Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 1CoE/129/2012 z 14. 1. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 14. januára 2013, sp. zn. 1CoE/129/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5612200021.1
Krajský súd Žilina | 1CoE/129/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5612200021.1 | 2013-01-14 | Uznesenie
Citované ustanovenia: EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/05cf7c3e-3bbc-4483-ac8e-8b477233bd5a
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5612200021.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/129/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612200021
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612200021.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK
s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného Havel, Holásek &
Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti
povinnej: Z. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/XX, W. I., pre vymoženie pohľadávky 931,28 Eur s
príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnou exekútorkou JUDr. Denisou Uhríkovou,
so sídlom Exekútorského úradu U. 5, H., pod sp.zn. EX 3464/11, na základe odvolania oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 6Er/8/2012 z 10.7.2012 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 6Er/8/2012 z 10.7.2012   p o t v r d
z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, 6Er/8/2012 z 10.7.2012 zastavil exekúciu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), §
44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku; § 4 ods. 1 a 2, § 17, § 21 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), § 52 ods. 1 až 3, § 53
ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 23a ods. 1 a 2
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č.
634/1992 Zb.“); § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy; smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica 93/13/EHS“); bod 1 písm. q) smernice 93/13/EHS a judikatúru Súdneho dvora ES
(rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira zo dňa 6. októbra 2009), v podstate tým, že rozhodcovská doložka (obsiahnutá v bode 18
Dodatku č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
vydaní a používaní platobnej karty uzavretej 30.9.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného -
Slovenskou sporiteľňou, a.s. a povinnou), ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul (rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2011-4597 z 25.10.2011 -
ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) je absolútne neplatná, a to nielen pre absenciu písomnej formy
rozhodcovskej zmluvy v zmysle zákona                č. 244/2002 Z.z., ale aj preto, že z hľadiska
spotrebiteľského práva napĺňa charakteristiku neprijateľnej podmienky. Uvedená neplatnosť predmetnej
rozhodcovskej doložky má za následok absenciu právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil tak, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.



1 písm. f) O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a to
tým, že okresný súd zastavil exekúciu, čím mu odoprel právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Rozhodnutiu okresného súdu tiež vytýkal to, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a to právnym posúdením o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Citujúc
znenia ustanovení § 35, § 44 zákona                     č. 244/2002 Z.z., § 159, § 161, § 162 O.s.p. a
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku, uviedol, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako právo na
súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 1 ods. 3, § 3 ods. 1
a                § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej
zmluve úplne vylúčiť. Výkladom týchto ustanovení a contrario dôjdeme k záveru, že v prípade, ak
by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách,
výslovne by to v zákone č. 244/2002 Z.z. uviedol, resp. výslovne by v § 1 ods. 3 zákona č. 244/2002
Z.z. určil negatívne vymedzenia zákona č. 244/2002 Z.z. tak, že v rozhodcovskom konaní nemožno
rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv. Otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a
rozsudku všeobecného súdu sa zaoberala aj čerstvá judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /
ďalej len „NS SR“/ (rozhodnutia NS SR - sp.zn. 3Cdo/122/2011 z 9.2.2012, sp.zn. 6Cdo/143/2011 z
18.1.2012, sp.zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011). V ďalšom, citujúc české, anglické, nemecké, francúzske
znenie bodu 1 písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS, namietal nesprávny slovenský preklad označeného
bodu. Korektným prekladom všetkých týchto jazykových mutácií predmetného ustanovenia možno
jednoznačne vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať,
aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych
predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je zákonom č. 244/2002 Z.z., v rámci ktorého je rozhodca
priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo Slovenskej republiky (§ 31 zákona č. 244/2002 Z.z.)
a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa (§ 31 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z.),
rozhodne nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. Pokiaľ sa okresný súd odvoláva na rozhodnutie
ESD (C - 40/08 vo veci Asturcom), toto vo svojom obsahu nepotvrdzuje úvahu okresného súdu. V
zmysle označenej prílohy smernice nie je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú (nekalú). Poukazujúc na ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) a § 879j Občianskeho zákonníka
v platnom znení uviedol, že v danom prípade možno posúdiť predmetnú rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly - § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, čo by v konkrétnom prípade znamenalo, že
spotrebiteľ sa dojednaním rozhodcovskej doložky a prejednaním sporu v rozhodcovskom konaní dostal
do nevýhodnejšej pozície ako v rámci občianskeho súdneho konania. Občianskeho zákonníka. Zákon
č. 244/2002 Z.z. dáva záruky, že práva spotrebiteľa ako účastníka rozhodcovského konania budú
rešpektované v plnej miere (§ 6a, § 25, § 31,                 § 33, § 51 atď), to

- zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania,

- Štatút a Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu obsahujú viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa,

- poplatok za rozhodcovské konanie je nižší ako súdny poplatok,

- účastník rozhodcovského konania neplatí poplatok za podanie žalobnej odpovede, oprávnený vo
väčšine prípadov žiadosti o splátkové kalendáre posudzuje kladne a odsúhlasí splátkový kalendár,

- rozhodcovský súd zasiela spotrebiteľom ako účastníkom konania spolu s výzvou na žalobnú odpoveď
aj tzv. poučenie o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa.

Jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka mala v zmysle § 93B ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom pri uzatváraní Zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť
rozhodcovskú zmluvu. V ďalšom dal do pozornosti argumentáciu JUDr. Krajča, Spotrebiteľská zmluva v
aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion 2011, ktorý uviedol                  k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka nasledovné: „Transpozícia uvedeného ustanovenia viedla (v súlade s právom Spoločenstva)
k právnej úprave v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ktorá poskytuje spotrebiteľom vyššiu právnu
ochranu ako vyžaduje právna úprava Spoločenstva. Pri výklade tohto ustanovenia však už z tohto
dôvodu nie je možné pristupovať extenzívne, ale je treba ustanovenie vykladať v jeho gramatickom
výklade. Takýto výklad umožňuje iba záver, že je neprijateľná iba rozhodcovská doložka, ktorá od



spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pod výlučným
riešením v rozhodcovskom konaní však nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami
uvedenými v zákone č. 244/2002 Z.z. a okrem toho za stavu, ak za určitých okolností (pozri výklad
nižšie), je možné dosiahnuť nápravu aj procesným postupom exekučného súdu, a to odmietnutím
vykonať rozsudok rozhodcovského súdu. Uvedené teda umožňuje záver, že dojednaním rozhodcovskej
zmluvy                                        v spotrebiteľských vzťahoch nevylučuje spotrebiteľa zo súdnej ochrany v tom
zmysle, že by sa ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľského vzťahu mohol domáhať iba
na rozhodcovskom súde, čo by bolo treba kvalifikovať ako neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ. Samotná skutočnosť, že zmluvné strany dojednali, že prípadný spor budú
riešiť v rozhodcovskom konaní (bez toho, aby vylúčili možnosť súdneho preskúmania rozhodcovského;
rozsudku z dôvodov stanovených v zákone), nie je možné pochybovať o vykonateľnosti rozhodnutia
vydanom v rozhodcovskom konaní.“ Následne poukázal na judikatúru ESD, konkrétne odcitoval body
47 a 48 Eco Swiss (C-126/97), bod 20 Kapfer (C-234/04), bod 22 Fallimento Olimiclub (C-2/08), body
36 až 37, 40, 47 - 50 Asturcom (C-40/08), body 45 - 48 Pohotovosť (C-76/10) a uviedol: „Podľa
vyššie uvedených rozhodnutí európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k opätovnému
preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie európskeho
práva (ESD potvrdil v rozhodnutí Asturcom - bod 37). Podľa rozhodnutia Asturcom sa pri posudzovaní,
či je vecná kontrola exekučného titulu exekučným súdom potrebná, má aplikovať vnútroštátna úprava
pri zohľadnení zásady procedurálnej autonómie členských štátov. ESD ďalej v rozhodnutí Asturcom
(bod 47) výslovne uviedol, že základná podmienka konceptu procedurálnej autonómie členských štátov,
dodržiavanie zásady efektivity , v prípade kontroly vecnej správnosti exekučného titulu si nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, resp.
nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa.“ Podľa argumentácie J. Krajča: „Z citácií rozsudku
Európskeho súdneho dvora vyplýva, že tento súd síce teoreticky pripúšťa aj preskúmanie právoplatného
rozhodcovského rozsudku v štádiu exekučného konania týkajúceho sa spotrebiteľského vzťahu (a to aj
z úradnej moci), avšak okrem iného iba za splnenia nasledovných podmienok:

Rozsudok bol vydaný bez účasti spotrebiteľa

Vnútroštátny  právny   poriadok  vo   svojej   procesnej   právnej   úprave  umožňuje  vykonať posúdenie
nekalej    povahy   rozhodcovskej    doložky   v   rámci   opravných   prostriedkov vnútroštátnej  povahy,
a to  pri zabezpečení  rovnocennosti (pozri bod 49  odôvodnenia rozsudku vo  veci  C-40/08,  Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira).

