Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/263/2011 z 20. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. júna 2012, sp. zn. 9Co/263/2011, ECLI:SK:KSBA:2012:1011898077.1 Krajský súd Bratislava | 9Co/263/2011 | ECLI:SK:KSBA:2012:1011898077.1 | 2012-06-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bdc7a354-26a7-4a86-8b95-4c4e2e7f4e9f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1011898077.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/263/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011898077
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011898077.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov
senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: A. E.,
V. X. Z. XXX/XX, Z., zastúpený Mgr. Peter Voloch, advokát, Čáčovská 305, Senica, proti odporcovi:
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o
priznanie odškodnenia, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 9Nc
12/2003-85 zo dňa 17.3.2011 v pomere hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
vojnového odškodnenia a rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľ počas II. svetovej vojny slúžil ako vojak v armáde
Slovenskej republiky a to od 1. októbra 1943 do mája 1945. Po nástupe vojenskej prezenčnej služby bol
pridelený k delostreleckému pluku I v Topoľčanoch. Dňa 1. júla 1943 bol odoslaný do poľa k rýchlej divízii
slovenskej armády, ktorá bola v tom čase zreorganizovaná na I. pešiu divíziu. V jej rámci bol pridelený k
pešiemu pluku 21 a 1. júna 1944 bola premenovaná na Prvú technickú divíziu, ktorá na území Rumunska
budovala obranné postavenie pre spojenecké nemecké vojsko. V súvislosti s vypuknutím SNP bola
nemeckým velením čiastočne odzbrojená. Naďalej však plnil úlohy pri výstavbe obranných pozícií pre
nemecké frontové vojská na území Rumunska a od roka 1944 na území Maďarska, odkiaľ ustúpili do
Rakúska, kde v priestore mesta Anteten 8. mája 1945 padli do zajatia Sovietskej červenej armády,
ktorá ich sústredila vo Viedenskom Novom meste. Po celý čas pôsobenia na Východnom sovietsko-
nemeckom fronte boli príslušníci tejto divízie riadnymi vojakmi armády vtedajšej Slovenskej republiky
v súlade s ust. zákona č. 30/1943 SI navrhovateľ vykonával službu do 30. septembra 1944 ako vojak
prezenčnej služby a od októbra 1944 ako vojak prvej zálohy ponechaný v ďalšej činnej službe za brannej
pohotovosti štátu až do konca vojny. S poukazom na ust. § 4 ods. 3 zák. č. 305/1999 Z.z. nedošlo k
naplneniu podmienky stanovenej v § 2 ods. 3 písm. a/ citovaného zákona, v dôsledku čoho bol žalobný
návrh zamietnutý.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.



Rozsudok odvolaním zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ, vytýkajúc súdu prvého stupňa,
že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ako aj že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Právny záver súdu nie je správny, nakoľko
skutočnosť, či navrhovateľ bol alebo nebol osobou zaistenou alebo sústredenou na účely deportácie,
nemožno zúžiť iba na otázku, či bol vojakom armády vtedajšej Slovenskej republiky. K zajatiu
navrhovateľa došlo na železničnej stanici z 3. na 4. septembra 1944 bezprostredne po vypuknutí SNP.
Príslušníci jednotky sa vracali na Slovensko s úmyslom zapojiť sa do SNP. Tento úmysel otvorene
deklarovali a obkľúčenie, odzbrojenie v zajatí nemeckou armádou nebrali ako rozkaz slovenského
velenia, ale ako vojenský zásah nepriateľskej nemeckej armády, ktorý im zabránil v úmysle pripojiť sa k
SNP. Sami seba tak považovali za vojenských zajatcov. Z ich pohľadu preto boli dňa 8.5.1945 oslobodení
sovietskou armádou a nie ňou zajatí. Navrhovateľovi nemôže byť odopreté odškodnenie iba z toho
dôvodu, že bol vojakom armády SR a k jeho zaisteniu a sústredeniu došlo na území Maďarska a nie
na území Československej republiky v rokoch 1918 - 1938. Zastáva názor, že pre splnenie nároku na
odškodnenie stačí, ak navrhovateľ spĺňa iba podmienky niektorého z ust. § 2 ods. 3 zákona č. 305/1999
Z.z., teda buď je deportovaný alebo zaistený, alebo sústredený alebo ukrývaný. Podľa navrhovateľa
jednoznačne došlo k zaisteniu a sústredeniu za účelom deportácie do zajateckého tábora, pričom
zajateckým táborom boli všetky miesta na území Maďarska a Rakúska. Z uvedených dôvodov navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
potrebné dokazovanie, výsledky ktorého náležite vyhodnotil a vo veci aj správne rozhodol, z dôvodov
ktorých navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec
preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
(tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je vecne správny.

