Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/13/2016 z 15. 1. 2018
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. januára 2018, sp. zn. 1Sžf/13/2016, ECLI:SK:NSSR:2018:8014200861.1
Najvyšší súd | 1Sžf/13/2016 | ECLI:SK:NSSR:2018:8014200861.1 | 2018-01-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/58f7e1f4-2d22-4c44-8b91-26fc34e47987
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:8014200861.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžf/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200861
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8014200861.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci
žalobcu: NATIS, spol. s r. o., IČO: 36 510 742, so sídlom Komenského č. 3, 064 01 Stará Ľubovňa, zast.:
Advokátskou kanceláriou Mgr. Štefan Rybovič, s.r.o., advokátskym spoločenstvom, IČO: 47 253 088, so
sídlom Budovateľská č. 36, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo dňa 18. septembra 2015 č.k. 6S/53/2014-71, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. septembra 2015 č.k.
6S/53/2014-71   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na finančnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 1100305/1/191752/2014/5293 zo 17.04.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté
rozhodnutie" - č.l. 52) žalovaný ako odvolací finančný orgán oprávnený v zmysle § 74 ods. 4 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov
(ďalej len „správca dane") č. 9712401/5/140890/2014/Žem zo 14.01.2014 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie").
Podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku v znení relevantnom na preskúmavanú vec odvolací orgán
napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie
potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.
Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo
orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

2. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi
dane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň", resp. „DPH")
za zdaňovacie obdobie september 2012 na tom skutkovom základe, že oproti nadmernému odpočtu
vykázanému žalobcom v daňovom priznaní bola správcom dane po vykonaní daňovej kontroly naopak
zistená daňová povinnosť na DPH.
Vyrubenie dane pri aplikácii ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej tiež na účely rozsudku „zák. č. 222/2004 Z.z.") správca dane



odôvodnil tým, že šetrením za príslušné zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané
dôkazy, ktoré odôvodňovali potvrdiť výsledok daňovej kontroly uvedený v protokole z daňovej kontroly
č. 9712401/5/5355855/2013/Žem (ďalej na účely rozsudku len „protokol").
Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

3. Z daňového spisu záverom vyplýva, že základným dôvodom pre nepriznanie požadovaného
nadmerného odpočtu je nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 [žalobca
nepreukázal, že predmetný tovar, resp. službu reálne nadobudol od označeného vystaviteľa faktúry] a
§ 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z.
Podľa § 49 ods. 1  zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s
výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane podľa
§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

4. Nehodnovernými majú byť podľa žalovaného údaje fakturované na vstupe, ktoré sa týkajú
nasledujúcich zdaniteľných obchodov žalobcu:
a) zhotovenie a rozvoz letákov so žalobcom označeným poskytovateľom služby IKP SLOVAKIA s.r.o.,
Bratislava (ďalej na účely rozsudku len „poskytovateľ služby"), za ktorých údajné vykonanie vystavil
poskytovateľ služby faktúry s tým, že
i) pri miestnom zisťovaní
(1) sa poskytovateľ služby na adrese v obchodnom registri nenachádzal,
(2) predvedenie pána S. H. ako generálne splnomocnenú osobu pre daňovú kontrolu (ďalej tiež „daňový
zástupca") poskytovateľa služby nebolo orgánmi Policajného zboru zrealizované,
ii) konatelia poskytovateľa služby (páni L.. O. O. a S. H.) sa pri ústnom pojednávaní 04.04.2013 vyjadrili,
že
(1) ich obchodné podiely boli prevedené na pani O. U.,
(2) ku dňu prevodu podali daňové priznania,
iii) došlé faktúry boli uhradené v hotovosti,
b) žalobca bol dňa 23.09.2013 vyzvaný na predloženie presne špecifikovaných dôkazov preukazujúcich
reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov,
i)  konateľka žalobcu dňa 10.10.2013 správcovi dane uviedla, že nemá žiadne účtovné ani iné doklady
ku kontrolovanému zdaňovaciemu obdobiu,
c) daňový zástupca pán S. H. dňa 13.11.2013 oznámil, že sa k veci písomne vyjadrí, čo aj k 22.11.2013
vykonal a najmä namietal, že
i)  zistenia správcu dane vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu veci a
ii) tým, že policajné orgány nepredviedli pána S. H. ako daňového zástupcu na vypočutie, tým správca
dane nevyčerpal všetky dôkazné možnosti,
d) vyjadrenie daňového zástupcu k protokolu bolo označené správcom ako neúčinné, nakoľko nebolo
vykonané elektronicky.

5. Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 24 Daňového poriadku správca dane dospel k záveru,
ktorý si osvojil aj žalovaný, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto aj žalovaný potvrdil
správnosť záveru, že vyššie opísané zdaniteľné obchody sa s poskytovateľom služby neuskutočnili.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)
6. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Prešove
žalobu z 05.07.2014.

7. Krajský súd v Prešove ako prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), vypočul účastníkov



konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná, nakoľko napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom.
Preto ju na základe nižšie uvedených dôvodov postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

8. S poukazom na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Daňového poriadku ako aj
zák. č. 222/2004 Z.z., a po podrobnej rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane,
žalobných dôvodov a argumentácie žalovaného krajský súd zdôraznil, že zákonné bremeno je na strane
daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach
alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania
podporujú jeho tvrdenie, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok.
9. Práve reálnosť dodania sporných služieb pre žalobcu od jeho poskytovateľ služby nebola podľa
krajského súdu v tomto prípade preukázaná, predloženými faktúrami bola žalobcom iba deklarovaná.
Krajský súd ďalej zdôraznil, že pre účely § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z.z. je nevyhnutné kumulatívne
splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t. j. vrátane preukázania
vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a dotknutým daňovým dokladom.

10. Pre krajský súd je nepochybné, že konateľka žalobcu dňa 10.10.2013 pred správcom dane
uviedla, že okrem predmetných faktúr nemá žiadne iné doklady k dispozícii, že s bývalým konateľom
poskytovateľa služby, t.j. daňovým zástupcom pánom S. H. komunikovala telefonicky, že sa pokúsi získať
od neho účtovné doklady, ktoré by preukázali dodanie deklarovaných služieb.
Žalobca však nepreukázal žiadnym spôsobom, že sa predmetné doklady naozaj snažil získať, resp. či
sa skontaktoval alebo nie s daňovým zástupcom.

11. Námietku žalobcu, že výroba a následná distribúcia letákov za účelom propagácie podnikateľskej
činnosti - primárne predaj pohonných hmôt, mala mať na jeho podnikateľskú činnosť pozitívny dopad v
tom význame, že vzrástol objem predaja pohonných hmôt, označil krajský súd ako nedôvodnú.
Správca dane v rámci kontroly na základe podaných daňových priznaní žalobcu vyčíslil celkové tržby
žalobcu za obdobie január až október 2013 a konštatoval, že došlo k poklesu tržieb o 1% oproti
rovnakému obdobiu roka 2012.

III.
Odvolanie žalobcu/ stanoviská
A)
12. Vo včas elektronicky podanom odvolaní zo dňa 18.11.2015 (č.l. 82) proti rozsudku krajského súdu
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu napriek požiadavke zákonodarcu zakotvenej v
ustanovení § 205 O.s.p. výslovne neuviedol žiadny zo zákonom uznaných dôvodov odvolania. Preto
odvolací súd musel v zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. vyhodnotiť podané odvolanie
podľa jeho obsahu (najmä s prihliadnutím na jednotlivé odvolacie námietky) nasledovne.

13. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie námietky žalobcu:
- žalobca v zmysle § 51 zák. č. 222/2004 Z.z. poskytol správcovi dane všetky informácie, vysvetlenia
ako aj doklady
o napríklad originály letákov, ktoré boli predmetom zdaniteľných plnení,
- naopak príslušný útvar Policajného zboru na žiadosť správcu dane nevykonal predvedenie daňového
zástupcu poskytovateľ služby, t.j. pána S. H.
o  avšak zjavne to považoval za nevyhnutne potrebné na dosiahnutie účelu daňovej kontroly, no pre
nedostatok súčinnosti policajného zboru od toho neskôr z neznámych dôvodov upustil,
- správca dane mal využiť opätovne a viac ráz všetky dostupné a zákonom prípustné prostriedky za
účelom poskytnutia relevantných informácií, vysvetlení, dokladov, pomoci a súčinnosti od poskytovateľa
služby,
o  lebo žalobca také možnosti a prostriedky nemá,
- reálnosť plnenia sporných dodávok služieb bola žalobcom preukázaná,
- nesúhlasí s myšlienkou správcu dane o umelom vytvorení práva na odpočítanie dane,
- tvrdenie o pozitívnom náraste tržieb je nutné vidieť v širších súvislostiach,
- riešenie dôkazného bremena v prospech žalobcu podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky
o  stanovisko publikované pod č. R107/2003,



o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 1/2011 (IRON CLUB, s.r.o. c/a Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky) alebo
o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 1/2010 (L.. B. c/a Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky).

