); v októbri 2013 bola vykonaná ďalšia oprava na pravej
zadnej časti diferenciálu (ozubené kolo, hriadeľ a náboj; faktúra č. l. 234); konečne v novembri 2013



bola vykonaná oprava súvisiaca so zadným diferenciálom pri ktorej sa vymenili čap, simering, ozubené
kolá ako aj niektoré súvisiace súčiastky (faktúra č. l. 238).
Nebolo dokázané, že by žalobkyňa pri vykonávaní týchto prác postupovala neodborne, že by niektorá
z vykonaných prác bola vykonaná vadne. Takisto nebolo dokázané, že by bol žalovaný v tejto súvislosti
žalobkyni vytkol akúkoľvek vadu alebo nekvalitne vykonanú opravu. Žalovaný prostredníctvom svojho
zamestnanca svedka L. po každej oprave stroj prevzal (výpoveď svedka T. v zápisnici č. l. 90) a cena
týchto opráv bola zaplatená tak, ako bola vyúčtovaná jednotlivými faktúrami, čo nebolo sporné.
Okrem náhradných dielov, ktoré žalobkyňa použila v súvislosti s opravami vykonávanými na stroji
žalovaného uvedenými vyššie, žalobkyňa predala žalovanému aj ďalšie náhradné diely súvisiace s
pohybovým ústrojenstvom stroja, a to: v marci 2011 lampu a chladič (faktúra č. l. 313, kniha jázd č. l. 314
a 315), v apríli 2011 kardan, filter a svetlomet (faktúra č. l. 316, kniha jázd č. l. 317 a 318), v septembri
2011 simeringy, ložiská, filtre, podložky, ako aj „dekel“ (faktúry č. l. 319 a 322, kniha jázd č. l. 321), v
októbri 2011 ložiská, ozubené kolo, hriadeľ a náboj (faktúra č. l. 323 a 324, kniha jázd č. l. 325),  v
novembri 2011 ventil a sponu (faktúra č. l. 326, kniha jázd č. l. 327), v decembri 2011 ložiská, zátku,
seger, ozubené kolá a puzdro (faktúra č. l. 328 a 329, kniha jázd č. l. 330), vo februári 2012 ložiská,
zátku, ozubené kolo a hriadeľ (faktúra č. l. 332-333, kniha jázd č. l. 334), v septembri 2012 regulátor
(faktúra č. l. 337, kniha jázd č. l. 338), v novembri 2012 čap, simeringy, ozubené kolo, hriadeľ a náboj,
ako aj relé a naftové čerpadlo (faktúry č. l. 339, 340 a 342, kniha jázd č. l. 341, 343), v januári 2013 motor
(faktúra č. l. 344, kniha jázd č. l. 345 a 346), vo februári 2013 alternátor (faktúra č. l. 347, kniha jázd č.
l. 348), v apríli 2013 rele, puzdro a simering (faktúra č. l. 349), v júni 2013 simering, ložisko a ozubené
kolo (faktúra č. l. 352, kniha jázd č. l. 353 a 354), v auguste 2013 simering (faktúra č. l. 355, kniha jázd
č. l. 356), v septembri 2013 senzor (faktúra č. l. 357, kniha jázd č. l. 358 a 359), v novembri 2013 guľový
čap (faktúra č. l. 360, kniha jázd č. l. 361 a 362), v januári 2014 puzdrá, polos, piest hydraulického valca
a dve sady (faktúra č. l. 364 a 365, kniha jázd č. l. 366 a 367), v apríli 2014 klinový remeň a španovák
(faktúra č. l. 368, kniha jázd č. l. 369 a 370).
V konaní nebolo dokázané, že by tieto náhradné diely boli na stroj namontované žalobkyňou alebo inou
osobou z poverenia alebo so súhlasom žalobkyne.
V júli 2014 zamestnanci žalovaného opäť oslovili zamestnancov žalobkyne a privolali ich k poruche
uvedeného stroja, keď písomná objednávka (zákazkový list) nebola vyhotovená, presný obsah ústnej
objednávky sa ustáliť nepodarilo. Na základe obhliadky stroja však zamestnanci žalobkyne vykonali
opravu, v rámci ktorej namontovali do tohto stroja okrem iného nové simeringy, guľové čapy, sadu
tesnení, ložisko a krúžky, ako aj ďalšie ložiská, čapy a nádržku. Na tento účel bolo potrebné časť
súčiastok bližšie opracovať, čo žalobkyňa zabezpečila u tretej osoby vo Q. O. (výpoveď svedka T. v
zápisnici č. l. 90). Túto opravu žalobkyňa vyúčtovala žalovanému dvoma faktúrami (č. l. 19 a 20, výdajka
č. l. 21 a 22, faktúra č. l. 23, výdajka č. l. 24): č. 240451, ktorou vyúčtovala náhradné diely v celkovej
cene 4.111,26 € s DPH, č. 240462, ktorou vyúčtovala 28 hodín opravy po 25 € a cestovné náklady 280
km po 0,70 € za jeden km, spolu v celkovej výške 1.075,20 € s DPH.
Po vykonaní tejto opravy žalovaný prostredníctvom zamestnanca svedka L. stroj znova prevzal, pričom
nebolo zistené, že by žalobkyni vytýkal akékoľvek vady vykonaných prác.
Začiatkom augusta 2014 stroj pri práci vykazoval nerovnomerný pohyb kolies oboch náprav (viac
ako 3 %), v dôsledku čoho zamestnanci žalovaného k pracujúcemu stroju privolali p. Q., technika
spoločnosti Agroservis s.r.o. z Komárna (výpoveď svedka L., zápisnica č. l. 120/rub). Tento technik
súhlasil s tým, že preklz náprav voči sebe je nadmerný. Nebolo zistené čo je príčinou tohto preklzu, tento
technik však navrhol riešiť ho použitím špeciálneho oleja do diferenciálu. Žalovaný toto odporúčanie
rešpektoval a špeciálny olej použil, pohybové ústrojenstvo však naďalej vykazovalo znaky nesprávneho
chodu (prehrievanie nábojov, diferenciálu). V dôsledku toho zamestnanci žalovaného znova oslovili
zamestnancov žalobkyne s požiadavkou na opravu stroja. Dňa 18. augusta 2014 bol stroj v priestoroch
žalobkyne odstavený a za prítomnosti ďalšieho technika spoločnosti Agroservis s.r.o. H. F. bol
prehliadnutý. Podľa pokynov svedka F. boli pri tejto oprave rozobraté a znova zložené oba diferenciály
(zadný aj predný). Po takejto prehliadke sa zistila len drobná odchýlka v hrúbke oboch lamiel predného
diferenciálu, ktorá neprekračovala povolenú odchýlku, a táto bola vyrovnaná (výpoveď svedka F. v
zápisnici č. l. 161 a 162). Nebolo však zistené, že by túto nerovnakú hrúbku spôsobila žalobkyňa pri
niektorej predošlej oprave alebo že by vznikla v dôsledku jej činnosti. Práce súvisiace s touto opravou
vyúčtovala žalobkyňa troma faktúrami (č. l. 27, 29, 31, výdajka č. l. 28 a č. l. 30): č. 240552, ktorou
fakturovala ložiská, seger, ozubené kolo, hriadeľ a skrutku celkovo v cene 1.638,76 € s DPH, č. 240553,
ktorou fakturovala 4 hodiny opráv po 25 €, teda spolu 120 € s DPH, č. 240570, ktorou fakturovala 27
hodín opráv po 25 € v sume 675 € a cestovné náklady za 44 km po 0,70 € za km (išlo o preúčtovanie
nákladov vyúčtovaných žalobkyni spoločnosťou Agroservis, s.r.o.), teda spolu 845,28 €s DPH.



