Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/46/2014 z 23. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. februára 2014, sp. zn. 6Co/46/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1112200958.1 Krajský súd Bratislava | 6Co/46/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1112200958.1 | 2014-02-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený), § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 20 zákona č. 58/1969 Zb., § 100 ods. 1 OZ, § 219 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da8f91f5-4df2-472b-994e-629822abd1ec Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1112200958.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/46/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112200958
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1112200958.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: Y. W., X. T. D.. Č.. XXX/
XX, U.C., zast.: JUDr. Jozef Holič, advokát, Lužická ul. č. 7, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Slovenská
republika, zast. Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, 2/ Slovenská
republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 30. septembra 2013 č. k. 4C 6/2012-91,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom
žalovaných. Žalovaným súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30. 5. 2000
č. k. ČVS:OÚV-482/20-2000 bolo začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi pre
trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu
o vznesení obvinenia bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava 3 zo dňa 23. 6.
2000 č. k. 1 Pv 419/00-7 zamietnutá. Okresný súd Bratislava 3 trestným rozkazom z 12. 12. 2000
č. k. 5 T 117/00 uznal žalobcu vinným zo spáchania trestného činu sprenevery. V dôsledku podania
odporu bol trestný rozkaz zrušený a Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 24. 1. 2002 č. k. 5T 117/00
žalobcu oslobodil spod obžaloby. Krajský súd v Bratislave uznesením z 22. 5. 2002 č. k. 2 To 68/02
zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava
3 rozsudkom zo dňa 27. 11. 2003 uznal žalobcu za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného
činu sprenevery. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 24. 2. 2004 uvedený rozsudok zrušil a
vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Bratislava
III rozsudkom z 27. 9. 2004 č. k. 5T 117/00 žalobcu oslobodil spod obžaloby. Krajský súd v Bratislave
uznesením z 22. 2. 2005 tento rozsudok Okresného súdu Bratislava III zrušil a vec mu vrátil na nové
prejednanie. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. 5. 2005 č. k. 5/ 117/00 žalobcu oslobodil spod
obžaloby. Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. 8. 2005 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 7. 11. 2005
žalobcu uznal vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu sprenevery. Krajský súd Bratislave
uznesením zo dňa 20. 3. 2007 zrušil aj tento rozsudok Okresného súdu Bratislava III a vec mu vrátil
na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 2. 11. 2009 opätovne uznal
žalobcu za vinného zo spáchania trestného činu sprenevery. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15.
4. 2010 č. k. 2 To 15/2010 uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava III zrušil a žalobcu oslobodil



spod obžaloby. Žalobca sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody obrátil na
príslušné ministerstvo, ktoré jeho žiadosť zamietlo. Z faktúry č. 150/2010 zo dňa 3. 11. 2010 súd prvého
stupňa zistil, že právny zástupca žalobcu, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní, žalobcovi vyfaktúroval
suma 1277,90 euro ako konečné vyúčtovanie právnej služby v predmetnej trestnej veci. Žalobca túto
sumu svojmu právnemu zástupcovi uhradil dňa 11. 11. 2010. Z tohto skutkového stavu súd prvého
stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa žalobu voči žalovanému 1/ zamietol
z dôvodu, že takto označený zástupca žalovanej nebol oprávnený konať za štát vo veci nároku na
náhradu škody. V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na to, že jediným rozhodnutím, ktoré spĺňa
podmienku „nezákonnosti“ je uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 30. 5. 2000, ktorým bolo začaté trestné
stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi pre trestný čin sprenevery. Súd prvého stupňa v tomto
smere vychádzal z názoru, že zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z
určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení
o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto
bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1
až § 4 zákona číslo 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Pokiaľ ide o ostatné rozhodnutia, ktoré žalobca v žalobe označil ako nezákonné, tieto
podľa súdu prvého stupňa nespĺňali požiadavku nezákonnosti, pretože neboli ako právoplatné zrušené
príslušným orgánom. Preto z nich nemožno vyvodzovať nárok na náhradu škody. Rovnako podanie
obžaloby nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. Uvedený úkon nie je rozhodnutím, nanajvýš
v súlade s ustálenou judikatúrou je možné ho považovať za postup orgánu verejnej moci. Nejde však
o nesprávny úradný postup, nakoľko nárok na náhradu škody bolo možné uplatňovať iba z uznesenia
o vznesení obvinenia. Dôsledok oslobodenia spod obžaloby má totiž rovnaký dôsledok ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Žalovaná uplatnila premlčanie predmetného nároku.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná. Keďže uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z., bolo potrebné otázku premlčania žalovaného
nároku posudzovať podľa tohto zákona. Pri práve na náhradu škody je stanovená tzv. kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna (§ 22 ods. 1 a § 22 ods. 2 zákona číslo 58/1969 zbierky).
