Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/28/2011 z 23. 2. 2012
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 23. februára 2012, sp. zn. 24S/28/2011, ECLI:SK:KSBB:2012:6011200388.1
Krajský súd Banská Bystrica | 24S/28/2011 | ECLI:SK:KSBB:2012:6011200388.1 | 2012-02-23 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 55 zákona č. 50/1976 Zb., § 57 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., § 249 ods. 3 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1a50eaf5-3556-47e7-b5fe-abc0967e64b1
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6011200388.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/28/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011200388
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011200388.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členiek senátu
JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Aleny Antalovej v právnej veci žalobcu: Okresná prokurátorka vo Zvolene,
Trhová č. 7, 960 19 Zvolen proti žalovanému: Mesto Detva, Tajovského č. 7, 962 12 Detva za účasti
ďalších účastníkov: Y. V., P. XXX/XX, XXX XX J. a V. V., P. XXX/XX, XXX XX J. o preskúmanie zákonnosti
opatrenia vydaného žalovaným pod č. j. 526/2009/St-ozn zo dňa 14.01.2009 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu  z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný napadnutým rozhodnutím - oznámením vyslovil, že nemá námietku voči ohláseniu jednoduchej
stavby „Rodinný dom-Alfa 105, J. - L. II.“ na pozemku parc. KN č. 11556/3 v kat. úz. J., na ktorú
stavbu vydalo mesto J. územné rozhodnutie dňa 15.10.2008 pod č. 1994/2008/JĽa - rozhodnutie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2008. Predmetná stavba pozostáva z prízemia, prípojok na
inžinierske siete a nepriepustnej žumpy. Zároveň stanovil aj podmienky pre realizáciu a umiestnenie
stavby. Rozhodol tak na základe vyššie citovaného územného rozhodnutia zo dňa 15.10.2008, v ktorom
boli stanovené podmienky pre umiestnenie stavby podľa § 39 Stavebného zákona a v závere výrokovej
časti rozhodol, že rozhodnutie platí podľa § 40 ods. 1 Stavebného zákona 2 roky odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti, nestratí však platnosť, ak v tejto lehote bude podaná žiadosť o stavebné povolenie stavby
umiestnenej týmto rozhodnutím, resp. ohlásenie stavby.

Žalobou bolo napadnuté oznámenie žalovaného ako stavebného úradu, že nemá námietky proti
uskutočneniu ďalšími účastníkmi ohlásenej jednoduchej stavby rodinného domu.

Žalobca podal proti predmetnému opatreniu protest, ktorému nebolo vyhovené. Rozhodnutie Krajského
stavebného úradu v Banskej Bystrici číslo KSUBB-2011-52/55-1:OŠSS-Sl zo dňa 18.01.2011 o
nevyhovení protestu prokurátora nadobudlo právoplatnosť dňa 15.02.2011. Žalobca v zákonom
stanovenej lehote sa žalobou domáhal zrušenia predmetného opatrenia a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie. Dôvodom podania žaloby bola nezákonnosť napadnutého opatrenia ako aj
predchádzajúceho postupu žalovaného spočívajúca v tom, že žalovaný sa neriadil zákonom č. 71/1967
Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) a to konkrétne § 3 ods. 1
až 4 a ani Stavebným zákonom a to konkrétne § 39a ods. 5, § 55 ods. 1 a 2 a § 57 ods. 1 a 2.
Žalovaný v územnom rozhodnutí neurčil, že na uskutočnenie predmetnej jednoduchej stavby postačí
ohlásenie. Neaplikoval v tomto rozhodnutí § 39a ods. 5 Stavebného zákona. Žalobca tiež tvrdil, že
žalovaný v územnom konaní ani neposudzoval možnosť aplikácie tohto ustanovenia Stavebného zákona
a nepožadovali to ani stavebníci. Tým nebola splnená zákonná podmienka pre postup, kedy je možné
vykonať stavbu na základe ohlásenia jednoduchej stavby. Podľa Stavebného zákona všetky druhy