V posudzovanej právnej veci navrhovateľ predmetnou žalobou uplatnil nárok na priznanie odškodnenia
podľa zák.č. 305/1999 Z.z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických
koncentračných táborov a zajateckých táborov.

Ak súd prvého stupňa po náležite zistenom skutkovom stave zdôrazňujúc závery Stanoviska Vojenského
historického ústavu (č.l. 80), z ktorého vyplýva, že „rýchla divízia,

ktorej príslušníkom bol aj navrhovateľ, pôsobila až do konca vojny ako súčasť armády Slovenskej
republiky pod príslušným nemeckým velením, jej jednotky nikdy neboli vzaté do zajatia nemeckej
armády, ale pôsobili ako jej spojenecké vojsko“, dospel k záveru, že

navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť nárokov, a žalobný nárok s odkazom na ust. § 4 ods. 3 zák.č.
305/1999Z.z. zamietol, je jeho záver vecne správny, v dôsledku čoho odvolací súd plne aplikoval ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p.

Na námietku navrhovateľa uplatnenú v odvolaní, že prvostupňový súd zúžil právny záver, či bol, alebo
nebol osobou zaistenou alebo sústredenou na účely deportácie, iba na zistenie, že bol vojakom armády
Slovenskej republiky, nebolo možné prihliadnuť, pretože cit. zákon v § 2 ods. 1 podmieňuje poskytnutie
odškodnenia za deportáciu do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov a väznenie
v nich v rokoch 1939 až 1945, pričom za deportáciu sa považuje aj zaistenie a sústredenie z dôvodov
politickej, národnej, rasovej a náboženskej perzekúcie v táboroch na území Československej republiky
z rokov 1918 až 1938, ako aj čas návratu z koncentračného tábora a zajateckého tábora do vlasti (§
2 ods. 2 cit.zák.).

Výsledky vykonaného dokazovania usvedčujú navrhovateľa z nenaplnenia skutkovej podstaty
cit.zákona, pretože navrhovateľ nikdy nebol deportovaný do nacistických koncentračných a zajateckých



táborov, v ktorých by bol zaistený a sústredený z dôvodov politickej, národnej a náboženskej perzekúcie
a nesplnenie podmienok predpokladaných v ust. § 2 cit.zák. nemôže zhojiť ani navrhovateľom
prezentovaný úmysel zapojiť sa do SNP ako aj vnútorné presvedčenie vojenského zajatca, napriek
pozícii vojaka slovenskej armády plniacej rozkazy oficiálneho slovenského velenia.

Odvolací súd nespochybňuje navrhovateľom prezentovaný pocit ujmy v dôsledku neodškodnenia za
ním popísané útrapy počas druhej svetovej vojny, avšak posudzovanie dôvodnosti pre priznanie
odškodnenia podľa zák.č. 305/1999 Z.z. sa zameriava na základnú podmienku, ktorou je deportácia z
územia bývalej Slovenskej republiky a protektorátu Čiech a Moravy do nemeckých koncentračných a
zajateckých táborov, ktorá v danom prípade nebola naplnená. Navrhovateľ bol povinný hodnoverným
spôsobom preukázať perzekúciu i väznenie v koncentračnom alebo zajateckom tábore, pričom za takýto
doklad sa považuje Potvrdenie vydané Medzinárodnou pátracou službou ČK z Arolsenu, alebo Berlína,
resp. Osvedčenie vydané podľa zák.č. 255/1946 Zb. Akékoľvek iné dôkazy na ktoré sa navrhovateľ
odvoláva, sú pre posudzovanú vec právne nespôsobilé, keďže skutkové okolnosti musia byť založené
na konkrétnych, objektívne preukázateľných skutočnostiach, bez ohľadu na subjektívne pociťovanie
a prežívanie vzniknutej ujmy navrhovateľa, v dôsledku ktorej nemôže súd nahrádzať legislatívnu
činnosť. Odhliadnuc od subjektívneho pochopenia vzniknutej ujmy odvolací súd nemohol prekročiť svoje
právomoci a priznať navrhovateľovi odškodnenie za deportáciu z územia bývalej Slovenskej republiky
a protektorátu Čiech a Moravy do nemeckých koncentračných a zajateckých táborov, keď výsledky
vykonaného dokazovania tomu nesvedčili.

So zreteľom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto
konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy
preukázateľne v odvolacom konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.