14. Záverom žalobca navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že zmení napadnuté ako aj
prvostupňové rozhodnutie s tým, že žalobcovi sa priznáva nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty
v tam stanovej výške za zdaňovacie obdobie.
Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku vo
vyčíslenej výške 70,-- €.

B)
15. Z vyjadrenia žalovaného z 12.01.2016 (č.l. 94) vyplýva, že odvolaciu argumentáciu vyhodnotil ako
identické dôvody, ktorými žalobca namietal tak v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj v
žalobe.
Ďalej žalovaný odkázal na svoje argumenty obsiahnuté nielen vo svojom vyjadrení z 10.10.2014 k žalobe
ale aj na zistené skutočnosti v rámci výkonu daňovej kontroly. Tiež zdôraznil, že krajský súd sa so
skutkovými dôvodmi vedúcimi k záveru daňových orgánov stotožnil.

16. Čo sa týka judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak žalovaný uviedol:
- aby daňový subjekt mohol uvedeným judikátom (sp.zn. 3Sžf/1/2011) úspešne právne argumentovať,
musí v prvom rade „disponovať existenciou materiálneho plnenia",
- správca dane na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci mohol dospieť k záverom, aké
prezentoval (R 107/2003),
- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/1/2010 nesúvisí s preskúmavanou vecou.

17. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.
Právne názory odvolacieho súdu

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.")
a s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide
o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

19. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)
v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.
Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka
konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto
zvoleného prostriedku nápravy.

20. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo
84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009)
nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale
len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu



rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj
účastníkmi.

21. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)
Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako
aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe
podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočností
opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom zachyteným vo
vyšlej faktúre, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov
pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

22. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po
vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k
obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s
§ 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty preskúmavanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných
bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov
zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu
súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej
skutkovej otázke.

23. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z odvolacích argumentov, je sporné právne
vymedzenie splnenia formálnych a vecných podmienok konkrétneho zdaniteľného obchodu. Za tejto
situácie sa krajský súd stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane v tom rozsahu, ako si ich
žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly, t.j. že nakoľko poskytovateľ služby
nepreukázal, že služby dodal žalobcovi.
Žalobca naopak vo svojich odvolacích námietkach zdôrazňuje kombináciu viacerých procesných
nedostatkov, medzi ktorými je najmä
- extenzívne ponímanie dôkazného bremena žalobcu žalovaným,
- neuznanie predložených listinných dôkazov a nepredvedenie svedka a
- odmietnutie aplikácie právnych názorov Najvyššieho súdu vyplývajúcich pre žalobcu zo skutkovo
obdobných daňových vecí.

24. Nakoľko hore vytýkané procesné nedostatky úzko súvisia aj so známou judikatúrou Súdneho dvora,
bude sa s nimi Najvyšší súd zaoberať spoločne pri analýze záverov vyplývajúcich zo skutkového stavu
zisteného správcom dane.

25. Z judikatúry Najvyššieho súdu súladne s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu (napríklad
uznesenie sp.zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009) vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt
je v daňovom konaní (§ 2 písm. c/ Daňového poriadku) zaťažený dvomi základnými povinnosťami
vychádzajúcimi zo zásady prejednacej, a to:
- povinnosťou tvrdenia, ktorá je formálne prekrytá povinnosťou podať daňové priznanie a často krát je
sprevádzaná povinnosťou podať kontrolný, resp. súhrnný výkaz (§ 78a a § 79a zák. č. 222/2004 Z.z.),
a preto si ju daňový subjekt splní včasne podaným (§ 15 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s § 78
zák. č. 222/2004 Z.z.) a riadne vyplneným (nedostatky sa odstraňujú výzvou správcu dane podľa § 78
ods. 7 v spojení s § 79 ods. 4 zák. č. 222/2004 Z.z.) daňovým priznaním; toto daňové priznanie je v
prípade uplatnenia práva na odpočítanie dane nutné chápať ako žiadosť o jej včasné vyplatenie (najmä
§ 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 79 zák. č. 222/2004 Z.z.), t.j. že v tomto prípade sa súčasne začína
aj daňové konanie vo veci uplatneného práva (§ 58 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 15 ods. 2  a contrario
Daňového poriadku),
- povinnosťou svoje tvrdenia dokázať (dôkazným bremenom, resp. dôkaznou povinnosťou), ktoré
daňový subjekt formálne realizuje najčastejšie predložením účtovných dokladov vedených v zmysle



zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve - ďalej len „zák. č. 431/2002 Z.z." (viď zásada verného a
pravdivého obrazu o účtovaných skutočnostiach § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v spojení  s § 72
ods. 5 zák. č. 222/2004 Z.z.); tento dôkazný postup je čiastočne zohľadnený aj vo vyššie uvedenom
rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.marca 2011.

26. Ak správca dane pri následnom preverovaní písomných podkladov na základe uplatňovania zásady
vyhľadávacej, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť údajov žalobcom povinne predkladaných  vrátane jeho dôkazných prostriedkov (§ 24 ods.
1 Daňového poriadku), potom správca dane uplatnil riadne svoj oprávnenie (§ 24 ods. 3 veta prvá
Daňového poriadku).
Je nepochybné, že daňová kontrola je zákonom ustanovený prípravný (t.j. zisťovací alebo preverovací)
proces správcu dane (viď systematický výklad tohto inštitútu vychádzajúci zo zaradenia daňovej kontroly
do Tretieho dielu [Postup pri daňovej kontrole] Prvej hlavy [Príprava daňového konania] Druhej časti
[Činnosti správcu dane] Daňového poriadku) smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu)
so zachytením skutkových „de facto" zistení, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej
povinnosti daňového subjektu (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf /91/2015 z 24. januára
2017).

27. Z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 1Sžf 16/2016 zo dňa 17. októbra 2017 ďalej vyplýva, že:
„Túto otázku [otázka rozloženia dôkazného bremena - poznámka konajúceho súdu] si musí správca
dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú právnu daňovú normu pre
posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH z preverovaných zdaniteľných obchodov
správca dane chce ďalej uplatniť."

28. V súvislosti s právnymi názormi vyslovenými pod bodom č. 25 Najvyšší súd opakovane zdôrazňuje,
že od žalobcu ako daňového subjektu sa v procese správy daní (t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne
očakáva, že bude preukazovať
- skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku),
a okrem iného aj to, že
- vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme dodania služby za protihodnotu
(§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH) v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených
účtovných dokladov (§ 10 zák. č. 431/2002 Z.z.) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeným na
faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z.).
V súvislosti s uvedeným dôkazným bremenom preto musí Najvyšší súd odmietnuť odvolacie námietky
žalobcu týkajúce sa tvrdenej procesnej vady správcu dane v tom, že netrval na tom, aby príslušný
útvar Policajného zboru na žiadosť správcu dane vykonal predvedenie daňového zástupcu poskytovateľ
služby, t.j. pána S. H..

29. Pokiaľ za tejto situácie preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho žalobca deklaruje,
môžu orgány finančnej správy v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora (rozsudky vo veciach sp.zn.
C-255/02 Halifax Plc a nasledujúce) neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z
dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto
v zmysle hore citovanej judikatúry Súdneho dvora prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má
byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak
tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.
Podľa § 3 ods. 2 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení ekonomickou činnosťou (ďalej len
"podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov,
obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť
vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú
činnosť.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v
postavení zdaniteľnej osoby,
Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovný doklad je preukázateľný účtovný
záznam, ktorý musí obsahovať
a) slovné a číselné označenie účtovného dokladu,



b) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov,
c) peňažnú sumu alebo údaj o cene za mernú jednotku a vyjadrenie množstva,
d) dátum vyhotovenia účtovného dokladu,
e) dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom vyhotovenia,
f) podpisový záznam osoby ( § 32 ods. 3) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej jednotke a podpisový
záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie,
g) označenie účtov, na ktorých sa účtovný prípad zaúčtuje v účtovných jednotkách účtujúcich v sústave
podvojného účtovníctva, ak to nevyplýva z programového vybavenia.
Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v citovanom znení účtovná jednotka je povinná vyhotoviť účtovný
doklad bez zbytočného odkladu po zistení skutočnosti, ktorá sa ním preukazuje, a to tak, aby bolo možno
určiť obsah každého jednotlivého účtovného prípadu spôsobom podľa § 8 ods. 5.