stavieb vyžadujú stavebné povolenie, pričom realizovať stavbu na základe ohlásenia je len úľavou
pre stavebníka pre prípady, na ktoré pamätá § 39a ods. 5 prvá veta Stavebného zákona. Je tomu
tak vtedy, keď stavebný úrad z podkladov zadovážených v územnom konaní dospeje k záveru, že
v územnom rozhodnutí môže natoľko presne určiť zastavovacie podmienky a požiadavky na projekt
jednoduchej stavby, že následné stavebné konanie by už bolo len formálne a nemohlo by nijako
podstatne zmeniť požiadavky na stavbu z hľadiska ochrany verejných záujmov chránených Stavebným
zákonom a osobitnými predpismi ako aj práv účastníkov konania. V takom prípade musí potom stavebný
úrad vo výroku svojho rozhodnutia o umiestnení stavby rozhodnúť o poskytnutí úľavy stavebníkom, t.j.
že podľa § 39a ods. 5 prvej vety Stavebného zákona postačí len ohlásenie. Tým účastníci územného
konania a dotknuté orgány nadobudnú vedomosť o tom, že sa stavebné konanie neuskutoční a v
prípade ich nesúhlasu, môžu sa proti takému rozhodnutiu odvolať. Pokiaľ stavebný úrad bez toho,
aby v územnom rozhodnutí rozhodol takýmto určovacím výrokom následne vydá opatrenie na základe
ohlásenia jednoduchej stavby, obíde celé obligatórne Stavebným zákonom požadované stavebné
konanie, to znamená konanie podľa § 58 až § 67 Stavebného zákona. Od stavebníka nevyžaduje plnenie
zákonom stanovených povinností a dotknutým orgánom odníme možnosť podávať záväzné stanoviská.
Takisto ďalším osobám, ktorým by prináležalo postavenie účastníkov stavebného konania odníme
možnosť uplatňovať svoje práva zákonom predpísaným spôsobom. Žalovaný podriadil povoľovanie
jednoduchej stavby právnemu režimu ohlásenia bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky na
takýto postup. Žalovaný predmetným opatrením a postupom, ktorý mu predchádzal nesporne porušil
právnu úpravu a právom a zákonom chránené záujmy, ktorých ochrana je podľa § 3 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v pôsobnosti prokuratúry, ktorej činnosť je jednou zo záruk zákonnosti.
Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 249 ods. 3 O.s.p. nikto z účastníkov územného konania a teda
ani ďalší účastníci - stavebníci nemali dôvod domnievať sa, že realizácia jednoduchej stavby rodinného
domu by mohla byť povolená bez uskutočnenia stavebného konania a bez stavebného povolenia a to
preto, že v územnom rozhodnutí stavebný úrad neručil, že na jednoduchú stavbu postačí len ohlásenie.
Skutočnosť, že stavebný úrad porušil zákon v prospech stavebníkov a títo v dobrej viere začali stavbu
realizovať, nemôže v právnom štáte spôsobovať tolerovanie odňatia možnosti ostatným osobám, ktorým
malo v stavebnom konaní prináležať postavenie účastníkov konania a postavenie dotknutých orgánov,
aby svoje práva nemali možnosť uplatňovať.

Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe bránil tým, že nie si je vedomý porušenia zákona. Podľa § 54
Stavebného zákona stavby, ich zmeny a udržovacie práce sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného
povolenia alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Ohlásenie stavebnému úradu postačuje pri
jednoduchej stavbe, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí a to podľa § 55 ods. 2 písm.
a/ Stavebného zákona. Je nepochybné, že predmetná stavba je v zmysle § 139b Stavebného zákona
jednoduchou stavbou. Stavebný úrad preto v územnom rozhodnutí určil postup podľa § 55 ods. 2 písm. a/
Stavebného zákona rozhodnutím: Toto rozhodnutie platí podľa § 40 ods. 1 Stavebného zákona v platnom
znení, 2 roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti. Nestratí však platnosť, ak v tejto lehote bude podaná
žiadosť o stavebné povolenie stavby, umiestnenej týmto rozhodnutím resp. ohlásením stavby. Podľa
žalovaného tým bolo určené, že v predmetnej veci môže stavebník požiadať o stavebné povolenie alebo
ohlásenie stavby. Je potom na posúdení stavebného úradu, či stavebník splnil podmienky na ohlásenie
stavby, alebo je potrebné stavebné povolenie. Takýto svoj postup žalovaný zdôvodňoval tým, že keďže
územné rozhodnutie platí 2 roky, môžu v priebehu týchto dvoch rokov sa zmeniť skutočnosti, ktoré
by si následne vyžiadali zmenu územného rozhodnutia. Ak by stavebný úrad v územnom rozhodnutí
jednoznačne určil, že k uskutočneniu jednoduchej stavby postačuje ohlásenie, potom by pri zmene
pomerov mohlo dôjsť k situácii, kedy by stavebný úrad musel územné rozhodnutie zrušiť.

Ďalší účastníci uviedli, že ich dom je už skolaudovaný a teda, že v ich prípade išlo všetko v zmysle
zákona. Žiadali žalobu zamietnuť.

Krajský súd preskúmal vec podľa V. časti 1. a 2. hlavy O.s.p. a na základe dôvodov uvedených v žalobe
a po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobe nemôže vyhovieť.

Predmetom preskúmavania v tomto konaní je opatrenie, ktorým žalovaný ako stavebný úrad oznámil
ďalším účastníkom ako stavebníkom, že proti uskutočneniu jednoduchej stavby „Rodinný dom“ (ďalej



len „predmetnej stavby“) nemá námietky. Okruh účastníkov tohto konania je daný podľa § 250 ods.
1, 5 O.s.p.. Skutkové okolnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Spor medzi žalobcom a žalovaným
spočíval v rozdielnom chápaní a posúdení výroku územného rozhodnutia o umiestnení predmetnej
stavby, konkrétne posledného odstavca výroku a jeho poslednej vety.

Krajský súd však musí uviesť, že územné rozhodnutie nebolo predmetnom prieskumu v tomto súdnom
konaní, nakoľko nejde o prípad, na ktorý pamätá O.s.p. v § 245 ods. 1. Preskúmavané opatrenia síce
opiera o územné rozhodnutie, ktoré bolo preň aj záväzné, avšak nie je splnená posledná veta v § 245
ods. 1 O.s.p. a to, že zároveň nie je pre jeho preskúmanie určený osobitný postup. Územné rozhodnutie
je rozhodnutím, na preskúmanie ktorého je určený postup podľa V. časti O.s.p..

Podľa § 39a ods. 5 prvá veta zákona č. 50/1976 Zb. o územnom konaní a stavebnom poriadku (Stavebný
zákon) stavebný úrad môže v rozhodnutí o umiestnení jednoduchej stavby, jej prístavby alebo nadstavby
určiť, že na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa     § 55 ods. 2.

Podľa § 55 ods. 2 písm. a/ Stavebného zákona ohlásenie stavebnému úradu postačí pri jednoduchej
stavbe, jej prístavbe a nadstavbe, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí.

Podľa § 57 ods. 2 Stavebného zákona stavebník môže uskutočniť stavby, stavebné úpravy a udržiavacie
práce ohlásené podľa odseku 1 len na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že proti
ich uskutočneniu nemá námietky. K písomnému oznámeniu stavebný úrad pripojí overený jednoduchý
situačný výkres a ak ide o jednoduchú stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a/, k písomnému oznámeniu pripojí
overenú projektovú dokumentáciu. Stavebník môže začať uskutočňovať ohlásenú stavbu, stavebnú
úpravu alebo udržiavacie práce do dvoch rokov odo dňa jeho doručenia stavebníkovi, pokiaľ stavebný
úrad neurčí inak.