Po vykonaní tejto opravy žalovaný prostredníctvom zamestnanca svedka L. stroj znova prevzal, pričom
nebolo zistené, že by žalobkyni vytýkal akékoľvek vady vykonaných prác.
Ďalej žalobkyňa predala žalovanému 27. augusta 2014 nádržku, ozubené kolo a náboj, ktorých cenu
3.007,56 € mu vyúčtovala faktúrou č. 240581 (č. l. 37, výdajka č. l. 38). Takisto nebolo zistené, že by
žalobkyňa tieto posledne predané náhradné diely namontovala, alebo že by ich z jej poverenia alebo s
jej vedomím namontovala tretia osoba.
V telefonickom rozhovore 10. novembra 2014 a následným listom z 11. novembra 2014 (č. l. 110)
žalovaný žiadal od žalobkyne „zistenie príčiny opakovaných porúch, opravu a kontrolu zadného
diferenciálu a zadného pravého náboja kolies“, pričom poukázal na to, že tieto súčiastky sú
„ešte v záručnej lehote“. Na základe toho bol stroj žalovaného v dňoch 13. a 18. novembra
2014 prehliadnutý zamestnancami žalobkyne a svedkom F. za prítomnosti zamestnancov znaleckej
organizácie SLOVDEKRA s.r.o. (výpoveď svedka W. v zápisnici č. l. 163). Pri rozobratí jedného náboja
zadného prevodu bolo zistené, že v náplni nábojov sa nachádzajú kovové piliny, kolesá oboch náprav
voči sebe vykazujú rozdielne obvodové rýchlosti, a po rozobratí diferenciálu bola zistená prítomnosť
zaisťovacieho čapu venca ozubenia diferenciálu v olejovej náplni diferenciálu. Žalobkyňa priznala,
že tento čap mohol byť v diferenciáli zabudnutý pri niektorej z predošlých ňou vykonávaných opráv.
Žalobkyňa na základe toho uznala, že tieto súčiastky vymení v rámci záruky a vymenila ich bezplatne
(dodacie listy č. l. 308 a 309). Takisto nebola fakturovaná zo strany žalobkyne žiadna práca súvisiaca s
výmenou týchto súčiastok diferenciálu a náboja kolies. Okrem toho však žalobkyňa 21. novembra 2014
vymenila aj jeden senzor na tomto stroji, ktorý žalovanému vyúčtovala faktúrou č. 240836 v sume 960,74
€ (č. l. 39, výdajka č. l. 40); súvisiace práce (oprava 6 hodín po 25 € a cestovné náklady za 44 km po
0,70 €) v sume 216,96 € vyúčtovala žalovanému faktúrou č. 240855 (č. l. 41, výdajka č. l.  42). Aj v tomto
prípady žalovaný stroj prevzal, pričom nebolo dokázané, že by žalobkyni vytýkal vady alebo nedostatky
ňou vykonaných prác.
V konaní nebolo zistené, že by žalobkyňa po tomto dátume na uvedenom stroji vykonávala ďalšie opravy.
Dňa 23. marca 2015 žalovaný tento stroj predal tretej osobe - spoločnosti Biolife spol. s r.o. za cenu
10.800 € s DPH (faktúra č. l. 164). Nebolo zistené, že by žalovaný upozornil túto spoločnosť pri predaji
stroja na to, že stroj má nejaké vady resp. že bol viacnásobne neúspešne opravovaný (preberací protokol
č. l. 288).
Dňa 28. apríla 2017 žalovaný zo svojho účtu poukázal na účet žalobkyne sumu 6.155,49 € bez bližšieho
určenia účelu jej použitia (príkaz na úhradu č. l. 391).
Z výpovedí svedka M. ako aj preukazov č. l. 139, 140, 141 a 142, 143 a 144, ako aj prezenčnej
listiny č. l. 145 podľa názoru súdu vyplýva, že nie je dôvodná námietka žalobkyne, že by obsluha
stroja nepodstupovala pravidelné školenia a nemala potrebné odborné spôsobilosti. Z výpovedí svedka
T. a v podstate aj svedka M. síce vyplýva, že žalovaný používal stroj spôsobom ktorý opisovala
žalobkyňa (roztlačenie V3S-ky, prepravu po vlastných na dlhšie vzdialenosti). Z predložených výtlačkov
z užívateľskej príručky č. l. 153, 157 a 158 však vyplýva, že takéto používanie jednak nie je v rozpore
s odporúčaným spôsobom nakladania so strojom. Z výpovede svedka F. a znalca Diešku okrem toho
plynie, že nemohlo mať za následok vznik tých porúch a deformácií, ktoré boli následne žalobkyňou
opravované.
Pokiaľ ide o spôsob objednávania jednotlivých servisných prác, medzi stranami nebolo sporné, že
sa nevyhotovovali písomné objednávky, ani zákazkové listy. Naopak, z výpovede svedka T., ktorú v
podstate potvrdzoval aj svedok L. (hoci s negatívnymi hodnotením), vyplýva, že práce sa vykonávali na
základe ústnej objednávky - dohody medzi strojníkmi T. a L., ktorý stroj aj preberal. Podľa názoru súdu
potom dôsledky neexistencie takýchto písomných dokladov v prerokúvanej veci musia ísť na ťarchu
žalovaného. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. je totiž každá strana povinná uviesť rozhodujúce
skutočnosti a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Podľa citovaného ustanovenia teda dôkazné bremeno
na dokázanie určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu, ktorá chce, aby táto skutočnosť bola považovaná
za pravdivú. V prerokúvanej veci sa žalovaný bráni tým, že jednotlivé opravy boli vykonané nekvalitne
resp., že žalobkyňa nevykonala to, čo bolo objednané. Bolo teda na žalovanom, aby dokázal, že
objednané bolo niečo iné než len tie opravy, ktoré sú uvedené v jednotlivých faktúrach. Žalovaný v
podstate (výpoveďou konateľa a svedka L.) dokazoval len to, že od zamestnancov žalobkyne žiadal,
aby boli k jednotlivým opravám vyhotovené zákazkové listy. Takisto len z týchto výpovedí (resp. len z
výpovede konateľa žalovaného) má vyplývať, že tento žalobkyňu prosil, aby odstránila pravú príčinu
vád pohybového ústrojenstva stroja. Naopak, svedok T. takúto požiadavku popieral. Pokiaľ si však
žalovaný nenechal vystaviť takýto zákazkový list a dal na opravu pokyn resp. súhlas aj bez toho, aby bol
riadne zadokumentovaný rozsah objednávaných prác (najmä rozsah diagnostiky), ocitol sa v dôkaznej
núdzi ohľadom rozsahu objednaných prác a potom logicky neuniesol dôkazné bremeno na ním tvrdenú



skutočnosť, že žalobkyňa ako zhotoviteľka nesplnila dohodnutý (objednaný) rozsah prác, t. j. že by
ňou vykonaná oprava nebola vykonaná riadne, resp. že by bola vykonaná s vadami. Inak však súd z
vykonaného dokazovania má aj pochybnosti o pravdivosti výpovede konateľa žalovaného a svedka L.
o tom, že by takéto zákazkové listy skutočne boli žiadané. Z dokazovania totiž vyplýva, že žalobkyňa
rovnakým spôsobom (bez zákazkových listov) vykonávala aj práce v apríli 2011 až novembri 2013.
Tie pritom žalovaný nesporne zaplatil a ich vykonanie nijako nereklamoval, teda nevytýkal žiadne ich
vady. Z uvedené súd uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným boli ústne objednávky jednotlivých prác
bežné, a že tak žalobkyňa ani žalovaný nežiadali (netrvali na tom), aby boli vystavované zákazkové
listy, prípadne aby inak bola písomne dokumentovaná objednávka žalovaného. Z tohto hľadiska potom
súd považoval za účelovú námietku, že takéto zákazkové listy alebo iné písomné objednávky neboli
vyhotovené k sporným opravám.
Pokiaľ ide o otázku vykonania opráv v tých prípadoch, kedy žalobkyňa na základe predložených faktúr
predávala žalovanému len súčiastky, súd neuveril výpovedi konateľa žalovaného ani svedka L. o tom,
že tieto opravy boli vykonané žalobkyňou. Predovšetkým totiž tvrdenia samotného žalovaného odporujú
výpovedi svedka L.. Ten vypovedal (zápisnica č. l. 121), že opravy k niektorým z týchto súčiastok
žalobkyňa vykonávala grátis vzhľadom na množstvo iných opráv, za ktoré fakturovala svoju odmenu. V
neskorších vyjadreniach žalovaný naopak tvrdil, že práce k týmto faktúram neúčtovala žalobkyňa preto,
lebo išlo o práce malého rozsahu a ich cenu si žalobkyňa kompenzovala tým, že jednotlivé náhradné
diely potrebné na tieto opravy vyzdvihol zo spoločnosti Agroservis s.r.o. priamo žalovaný, ktorý tým mal
náklady na cestovné namiesto žalobkyne. Takáto obrana žalovaného je však vyvrátená obsahom faktúr
a k nim pripojených kópií knihy jázd žalobkyne (č. l. 313 až 373), z ktorých súd považoval za dostatočne
preukázané, že všetky tieto súčiastky boli vyzdvihnuté priamo zamestnancami žalobkyne u spoločnosti
Agroservis s.r.o. Žalovaný inak svoje tvrdenia ohľadom týchto údajných kompenzačných obchodov
nijako bližšie nevysvetlil a ani nenavrhol žiadne dokazovanie na existenciu takéhoto obchodu (kedy a
kto ho dojednal, či a kedy bol žalovaný skutočne po sporné súčiastky a pod.). Až vo svojom záverečnom
podaní žalovaný na ich dokázanie navrhoval, aby bol opätovne vypočutý ako svedok Q. L.. Súd však
poukazuje na to, že svedok L. bol raz vypočutý na začiatku konania, kde mu ani konateľ žalovaného
ani právna zástupkyňa žalovaného žiadne otázky v tomto smere nepoložili, hoci tak nepochybne urobiť
mohli. Svedok L. bol následne prítomný v podstate na všetkých termínoch pojednávania a vzhľadom
na to ho podľa názoru súdu nebolo možné pri opätovnom výsluchu považovať za nestranného svedka,
keďže jeho výpoveď môže byť ovplyvnená tým, čo počas celého pojednávania počul a videl. V dôsledku
toho by jeho ďalší výsluch by nemohol byť hodnotený ako svedecká výpoveď v zmysle § 196 C.s.p.
Uvedené rozpory tak podľa názoru súdu dostatočne spochybňujú tvrdenie žalovaného o tom, že by
opisované kompenzačné obchody so žalobkyňou ohľadom montáže nakupovaných náhradných dielov
existovali. V neposlednom rade treba poukázať na to, že žalobkyňa v podaní došlom 17. marca 2017
podrobne opísala rozsah prác, aké by boli potrebné na vykonanie týchto opráv a poprela, že by v takom
rozsahu bola ochotná so žalovaným čokoľvek kompenzovať. Správnosť príslušných skutkových tvrdení
o rozsahu a cene týchto prác žalovaný ani v podaní, ani na pojednávaní účinne nepoprel, v dôsledku
čoho ich treba považovať za pravdivé (§ 151 ods. 1 C.s.p.).
Žalovaný sa dovolával znaleckých posudkov 59/2015, ako aj odborného vyjadrenia 84/2016 na
dokázanie toho, že žalobkyňa jednotlivé opravy vykonala vadne, resp. že ich nevykonala v takom
rozsahu, v akom bolo ich vykonanie dohodnuté (nesprávne diagnostikovala vadu). Z jednotlivých
listinných dôkazov však podľa názoru súdu vyplýva, že až do roku 2014 žalobkyňa stroj opravovala
v podstate dvakrát do roka, vo zvyšných prípadoch dodávala len súčiastky, ktoré sama nemontovala.
To samo o sebe robí z veľkej časti nepoužiteľnými odborné závery znalca v jeho odbornom vyjadrení
84/2016. Odborné vyjadrenie po formálnej stránke vyhovuje predpisu § 209 C.s.p. a v dôsledku toho
ho možno považovať za tzv. súkromný znalecký posudok, pri vykonávaní ktorého súd má postupovať
ako keby išlo o znalca ustanoveného súdom (§ 209 ods. 2 C.s.p.). Podľa ustálenej judikatúry však aj
tzv. úradný znalecký posudok podlieha princípu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 C. s. p.
(porovnaj judikát R 21/1981). To znamená, že súd môže preskúmať správnosť znaleckého posudku
(napr. správnosť skutkových predpokladov, z ktorých vychádza, logickosť a presvedčivosť jeho záverov
a pod.). Tieto závery musia platiť o to viac, ak ide o súkromný znalecký posudok hoci aj vyhovujúci
ustanoveniu § 209 C.s.p.. Na rozdiel od znaleckého posudku ustanoveného znalca totiž súkromný
znalec pri vyhotovovaní súkromného znaleckého posudku nemusí nevyhnutne vychádzať z obsahu
súdneho spisu a z tých skutočností, ktoré sú zistené v súdnom konaní. Znamená to, že súd v tomto
prípade „nemá pod kontrolou“ skutkový základ, z ktorého znalec vychádza pri vypracúvaní takéhoto
súkromného znaleckého posudku a na ktorom stavia svoje odborné závery. Pokiaľ znalec v odbornom
vyjadrení 84/2016 vychádzal z toho, že žalobkyňa vykonávala všetky opravy, ku ktorým mu žalovaný