30. Zatiaľ čo v prípade preukazovania vzniku práva na odpočítanie dane (vychádzajúc najmä z vyššie
uvedených ustanovení §  3 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.) zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods.
1 Daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo uplatnil, v prípade preukazovania
zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode (najmä § 3 ods. 6 Daňového poriadku) dôkazné
bremeno zaťažuje len správcu dane.
Preto je daňový subjekt už v dostatočnom časovom predstihu oprávnený vedieť, na akom skutkovom
základe má znášať dôkazné bremeno. Samozrejme že daňový subjekt je aj v týchto prípadoch
oprávnený navrhovať správcovi dane ďalšie dôkazné prostriedky na preukázanie, že sa nezúčastnil
zneužívajúceho alebo podvodného konania.

31. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie
už hore uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (viď body č. 25
a 26).

32. Najvyšší súd konštatuje, že v danej súvislosti je nepochybné, že žalovaný spochybňuje údaje
fakturované poskytovateľom služby na vstupe, nakoľko dospel k záveru, že uvedený poskytovateľ služby
nemá materiálne, technické, ani personálne zabezpečenie na vykonávanie fakturovanej činnosti, a ani
ďalšie dôkazné zistenia správcu dane týkajúce sa daňovej činnosti poskytovateľa služby neviedli k
potvrdeniu žalobcom deklarovanému záveru o tom, že reálne uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných
obchodov vykonal vystaviteľ došlých faktúr, t.j. poskytovateľ služby.

33. K týmto záverom dospel žalovaný vyhodnotením nasledovných skutkových zistení správcu dane:
- predmetom zdaniteľného obchodu mala byť služba spočívajúca v zhotovení a rozvoze letákov,
- avšak žalobcom označený poskytovateľ služby sa na adrese sídla uvedenej v obchodnom registri
nenachádzal,
- konatelia poskytovateľa služby žiadne dôkazné prostriedky k zdaniteľnému obchodu (napríklad
podklady pre zhotovenie letákov, mechanizmus určenia dotknutých adries a potvrdenie o rozvoze
letákov) ani na výzvu správcu dane nepredložili.

34. Najmä z rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach sp.zn. C-80/11 (Mahagében) a C-142/11
(Dávid) - ďalej len „rozsudok Mahagében", konkrétne jeho marginálny bod 66, pre Najvyšší súd vyplýva,
že Smernica Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „smernica č. 2006/112") bráni vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej správca dane zamietne
uplatnenie práva na odpočítanie dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá
vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa uplatňuje (požaduje) právo na odpočítanie
dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho
dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, napriek tomu, že vecné
(hmotnoprávne) a formálne (procesnoprávne) podmienky vzniku a výkonu práva na odpočítanie dane
(ďalej tiež „vecné a formálne podmienky") upravené v smernici č. 2006/112 boli splnené a že zdaniteľná
osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo
daňového podvodu na strane svojho dodávateľa ako vystaviteľa faktúry.

35. Pri tejto svojej úvahe Súdny dvor neustále zdôrazňuje objektívny charakter definičných pojmov
smernice č. 2006/112 (pre šiestu smernicu je tento záver už vyslovený napríklad v už citovanom rozsudku



Halifax Plc. v marginálnych bodoch 54 až 56) ako sú ekonomická činnosť, zdaniteľná osoba či dodanie
tovaru či poskytovanie služieb.
Pritom objektívny charakter týchto pojmov vychádza z myšlienky, že činnosť je posudzovaná sama
osebe (autonómna existencia na základe aplikácie iných právnych predpisov) a uplatňuje sa nezávisle
na cieľoch (podnikateľskej stratégii) a dosiahnutých výsledkoch (sledovaných kauzách) dotknutých
zdaniteľných obchodoch, resp. ich konkrétnych plnení (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp.zn.
C-260/98 zo dňa 12. septembra 2000 vo veci Komisia v. Grécko, marginálny bod 26).

