Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15CoP/19/2012 z 19. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 19. júna 2012, sp. zn. 15CoP/19/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8111221434.1 Krajský súd Prešov | 15CoP/19/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8111221434.1 | 2012-06-19 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: ZoR, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a29a756c-3db7-4b5c-910f-8cce69144509 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8111221434.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoP/19/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111221434
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8111221434.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci navrhovateľa: X. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom F. XX, B. B., proti odporkyni: J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom V. X, X., o zrušenie
vyživovacej povinnosti pre dospelé dieťa, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 15C/118/2011-30 zo dňa 10.11.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni,
určenú mu rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 25C 19/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č.k. 4Co 127/2009 počnúc 1.7.2011. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 62 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine
v znení platných predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Uviedol, že plnenie vyživovacej povinnosti
rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane
takýto stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu. Rozhodujúce faktory na strane dieťaťa sú jeho
vek, zdravotný stav, štúdium, majetkové pomery a pod. Povinnosť rodičov vyživovať deti existuje ako
podporný prostriedok výživy po celú dobu života subjektov tohto právneho vzťahu. Aj v prípade, že
dočasne zanikne povinnosť plniť výživné, nakoľko nie sú predpoklady pre jej existenciu ( dieťa je schopné
samo sa živiť ), môže sa v prípade zmeny týchto podmienok vyživovacia povinnosť obnoviť. Praktickým
príkladom môže byť prípad, ak dieťa, ktoré bolo schopné samo sa živiť, zmenou zdravotného stavu
stratí schopnosť pracovať a neexistuje iný spôsob zabezpečenia jeho výživy. V danom prípade však
odporkyňa nadobudla schopnosť sama sa živiť ukončením štúdia a to najvyššie možného dosiahnutého
vzdelania v systéme vzdelávania. Ak aj nemala možnosť okamžite po ukončení štúdia sa zamestnať,
neznamená to ekvivalent neschopnosti samej sa živiť. Ak by súd neakceptoval argument navrhovateľa,
vytvoril by tak precedens, že ktorékoľvek „dieťa“, ak sa stane nezamestnaným, je odkázané na výživu
od rodiča, hoci aj v dôchodcovskom veku. Bolo preto dôvodným návrhu navrhovateľa vyhovieť a zrušiť
vyživovaciu povinnosť voči odporkyni počnúc dňom 1.7.2011 v súlade s návrhom navrhovateľa. O
trovách konania prvostupňový súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a náhradu trov
účastníkom konania nepriznal.



Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa, ktorá uviedla, že napriek tomu, že dňa 6.6.2011
ukončila vysokoškolské štúdium II. stupňa na Prešovskej univerzite - Pedagogickej fakulte v Prešove,
nebola schopná samostatne sa živiť. Ďalej poznamenala, že od 7.6.2011 bola evidovaná na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny v Prešove a nepoberala žiadne dávky v nezamestnanosti. Napriek neúnavnej
snahe si pracovné miesto našla až od 3.10.2011 v Materskej škole na Sabinovskej 22/A, Prešov a aj to
len na 60 % pracovný úväzok. Jej čistý príjem predstavoval čiastku 259 eur. Podľa názoru odporkyne
plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie
sú schopné samé sa živiť. Trvanie vyživovacej povinnosti nie je obmedzené žiadnou vekovou hranicou.
Poukázala na rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 16C 137/2011-36, kde výživné jej sestre bolo
zrušené až od 24.1.2011, teda od termínu nástupu do zamestnania. Výživné od otca nežiada za obdobie,
keď mala nejaký príjem, ale len do času, kým po ukončení vysokej školy bola nezamestnaná, aktívne
hľadala prácu a nemala nárok na podporu v nezamestnanosti, ani na sociálne dávky. Z uvedených
dôvodov žiadala zmeniť napadnutý rozsudok a zrušil vyživovaciu povinnosť X. B. od 3.10.2011, odo dňa
jej nástupu do zamestnania.

Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ uviedol, že ukončením štúdia nadobudla odporkyňa schopnosť
sama sa živiť. Plne sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 212 O. s. p. a zistil, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom
podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Podľa ustanovenia § 62 ods. 1, 2 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú
na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

V zmysle tohto ustanovenia plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť.
Dieťa má zo zákona právo na výživu. Kedy nastane zákonom predpokladaný právny stav „schopnosť
samo sa živiť“, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktúry na strane
dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť sa zamestnať, schopnosť vykonávať prácu,
odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Uprednostňuje sa záujem oprávneného,
preto aj v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na
konkrétne povolanie, povinnosť rodiča vyživovať dieťa nie vždy zaniká. Zánik práva na výživu v zmysle
Zák. o rodine nie je viazaný na konkrétny rok života oprávneného, ako je to napríklad v prípade prídavku
na dieťa upraveného zák. č. 600/2003 Z. z..

Pri výklade ust. § 62 ods. 1 Zák. o rodine, možno súhrnne konštatovať, že dieťa je schopné samo sa
živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby.

Odvolací súd poznamenáva, že nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť je potrebné vykladať
inak, ako skutočnú realizáciu tejto schopnosti, napríklad zaradením do pracovného procesu. Schopnosť
samostatne sa živiť sa nadobúda ukončením pravidelného štúdia. Po jeho ukončení môže sa plnoleté
dieťa zamestnať a vykonávať akúkoľvek prácu zodpovedajúcu jeho zdravotnému stavu, teda nemusí
zodpovedať dosiahnutej kvalifikácii a nemusí byť ani v mieste bydliska, dokonca ani na území Slovenskej
republiky. Teda aj v prípade, ak po ukončení štúdia sa absolvent nezamestná a je evidovaný ako
uchádzač o zamestnanie na úrade práce, nemožno z toho vyvodiť záver, že vyživovacia povinnosť
rodičov trvá. Trh práce totiž nemôže ovplyvniť trvanie vyživovacej povinnosti rodičov v zmysle zákona
a navyše takýto záver by absurdne mohol viesť aj k tomu, že vyživovacia povinnosť rodičov by mohla
trvať po celý život dieťaťa. Trvanie vyživovacej povinnosti v zmysle Zákona o rodine nemôže ovplyvniť
ani sociálna politika štátu, teda priznávanie alebo výška sociálnych dávok.



Aj v prípade, že sa dieťa po ukončení prípravy na povolanie nezamestná z objektívnych dôvodov vo
vyštudovanom odbore, alebo ak nepokračuje v ďalšom štúdiu, vykonáva prácu v inom, než
vyštudovanom odbore, poprípade je evidované ako uchádzač o zamestnanie, vyživovacia povinnosť
rodiča zaniká.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods.
2 O. s. p., teda odvolacie námietky odporkyne považoval za nedôvodné. Závery súdu prvého stupňa
nepostrádajú logiku a sú v súlade s vykonanými dôkazmi.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s.
p., keďže odporkyňa bola v konaní neúspešná a úspešný navrhovateľ si náhradu trov konania neuplatnil.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.