predložil faktúry na jednotlivé náhradné diely týkajúce sa pohybového ústrojenstva stroja, je zrejmé,
že skutkový základ v odbornom vyjadrení (súkromnom znaleckom posudku) sa podstatným spôsobom
odlišuje od skutkových zistení v prerokúvanej veci, a preto podľa názoru súdu nemôže obstáť paušálne
konštatovanie znalca, že žalobkyňa mala pri takomto počte opráv prísť na to, že chyba je niekde inde,
resp. že mala vykonávať lepšiu diagnostiku. Podľa názoru súdu totiž vzhľadom na to, že žalobkyňa
celkovo sporný stroj opravovala omnoho zriedkavejšie než uvažoval znalec, takúto povinnosť žalobkyne
jednoznačne ustáliť nemožno.
Ani zo znaleckého posudku 59/2015, ani z odborného vyjadrenia 84/2016, ani z výpovedí svedka
F., svedka - znalca Boráka ani výpovede spracovateľa odborného vyjadrenia - znalca Diešku jasne
nevyplýva, v čom konkrétne mala žalobkyňa pri diagnostikovaní jednotlivých vád pochybiť. Podľa §
17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a predkladateľoch je pritom jednou
zo základných náležitostí znaleckého posudku to, aby umožňoval preskúmateľnosť jeho odborných
záverov. Zo znaleckého posudku 59/2015 vyplýva preskúmateľne len to, že žalobkyňa pochybila
pri oprave vykonávanej v auguste 2014, v dôsledku čoho došlo k rozdrveniu predmetu v náboji
kolesa a nájdeniu jednej súčiastky v zadnom diferenciáli. Znalecký posudok zrozumiteľne vysvetľuje,
prečo takýto nález nezodpovedá očakávanému nálezu, a prečo teda formuluje záver o nesprávnom
postupe pri predošlej oprave. Túto vadu pritom žalobkyňa uznala a neskôr ju bezplatne odstránila.
Inak však znalecký posudok ani odborné vyjadrenie nijakým spôsobom neskúmajú a neodpovedajú
na otázku, aký teda bol konkrétny dôvod, že na stroji dochádzalo k (podľa žalovaného) opakovaným
poruchám pohybového ústrojenstva a výskytu opakovaných vád. Písomné odborné vyjadrenie 84/2016
sa vyčerpáva vo všeobecnom konštatovaní, že dôvodom je zlá diagnostika (pričom nie je opísané,
aká teda diagnostika podľa príslušných štandardov mala byť, aká bola a aký by bol prípadný rozdiel
v jej výsledku) alebo použitie neoriginálnych súčiastok (nie je zrejmé, ktoré a prečo sú neoriginálne a
ako ich znalec odhalil). Až na pojednávaní spracovateľ odborného vyjadrenia bližšie objasnil, že podľa
neho mala žalobkyňa lepšiu diagnostiku vykonať s ohľadom na veľký počet opráv. Tento záver však
nezodpovedá skutkovým zisteniam v tomto konaní, podľa ktorých žalobkyňa v skutočnosti vykonávala
sama omnoho menší počet opráv než tvrdil žalovaný a než z čoho vychádzalo toto odborné vyjadrenie.
Za daných okolností treba považovať za veľmi zjednodušený a nepreskúmateľný záver o existencii
opakovanej vady, nehovoriac už o tom, že sama okolnosť opakovaných opráv tej istej sústavy (tu:
pohybového ústrojenstva) neznamená automaticky dôkaz nesprávneho alebo neodborného vykonania
predošlých opráv.
Avšak aj za predpokladu, že by naozaj žalobkyňa mala na skutočnú pôvodnú vadu (ktorá bola príčinou
kazenia celého pohybového ústrojenstva) prísť, nie je vlastne vôbec zrejmé, o akú vadu šlo, teda nie
je zrejmé, na čo vlastne žalobkyňa mala lepšou diagnostikou prísť a neprišla na to. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že opravy vykonávané žalobkyňou skončili v novembri 2014. Následne žalovaný
netvrdil ani nedokázal výskyt ďalších vád na uvedenom stroji, prípadne vykonávanie ďalších opráv na
ňom, a takéto vady nevyplývajú ani z ním spísaného zoznamu vád z 20. marca 2015 (č. l. 382 až
385). Na základe toho sa javí logickým záver, že v novembri 2014 boli už závady na stroji odstránené
a po novembri sa už až do marca 2015 ďalšie závady nevyskytli, teda nie je zrejmé, akým spôsobom
(kedy a ako) vlastne došlo k odstráneniu žalovaným tvrdenej „pôvodnej príčiny“, ktorej odhalenie mala
žalobkyňa zanedbať. Ak totiž stroj po oprave v novembri 2014 riadne fungoval a bol ako principiálne
prevádzky schopný predaný tretej osobe (protokol č. l. 381), je zrejmé, že niekedy k odstráneniu tvrdenej
pôvodnej príčiny muselo dôjsť. V konaní však nebol dokázaný žiaden taký úkon, ktorý by túto príčinu
identifikoval, a ani žiaden taký úkon žalovanej alebo tretieho subjektu, ktorý by bol spôsobilý túto príčinu
odstraňovať. Vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu nie je možné ani na základe znaleckého posudku
59/2015, ani na základe odborného vyjadrenia 84/2016 dospieť k záveru, že by vyskytujúce sa chyby
boli príčinou akejsi neodhalenej vady a že by jej neodhalením žalobkyňa postupovala neodborne alebo
že by postupovala v rozpore s tým, čo od autorizovaného servisu možno očakávať.
Takouto vadou by v podstate mohlo byť len chybné zloženie niektorého diferenciálu pri niektorej
z predošlých opráv pred augustom 2014; to by totiž mohlo vysvetľovať, že po ich zložení podľa
pokynov svedka F. v auguste 2014 už došlo len k jednej poruche v náboji zadného kolesa, po ktorej
odstránení už stroj problémy nevykazoval. V konaní však nebola dokázaná existencia takejto vady,
no najmä nebolo bezpečne dokázané, že toto nesprávne zloženie diferenciálu skutočne existovalo od
roku 2011 a že ho nesprávne zložila žalobkyňa. Ako už bolo uvedené, z vykonaného dokazovania
považuje súd za dostatočne preukázané, že časť opráv, resp. montáží niektorých náhradných dielov
nevykonávala žalobkyňa a ani ich nevykonávala s jej vedomím tretia autorizovaná osoba, ale vykonával
ich žalovaný (resp. ním angažovaná iná osoba nie poverená žalobkyňou). V dôsledku toho nemožno
vylúčiť, že nesprávne zloženie diferenciálu je dôsledkom konania samotného žalovaného, resp. ním



takto angažovanej osoby. Tým ale z logiky veci nemožno považovať za dokázané, že by k takémuto
nesprávnemu zloženiu došlo práve konaním žalobkyne pri niektorej z predošlých opráv.
Z obsahu preberacieho protokolu však nevyplýva, že by jeho prílohou bol zoznam opráv na stroji v rokoch
2013 až 2015 (protokol neodkazuje na vôbec žiadne prílohy), ktorý bol podpísaný len zamestnancom
žalovaného, čo svedčí v prospech záveru, že kupujúcemu odovzdaný nebol.