36. V súvislosti s vyššie uvedenými podmienkami Súdny dvor pod pojmom vecné podmienky najmä
rozumie:
- vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej
osobe ako dodávateľovi, bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp.zn.
C-414/10 vo veci Véleclair)
o tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v poskytnutí služby, ktorá oprávňuje
druhú stranu fakticky nakladať s takto získanou majetkovou hodnotou,
- tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať úžitnú majetkovú hodnotu pre
zdaniteľnú osobu,
- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body 26
a 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).

37. Pod pojmom formálne podmienky Súdny dvor najmä zdôrazňuje
- splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby
(napríklad rozsudok sp.zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42),
- existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje, a
- včas podané riadne daňové priznanie.

38. Pokiaľ ide o nutnosť splniť kumulatívne všetky hore uvedené vecné a formálne podmienky, Súdny
dvor poukazuje na to, že:
„Z bodu 63 rozsudku Ecotrade (EU:C:2008:267) a z neskoršej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
pokiaľ ide o systém prenesenia daňovej povinnosti, základná zásada neutrality DPH vyžaduje, aby
odpočet dane zaplatenej na vstupe bol priznaný, pokiaľ sú splnené hmotnoprávne požiadavky, napriek
tomu, že zdaniteľné osoby nesplnili niektoré formálne požiadavky. "

39. Z daňového spisu pre Najvyšší súd vyplýva, že žalobca čiastočne splnil formálne podmienky, nakoľko
disponoval faktúrami vystavenými od poskytovateľa služby a tieto boli u neho zaevidované v účtovnej
evidencii DPH. Takisto žalobcom podané daňové priznanie nevykazovalo po obsahovej stránke formálne
nedostatky, nakoľko správca dane ho výzvou na ne neupozornil.
Avšak vo vzťahu k splneniu vecných podmienok nie je možné konštatovať, že žalobca preukázal celú
existenciu materiálneho plnenia zdaniteľného obchodu, t.j. popri preukázaniu existencie letákov chýba
preukázanie ich dodania na určené, resp. inak určené adresy dodania.

40. Samotné tvrdenie žalobcu, že v dôsledku vykonania zdaniteľného obchodu bolo sprevádzané
pozitívnym nárastom tržieb a toto je nutné hodnotiť v širších súvislostiach, musel tiež Najvyšší súd
odmietnuť, nakoľko žalobcom uvádzaný dôsledok pozitívneho nárastu tržieb nie je výlučne a iba
naviazaný na žalobcom tvrdený zdaniteľný obchod ale je ovplyvnený existenciou aj iných faktorov na
relevantnom trhu.

41. Preto splnenie všetkých vecných podmienok uvedených v bode č. 36, ktoré sú vzájomne previazané,
t.j. že na vstupe u žalobcu mali byť tieto služby poskytnuté zdaniteľnou osobou, t.j. poskytovateľom
služby s tým dôsledkom, že poskytovateľovi služby mala vzniknúť daňová povinnosť, sa žalobcovi
preukázať nepodarilo.
V preskúmavanej veci totiž už v čase daňovej kontroly správca dane spochybnil, že poskytovateľ služby
mohol žalobcovi poskytnúť služby spojené s so zhotovením a rozvozom letákov.

42. Je celkom prípustné pre Najvyšší súd, že za tejto procesnej situácie bol žalobca počas ďalšieho
výkonu daňovej kontroly zaťažený dôkazným bremenom v zmysle § 45 ods. 2 písm. e) Daňového



poriadku, nakoľko ho správca dane na ústnom pojednávaní dňa 23.09.2013 oboznámil so zistenými
skutočnosťami a z nich vyplývajúcimi pochybnosťami a vyzval ho na doloženie dôkazov (§ 46 ods. 5
Daňového poriadku), čím ho oprávnene zaťažil dôkazným bremenom.
Obdobne postupoval správca dane aj pri ústnom pojednávaní dňa 22.11.2013.
Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku v citovanom znení platí, že ak vzniknú pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo
o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému
daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti
vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

43. Mýli sa preto žalobca, ak namieta nejasnosť skutkových zistení správcom dane, resp. naznačuje,
že za tejto situácie už nebolo možné ďalšie dôkazy predložiť. Naopak, nakoľko správca dane úspešne
spochybnil dôkaznú hodnotu dôkazov žalobcu o svojom konkrétnom poskytovateľovi služby, bolo jeho
povinnosťou protidôkazmi preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu označeným poskytovateľom
služby ako základnú podmienku daňovej uplatniteľnosti práva na odpočítanie DPH v zmysle § 49 a §
51 zák. č. 222/2004 Z.z.