Subjektívna premlčacia doba je trojročná, kým objektívna je desaťročná. Začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je viazaný na vedomosť poškodeného o vzniknutej škode, resp. ak je podmienkou
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
Objektívna premlčacia doba plynie odo dňa doručenia (oznámenia ) nezákonného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda. Napriek tomu, že nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby, nárok
žalobcu je podľa súdu prvého stupňa premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby.
Uznesenie o vznesení obvinenia (nezákonné rozhodnutie) bolo žalobcovi doručené najneskôr 7. 6. 2000,
kedy podal voči nemu sťažnosť. Objektívna 10 ročná premlčacia doba potom žalobcovi uplynula dňa
7. 12. 2010 (počas šiestich mesiacov predbežného prerokovania žiadosti premlčacia doba neplynula).
Žaloba bola na súd prvého stupňa podaná dňa 11. 1. 2012, t. j. po uplynutí objektívnej 10 ročnej
premlčacej doby. Vzhľadom na to súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. a žalovaným ich náhradu nepriznal, pretože si trovy konania neuplatnili a žiadne
im v konaní nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe vyhovie. Poukázal na to, že trestné stíhanie žalobcu sa viedlo 10 rokov, čo predstavuje
nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní). Vedením trestného stíhania orgány štátu porušili zákon,
a zavinili tak úkon obhajoby vykonaný v záujme nápravy nezákonnosti. Pre uplatnenie si nároku na
náhradu škody začala plynúť premlčacia doba dňom zvolenia si obhajcu. Teda až január 2001 začal
byť pre nárok právne relevantný. Prokurátor podal v novembri 2000 obžalobu a tým nesprávne úradne
postupoval. Mal po skončení vyšetrovania a predložení veci vyšetrovateľom, trestné stíhanie zastaviť.
Nesprávnym úradným postupom dozorujúceho prokurátora sa vec dostala na súd. Súd mal rovnako
trestné stíhanie zastaviť. V tomto čase obhajca ešte nebol splnomocnený a obžalovaný za žiaden úkon
právnej pomoci neplatil. Súd prvého stupňa nesprávne postupoval, keď pokračoval v trestnom stíhaní a
vydal trestný rozkaz, ktorým uznal vinu žalobcu. Odpor proti trestnému rozkazu podal žalobca sám a súd
určil termín pojednávania na 26. 3. 2001. V tento deň bol obhajca splnomocnený zastupovaním vo veci
a ihneď sa zúčastnil hlavného pojednávania. Počas priebehu celého súdneho konania boli obhajcom
vykonané úkony, ktoré boli obžalovaným zaplatené. Prokurátor teda nesprávne úradne postupoval,
keď sa skončilo vyšetrovanie a on vec nezastavil, ale podal obžalobu. Súd trestné stíhanie rovnako
nezastavil, a preto nesprávne úradne postupoval, keď vydal trestný rozkaz. Za nesprávny úradný postup
prokurátora zodpovedá Generálna prokuratúra SR a za konanie pred súdom Ministerstvo spravodlivosti



SR. Ten kto bol oslobodený spod obžaloby a teda bolo nesprávne vedené trestné stíhanie má zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a podľa nasledujúci nesprávnym
úradným postupom prokurátora, vrátane podania obžaloby atď. Trovy žalobcu za úkony, ktorí boli
urobené obhajcom súvislosti s nesprávnym úradným postupom alebo nezákonnými rozhodnutiami, na
odvrátenie ich nepriaznivých dôsledkov pre obžalovaného, predstavujú škodu, za ktorú zodpovedá štát.
Žalovaná 1/ navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.
Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že jediným rozhodnutím vykazujúcim
znaky „nezákonného rozhodnutia“, od ktorého žalobca mohol odvíjať nárok na náhradu škody, je
uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 30. 5. 2000 č. k. ČVS: OÚV-482/20-2000. Keďže
toto bolo vydané pred 1.7.2004 správne postupoval súd prvého stupňa, keď žalovaný nárok posudzoval
podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ďalšie žalobcom označené rozhodnutia
súdov nemožno považovať za nezákonné, keďže tieto nenadobudli právoplatnosť. V tejto súvislosti treba
uviesť, že zák. č. 58/1969 Zb. (§ 4 ods. 1 prvá veta) rovnako ako zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 6 ods. 1 prvá
veta) viažu vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené prípadne zmenené príslušným orgánom.
Ani jedno z vyššie uvedených rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III, ktorými bol žalobca uznaný
vinným zo spáchania trestného činu sprenevery, nenadobudlo právoplatnosť, pretože tieto rozhodnutia
zrušil odvolací súd, ktorý napokon žalobcu právoplatne oslobodil spod obžaloby. Rovnako možno
súhlasiť zo súdom prvého stupňa, že podanie obžaloby nie je nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym
úradným postupom. Týmto je jedine uznesenie o vznesení obvinenia.
Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú
začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
trestného súdu. Pretože zákon tento nárok výslovne neupravuje, vychádza sa z analogicky z najbližšej
úpravy a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď rozhodnutie,
ktorým sa trestné stíhanie začína, nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť
postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (nejde o nesprávny úradný
postup), rozhodujúci je výsledok trestného stíhania (rozsudok NS ČR 1 Cz 6/90). Zmyslu právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby, ak k nim došlo z určitých dôvodov. Pri takomto výsledku trestného
stíhania je totiž treba vychádzať z toho, že obvinená osoba trestný čin nespáchala, a že teda nemalo
byť proti nej vznesené obvinenie. Ak fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby v trestnom
konaní, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z týchto dôvodov
je na premlčanie takéhoto nároku treba aplikovať ustanovenia o premlčaní nároku zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z toho vyplýva, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia) pozostávajúcej z trov
obhajoby v trestnom konaní. Napriek tomu nebolo možné žalobcovi nárok priznať, keďže žalovaní
dôvodne vzniesli námietku premlčania.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí
za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou pre uplatnenie práva na
náhradu škody zrušenie rozhodnutia, beží premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
V prejednávanej veci bolo žalobcovi nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia) doručené
najneskôr 7. 6. 2000 a preto týmto okamihom mu začala plynúť desaťročná objektívna premlčacia doba
na uplatnenie žalovaného nároku. Táto uplynula dňom 7. 12. 2010 (predlžená o 6 mesiacov predbežného
prerokovania nároku). Žalobca doručil žalobu na súd prvého stupňa až dňa 11. 1. 2012, teda oneskorene
- po uplynutí premlčacej doby. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi bolo oznámené
právoplatné oslobodzujúce rozhodnutie dňa 15. 4. 2010, t. j. žalobca mal stále možnosť uplatniť svoj
nárok žalobou podanou na súd v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby
(mal na to približne 8 mesiacov). V danej veci teda nenastal prípad, že by k oslobodeniu spod obžaloby
došlo až po uplynutí 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby. Možno teda uzavrieť, že súd prvého
stupňa správne ustálil, že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný a keďže žalovaná sa premlčania



dovolala, nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 20
zák. č. 58/1969 Zb.).
K odvolacej námietke žalobcu, že samotné trestné stíhanie trvalo 10 rokov, čo predstavuje nesprávny
úradný postup, odvolací súd uvádza, že predmetom tohto konania nebol nárok na náhradu škody
spôsobený nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní. Tento nárok
nebol ani predmetom samotnej žaloby, ani žiadosti o predbežné prejednanie nároku, pričom ide o
samostatný nárok (titul), ktorý rovnako môže byť titulom pre odškodnenie podľa zákona číslo 58/1969
Zb. V tomto smere žalobcovi nič nebránilo, aby nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi v
konaní (napriek tomu, že ich existenciu doposiaľ nekonštatoval žiaden na to oprávnený orgán - napr.
prokuratúra, Ústavný súd SR) uplatnil samostatnou žalobou. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom musí byť priama príčinná súvislosť, a teda prieťahy
v trestnom konaní by museli byť v príčinnej súvislosti so vznikom škody. V predmetnej veci však
vynaloženie trov obhajoby nebolo v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní, ale boli vyvolané samotným
vedením trestného konania na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia.
Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.