4. Žalobkyňa viacnásobne navrhovala vykonať znalecké dokazovanie znaleckým posudkom súdom
ustanoveného znalca v zmysle § 207 C. s. p. na zistenie technických otázok súvisiacich s výskytom
vád. Podľa už citovaného čl. 8 základných princípov C. s. p. však povinnosť dokazovať existenciu vád
resp. porušenie povinnosti zo strany žalobkyne zaťažuje žalovaného. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa
naopak nemala žiaden dôvod takýto znalecký posudok navrhovať. Žalovaný, ktorý takéto bremeno mal,
sa navrhovanému dokazovaniu vyslovene bránil a v podstate poukazoval na to, že ním predložené
odborné vyjadrenie 84/2016 v spojení so znaleckým posudkom 59/2015 je dostatočné. Vzhľadom na to
súd na základe už citovaného čl. 8 základných zásad C. s. p. nemohol nariadiť dokazovanie proti vôli
strany, na ktorej prospech by takéto dokazovanie malo slúžiť, a naopak na návrh strany, ktoré týmto
dokazovaním zistiť sa majúce skutočnosti vôbec nie je povinná tvrdiť a ani dokazovať.
Súd nevykonal dokazovanie ani výsluchom svedka Y. A. (súčasnej obsluhy stroja), keďže z iných
svedeckých výpovedí a užívateľskej príručky k stroju je zistené, že žalobkyňou tvrdený údajný nevhodný
spôsob užívania stroja nemohol viesť k vzniku takých porúch na ňom, aké na ňom vznikli. Ďalej súd
nenariadil opätovný výsluch svedka Q. L. z dôvodov podrobne rozvedených v predošlých častiach
odôvodnenia. V neposlednom rade súd nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie výsluchom
svedka S. Y. (zamestnanec spoločnosti Biolife s.r.o.) na zistenie skutočného stavu nakladača v
súčasnosti. Podľa názoru súdu je totiž dostačujúce zistenie, že preberací protokol, ktorý jediný podpísal
samotný žalovaný s touto treťou osobou, nemá žiadne ustanovenia o akýchkoľvek závadách stroja resp.
o tom, čo by obmedzovalo jeho prevádzkyschopnosť.

5. Žalobkyňa pred vyhlásením rozsudku vzala svoju žalobu čiastočne späť s poukazom na vykonanú
úhradu a žiadala zaviazať žalovaného zaplatiť jej 7.203,59 € s 9,05 % ročným úrokom od 3. mája 2017,
ďalej 9,05 % ročného úrok z omeškania zo sumy 12.181,33 € od 13. septembra 2014 do 2. mája 2017
a rovnakého úroku z omeškania zo sumy 1.177,70 € tiež od 13. decembra 2014 do 2. mája 2017 a
nakoľko žalovaný na predošlom pojednávaní vopred vyjadril súhlas so späťvzatím, súd prvej inštancie
vzhľadom na uvedený dispozičný úkon žalobcu podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 a contrario C. s. p.
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku.

6. Žalobkyňa sa v prerokúvanej veci domáha nárokov na zaplatenie ceny opráv, ktoré pre žalovaného
vykonala v roku 2014 na nakladači John Deere 3400. Žalobkyňa bola v danom čase fyzickou osobou
podnikajúcou na základe živnostenského oprávnenia, teda podnikateľkou v zmysle § 2 ods. 2 písm.
b) Obchodného zákonníka, žalovaný je právnickou osoby zapísanou v obchodnom registri, teda
podnikateľom z titulu svojej právnej formy podľa § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák. V prerokúvanej veci
obaja konali v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou, keďže vykonávala pri oprave daného
stroja v podstate predmet svojej činnosti a žalovaný daný stroj využíval na účely výkonu svojej
vlastnej podnikateľskej činnosti. Obe strany - podnikatelia teda v súvislosti s týmito opravami konali pri
výkone podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho sa právne vzťahy medzi nimi spravujú treťou časťou
Obchodného zákonníka podľa jeho § 261 ods. 1 účinného od 1. februára 2013. V tejto súvislosti treba
len doplniť, že ustanovenie § 261 ods. 1 Obch. zák. neznamená, že predmet zmluvy musí u oboch
podnikateľov tvoriť predmet podnikania ako je zapísaný v obchodnom registri. Postačí, ak je daná
súvislosť s podnikaním napr. tým spôsobom, že služby užívané jedným z nich sú určené na podporu
jeho podnikateľskej činnosti.
Opravy a servisné práce výkon sú z právneho hľadiska hmotne zachyteným výsledkom činnosti, teda
dielom v zmysle § 536 ods. 2 Obchodného zákonníka, a zmluva, ktorou sa jedna strana zaväzuje pre
druhú vykonať takúto opravu, je zmluvou o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obch. zák. Na vznik zmluvy
o dielo sa tak ako na vznik každej zmluvy vyžaduje návrh (§ 43a Občianskeho zákonníka) a jeho
bezvýhradná akceptácia (§ 43c a 44 Obč. zák.), ktorá podľa § 275 ods. 4 Obch. zák. môže spočívať aj v
reálnych úkonoch, a to s prihliadnutím na obsah návrhu alebo rozhodné zvyklosti. V prerokúvanej veci tak
z nesporných skutočností, ale aj z vykonaného dokazovania ohľadom dlhodobých zvyklostí obchodného
vzťahu žalobkyne a žalovaného vyplýva, že žalobkyňa vykonávala opravy stroja vždy na základe ústnych
zadaní (objednávok) zamestnancov žalovaného, ktorí boli poverení so strojom pracovať. Podľa názoru
súdu opísaný ústny spôsob uzatvárania zmlúv o bežných opravách strojov zodpovedá zvyklostiam



bežného života. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že zamestnanec žalovaného svedok L. a
strojník žalobkyne T. ústne dohodli rozsah vykonaných opráv, dôsledkom čoho bol vždy vznik čiastkovej
zmluvy o dielo o oprave stroja žalovaného. Svedok L. pritom u žalovaného vykonával funkciu hlavného
technika a bol poverený aj dohľadom nad technickým stavom strojov. Svedka L. tak treba považovať za
osobu poverenú touto činnosťou, s čím je spojení (§ 15 ods. 1 Obch. zák.) aj splnomocnenie na právne
úkony, ku ktorým pri vykonávaní takejto činnosti obvykle dochádza. Podľa názoru súdu treba považovať
objednávanie opráv a údržby vozidiel za právne úkony, ktoré sú nerozlučne spojené s dohľadom nad
ich technickým stavom. Inak než opravami a údržbou totiž nie je možné zabezpečiť riadny technický
stav strojov a vozidiel. Svedka L. teda treba považovať za oprávneného uzatvárať za žalovaného takéto
zmluvy o dielo.
Z týchto zmlúv o dielo vznikla žalobkyni ako zhotoviteľke povinnosť stroj žalovaného prezrieť, vadu
diagnostikovať a odstrániť ju; tieto činnosti tvorili predmet diela. Podľa § 554 ods. 1 Obch. zák.
zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním objednávateľovi
v dohodnutom mieste (podobne aj § 556 Obch. zák.). Podľa § 555 ods. 1 Obch. zák. je dokonca
v prípadoch, že zmluva nezahŕňa povinnosť zhotoviteľa dielo odoslať, povinnosť zhotoviteľa splniť
dielo splnená už tým, že s riadne vykonaným dielom umožní nakladať objednávateľovi v dohodnutom
mieste. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že nakladač obsluhovali zásadne
zamestnanci žalovaného, čo samo osebe vylučuje, aby ho žalobkyňa mala niekam zasielať. Preto
žalobkyňa splnila svoju povinnosť vykonať dielo v zmysle § 555 ods. 1 Obch. zák. tým, že umožnila
žalovanému po oprave odviezť si nakladač z jej dielne, resp. priestorov, kde stál. Zo zisteného
skutkového stavu je ďalej zrejmé, svedok L. všetky sporné vykonané práce prezrel a stroj od žalobkyne
prevzal a nechal odviezť. Pokiaľ objednávateľ neprejaví niečo iné (napr. ihneď neupozorní na vady
alebo jasne neprejaví, že dielo preberá len na skúšku alebo s výhradou), treba takéto prevzatie stroja
po vykonaní opráv a prác považovať v každom prípade za prevzatie diela v zmysle § 554 ods. 1 aj §
555 ods. 1 Obch. zák. Žalobkyňa teda vo vzťahu k všetkým sporným opravám splnila svoju povinnosť
vykonať dielo v súlade s citovanými ustanoveniami. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka potom
vzniká nárok na zaplatenie ceny diela okamihom vykonania. Pokiaľ ide o cenu, zo zisteného skutkovému
stavu vyplýva, že pri všetkých minulých opravách v rokoch 2011 až 2014 žalobkyňa vždy účtovala ceny
náhradných dielov a cenu práce podľa svojich cenníkov a tieto boli žalovanému známe, keď žalovaný
ani nenamietal, že by jednotkové ceny vyúčtované v jednotlivých faktúrach nepoznal alebo by boli
nesprávne, keď už z predchádzajúceho obchodného vzťahu so žalobkyňou mu museli byť známe. V
tomto prípade teda zmluva o dielo obsahovala spôsob určenia ceny diela (§ 536 ods. 3 Obch. zák.) a
tieto cenníkové ceny žalobkyňa riadne vyúčtovala žalovanému.
Žalovaný sa bránil zaplateniu časti ceny diela s poukazom na to, že žalobkyňa dielo vykonala vadne,
čím si v podstate uplatňoval právo zo zodpovednosti za vady. Podľa § 560 ods. 1 Obch. zák. má
dielo vady, ak jeho vykonanie nezodpovedá výsledku určenému v zmluve. Zhotoviteľ pritom zodpovedá
za vady, ktoré dielo malo v čase odovzdania. Predmetom diela v prerokúvanej veci je podľa už
uvedeného prehliadka nakladača žalovaného, diagnostika vady a jej oprava. Pokiaľ nie je dohodnuté
niečo iné, povinnosťou zhotoviteľa pri oprave je zabezpečiť, aby stroj bol uvedený do stavu, kedy
je plne použiteľný po technickej a právnej stránke (spĺňa tak technické, ako aj právne parametre
jeho správnej prevádzky), a to spôsobom, ktorý je pre danú opravu dohodnutý alebo je všeobecne
akceptovaný v danom odvetví. Ak teda zhotoviteľ takýmto spôsobom nepostupuje a ním vykonaná
oprava týmto náležitostiam nevyhovuje (neuviedla stroj do prevádzkyschopného stavu, prípadne nebola
vykonaná dohodnutým alebo všeobecne akceptovaným spôsobom pre dané odvetvie), má táto oprava
vady. Zhotoviteľ potom zodpovedá za tieto vady, ak existovali v čase odovzdania diela (prevzatia
stroja) v zmysle § 560 ods. 2 Obch. zák. alebo ak vznikli neskôr ako dôsledok porušenia povinnosti
zhotoviteľa v súlade s § 560 ods. 3 Obch. zák. Žalobkyňa by v prerokúvanej veci zodpovedala za vady
diela, ak by v čase odovzdania nakladača žalovanému tento nebol navrátený do prevádzkyschopného
stavu riadnym spôsobom alebo ak by síce navrátený bol, ale oprava by bola vykonaná v rozpore s
dohodnutým alebo všeobecne akceptovaným štandardom, takže by postupne viedla k tomu, že stroj
by sa znovu stan prevádzky neschopným. Keďže osobitná záruka žalobkyne ako zhotoviteľky za akosť
diela (§ 563 Obch. zák.) nebola vôbec tvrdená ani dokazovaná, platí len všeobecná úprava nárokov
z vád diela. Ustanovenia § 562 ods. 1 a 2 Obch. zák. v spojení s § 428 Obch. zák. potom ukladajú
objednávateľovi povinnosti prezrieť predmet diela po odovzdaní pod následkom straty jeho nárokov.
Citované ustanovenia teda normujú ako jeden z predpokladov nároku objednávateľa z vád diela ich
včasné uplatnenie. Včasné uplatnenie vád diela však samo osebe nie je dostatočným dôvodom na
uplatňovanie nárokov vyplývajúcich z vád diela, teda napríklad nároku na zľavu z ceny diela (§ 436
ods. 2 alebo § 437 ods. 5 v spojení s § 564 Obch. zák.). Prvotnou a základnou podmienkou uplatnenia