44. Neuniesť dôkazné bremeno v procese uplatňovania práva na odpočítanie dane vrátane daňovej
kontroly znamená to, že daňový subjekt v zákonom stanovených časových intervaloch (napríklad počas
daňovej kontroly do jej ukončenia prerokovaním protokolu v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového
poriadku) neeliminuje pochybnosti správcu dane týkajúce sa zistených skutočností o tvrdeniach
daňového subjektu. Zákonným dôsledkom nie je nahradenie tejto procesnej pasivity dôkaznou aktivitou
správcu dane (viď § 24 ods. 2 a 3 v spojení s § 3 ods. 1 Daňového poriadku) ale naopak nepreukázanie
splnenia zákonných vecných a formálnych požiadaviek (právnych skutočností), ktoré sú pre uplatnenie
práva na odpočítanie dane najmä požadované v ustanoveniach § 49 ods. 1 a 2 ako aj § 51 ods. 1 zák.
č. 222/2004 Z.z. (viď text ustanovení v bode č. 2).
Preto správca dane za tejto situácie v prvostupňovom rozhodnutí nekonštatuje, že právo na odpočítanie
DPH nevzniklo, ale že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok stanovených v zák. č. 222/2004
Z.z. na uplatnenie práva na odpočítanie dane.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá,
aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 veta prvá Daňového poriadku v citovanom znení správca dane preukazuje skutočnosti
o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

47. Na základe uvedeného sa aj Najvyšší súd stotožnil so záverom správcu dane, že žalobca
počas daňovej kontroly predkladal nehodnoverné faktúry, v ktorých opísaný obsah zdaniteľného
obchodu nebol preukázaný po stránke hodnovernosti identifikácie skutočného poskytovateľa služby.
Preukázanie skutočného poskytovateľa služby patrí medzi základné vecné podmienky uplatnenia
práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora (rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 45, veta posledná) vyhovieť právu na
odpočítanie dane.

48. Čo sa týka nutnosti preverovať dodržiavanie podmienok dokazovania správcom dane, Najvyšší
súd vzhľadom na procesne-dôkaznú pasivitu žalobcu počas daňovej kontroly v čase, keď je zaťažený
dôkazným bremenom, ako aj pri prerokovaní protokolu nemá dôvod vytýkať krajskému súdu, resp.
žalovanému tvrdené pochybenia.

49. Na uvedenom základe potom Najvyšší súd musí potvrdiť spolu s krajským súdom záver žalovaného,
že správca dane postupoval v súlade so zákonom, ak s oporou v ustanoveniach § 49 a 51 ods. 1 písm.
a) zák. č. 222/2004 Z.z. nepriznal žalobcovi ním uplatnené právo na odpočítanie DPH v tam uvedenej
výške.

50. Záverom musí Najvyšší súd opätovne zdôrazniť, že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno pri
obchodných spoločnostiach v spojení so zásadou poctivého obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne
patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť o získanie dostupných informácií (napríklad
preventívne overenie spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie požadovaných prác), pôsobí



pozitívne na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie
podlieha priamej či nepriamej dani.

51. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti
uplatnenia daňovej kontroly v relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 Daňového
poriadku) si daňový subjekt „a priori" zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných
(t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov ale
aj jej budúcu procesnú spoluprácu, aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov,
a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti,
či samotné poskytnutie služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v došlej faktúre.
Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov, ktoré do
nedávnej minulosti boli pod vplyvom najmä a iba súkromného práva.

V.

52. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté
rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového
poriadku. Uvedené rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,
ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa
zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov.
Počas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp.
nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu
komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej
únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento
rozsudok odkláňal.

53. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedených
rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 1Sžf 16/2016, pri ktorých
Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov
(viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s
prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle
záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania
vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č.
A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-
48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2
O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku rozsudku.

54. Nakoľko išlo o základnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala nesprávneho procesného
riešenia daňovej výhody na strane žalobcu a ktorá vymedzovala rámec meritórneho súdneho prieskumu,
ostatné jeho odvolacie námietky boli týmto skonzumované.
Preto sa Najvyšší súd inými námietkami v zmysle rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské
práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č.
30544/96 z 20.01.1999)] ďalej nezaoberal.

55. Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle
§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom
konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k
záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov
nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.



56. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).