Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/16/2016 z 25. 1. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 25. januára 2017, sp. zn. 21Co/16/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8513206257.2 Krajský súd Prešov | 21Co/16/2016 | ECLI:SK:KSPO:2017:8513206257.2 | 2017-01-25 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/65951394-6355-4bf4-9260-07a8b8e23205 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8513206257.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206257
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8513206257.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobkyne Q. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom R. XXX/XX, W. I., občianka SR, právne zastúpená JUDr. Vladimírom Komanom,
advokátom AK so sídlom 17. Novembra 31, 064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanej Z. E., nar. XX.X.XXXX,
bytom P. hrdinov XX, W. I., občianka SR, právne zastúpená JUDr. Michalom Dicom, advokátom AK
so sídlom 17. Novembra 20, 064 01 Stará Ľubovňa v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C/99/2013-192 zo dňa 26.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k pozemku KN-C č. XXX/X
orná pôda o výmere XXX m2.
2. 2. Žalovaná tvrdí, že jej svedčí vlastnícke právo tak ako ho má zapísané na liste vlastníctva LV XXX
pre k.ú. W. I..

Obsah napadnutého rozhodnutia

3. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol. O trovách konania
vyslovil, že rozhodne v lehote 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným
uznesením.
4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané že, žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou pozemkov KN C č. XXX/X, orná pôda o výmere XXX m2 , KN C XXX zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXX m2 a rodinného domu súpisné číslo XXX k. ú. W. I.. Nehnuteľností
nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 . Právni predchodcovia žalobkyne nadobudli
spoluvlastnícke podiely k uvedených nehnuteľnostiam v dedičskom konaní po U. B., rod. W. na základe
osvedčenia o dedičstve sp. zn. 1D/292/2004, Dnot 180/04 zo dňa 16.6.2005. Poručiteľka nadobudla
výlučné vlastníctvo k uvedeným pozemkom (KN C XXX a XXX/X) na základe osvedčenia o vydržaní
spísaného do notárskej zápisnice u X.. P. B. pod sp. zn. N 240/97, NZ 238/97 zo dňa 13.10.1997.
Žalovaná je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV XXX pre k. ú. W. I., a to rodinného domu súp.
číslo XXX postaveného na parcele KN C XXX/X a pozemku KN C XXX/X.

Mal za preukázané, že H. B. a U. B., kúpnou zmluvou zo dňa 15.4.1971, kúpou od U. S., rod. O. a
Y. Z. nadobudli pozemok č.XXXX/X o výmere XXX m2, ktorá pozostávala z dielu „f“ z parcely mpč.
XXXX, mpč. XXXX/X . Následne starí rodičia účastníčok konania darovacou zmluvou zo dňa 6.10.1971



registrovanou pod č. RI XXX/XX darovali nadobudnutú parcelu č. XXXX/X svojej dcére U. R. (matke
žalovanej) a jej manželovi A. Ochotníckemu. B. z výpovedí svedkov, ktorých v konaní vypočul.

5. Prijal právny záver, podľa ktorého nedošlo k splneniu podmienok na vydržanie vlastníckeho práva k
parcele KN C XXX/X zo strany žalobkyne.

6. Poukázal na ust. § 80 písm. c/ OSP , § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 ,§ 130 ods. 1 , § 868, § 872 ods.
6 Obč. Zákonníka.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Obsah odvolania a vyjadrení k odvolaniu

8. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec
vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. V odvolaní ďalej uviedla že súd odmietol vykonať obhliadku
na mieste samom, napriek tomu že práve touto obhliadkou na mieste samom by sa zistil reálny užívací
stav. Podľa názoru súdu sa nepodarilo objasniť dlhodobý užívací stav spornej nehnuteľnosti. Súd mal
za to, že vychádzal len z objektívnych skutočností, ktoré mal k dispozícii a to z notárskej zápisnice zo
dňa 13. 10. 1997 - osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k parcelám KN XXX, XXX /2 predchodkyňa
účastníčok konania ktorá vymedzila tie nehnuteľnosti ktoré považovala za svoje vlastné. Podľa jej názoru
však takéto konštatovanie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nedáva žiadny zmysel,
pretože stará matka žalobkyne a žalovanej bola v dobe kedy bola spísaná táto notárska zápisnica
vlastníčkou pozemku XXX /X ktorý už v roku 1970 odkúpila spoločne so svojim manželom a teda si
nemohla reálne osvedčiť vlastnícke právo k tomu čo už vlastnila. Neobstojí tak argumentácia súdu,
že sa nepovažovala za vlastníčku spornej nehnuteľnosti. Súd nevykonal ani doplnenie dokazovania
vykonaním znaleckého dokazovania za prítomnosti svedkov a znalca.

9. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny.

Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

11. V prejednávanej veci je predmetom určenie vlastníckeho práva k pozemku KN-C č. XXX/
X orná pôda o výmere XXX m2, ktorý bol vytvorený odčlenením od pozemku KN-C č. XXX/X
vo vlastníctve žalovanej. Novovytvorená parcela č.XXX/X/X o výmere XXX m2 bola zakreslená v
zmysle geometrického plánu vyhotoveného 20.12.2013. Žalobkyňa tvrdí, že ona je vlastníčkou sporného
pozemku, ktorý mala získať vydržaním.

12. Súd prijal záver po preskúmavaní existencie podmienok vyžadovaných zákonom pre vydržanie, že
žalobkyňa ich nepreukázala. Vychádzal zo zistení, že v kúpnej zmluve uzavretej medzi žalobkyňou a
jej právnymi predchodcami boli jasne vymedzené pozemky, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy. Podľa
súdu tak žalobkyni bolo zrejmé, ktoré pozemky kupuje, resp. v prípade pochybností si tieto mohla
dať zamerať. Venoval sa aj otázke hraníc medzi pozemkami žalovanej a žalobkyne so zisťovaním
existencie oplotenia medzi nimi. Vychádzal z toho, že väčšina svedkov sa vyjadrila v tom smere, že
plot medzi parcelami KN C XXX/X a XXX/X bol, žiaden zo svedkov tvrdiacich existenciu plota však
nevedel s určitosťou potvrdiť, či išlo o plot, ktorý by tvoril vlastnícku hranicu medzi uvedenými parcelami.
Z dokazovania však nedokázal jednoznačne ustáliť užívací stav spornej parcely a hranicu, po ktorú
užívali spornú parcelu starí rodičia účastníčok konania (ako právni predchodcovia žalobkyne), resp. z
druhej strany rodičia žalovanej.

13. V tomto štádiu konania napriek vykonaným dôkazom javí sa názor súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby ako predčasný. Súd napriek návrhu žalobkyne nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou a to



obhliadku sporného pozemku na mieste samom. Je nesporné, že sporná časť zemského povrchu,
teda pozemok parcelné číslo KNC XXX/X vznikol z pôvodnej parcely č. KNC XXX/X(č.l. 60). Žalobkyňa
tvrdí, že túto časť užívala v dobrej viere už od roku 2008 s tým, že pred ňou ju ako svoje vlastnú
užívali jej právni predchodcovia- starí rodičia. Mal sa tam nachádzať aj plot. Právni predchodcovia
ju užívali ako záhradu pred domom. Žalobkyňa mala vykonať na spornom pozemku po nadobudnutí
vlastníctva terénne úpravy a vysadila tam aj stromčeky Napriek údajom v kúpnej zmluve bola v dobrej
viere, že predmetom kúpy sa stala aj táto časť pozemku. Predchodkyňa žalovanej tento pozemok
neužívala. Žalobkyňa tvrdí, že začala užívať sporný pozemok napriek tomu, že nadobudla kúpnou
zmluvou pozemky vo výmere menšej.

14. Vlastnícke právo k pozemku vydržaním nadobudne osoba , ktorá kedykoľvek po 01.01.1992 splní
podmienky vydržania stanovené v § 134 OZ. Pri posudzovaní týchto podmienok je potrebné prihliadať
k dobe, po ktorú mal oprávnený držiteľ pozemok v držbe. Do vydržacej doby možno oprávnenému
držiteľovi započítať aj dobu, po ktorú mal oprávnené v držbe pozemok jeho bezprostredný predchodca.
Ak žalobkyňa tvrdí, že tento pozemok patril a výlučne ho užívali jej právni predchodcovia a nie právny
predchodca žalovanej, musí svoje tvrdenie preukázať. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou
nakladal ako so svojou vlastnou musia byť podložené konkrétnymi okolnosťami z ktorých možno usúdiť,
že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávnený držiteľ veci nemôže
byť naďalej v dobrej viere , ak mu vlastník veci vážne urobeným prejavom vôle oznámi, že vec nepatrí
držiteľovi ale jemu s uvedením dôvodov. Pri posudzovaní dobromyseľnosti je dôležité presvedčenie
nadobúdateľa že nekoná bezprávne ak si určitú vec prisvojuje.