tohto nároku je samotná existencia vady v tom zmysle, ako ju definuje § 560 ods. 1 až 3 Obch. zák.
Zhotoviteľ totiž zodpovedá len za takto definované vady a len takto definované vady môžu zakladať
nárok objednávateľa z vád diela. Z toho vyplýva, že ak aj objednávateľ včas uplatní nároky z vád diela,
tieto nároky mu nepatria, ak ním uplatnené vady diela vôbec neexistujú, alebo síce (ako objektívne
nedostatky) existujú, ale nejde o vadu diela v zmysle § 560 ods. 1 až 3 Obch. zák. V súdnom konaní
potom zhotoviteľa zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť a dokázať včasné uplatnenie nárokov z vád, ale
aj existenciu samotných vád diela v zmysle cit. ustanovení. Podľa názoru súdu však v prerokúvanej
veci práve to žalovaný ako objednávateľ nedokázal. Zo zisteného skutkového stavu totiž nevyplýva,
že by žalobkyňa nebola na nakladači žalovaného opravila tie poruchy, kvôli ktorým si žalovaný túto
opravu objednal, a že by nakladač v čase jeho odovzdania žalovanému po každej oprave (§ 555
ods. 1 Obch. zák.) nebol prevádzkyschopný. Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva, že
po vykonanej oprave nakladač bol prevádzkyschopný a žalovaný s ním aj pracoval. To ale znamená,
že dielo vykonávané žalobkyňou (prehliadka, diagnostika, odstránenie poruchy) v čase odovzdania
zodpovedalo výsledku určenému v zmluve (teda navrátenie prevádzkyschopnosti stroju), v dôsledku
čoho nemohlo ísť o vady podľa § 560 ods. 2 v spojení s ods. 1 Obch. zák. Až po určitom čase
od odovzdania stroja sa začali znova prejavovať určité poruchy na pohybovom ústrojenstve. V tomto
prípade by teda mohlo ísť o vadu len podľa § 560 ods. 3 Obch. zák., potom však žalovaného ako
objednávateľa zaťažuje tvrdenia a dôkaz, že tieto vady sú dôsledkom porušenia povinností žalobkyne
ako zhotoviteľa. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že takýto dôkaz sa žalovanému
nepodaril. Žalovaný nedokázal, že by žalobkyňa pri vykonávaní jednotlivých opráv, prehliadkach a
diagnostike predchádzajúcich týmto opravám porušila svoje povinnosti postupovať pri vykonávaní diela
riadne v súlade so zmluvou a všeobecne akceptovanými štandardami daného odvetvia, eventuálne aj v
súlade s predpísanými štandardami spoločnosti John Deere. Sama skutočnosť, že stroj sa opakovane
kazil, neznamená, že by išlo o vadu diela vykonávaného žalobkyňou (opravy). Právny pojem vady diela
je presne vymedzený v § 560 ods. 1 až 3 Obch. zák. a je odlišný od všeobecne vnímaného významu
tohto pojmu. Súd pri posudzovaní existencie vád musí posudzovať existenciu vady v tomto právnom
význame. V prerokúvanej veci potom na základe už uvedeného existencia vady v právnom slova zmysle
zistená nebola.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa ako zhotoviteľ riadne vykonala dielo - opravy
nakladača žalovaného zn. John Deere 3400 v júli, auguste a novembri 2014 a ňou vykonané dielo
nemalo vady v zmysle § 560 Obch. zák. (okrem tej, ktorá bola uznaná v novembri 2014). V dôsledku
toho jej podľa § 548 ods. 1 Obch. zák. vznikol nárok na zaplatenie ceny diela - ceny týchto opráv tak,
ako si ich vyúčtovala faktúrami č. 240451 v sume 4.111,26 €, č. 240462 v sume 1.075,20 €, č. 240464
v sume 318 €, č. 240552 v sume 1.638,76 €, č. 240553 v sume 120 €, č. 240570 v sume 845,28 €, č.
240563 v sume 1.065,27 €, č. 240581 v sume 3.007,56 €, č. 240836 v sume 960,74 € a č. 240855 v
sume 216,96 €. Žalovanému ako objednávateľovi týchto tak vznikla povinnosť zaplatiť ich žalobkyni v
dohodnutej lehote splatnosti, inak v primeranej lehote (§ 340 Obch. zák.). Podľa § 365 ods. 2 Obch. zák.
v znení účinnom od 1. februára 2013 je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, ak ho nesplní
do 30 dní od doručenia dokladu alebo poskytnutia plnenia veriteľom, resp. ak je deň doručenia dokladu
neistý, uplynutím 30. dňa od doby poskytnutia riadneho plnenia. Omeškaním vzniká dlžníkovi podľa §
369 ods. 1 Obch. zák. povinnosť platiť úroky z omeškania v zákonnej výške (keďže iná výška nebola
dojednaná), a to o 9 % vyššie než je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania (§ 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013
do 31. decembra 2014). V prerokúvanej veci nie je celkom jasné, kedy boli jednotlivé faktúry doručené
žalovanému, je z nich však zrejmý čas poskytnutia plnenia (vykonania diela - opravy), takže žalovaný
sa dostal do omeškania takto:
- plnenia účtované faktúrou č. 240451, 240462 a 240464 boli žalovanému riadne poskytnuté 10. júla
2014, žalovaný bol v omeškaní uplynutím 9. augusta 2014, teda od 10. augusta 2014;
- plnenia účtované faktúrou č. 240552 a 240553 boli riadne poskytnuté 4. augusta 2014, žalovaný bol v
omeškaní uplynutím 3. septembra 2014, teda od 4. septembra 2014;
- plnenia účtované faktúrou č. 240570 a 240563 boli riadne poskytnuté 13. augusta 2014, žalovaný bol
v omeškaní uplynutím 12. septembra 2014, teda od 13. septembra 2014;
- plnenie účtované faktúrou č. 240581 bolo riadne poskytnuté 27. augusta 2014, žalovaný bol v omeškaní
uplynutím 26. septembra 2014, teda od 27. septembra 2014;
- plnenia účtované faktúrou č. 240836 a 240855 boli riadne poskytnuté 21. novembra 2014, žalovaný
bol v omeškaní uplynutím 21. decembra 2014, teda od 22. decembra 2014.



