Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/897/2015 z 13. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 13. apríla 2016, sp. zn. 16Co/897/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6912212449.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/897/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6912212449.1 | 2016-04-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3f2d145a-f6d2-41a6-ad3a-55bfe6dd8e6c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6912212449.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/897/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212449
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212449.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 14C/522/2013-43 zo dňa 17. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 €, ktoré
mu mali vzniknúť na základe nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Rimavská Sobota v
exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3Er/2030/2008 z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. Z obsahu exekučného spisu okresný súd
zistil, že návrh oprávneného na zmenu exekútora bol doručený okresnému súdu 22. 11. 2010, ktorý
bol postúpený dňa 07. 02. 2011 na Okresný súd Revúca, nakoľko v tom čase už bol exekučným
súdom uvedený súd, pričom nie je možné zistiť, kedy ku postúpeniu spisu došlo. Okresný súd listom
zo dňa 21. 01. 2011 vyzval dovtedy povereného exekútora, aby sa vyjadril, či si uplatňuje náhradu trov
exekúcie, exekútor vyčíslil trovy exekúcie listom zo dňa 01. 02. 2011 a okresný súd vydal uznesenie o
zastavení exekúcie pod č. k. 3Er/2030/2008-18 zo dňa 28. 02. 2011. Zároveň súd vyhlásil exekúciu aj
za neprípustnú. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že nie sú splnené
podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 a § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci). Navrhovateľ v konaní nepreukázal, o akú konkrétnu
hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany odporcu
v konkrétnej exekučnej veci, resp. nepreukázal, akú hodnotu by mohol získať, keby ku porušeniu tejto
povinnosti nebolo došlo a žiadnym spôsobom nekonkretizoval, či si voči odporcovi uplatňuje škodu v
podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku. Taktiež navrhovateľ nepreukázal výšku škody spočívajúcu
vo výdavkoch „vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky“, a ani že ku vzniku nim žalovanej škody
vôbec došlo, a taktiež nepreukázal existenciu bezprostredného a priameho vzťahu medzi porušením
právnej povinnosti zo strany odporcu a vznikom tvrdenej škody. Poukázal na to, že výdavky navrhovateľa
spojené s pracovnými výkonmi zamestnancov pomocou informačného systému, udržiavanie a správa
informačného systému, administrácia listín a komunikácia s exekútorom sú takými výdavkami, ktoré
museli navrhovateľovi vznikať v priebehu predmetného exekučného konania bez ohľadu na porušenie



právnej povinnosti exekučným súdom v tomto konaní. Pri rozhodovaní okresný súd prihliadal aj na ust.
§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého ustanovenia sa prihliada na osobu poškodeného
pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, na jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje;
na závažnosť následkov, ktoré vznikli v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení v príčinnej
súvislosti s porušením právnej povinnosti orgánov verejnej moci; na závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosti, za ktorých k ujme došlo. Následky, ktoré vznikli poškodenému v dôsledku porušenia právnej
povinnosti zo strany orgánu verejnej moci, musia mať splnenú podmienku určitej závažnosti, inak na ne
nie je možné prihliadať. V súvislosti s uvedeným okresný súd skonštatoval, že v predmetnej exekučnej
veci bol výkonom exekúcie poverený JUDr. Jozef Ďurica, ktorý až do rozhodnutia o zmene exekútora
bol povinný aj naďalej si plniť svoje povinnosti z titulu jeho funkcie, a z toho dôvodu v exekúcii riadne
pokračovať vykonávaním všetkých potrebných úkonov. Z návrhu navrhovateľa žiadnym spôsobom
nevyplýva, že by od podania návrhu na zmenu exekútora až do rozhodnutia o tejto zmene exekučným
súdom nebolo v predmetnej exekučnej veci zo strany povereného exekútora riadne pokračované. Súd
prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k tvrdenej ujme došlo a konštatoval, že v období, keď bol podávaný
návrh na zmenu súdneho exekútora navrhovateľom, boli na exekučný súd zo strany navrhovateľa
postupne podávané hromadné podania v iných exekučných veciach, a to v počtoch výrazne negatívne
ovplyvňujúcich plynulé vybavovanie exekučnej agendy súdom v zákonom stanovených lehotách a
následkom toho došlo k mimoriadnej zaťaženosti exekučného súdu. Pokiaľ exekučný súd dospel k
záveru, že sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie, podľa názoru okresného súdu nie je potrebné
súčasne rozhodovať aj o návrhu oprávneného na zmenu exekútora, pretože zastavenie exekúcie má
prednosť pred zmenou exekútora. Rozhodnutie o zmene exekútora by bolo nadbytočné. Okresný súd
teda nemá preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu zo strany exekučného súdu ako
jedného zo základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., avšak odporcovi ako
úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože odporca si trovy v tomto konaní
neuplatnil a zo súdneho spisu žiadne trovy konania v prospech odporcu nevyplývali (§ 151 ods. 1 prvá
veta, § 151 ods. 2 O. s. p.).

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s.
p.) odvolanie navrhovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. r), g), h) O. s. p. Namietal, že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť
sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej
situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo
veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces,
nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.



K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s.
p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových
podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací
súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
41NcC/142/2012-8 zo dňa 12. 10. 2012, okrem iného tak, že zákonná sudkyňa JUDr. Viera Kvetková
nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci (pôvodne) vedenej pod sp. zn. 14C/116/2012 a
od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska nedošlo ku
žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje súdu konať
v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o
odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z



tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom
je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v
konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Vyjadrenia právneho zástupcu odporcu mu boli riadne
doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, zároveň si protirečí, keď tvrdí,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže vo veci sa neuskutočnilo
ústne pojednávanie, čím došlo k porušeniu práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 42 spisu).

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že vo veci k
prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a navrhovateľ v konaní
nepreukázal ani existenciu škody, ktorá mu mala byť postupom okresného súdu spôsobená.

S uvedenými závermi okresného súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody
rozhodnutia okresného súdu v tomto smere v ďalšom len poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.)

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,
nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj



meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157
ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej
škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že
nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne
za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,
ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie
rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení
rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie
prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., teda v
žiadnom prípade nie je dôvodná námietka navrhovateľa týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca
arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu
a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť
na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. V
takom prípade ani odvolací súd na tieto skutočnosti nemôže reagovať skutkovo a ani právne.

Okresný súd rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil aj
správne právne závery. Rozhodnutie okresného súdu je riadne odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods.
2 O. s. p. Rozhodnutie je jasné a zrozumiteľné tak pre laickú ako aj odbornú verejnosť. Právne závery
okresného súdu sú správne, s týmito sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na dôvody
rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a
ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 v spojení aj s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.)

Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142
ods. 1 O. s. p., teda rozhodol podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol taktiež podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda
podľa zásady úspechu v konaní, v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom
konaní bol v celom rozsahu úspešný odporca, ktorý si však právo na náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto mu odvolací súd náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odolanie nie je prípustné.