15. Odvolací súd v súvislosti s existenciou dobromyseľnosti a jej zániku poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 119/2007 cit: „Vydržanie je osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním
musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú
vydržaciu dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť,
že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná
aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí
alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie
vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach.“

16. Rozhodným v právnej veci je, či právni predchodcovia žalobkyne sa domnievali, že do ich
vlastníctva patrí aj sporná časť novovytvoreného v súčasnosti pozemku. Je potrebné sa zamierať na
zistenie týchto dôležitých okolnosti majúcich vplyv na posúdenie dobrej viery žalobkyne. Práve vzhľadom
na rozdielne názory svedkov javí sa nevyhnutné vykonať obhliadku na mieste samom. Na spornom
pozemku sa nachádzajú drobné stavby žalobkyne a ovocné stromy. Žalovaná chce oplotenie pozemku
realizovať na spornej časti ale v inom priebehu oplotenia ako to vyplýva z predloženej fotodokumentácie
v spise. Rozhodným bude posúdenie okolnosti vstupu žalobkyne do držby sporného pozemku,
správanie sa žalovanej po vstupe žalobkyne do držby až po rok 2013, kedy žalovaná sa rozhodla spornú
časť pozemku oplotiť.

17. Žalobkyňa musí svoje tvrdenia o vydržaní preukázať. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom
dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou
tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú
povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že
skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie



bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr.
v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých
skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno
dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých
založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno
tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.

18. Žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo viedlo k
nesprávnemu právnemu záveru aj z dôvodu, že nevykonal ňou navrhnutý dôkaz, ktorý považovala
za rozhodný vo veci. Odvolací súd poukazuje na to, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je
viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom,
pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré
z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 09. 2011, sp. zn. 6Cdo/153/2011). Predmetný odvolací
dôvod vychádza zo zmyslu odvolacieho konania, ktorým je prieskum nielen nesprávností, úplností
skutkových zistení, alebo nesprávnosti právneho posúdenia, ale tiež nesprávnosť postupu súdu z
hľadiska zachovania procesnoprávnych predpisov takýto postup upravujúcich. Odvolacím dôvodom
podľa tohto ustanovenia sú všetky vady konania, ale spôsobilým odvolacím dôvodom sú sami o sebe
(bez ďalšieho) len vtedy, ak môžu mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. odvolací súd zastáva
názor, že nevykonanie označeného dôkazu žalobkyňou môže mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom uvádzané dôvody pre vykonanie dôkazu navrhnutého
žalobkyňou na mieste samou sú relevantné vo vzťahu k posúdeniu tvrdeniam žalobkyne o jej
vlastníctve sporného pozemku.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP napadnutý
rozsudok a zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 389 ods.1 CSP).

21. Úlohou súdu bude podrobiť prieskumu tvrdenia žalobkyne z hľadiska ich dokázania, teda, či je
oprávneným držiteľom sporného pozemku s prihliadnutím na všetky okolnosti dôležité pre posúdenie
jej dobrej viery, či jej dobromyseľnosť nebola prerušená, či pri priemernej obozretnosti sa nemohla
domnievať, že užíva pozemky vo vyššej výmere a iného tvaru ako vlastné. Subjektívna dobrá viera
k nadobudnutiu vlastníckeho práva nepostačuje, ak so zreteľom na všetky okolnosti sa žalobkyňa
mohla a mal domnievať, že užíva pozemok, u ktorého jej vlastnícke právo nesvedčí. Žalobkyňa musí
preukázať, že spornú časť pozemku začala užívať od roku 2008 bez ohľadu na skutočne nadobudnutú
výmeru pozemkov podľa kúpnej zmluvy s tým, že tento pozemok užívali ako svoj vlastný jej právni
predchodcovia aj po roku 1971, kedy darovacou zmluvou mali darovať matke žalovanej a jej manželovi
pozemok č. 2050/5. Dôležité je zistenie stavu užívacieho od roku 1971 do roku 2013, kedy žalovaná
mala záujem oplotiť aj tento sporný pozemok. Pochybnosti o oprávnenosti držby musia byť rozptýlené.

22. Súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.3 CSP).

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).