Do 10. septembra 2014 bola základná úroková sadzba 0,15 %, takže sadzba úrokov z omeškania je
9,15 % pre omeškanie vzniknuté do tohto dňa. Žalobkyňa si však uplatňuje len 9,05 % ročný úrok účinný
inak od 11. septembra 2014, a to až od 13. septembra 2014, resp. od 13. decembra 2014, takže mu súd
nemôže priznať viac (§ 153 ods. 2 O. s. p.).
Žalovaný však počas konania zaplatil sumu 6.155,44 € na úhradu tu uplatňovaných nárokov, no bez
určenia konkrétneho účelu použitia tejto sumy. Podľa § 339 ods. 2 Obch. zák. je pritom peňažný
záväzok platený prostredníctvom banky splnený až okamihom pripísania peňažných prostriedkov na
účet veriteľa. Preto nemožno záväzky žalovaného považovať za splnené okamihom, kedy peniaze zo
svojho účtu žalobkyni poukázal, ale až dátum, kedy jej došli. Vychádzajúc zo všetkých skúseností sú
prostriedky pri medzibankových prevodoch pripísané na účet adresáta na druhý pracovný deň po ich
odoslaní. Žalovaný pritom uvedený sumu poukázal 28. apríla 2017 (piatok), v dôsledku čoho bola na
účet žalobkyne pripísaná 2. mája 2017 (čo inak potvrdzuje aj dátum, do ktorého žalobkyňa uplatňuje
úrok z omeškania zo späťvzatých nárokov). Podľa § 330 ods. 1 Obch. zák. treba čiastočné plnenie
nepostačujúce na úhradu viacerých záväzkov započítať v súlade s určením dlžníka. Žalovaný síce
v prerokúvanej veci pri samotnej úhrade neurčil spôsob použitia tejto sumy, no z jeho prednesov na
pojednávaní je zrejmé, že nimi uhrádza tie časti uplatnených nárokov, ktoré uznáva. Zákon pre prejav
vôle dlžníka podľa § 330 ods. 1 Obch. zák. nepredpisuje žiadnu osobitnú formu, postačí teda, ak dlžník
svoju vôľu prejaví akýmkoľvek navonok zrozumiteľným spôsobom. Za taký spôsob treba považovať aj
bližšie upresnenie účelu vykonanej úhrady na pojednávaní. V dôsledku toho treba túto sumu započítať
na úhradu súm vyúčtovaných faktúrami č. 240451, 240462, 240464, časti 308,72 € z faktúry č. 240563
a časti 342,26 € z faktúry č. 240581, čo zodpovedá aj tomu, ako vzala žalobkyňa svoju žalobu späť (čo
do nárokov z týchto faktúr). Do 2. mája 2017 má tak žalobkyňa nárok na úrok z omeškania zo všetkých
faktúr v celkovej výške 3.150,12 €: 9,05 % zo sumy 4.111,26 € od 13. septembra 2014 (dátum, od kedy
žalobkyňa tento úrok žiada) do 2. mája 2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05 % x 4.111,26 =) 981,65 €,
- 9,05 % zo sumy 1.075,20 € od 13. septembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05
% x 1.075,20 =) 256,73 €; 9,05 % zo sumy 318 € od 13. septembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo
(963 dní/365 x 9,05 % x 318 =) 75,93 €; 9,05 % zo sumy 1.638,76 € od 13. septembra 2014 do 2. mája
2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05 % x 1.638,76 =) 391,29 €,
- 9,05 % zo sumy 120 € od 13. septembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05 %
x 120 =) 28,65 €; 9,05 % zo sumy 1.065,27 € od 13. septembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo
(963 dní/365 x 9,05 % x 1.065,27 =) 254,36 €; 9,05 % zo sumy 845,28 € od 13. septembra 2014 do
2. mája 2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05 % x 845,28 =) 201,83 €; 9,05 % zo sumy 3.007,56 €
od 27. septembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo (963 dní/365 x 9,05 % x 3.007,56 =) 707,68 €;
9,05 % zo sumy 960,74 € od 22. decembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo (863 dní/365 x 9,05 %
x 960,74 =) 205,58 €; 9,05 % zo sumy 216,96 € od 22. decembra 2014 do 2. mája 2017, teda celkovo
(863 dní/365 x 9,05 % x 216,96 =) 46,42 €.
Na základe uvedeného má teda žalobkyňa aj po 2. máji 2017 existujúci nárok na zaplatenie nárokov
vyúčtovaných faktúrami č. 240552 v sume 1.638,76 €, č. 240553 v sume 120 €, č, 240570 v sume
845,28 €, zvyšku nároku z faktúry č. 240563 v sume 756,55 €, zvyšku nároku z faktúry č. 240581 v
sume 2.665,30 €, ako aj nárokov vyúčtovaných faktúrami č.  240836 v sume 960,74 € a č. 240855 v
sume 216,96 €, teda celkovo 7.203,59 €, ako aj vyčísleného úroku z omeškania z už zaplatených častí
v sume 3.150,12 €. Celkovo má teda nárok na zaplatenie (7.203,59 + 3.150,12 =) 10.353,71 €, ako aj
pokračujúceho 9,05 % ročného úroku z omeškania zo sumy istiny od 3. mája 2017.
Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov žalobe v tejto časti vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku II. napadnutého rozsudku. Súd zamietol žalobu čo do zvyšku úroku z omeškania zo sumy
3.007,56 € z faktúry č. 240581 od 13. do 26. septembra 2014, keďže k omeškaniu s jej zaplatením došlo
až 27. septembra 2017 a to výrokom III napadnutého rozsudku.

8. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. V časti, v
ktorej žalobkyňa vzala žalobu späť, zavinil zastavenie žalovaný tým, že žalovanú sumu uhradil až za
konania, vo zvyšku bola žalobkyňa v podstate plne úspešná, a preto jej súd priznal náhradu všetkých
trov konania a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku IV. napadnutého rozsudku.

9. Žalovaný podal odvolanie proti výrokom II. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal,   aby odvolací
súd v napadnutých výrokoch zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Žalovaný odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.



Odvolateľ namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo dokázané, že pri
predaji náhradných dielov, bez vykázania pracovnej činnosti žalobkyne, že tieto náhradné diely boli
namontované žalobkyňou, keď podľa odvolateľa nebol dokázaný ani opak, teda že tieto predané
náhradné diely dal namontovať žalovaný alebo tretie soby.
Ďalej namietal, že súd prvej inštancie len podľa svojej úvahy neuveril svedkovi  Ing. L. v súvislosti
s rozporným tvrdením žalobkyne a žalovaný nedostal už ďalšiu možnosť tvrdenie žalobkyni vyvrátiť
a to žalovaným navrhovaným doplňujúcim výsluchom svedka Ing. L..  Odmietnutie dopočutia svedka
Ing. L. z dôvodov, že žiadne otázky v tomto smere neboli svedkovi položené nie je podľa názoru
odvolateľa opodstatnené, nakoľko nebol dôvod vypočúvať svedka k týmto otázkam, pretože žalobkyňa
v rámci procesného útoku až písomným podaním došlým na súd 17.03.2017 uviedla, že niektoré
montáže žalovaný vykonal bez nej, teda nie je vylúčený neodborný zásah mimo jej konania, ktorý výskyt
opakovaných vád zapríčinil. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o vierohodnosti svedka Ing. L.
vzhľadom na prítomnosť na pojednávaní, mal pripustiť v rámci ďalšieho dokazovania aspoň predloženie
listinných dôkazov z našej strany. O tom, či žalobkyňa vykonala opravy alebo nevykonala montáž
náhradných dielov, ktoré žalovanému predal bez účtovania práce, existujú tak proti sebe rozporné
tvrdenia žalobkyne a žalovaného.
Podľa názoru odvolateľa, žalobkyňa pri početných opravách, ktoré na nakladači vykonala, pri správnej
diagnostike, musela zistiť zásahy do stroja inými osobami. Žalobkyňa totiž registruje všetky opravy,
ktoré na stroji vykonala, mala preto vedomosť o tom, čo opravovala ona a ak zistila nesprávne zloženie
diferenciálu, mala zistiť kedy sa tak stalo a mala žalovaného na to upozorniť.
Otázku, či žalovaný ešte pred kritickým obdobím neodbornými zásahmi si sám nespôsobili poruchovosť
stroja vyriešil  súd prvej inštancie sám v neprospech žalovaného, keď podľa žalovaného ide o otázku
odbornú, na ktorú môže zodpovedne odpovedať subjekt s odbornou zdatnosťou. Na pojednávaní
03.02.2017 svedok Ing. P. T., uviedol, že z predloženej dokumentácie nemôžu identifikovať, či boli práce
vykonávané aj inými subjektmi. Do roku 2014 nedošlo k výmene predného diferenciálu. Diferenciály,
by však mali mať doživotnú záruku na funkčnosť. Podľa odvolateľa, už len z tejto výpovede odborníka
je logické, že nie je dôležité, či všetky  práce pri výmene súčiastok vykonávala žalobkyňa, keď ona
mala zistiť pravé príčiny nefunkčnosti pohybového mechanizmu stroja, jeho nezhody a nie iba vymieňať
opotrebované súčiastky. To je dôkaz o nesprávnej diagnostike. Hlavnou úlohou značkového servisu je
predovšetkým správne rozpoznávanie, určenie príčiny poruchy
. Znalec teda vyslovil, že túto svoju základnú odbornú úlohu žalobkyňa nezvládla, nedokázala určiť
príčinu opakovaných porúch stroja a na základe toho vykonať potrebné opravy. Preto dôvod, takto súdom
uvádzaný, pre odmietnutie znaleckého posudku a odborného vyjadrenia je neadekvátny a neprijateľný.
Posledná oprava sa vykonala v novembri 2014 po tom, čo nakladač prehliadli zamestnanci žalobkyne
a žalovaným prizvaní zamestnanci SLOVDEKRY s.r.o. znaleckej organizácie. Súdu žalovaný v tejto
súvislosti predložil znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou SLOVDEKRA, s.r.o., č.
59/2015 zo 16.05.2015 a ďalej tiež odborné vyjadrenie č. 84/2016 z 10.10.2016 od tej istej znaleckej
organizácie, ktoré podľa odvolateľa konštatovali pochybenia žalobkyne. Súd prvej inštancie však ani
jeden z týchto odborných posudkov neuznal s argumentáciou, že aj vzhľadom na výpovede svedkov,
z nich jasne nevyplýva, v čom žalobkyňa pri diagnostikovaní porúch pochybila a tiež preto, že tieto
odborné posudky neobsahujú, ako mala byť diagnostika správne vykonaná a z toho dôvodu sa bližšie
závermi posudkov nezaoberal. Odvolateľ namietal, že je nepreskúmateľné, prečo súd neprijal odborné
posudky a taktiež to, že súd odborné posudky absolútne nevyhodnotil, jeho odkaz na výpovede svedkov
(v čom, ktorého a prečo) je nepreskúmateľný. Odvolateľ namietal, že je nelogické aj odôvodnenie súdu,
že posudky nie sú dostatočné, lebo neopisuje aký by mal byť správny postup pri diagnostike, keď podľa
názoru odvolateľa sa znalec Ing. E.  k tomu, čo mala žalobkyňa urobiť dostatočne vyjadril. Taktiež
je dostatočne zdôvodnené prečo znalec dospel k záveru, že žalobkyňa nedostatočne diagnostikovala
príčinu vzniku porúch a ich recidívu.
Podľa názoru odvolateľa, je neadekvátny aj záver súdu o tom, že po poslednej oprave (ktorá sa vykonala
až po obhliadke žalovaným prizvaných znalcov) sa už vady nevyskytovali.V tetjo súvislosti žalovaný
namietal, že aj závery súdu o tom, že stroj žalovaný predal 23.03.2015 bez toho, aby kupujúceho
upozornil na neobvyklú vadnosť nakladača, čo podľa odvolateľa zo žiadneho dôkazu produkovaného v
tomto konaní nevyplýva, a že nakladač do 23.03.2015 vady nevykazoval. Pokiaľ by súd k tomuto záveru
viedla skutočnosť, že po novembri 2014 žalovaný stroj už do opravy nedal, je tento záver súdom len
predpokladaný a ničím neosvedčený. Žalobca uviedol, že nakladač aj po poslednej oprave vykonanej
žalobkyňou  sa prehrieval, avšak už ho do opravy žalobkyni nedali, pretože stratili dôveru. Odvolateľ
namietal, že  ani okolnosti predaja nakladača súd prvej inštancie riadne nezistil a jeho skutkové závery
sú len hypotetické. Žalovaný uviedol, že nakladač predal za 10.800 €. Kúpna cena bola dohodnutá za