Podľa § 249 ods. 3 O.s.p. prokurátor pri podaní návrhu podľa § 35 ods. 1 písm. b/ dbá o to, aby práva
nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.

Je nesporné, že územné rozhodnutie vzťahujúce sa k predmetnej veci požadované náležitosti nespĺňa.
Pokiaľ zákon oprávňuje správny orgán niečo určiť, je rozhodnutím vo veci určenie tejto skutočnosti.
Stavebný zákon v § 39a ods. 5 oprávňuje stavebný úrad, aby v rozhodnutí o umiestnení jednoduchej
stavby, jej prístavby alebo nadstavby určil, že na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa § 55 ods.
2. Posledná veta výroku územného rozhodnutia nemá formu určovacieho výroku. To znamená, že
neobsahuje výraz - slovné spojenie, že stavebný úrad niečo určuje. Takisto požiadavka zákona na
uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je splnená. Ďalej úplne
absentuje k uvedenej vete výroku odôvodnenie. Ani jedna veta odôvodnenia rozhodnutia, sa tejto časti
výroku nedotýka. Obrana žalovaného spočívajúca v odôvodnení použitej formulácie vo výroku jeho
alternatívnosťou ako aj ním ďalšie uvádzané dôvody, ktoré ho k takémuto postupu viedli, tak ako sú
opísané v časti tohto rozhodnutia opisujúcej vyjadrenie žalovaného, je úplne mimo práva. Svedčí nielen
o pochybení, ktoré vyplýva priamo z predmetného výroku, ale aj o svojvoľnosti pri formulácii výroku,
čiže arbitrárnosti pri rozhodovaní. Súd však zdôrazňuje, že územné rozhodnutie nie je predmetom
prieskumu zákonnosti v tomto konaní. Faktom je, že územné rozhodnutie podľa poslednej výrokovej
vety je rozhodnutím aj o tom, že nestratí platnosť, ak v lehote dvoch rokov od jeho právoplatnosti
bude podaná žiadosť o stavebné povolenie stavby umiestňovanej týmto rozhodnutím, resp. ohlásenie
stavby. Z predmetného znenia je jednoznačné, že ide o výrobok chybný a to tak po formálnej stránke
- nie je určovacou vetou, ako aj obsahovo - zákon nepripúšťa žiadne alternatívy. Je však dostatočne
zrozumiteľný, aby z jeho obsahu mohli účastníci urobiť záver o tom, že na umiestňovanú stavbu
stačí ohlásenie, to znamená, že všetci tí, pre ochranu ktorých záujmov žalobca žiada napadnuté
rozhodnutie zrušiť, pretože im mala byť odňatá možnosť uplatňovať svoje práva v územnom konaní. Proti
územnému rozhodnutiu nikto z nich nepodal opravný prostriedok. Podľa vyjadrenia ďalších účastníkov,
účastníci územného konania nemali žiadne námietky proti jednoduchej stavbe. Územné rozhodnutie
je právoplatné a vykonateľné a pre stavebný úrad ako aj účastníkov územného konania v ďalšom
konaní záväzné. A to aj keď je chybné, či nesprávne. Z uvedeného vyplýva, že súd sa s tvrdením
žalobcu o chýbajúcom výroku o tom, že na umiestňovanú stavbu stačí ohlásenie a tým o chýbajúcom
podklade pre vydanie predmetného opatrenia žalovaným, nestotožnil. Pokiaľ stavebníci na základe



