Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/84/2014 z 26. 3. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 26. marca 2014, sp. zn. 9Co/84/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5011898161.2 Krajský súd Žilina | 9Co/84/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5011898161.2 | 2014-03-26 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e09f4ffd-ce1c-4711-8fa1-08757fac284a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5011898161.2 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/84/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011898161
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5011898161.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľa: Ing. I. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom H.-C., N. XXXX/XX, v zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Mahranová
Florišová, Iveta Orlíková, so sídlom v U., Y. X, proti odporcovi: Ing. N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., G.
XX, zastúpený JUDr. Mariánom Ševčíkom CSc., advokátom, so sídlom H., T. XX, o zaplatenie 2.021,19
Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C 118/2004-277
zo dňa 16.9.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina rozhodol o povinnosti odporcu uhradiť navrhovateľovi istinu
vo výške 2.020,19 Eur spolu so 16,5 % úrokom z omeškania ročne od 24.5.2002 až do zaplatenia, v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi trovy vo výške 100,90 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.458,56 Eur na
účet právneho zástupcu, v lehote troch dní. Rozhodnutie vo veci samej zdôvodnil s poukazom na ust. §§
451, 456, 458 a 517 Občianskeho zákonníka, keď konštatoval, že odporca sa na úkor navrhovateľa, resp.
jeho právneho predchodcu obohatil, keď vybral z účtu hotovosť, ktorá po odpočítaní jeho pohľadávky
predstavovala 60.890,30 Sk a túto si bez súhlasu navrhovateľa požičal. Za uvedený skutok bol aj
právoplatne odsúdený pre trestný čin krádeže rozsudkom Okresného súdu Trnava 30T/159/2007 zo dňa
10.11.2011. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., vzhľadom na úspech účastníkov
v konaní. Trovy konania priznal úspešnému navrhovateľovi. Tieto boli vyčíslené ako náhrada súdneho
poplatku, resp. trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
odporca. Poukazoval na to, že súd rozhodol vo veci bez riadneho zistenia skutkového stavu, nevypočul
navrhovateľa a neumožnil odporcovi, aby sa k jeho osobe vyjadril. Odporca jednoznačne preukázal, že
za navrhovateľa uhrádzal pre jeho zamestnancov mzdy a ostatné požitky na prácach vykonávaných v
BRD. Súd sa nevysporiadal s riadne preukázanou skutočnosťou, že došlo k započítaniu pohľadávok a
tieto navrhovateľ v trestnom oznámení zamlčal. Navyše súd zaviazal k plneniu, ktoré už bolo vykonané
v rámci exekučného konania. Podľa rozsudku okresného súdu je potom odporca za ten istý žalobný
návrh povinný platiť dvakrát. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu
zmenil tak, že návrh zamietne a odporcovi prizná náhradu trov.



Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodnutie prvostupňového súdu v zmysle ust. § 219
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Z napadnutého rozsudku, ako aj preskúmavaného spisu mal aj prvostupňový súd preukázané, že
právny predchodca navrhovateľa žalobou zo dňa 9.7.2003 žiadal od odporcu zaplatiť 60.890,30 Sk s
príslušenstvom z toho dôvodu, že odporca vykonával funkciu konateľa, ktorej sa dňa 16.11.2001 vzdal,
čo na Valnom zhromaždení dňa 21.12.2001 spoločníci prijali. Napriek tomu dňa 20.5.2002 vybral z
účtu navrhovateľa hotovosť v sume 104.968,30 Sk, ktorú si ponechal, pričom navrhovateľ zohľadnil,
že odporca mal voči navrhovateľovi pohľadávku vo výške 41.000,- Sk. Po započítaní tohto plnenia
žiadal vydať sumu 60.890,30 Sk. Za tento skutok bol odporca právoplatne odsúdený Okresným súdom
Trnava pre trestný čin krádeže. Odporca v priebehu prvostupňového konania namietal, že aj ostatné
finančné prostriedky mu patria z dôvodu, že v čase vykonávania prác pre navrhovateľa hradil výdavky v
súvislosti s potrebami zamestnancov pri prácach v Spolkovej republike Nemecko. Uvedené skutočnosti
však nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval a nepreukázal.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pretože ani zo strany odvolateľa neboli
v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvostupňový
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto
zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. zdôvodnil.

Aj odvolací súd má za to, že v predmetnej veci bolo nepochybne preukázané konanie odporcu, keď
vybral finančné prostriedky z účtu navrhovateľa, hoci v tom čase už nebol štatutárnym zástupcom.
To napokon nespochybnil ani samotný odporca. Je teda zrejmé, že uvedené finančné prostriedky si
ponechal bez akéhokoľvek právneho dôvodu a došlo tým na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu.
K samotným dôvodom odvolania odvolací súd dodáva, že tieto nepovažuje za dôvodné. Má za to, že
nie je potrebné osobne vypočúvať účastníka konania, pokiaľ tento na tom netrvá a vo veci ho zastupuje
advokát. Nebol potom dôvod, aby osobne súd vypočúval navrhovateľa, keďže účasť na pojednávaní je
jeho právom, nie povinnosťou. Pokiaľ poukazoval odvolateľ na nevykonaný zápočet jeho pohľadávok,
len všeobecne poukazuje na to, že má zápočet pôvod v existencii platieb v prospech navrhovateľa a jeho
pracovníkov pracujúcich v zahraničí. Tak ako už konštatoval prvostupňový súd, ani v odvolacom konaní
nijakým spôsobom nešpecifikoval, o aké platby a pohľadávky, konkrétne v prospech akých pracovníkov
mali byť započítané. Pokiaľ poukazoval na skutočnosť, že už v rámci exekučného konania od neho bola
vymožená žalovaná suma, nie je možné konštatovať, že by prvostupňový súd ho zaviazal na plnenie
dvakrát. Predchádzajúci rozsudok, na základe ktorého bola exekúcia vykonaná, bol odvolacím súdom
zrušený. V tomto konaní súd nepreskúmaval postup exekútora v exekučnom konaní, resp. exekučného
súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím ust. § 224
ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože odporca
ako odvolateľ nebol úspešný v odvolacom konaní a navrhovateľ si trovy neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.