cenu veľmi nízku práve s ohľadom na to, že kupujúceho žalovaný oboznámil s vysokou poruchovosťou
nakladača. Ani v tomto ohľade súd žiadne dokazovanie nevykonal a učinil záver, že stroj už po novembri
2014 vady nevykazoval a ani kupujúceho na žiadne vady žalovaný neupozornili
Podľa odvolateľa nie sú pravdivé tvrdenia žalobkyne, ani jej účtovné doklady týkajúce sa fakturácie
za predaj náhradných dielov. Ako príklad uviedol, žalobkyňou predložené doklady a faktúru č.220027.
Žalobkyňa dokumentuje, že náhradné diely 06.02.2012 sama prevzala v Agroservise Komárno, jej
cestovný záznam vykazuje na motorovom vozidle EČ DS 594CZ ( auto patriace žalobkyne). Žalovaný
uviedol, že predmetné náhradné diely však v Komárne prevzal jeho zamestnanec Ing. L., o čom svedčí
výdajka, vydaná Agroservisom v Komárne č. 8-0000563, a preto došlo ku kompenzácií za montáž týchto
dielov. Cesta z Dunajského Klátova do Komárna a späť predstavuje 140 km, pri jazde 0,70 eur/km sú
cestovné náklady na 1 cestu 98 €, pri 12 jazdách, táto suma predstavuje 1.176 €, k čomu treba pripočítať
náhradu mzdy za 3 hodiny ( v každom prípade) pri sadzbe 25 €/ hod, (ako to účtuje sama žalobkyňa) t.j.
3x 25 € = 75 eur x 12= 900 €. Spolu náklady žalovaného predstavovali 2.076 €, ktorá suma predstavuje
v podstate hodnotu práce za montáže týchto náhradných dielov, a preto je kompenzácia reálna. Súd
prvej inštancie však v tomto ohľade už dokazovanie nepripustil a podľa názoru odvolateľa si urobil
záver nezodpovedajúci skutočnosti. Ako dôkaz preto žalovaný predložil ( len príkladmo) kópie oboch
vyššie uvedených výdajok, ktoré porovnávaním s oboma faktúrami žalobkyne ( totožnosťou náhradných
súčiastok) zodpovedá daným predajom.
Žalobca uviedol, že povinnosťou žalobkyne bolo poruchy stroja odstrániť tak, aby odstránením jeho vád
bol stroj prevádzkyschopný, keď odbornými posudkami žalovaný preukázal, že opravy nakladača sa
opakovane vzťahovali na opakujúce sa vady pohybového ústrojenstva nakladača nesprávnym postupom
pri opravách, keď žalobkyňa predovšetkým nedokázala, aby sa jeho poruchy neopakovali. Vykonala
opravy neodborne, vymieňala len súčiastky. Výmenou súčiastok k odstráneniu vád nedošlo. Pri každej
takejto oprave, na ktorej sa tie isté vady znovu objavili, žalovanému vznikol nárok na novú bezplatnú
opravu stroja v zmysle ust. § 564 Obch. zák. a primerane i v zmysle ust. § 436 až 441 Obch. zák.
Je nepochybné, že išlo o tzv. vady skryté, ktoré neboli možné zistiť pri prebratí stroja po oprave od
žalobkyne. Bolo ich možné zistiť až po určitom čase, keď sa poruchy vo funkčnosti stroja prejavili.
Vady žalovaný hneď potom reklamoval s tým, že nakladač opätovne dal do opravy so žiadosťou, aby
žalobkyňa príčiny opakovaných porúch zistila, opravila ich, resp. žalovanému oznámila" že pre ňu nie sú
opraviteľné, ale to sa nestalo. Žalobkyňa nepredložila vlastný znalecký posudok a výpovede svedkov,
ktorých ona navrhla, nevyvrátili žalovaným predložené odborné posudky a ani nemohli spochybniť ich
presvedčivosť.
Odvolacie dôvody sme vymedzili ust. § 365 ods. 1, písm. d), e), f), g) a h) C.s.p. Odvolacie dôvody
s poukazom na §365 písm. b) a h) boli špecifikované v bodoch 2) a 3) odvolania. Z tvrdení tam
uvedených vyplýva, že v danej veci zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany, ktoré nemohli byť uplatnené a tiež preto, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie skutočnosti, ktoré pokladal za rozhodujúce také, na ktorých
svoje rozhodnutie založil bez toho, aby boli dostatočne v konaní objasnené. Žalovaný preto pokladá
predmetné konanie za také, ktoré má aj inú vadu s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci ( §
365 ods. 1, písm. d), e), g) C.s.p.). Prostriedky procesnej obrany žalovaný bez svojej viny nemohol
uplatniť pred súdom prvej inštancie najmä v súvislosti s otázkou, či aj v prípadoch predaja náhradných
dielov žalobkyňa vykonávala opravu, alebo ich vykonávali tretie osoby, ako aj v súvislosti s tým, že aj
po poslednej oprave vykonanej žalobkyňou nakladač naďalej vykazoval vady a práve z dôvodov jeho
poruchovosti ho predali za nízku cenu. Taktiež súd prvej inštancie neobjasnil a nezistil skutočný technický
stav nakladača pri jeho predaji, zoznam opráv stroja, tvoriaci prílohu preberacieho protokolu neuznal
len preto, že bol podpísaný len zo strany žalovaného, neoveril si, za akých okolností bol spísaný a či
s ním bol kupujúci oboznámený.
Žalovaný uplatnil návrhy na doplnenie dokazovania ako reakciu na skutočnosti uvedené žalobkyňou
( najmä ohľadom pochybnosti, či sám žalovaný nezavinil neodbornými zásahmi, mimo konania
žalobkyne vyskytnuté vady nakladača), avšak zo strany súdu neboli akceptované, a preto si žalovaný
myslí, že tým došlo v konaní k vadám, ktoré mali okrem iného za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

10. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od  1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963



Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje si to ani verejný
záujem  (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), po jeho preskúmaní v medziach odvolacích a vád, na ktoré
je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti ( § 380 C.s.p.)   dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené
zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako
i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

15. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia
lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než
ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude
zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať.

16. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalovaný  v odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, všetky
ním produkované tvrdenia, ktorými argumentoval v odvolacom konaní boli známe už v konaní pred
súdom prvej inštancie a ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie,
a preto považoval odvolanie za nedôvodné a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
uvádza nasledovné.