takéhoto územného rozhodnutia ohlásili jednoduchú stavbu, nemožno im pričítať absenciu konania
v dobrej viere. Na rozdiel od žalobcu súd dospel k názoru, že stavebníci mali dôvod predpokladať,
že stačí na územným rozhodnutím umiestnenú jednoduchú stavbu ohlásenie stavby, keď predmetné
rozhodnutie vo výroku priamo takýto postup naznačuje. Stavebníci postupovali spôsobom označeným
v územnom rozhodnutí, keď stavebnému úradu ohlásili jednoduchú stavbu, ktorá bola týmto územným
rozhodnutím umiestnená. Z uvedeného je zrejmé, že stavebníci svoje práva postaviť jednoduchú stavbu
na základe súhlasu stavebného úradu t.j. oznámenia stavebného úradu, že nemá proti uskutočneniu
ohlásenej stavby námietky, nadobudli v dobrej viere. Je zrejmé, že žalobca svoje dôvody žaloby založil
výlučne na tom, že v územnom rozhodnutí rozhodnutie o takomto ďalšom postupe absentuje. Súd sa z
vyššie uvedených dôvodov nemohol stotožniť s tým, že žalovaný nemal v územnom rozhodnutí podklad
pre vydanie napadnutého opatrenia ani s tým, že žalobca nemusel postupovať podľa § 249 ods. 3,
nakoľko účastníci územného konania, teda aj stavebníci nemali dôvod domnievať sa, že na predmetnú
stavbu stačí ohlásenie. Naopak, podľa súdu dobrá viera na strane stavebníkov vyplývala z viacerých
faktorov súčasne. Tak zo znenia Stavebného zákona, ktorý umožňuje takýto postup, pri ktorom stačí
ohlásenie jednoduchej stavby, ako aj zo skutočností, že predmetná stavba spĺňa kritériá jednoduchej
stavby, ako aj zo znenia samotného územného rozhodnutia a v neposlednom rade aj z postupu a
poučení stavebného úradu, ktorý takýmto spôsobom inštruoval stavebníkov počas celého územného
konania. Žalobca teda v danom prípade mohol postupovať a vychádzať iba z podmienok ust. § 243 ods.
3 O.s.p. a žalobu podať len v prípade, ak by zrušením napadnutého rozhodnutia boli práva nadobudnuté
v dobrej viere dotknuté len minimálne, čo vzhľadom na to, že stavebníci už podľa vydaného opatrenia
stavebného úradu stavbu postavili, už nie je možné. Opätovne musí teda krajský súd zdôrazniť, že na
celú záležitosť je potrebné sa dívať z pohľadu účastníka konania - stavebníka, či možno predpokladať,
že jeho postup, ktorým nadobudol svoje právo, bol robený v dobrej viere a nie z pohľadu prokuratúry, že
takému záveru bráni vada pôvodného územného konania, resp. jeho rozhodnutia. Taktiež sa krajský súd
nemohol stotožniť s argumentom prokurátora, že na otázku dobrej viery je potrebné sa pozerať v širšom
kontexte a teda aj z pohľadu iných účastníkov konania, než stavebníkov. Ako už bolo naznačené, okruh
účastníkov v tomto konaní bol jednoznačne daný, a preto krajský súd nemal dôvod uvažovať o ďalších
iných účastníkoch, naviac títo ďalší účastníci - susedia a iné dotknuté osoby sa nesporne vyjadrovali
v samotnom územnom konaní, kde nebolo zistené, že by znášali závažné námietky a je nesporné, že
sa proti takémuto rozhodnutiu o umiestnení stavby v územnom konaní neodvolali. Teda nie je možné
uzavrieť, že by tieto osoby boli nejakým spôsobom dotknuté na svojich právach.

Preto potom krajský súd nemohol inak, ako žalobu z uvedených dôvodov zamietnuť.

Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia,  písomne, dvojmo,
na tunajšom súde.

V  odvolaní  sa  má  popri  všeobecných  náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie  alebo  postup  súdu
považuje  za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo
rozhodnuté  vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov  k
nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz  zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú  tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie  súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.