Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/55/2018 z 12. 9. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 12. septembra 2018, sp. zn. 19Co/55/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8616897445.1
Krajský súd Prešov | 19Co/55/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8616897445.1 | 2018-09-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/99106248-2ad9-4b1d-8087-66bb522bf498
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8616897445.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/55/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8616897445
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8616897445.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M. XXX, XXX XX M., o zaplatenie 925,97 eur s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku
Okresného súdu Svidník č. k. 8Csp/6/2016-72 zo dňa 30.11.2017 takto

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie žalovaného.

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a
súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 110 eur s úrokom
vo výške 28 % ročne z jednotlivých súm a od jednotlivých období.

2. Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 290,07 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

3. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

5. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3; § 9; § 52 ods. 1 až 4; § 53 ods. 1 až 3, § 5 a § 10; § 54
ods. 1 a 2; § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.; § 708 ods. 1 a 2;
§ 709 ods. 1; § 710; § 711 ods. 1; § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka a výrok o trovách konania
§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

6. Prvoinštančný súd uviedol, že pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom
spotrebiteľ spravidla nemá možnosť tieto podmienky reálne ovplyvniť (ide spravidla o tzv. "formulárové
zmluvy"). Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok
spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné
(cit. ust. § 53 ods. 5 OZ). Vychádza sa totiž z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu
s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná



profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní
so spotrebiteľom vo výhode.

7. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca (banka) uzavrel so
žalovaným (klientom) zmluvu, na základe ktorej zriadil a viedol účet žalovaného, pričom v zmluvne
nebola dojednaná možnosť povoleného prečerpania (povoleného debetu). Žalovaný tak v prípade, že
sa dostane do debetu, mal povinnosť tento debet vyrovnať. Z výpisu z účtu je zrejmé, že žalovaný z
účtu čerpal sumu 5.290 eur, za čo zaplatil celkom sumu 4.999,93 eur. Dospel tak k záveru, že žalobca
má nárok len na rozdiel medzi tým, čo žalovaný z účtu čerpal (debet) a čo žalobcovi uhradil (kredit),
a teda na zaplatenie sumy 290,07 eur (5.290 eur mínus 4.999,93 eur). Okrem toho si totiž žalobca
uplatňoval voči žalovanému poplatky v súvislosti s účtom ako aj úroky. Samotná zmluva o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov ale neobsahuje ani výpočet poplatkov (a ich výšky), ktoré môžu byť
žalovanému účtované a ani  výšku úroku za nepovolené prečerpanie. Tie majú podľa zmluvy vyplývať
zo Všeobecných obchodných podmienok, resp. z Cenníka. Žalobca ale nepreukázal, že by doručil
žalovanému okrem zmluvy  aj Všeobecné obchodné podmienky a Cenník, že by sa s nimi žalovaný
riadne oboznámil a že by pri ich prevzatí podpísal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/57/2017 zo dňa 11.04.2017.

8. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na úrok vo výške 28% ročne (p.a.), prvoinštančný súd uviedol, že
ho považuje za neprijateľný. Z obsahu Zmluvy nie je zrejmé, že by sa žalobca so žalovaným na takomto
úroku dohodli, pričom pre platnosť takéhoto zmluvného dojednania nepostačuje odkaz na Všeobecné
obchodné podmienky a Cenník, ktorý je jednostranne stanovený žalobcom (dodávateľom). V prvom
rade je potrebné rozlišovať medzi pojmami „úrok“ a „úrok z omeškania“. Kým pod pojmom „úrok“ je
možné chápať príjem (dôchodok) z kapitálu, alebo tiež cenu za poskytnutie finančných prostriedkov,
„úrok z omeškania“ je peňažná sankcia za omeškanie dlžníka. Žalobca nepreukázal, že by žalovanému
poskytol finančné plnenie, za ktoré by mohol od žalovaného požadovať platenie úrokov (ako odplaty
za takéto finančné plnenie), avšak aj keby to preukázal, z obsahu zmluvy nevyplýva, že by bol úrok
medzi ním a žalovaným zmluvne dojednaný. Vychádzajúc z charakteru uplatňovaného nároku (nakoľko
žalobca uviedol, že úrok je uplatňovaný pri nepovolenom prečerpaní účtu) má ísť o sankciu uloženú
žalovanému za to, že v rozpore so zmluvou prečerpal účet - dostal sa do nepovoleného debetu a tento
debet neuhradil bez zbytočného odkladu v zmysle bodu 3.12 VOP (t.j. dostal sa do omeškania). Pri
omeškaní dlžníka má ale veriteľ zákonný nárok na úroky z omeškania, pričom tento nárok je v prípade,
že dlžníkom je spotrebiteľ, zákonom (cit. § 369 ods. 3 ObZ) limitovaný na úroveň stanovenú podľa
predpisov občianskeho práva, t.j. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
Žalobca by tak vzhľadom na skutočnosť, že záväzkový vzťah vnikol po 31.01.2013 a k omeškaniu malo
dôjsť od 20.08.2015, kedy bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05%, mohol mať
nárok na úrok z omeškania (v prípade, že by si ho uplatnil) vo výške 5,05% ročne, avšak žalobca si
namiesto toho uplatňuje sankciu vo výške viac ako 5-násobku tohto limitu stanoveného zákonom a to
bez zmluvného základu  v jednostranne (v cenníku) stanovenej výške. Nakoniec súdu neušlo pozornosti
ani to, že  uplatneným úrokom sa má úročiť aj debet, ktorý vznikol pripísaním úrokov, čím si žalobca
uplatňuje úroky z úrokov.