17. Žalobkyňa sa žalobným návrhom domáhala zaplatenia ceny opráv, ktoré pre žalovaného vykonala
v roku 2014 na nakladači John Deere 3400. Žalovaný sa bránil zaplateniu ceny diela s odôvodnením,
že žalobkyňa dielo vykonala vadne, čím si v podstate uplatnil právo zo zodpovednosti za vady.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobkyňa pri
vykonávaní jednotlivých opráv, prehliadkach a diagnostike predchádzajúcich týmto opravám porušila
svoje povinnosti postupovať v súlade so zmluvou o dielo a všeobecne akceptovanými štandardami
daného odvetvia, eventuálne aj s predpísanými štandardami spoločnosti John Deere. Žalobkyňa ako
zhotoviteľ dielo riadne vykonala a to opravy nakladača v júli, v auguste a novembri 2014 a ňou vykonané



dielo nemalo vady v zmysle ust. § 560 Obchodného zákonníka, okrem tej, ktorú uznala v novembri 2014,
a ktorú bezplatne odstránila, v dôsledku čoho jej vznikol nárok v zmysle ust. § 548 ods. 1 obchodného
zákonníka na zaplatenie ceny diela ako si ho vyúčtovala, a preto vyhovel žalobe tak, ako je uvedené vo
výroku II. napadnutého rozsudku, ktorý výrok napadol žalovaný odvolaním.

18. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a následne vec nesprávne právne
posúdil ( § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).
K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 C.s.p.
Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody naplnené nie sú.

19. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že ak mal súd prvej inštancie pochybnosti  o vierohodnosti
svedka Ing. L. vzhľadom na jeho prítomnosť na pojednávaní, mal pripustiť v rámci ďalšieho
dokazovania aspoň predloženie listinných dôkazov zo strany žalovaného, ktoré listinné dôkazy v
odvolaní vôbec nešpecifikoval a ani neuviedol, kedy konkrétne žalovaný navrhol takýmto spôsobom
doplniť dokazovanie, odvolací súd preto námietku odvolateľa, že súd z tohto dôvodu nesprávne zistil
skutkový stav veci, posúdil ako neopodstatnenú. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej
inštancie v ods. 6. písm. c) odôvodnenia napadnutého rozsudku riadne a presvedčivo odôvodnil, prečo
opätovne nevykonal dokazovanie výsluchom svedka Ing. Ing. L., s ktorou argumentáciou sa stotožňuje
aj odvolací súd, a teda považoval za správny daný procesný postup súdu prvej inštancie. Žalovaný bol v
konaní pred súdom prvej inštancie naviac zastúpený advokátom, a preto pre prípad, že by bolo potrebné
opätovne vykonať dokazovanie výsluchom svedka Ing. Ing. L., mali zabezpečiť, aby nebol následne po
jeho svedeckej výpovedi prítomný ako verejnosť na pojednávaní, nakoľko v takom prípade už nemožno
hovoriť o nezaujatosti svedka, ak získa účasťou na pojednávaní ako verejnosť ďalšie informácie o
prejednávanom spore.

20. Odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, prečo neprijal odborné posudky, nakoľko súd prvej
inštancie v ods. 6 písm. d) a e) odôvodnenia napadnutého rozsudku riadne odôvodnil, ako vyhodnotil
tieto dôkazné prostriedky, a prečo považoval za nepreskúmateľný ich záver o existencii opakovanej vady
predmetného stroja, s ktorým právnym názorom sa stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach naň
odkazuje.

21. Nová právna úprava v ustanovení § 150 C.s.p. zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej
straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 C.s.p.).
Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok
procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods.



1 C.s.p.), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2
C.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že súd riadne nezistil okolnosti predaja nakladača a že učinil záver
bez vykonania dokazovania o tom, že predmetný nakladač po novembri 2014 už vady nevykazoval, čo
podľa názoru žalovaného nezodpovedá skutočnosti, odvolací súd uvádza, že nakoľko žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal, že predmetný nakladač vykazoval vady aj
po novembri 2014, záver súdu o tom, že nevykazoval vady je logický, keď v tomto smere bolo dôkazné
bremeno na žalovanom a súd nie je povinný z vlastnej iniciatívy navrhovať dokazovanie na preukázanie
tvrdení tej ktorej sporovej strany, pretože tým by bola porušená zásada rovnosti zbraní.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nepredložila vlastný znalecký posudok a ani jej
navrhnutými svedkami nevyvrátila tvrdenia žalovaného, že opravy nakladača vykonala neodborne,
a že príčinou opakovaných porúch nakladača bola nedostatočná diagnostika príčiny vzniku porúch
a nekvalitne vykonané opravy nakladača zo strany žalobkyne, odvolací súd uvádza, ako správne
konštatoval aj súd prvej inštancie, že dôkazné bremeno v tomto smere nebolo na žalobkyni ale
bolo na žalovanom, aby dokázal, že si objednal u žalobkyne niečo iné, než len tie opravy ako sú
uvedené v predmetných faktúrach, a nakoľko nebol vystavený zákazkový list, v ktorom by bol riadne
zdokumentovaný rozsah opráv, najmä rozsah diagnostiky, žalovaný sa ocitol v dôkaznej núdzi ohľadom
rozsahu objednaných prác a najmä rozsahu diagnostiky, a preto logicky neuniesol dôkazné bremeno
tvrdenia, že žalobkyňou vykonaná oprava nebola vykonaná riadne, alebo bola vykonaná s vadami.
Taktiež aj pokiaľ ide o rozporné tvrdenia, či žalobkyňa vykonala montáž náhradných dielov, ktoré
žalovanému predala bez toho, aby mu práce za montáž účtovala, bolo dôkazné bremeno na žalovanom,
nakoľko žalobkyňa si tieto práce neúčtovala s odôvodnením, že ich nevykonala, čo je logické a ak
žalovaný tvrdil, že ich vykonala, mal tieto tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie preukázať, čo
sa mu však nepodarilo, s čím sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v bode 6. písm. c) odôvodnenia
napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie odvolací súd v podrobnostiach odkazuje.

22. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie odvolací súd
vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že takáto námietka žalovaného neobstojí, nakoľko súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy a to § 15 ods. 1, § 536, § 548 ods. 1,
§ 536 ods. 3, § 554 ods. 1, § 555 ods. 1, § 275 ods. 4, § 562 ods. 1,2, § 428, § 560 ods. 3, § 340, § 365
ods. 2, , § 339 ods. 2, , § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 43a, § 43c, § 44 Občianskeho zákonníka
a ich obsah správne aj interpretoval. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa ako zhotoviteľ diela riadne dielo a to opravy nakladača žalovaného vykonala v mesiacoch
júl, august a november 2014, a že ňou vykonané dielo nemalo vady v zmysle ust. § 560 Obchodného
zákonníka, v dôsledku čoho jej vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie ceny diela a to ceny opráv
a to ich vykonaním. Pokiaľ sa po odovzdaní diela po čase vyskytli poruchy na pohybovom ústrojenstve,
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že tieto vady vznikli dôsledkom porušenia povinností
žalobkyne ako zhotoviteľa diela.

23. V zmysle § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade
pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje vyššie citované ustanovenie § 366 C.s.p.. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované (hoci strane konania v ich
produkovaní nič nebránilo).
Žalovaný v odvolaní namietal, že nie sú pravdivé tvrdenia, že žalobkyňa si osobne prevzala v Agroservise
Komárno náhradné diely dňa 6.2.2012 vyúčtované faktúrou č. 220027, a teda si neoprávnene vyúčtovala
cestovné náklady, nakoľko predmetné náhradné diely prevzal v Komárne zamestnanec žalovaného a
na preukázanie tvrdení, že ide o totožné náhradné diely  poukázal v odvolaní kópie oboch výdajok na
porovnanie, na ktoré listinné dôkazy ( čl. 417 a 417) odvolací súd nemohol prihliadať, nakoľko neboli
splnené podmienky na aplikáciu ust. § 366 C.s.p., keď odvolateľ ani neuviedol, prečo ich neuplatnil pred
súdom prvej inštancie.



24. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd uvádza: Ústavný súd
Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne
judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého
prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí súčasne aj právo sporovej strany a, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová
strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalovanej, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia preto nemohla obstáť.

25. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi
rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení
skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
ďalšie dôvody.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napnutej časti vrátane závislého výroku o trovách konania  ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.

27. Nakoľko vo výroku II. napadnutého rozsudku pri sume 7.203,59, z ktorej súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania nebola uvedená   zákonná mena „euro“, keď zo záhlavia
napadnutého rozsudku, aj zo samotného výroku II., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
istinu 10.353,71 €, z ktorej sumy, aj keď nie celej, je uložená povinnosť zaplatiť úroky z omeškania  ako aj
z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že predmetom sporu bola pohľadávka žalobkyne voči žalovanému
vyjadrená v zákonnej mene euro, odvolací súd tento formálny nedostatok výroku odstránil tým, že v
potvrdzujúcom výroku uviedol pri sume 7.203,59 zákonnú menu euro skratkou €, keď tento formálny
nedostatok nemal vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej aj pokiaľ ide o
súdom priznané príslušenstvo žalovanej pohľadávky. Odvolací súd v tejto súvislosti naviac uvádza, že
ani odvolateľ nemal pochybnosti o tom, že predmetom sporu bola pohľadávka žalobkyne vyjadrená v
mene euro, keď sám v dôvodov odvolania v bode 1) uviedol, že súd ho zaviazal výrokom II. napadnutého
rozsudku zaplatiť žalobkyni 10.353,71 eur s 9,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.203,59 € od
3. mája  2017 do 3 dní, voči ktorému výroku podal odvolanie.

28. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1
C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá síce bola úspešná v konaní,  nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho
konania nevyplývajú a bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti, aby odvolací súd túto náhradu
priznal a následne súdny úradník súdu prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p. samostatným
uznesením rozhodol o náhrade trov konania vo výške 0 €.



29. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C.s.p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.