Právny poriadok Slovenskej republiky však neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či
právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu, je inak vecne
správny. Uvedená vnútroštátna právna úprava plne korešponduje s požiadavkou stability práva a
právnych vzťahov. Už z uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 nie je možné bez ďalšieho zovšeobecňovať a interpretovať ho na každú vec, v ktorej je možné
rozhodcovskú doložku považovať za neprijateľnú (nekalú). Okrem uvedeného rozsudku, Európsky
súdny dvor sa otázkou preskúmania právoplatného rozhodnutia zaoberal aj v ďalších rozhodnutiach,
z ktorých niektoré uvádzame nižšie. Vo všetkých týchto rozhodnutiach Európsky súdny dvor zdôraznil
potrebu rešpektovať zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
rozhodcovským súdom. Nemožno pritom vylúčiť, že aj rozsudok všeobecného súdu sa v sporovom
konaní nebude vôbec zaoberať existenciou neprijateľnej (nekalej) podmienky a na túto pri svojom
rozhodnutí neprihliadne. Vyššie uvedená aplikačná prax exekučných súdov však rozsudku všeobecného
súdu z tohto pohľadu už nevenuje (a nemôže venovať) pozornosť, teda vo svojich dôsledkoch to
má za následok rozdielny pristúp k hodnoteniu exekučného, inak rovnocenného titulu, pričom takýto
rozdielny prístup je treba označiť ako porušenie zásady rovnocennosti. Z týchto dôvodov je treba zásadu
rovnocennosti rešpektovať aj pri hodnotení rozsudku všeobecného súdu a rozhodcovského súdu.“
Citujúc znenie ustanovenia § 45 od. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., uviedol, že v prípade, ak
vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok,
právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Všeobecný súd nie je
koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Opätovne dal do pozornosti rozhodnutia NS SR sp.zn.
3Cdo/122/2011 z 9.2.2012, sp.zn. 6Cdo/143/2011 z 18.1.2012, sp.zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, v



zmysle ktorých exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského
súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a
či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Materiálna právoplatnosť môže byť
prelomená, avšak len výnimočne na základe osobitnej právnej úpravy. Zákon č. 244/2002 Z.z. explicitné
obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti nepozná, preto zaväzuje všetky orgány. Okresný súd
poukázal na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. z dôvodu, že výrokom rozhodcovského
rozsudku sa ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie sa preskúmavali vlastnosti
predložených dokumentov a súlad týchto vlastností s právom, pri zastavení exekúcie sa skúmajú
vlastnosti uloženej povinnosti. Cieľom pritom nie je preskúmavať správnosť, zistenie skutkového stavu
a súlad rozhodnutia s právom (uskutočniť vecný prieskum rozhodnutej veci), ale iba to, či je samotné
plnenie v súlade s právom. Uvedený právny názor potvrdzuje aj JUDr. J. Krajčo vo vyššie označenej
publikácie, v ktorej uvádza, že „dôvodom na zastavenie exekúcie (alebo neudelenie poverenia na jej
vykonanie) môžu byť iba skutočnosti uvedené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., z pohľadu
spotrebiteľských zmlúv prichádza preto do úvahy iba dôvod spočívajúci v naplnení ustanovenia § 45
ods. 1 písm. c) uvedeného zákona, a to v tom, že „rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.“ Treba si všimnúť, že rozpor s dobrými mravmi
je viazaný na plnenie. Rozhodujúce bude teda to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje
alebo neodporuje dobrým mravom. Zdôrazňuje, že tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné
konanie, ak je v rozpore s dobrými mravmi plnenie a nie iba to, že samotná spotrebiteľská obsahuje
neprijateľnú podmienku. Túto otázku exekučný súd posúdi ako otázku predbežnú. Tak ako je už
uvedené, pri svojich úvahách však nemôže zobrať do úvahy skutočnosti, ktoré by prípadne inak mohli
byť hodnotené ako neprijateľné zmluvné podmienky (nekalé zmluvné podmienky) v zmysle ustanovení
o ochrane spotrebiteľa. Na základe uvedeného má za to, že uvedená rozhodcovská doložka nie je
neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými aktmi
Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD, právnym poriadkom
Slovenskej republiky a s dobrými mravmi. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil. V prípade, ak odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdí, navrhol, aby
v rozhodnutí pripustil nasledovné dovolacie otázky:

„Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.12.2007
na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom
1.1.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia
právna úprava?“

„Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi
dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami
uvedenými v ZoRK?“

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku 10.9.2012, odôvodňujúcom, prečo odvolaniu podanému
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla nasledovné: „Podkladom pre
vydanie exekučného titulu bola spotrebiteľská zmluva, v ktorej nebola platne dojednaná rozhodcovská
doložka. Táto bola vopred zakomponovaná vo všeobecných obchodných podmienkach, obsah ktorých
spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Táto rozhodcovská doložka pritom spôsobí, že o právach a právom
chránených záujmoch má rozhodnúť súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za
účelom dosiahnutia zisku. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy síce v Občianskom zákonníku medzi
neprijateľnými zmluvnými podmienkami nebolo ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky
- k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok došlo až zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2008, ale v čase začatia rozhodcovského konania už bola neprijateľná podmienka spočívajúca
v riešení spotrebiteľských sporov výlučne na rozhodcovskom súde zahrnutá do príkladného výpočtu
neprijateľných podmienok, na čo rozhodca neprihliadol. Preskúmaním bolo zistené, že exekučný
titul nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu
stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca
právomoc rozhodcovského súdu má za následok vady formálnej vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku a takémuto titulu exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu.

Zákonnosť exekučného titulu je súd oprávnený skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania,
takže skutočnosť, že súd v tejto veci pôvodne poveril súdnu exekútorku JUDr. Denisu Uhríkovú



vykonaním exekúcie, neznamená, že neskôr nemôže exekúciu zastaviť, ak zistí dôvody podľa § 57
Exekučného poriadku. Preto sa v celom rozsahu stotožňujem                        s dôvodmi napadnutého
uznesenia, v ktorých sú podrobne rozvedené skutočnosti, pre ktoré nie je možné vykonať exekúciu na
základe exekučného titulu.“

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu odvolací súd
konštatuje, že rozhodnutiu okresného súdu nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom
odôvodnenie napadnutého uznesenia učinil okresný súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a
presvedčivo a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia okresného súdu aj s ohľadom na odvolacie námietky oprávneného odvolací súd
dodáva:

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi
oprávneným a povinným (založeného vyššie označenou zmluvou) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je
potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom povinný
ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy)
má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej. Uvedené posúdenie zmluvy nespochybňoval vo
svojom odvolaní ani samotný oprávnený.

Okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním samotného obsahu rozhodcovského rozsudku
vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu - rozhodcu, ktorá bola v danom prípade založená
rozhodcovskou doložkou uvedenou v bode 18 Dodatku    č. 2 k Všeobecným obchodným podmienkam
právneho predchodcu oprávneného (v znení citovanom v odôvodnení napadnutého uznesenia).

Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do obchodných podmienok, ktoré
sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská
doložka nebola dojednaná individuálne a povinná pri uzatváraní zmluvy nemohla ovplyvniť jej obsah.

Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom k tomu, že Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava
okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú
podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré
predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.

Predmetná  rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo zmluvy
alebo s ňou súvisiace riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Záver o neprimeranej  a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4.7.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory



vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť  kvalifikovaná ako nekalá.

Hoci odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ukladal
bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť (nie nanútiť) svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol
povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.

Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby
sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej
voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná,
ak je rozhodcovská doložka zakomponovaná vo všeobecných obchodných podmienkach.

Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh
rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou od
1.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.12.2009 totiž banky
a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak,
aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na
riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie vecný
prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku),                   s ktorým konštatovaním sa na základe
vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen
z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (viď vyššie,
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale (ako správne uviedol i okresný súd) i z
posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to
pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 471/2010 zo 7.12.2010).

Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. 3Cdo/164/1996 z
27.1.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R 58/1997) vyplýva, že súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.  potvrdil.

K návrhu odvolateľa na pripustenie dovolania odvolací súd len stručne poznamenáva, že nepripustil
dovolanie v tejto veci, lebo nejde o také právne otázky, ktorých vyriešenie by malo podstatný vplyv na
posúdenie predmetnej exekučnej veci a viedlo by k inému záveru, než aký je prezentovaný nielen v
tomto uznesení, ale i v uznesení okresného súdu.



O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu, naviac si ich v tomto odvolacom konaní ani neuplatnil. Naproti tomu
povinná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne
trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   prípustné.