9. Súd prvej inštancie tak uplatnený nárok na úrok vo výške 28 % ročne vyhodnotil ako neprijateľný,
spôsobujúci hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (žalovaného), a
preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol  (výrok III). Pre úplnosť uviedol, že tento nárok nebolo možné
priznať v rozsahu zákonných úrokov z omeškania, pretože žalobca si úroky z omeškania neuplatnil
(uplatnil si úrok vyplývajúci z cenníka). Navyše nároky, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, nie je možné moderovať.

10. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP podľa pomeru
úspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 400,07 eur (290,07 eur priznaná suma +
110 eur zaplatených žalovaným po podaní žaloby, v ktorej časti zavinil žalovaný zastavenie konania) z
uplatnených 1.518,39 eur (925,97 eur istina + 592,42 eur predstavujúcich uplatnený úrok 28% z 925,97
eur od 20.08.2015 do 30.11.2017 - dňa rozhodnutia súdu). Žalobcov úspech v spore tak predstavuje
26,35% (400,07 eur z 1.518,39 eur) k 73,65% úspechu žalovaného. V prevažnej miere bol v spore
úspešný žalovaný, ktorému ale žiadne trovy konania nevznikli. Preto súd rozhodol, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva.



11. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti čo do splatnosti priznanej sumy 290,07 eur, ktorú súd uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi v lehote do 3 dní, podal odvolanie žalovaný. Žiadal súd o možnosť splácať
uvedenú sumu po 20 eur mesačne. Sumu 290,07 eur nie je totiž schopný pre splácanie iných úverov a
preto, že je živiteľom rodiny s dvomi maloletými deťmi, zaplatiť naraz. Uvedené odvolanie žalovaného
bolo podané na pošte dňa 22.01.2018. Rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanému doručený dňa
02.01.2018, čo vyplýva z doručenky pripojenej do spisu.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti III. výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako
aj proti výroku o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Nestotožnil sa
s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorou odôvodnil zamietavú časť žaloby, v tejto časti považoval
rozsudok za nesprávny a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na § 31 ods.
2, 4 a § 5b Zákona o platobných službách so záverom, že tento nestanovuje, že poplatky za poskytovanie
platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Uviedol, že v zmysle VOP súčasťou zmluvy o
vkladovom účte je Sadzobník, pritom banka je oprávnená meniť VOP, nie je preto naplnená podmienka
neprijateľnosti zmluvnej podmienky spočívajúca v jednostrannej zmene zmluvných podmienok bez
dôvodu dohodnutého v zmluve. Tvrdil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, čo vyplýva jednak zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj z rozsudku
Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15.

13. K nepriznaným úrokom uviedol, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného
zákonníka upravujúcimi zmluvu o bežnom účte. Poukázal na ustanovenia § 497 a nasl.; § 708 a nasl.;
§ 710 a § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj na bod 3.4, 3.8 a 3.12 VOP so záverom, že môže
dôjsť k nepovolenému prekročeniu bežného účtu, ktoré musí majiteľ účtu neodkladne vyrovnať. Po dobu
nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej sumy úrok vypočítaný na základe
úrokovej sadzby. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch
a uvedené ustanovenia VOP iba reflektujú na ustanovenia právnych predpisov upravujúcich vedenie
bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. S
oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta tak Obchodný zákonník, ako aj Zákon
o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1.

14. Je preto daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a preto navrhol v
zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobe vyhovieť v
plnom rozsahu a žiadal priznať náhradu trov konania, a to aj odvolacieho.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, že žiada, aby mal zaplatiť sumy 290,07 eur. Má finančné
problémy, je sám živiteľom rodiny a jeho príjem mu nepostačuje na žalobcom žiadanú celú sumu a úroky.
V ďalšom podaní opätovne požiadal o možnosť zaplatiť sumu v 20 eurových mesačných splátkach z
dôvodu jeho zlej finančnej situácie.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v  zmysle zásad vyplývajúcich z  ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 21.08.2018  a  dospel k  záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a odvolanie žalovaného bolo podané neskoro.

17. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súdu, proti ktorému rozhodnutie
smeruje ( § 362 ods. 1 prvá veta CSP ).

18. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanému doručený dňa 02.01.2018,
čo plynie z poštovej doručenky pripojenej do spisu. Žalovaný svoje odvolanie označené ako žiadosť zo
dňa 19.01.2018 podal na poštovú prepravu dňa 22.01.2018, čo vyplýva z pripojenej obálky. V zmysle
citovanej právnej úpravy lehota na podanie odvolania u žalovaného začala plynúť dňom nasledujúcim
po doručení mu rozsudku, teda dňom 03.01.2018 a uplynula dňom 17.01.2018, čo bola streda. Žalovaný
odvolanie podal na poštovú prepravu až dňa 22.01.2018.



19. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie žalovaný podal oneskorene. Odvolanie žalovaného preto
odvolací súd postupom podľa § 386 písm. a) CSP ako odvolanie podané oneskorene odmietol.

20. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň
stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať.

21. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie  a to čo sa týka žalovanej
istiny nad priznanú sumu  290,07 eur a príslušenstvo, ktorým bol úrok vo výške 28 %. Preto predmetom
prieskumu bol iba zamietavý výrok v uvedenom rozsahu a výrok o trovách konania. Ďalšie výroky
odvolaním neboli napadnuté, preto sa stali právoplatnými v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP.

22.  Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej
časti nároku, odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd
prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto
smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).

23. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že
nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

24. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o meškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úroku z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis (§ 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka).

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. v rozsahu čo do zamietavej časti. Iba na zvýraznenie
správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že nebolo možné žalobcovi priznať nárok na ním
žiadané poplatky za vedenie účtu ani žiadaný úrok, nakoľko aj súd odvolací, rovnako ako provoinštančný
súd, je toho názoru, že žalobcovi nárok na uvedené nevznikol. Zo Zmluvy o spolupráci zo dňa
19.07.2013 totiž nevyplýva, aby žalobca mal mať nárok na ním žiadané poplatky a úrok. Poukazovanie
na VOP a Sadzobník samo o sebe nemôže byť dôvodom na oprávnenosť žiadaných nárokov. Žalobca
nepreukázal, aby či už VOP, či Sadzobník, boli žalovanému predostreté s možnosťou sa s nimi riadne
oboznámiť a prípadne ovplyvniť ich znenie. Jednostranne pripravené podmienky dodávateľom, bez
možnosti ich spotrebiteľom ovplyvniť,  nemôžu byť súdom akceptované, ak spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, kedy sú neprijateľné, a preto neplatné. Už samotná
skutočnosť, že v Zmluve nebolo dohodnuté prečerpanie, nebolo dohodnuté za aký prípadný  poplatok
je toto prečerpanie možné a prípadne ako bude debet úročený, odôvodňuje správny záver súdu prvej
inštancie o dôvode zamietnutia žaloby v uvedenej časti. Iba odkaz na úpravu uvedeného vo VOP
a Sadzobníku nepostačuje. Rovnaký záver vyslovil aj KS v Banskej Bystrici v rozhodnutí, na ktoré
poukazuje aj prvoinštančný súd.  Za danej situácie bolo preto správne, že súd prvej inštancie žalobu
v uvedenej časti zamietol. Je však potrebné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že zmluva o úvere nemusí
byť vyhotovená ako jediný dokument. Je však nevyhnutné, aby v zmluve, hoci na viacerých listinách,
boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti a podmienky zmluvného vzťahu. V prejednávanom prípade
však uvedené nebolo splnené.

26. Odvolací súd ešte dodáva, že žalobca bol povinný preukázať oprávnenosť svojho nároku ešte pred
súdom prvej inštancie. Ak tvrdil, že od žalovaného má nároky v súvislosti s prečerpaním súm na účte,
mal o tom predložiť dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie, no neurobil tak ani na výzvu súdu. Preto
prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žiadne prečerpanie nebolo dohodnuté. Na uvedenom nemôže
zmeniť nič ani to, že žalobca zmluvu o prečerpaní predložil až do odvolacieho konania, kedy na ňu už



nie je možné prihliadať ( pozri § 167 ods. 3 a § 366 CSP). Za výsledok sporu je zodpovedný žalobca,
ktorý musí súdu prvej inštancie svoj nárok náležite preukázať.

27. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zamietol nárok žalobcu nad
sumu  290,07 eur. Na jeho priznanie totiž nebol zákonný dôvod.

28.  Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

29. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny
postupom podľa § 387 ods. 1 CSP spolu aj s výrokom o trovách konania potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 a nasl.
CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebol priznaný. V odvolacom
konaní žalobca nebol úspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
V odvolacom konaní úspešný žalovaný (čo do odvolania žalobcu) si žiadne trovy neuplatnil a navyše
z obsahu spisu mu žiadne odvolacie trovy nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím
NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015 a s aplikáciou ust. § 256 ods. 1 CSP a contrario za použitia článku 4
ods. 1 CSP.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie   n i e    j e   prípustné.

Poučenie o dovolaní:  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).