Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 22CoE/23/2013 z 15. 4. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 15. apríla 2013, sp. zn. 22CoE/23/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8812209693.1
Krajský súd Prešov | 22CoE/23/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8812209693.1 | 2013-04-15 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e3575f3c-1f94-45ca-b1cb-66d851791f76
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8812209693.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoE/23/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812209693
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8812209693.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného CASH COLLECTORS SK, s.r.o., so sídlom
Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného Havel, Holásek & Partners s.r.o.,
Advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti povinným 1)
D. A., bytom R. XXX, P. a 2) J. A., bytom R. XXX, P., o vymoženie 5 913,27 eur s príslušenstvom, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 28. novembra 2012 č.
k. 11Er/1994/2012-24, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol
žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol,
že sa vymáha  plnenie zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vo veci je exekučným titulom rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave zo dňa 2.7.2012, sp. zn. II/2012-212, právoplatný
31.7.2012, vykonateľný 3.8.2012. Rozhodcovský rozsudok ukladal povinným povinnosť vyplývajúcu
zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0561423687 uzavretej medzi povinnými o právnym predchodcom
oprávneného, pričom jej súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Zmluvu súd prvého stupňa
posúdil ako spotrebiteľskú (typovú, formulárovú), všeobecné obchodné podmienky k nej boli vopred
pripravené bez možnosti modifikovať ich.  V bode 18 týchto podmienok bolo dohodnuté, že všetky
spory z obchodov, zo zmluvy a súvisiace bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd. Takto
formulovanú a týmto spôsobom dohodnutú rozhodcovskú doložku prvostupňový súd s odkazom na
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-76/10 (Pohotovosť - SR), C-240/98 až
C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro, C-243/08 Pannon GSM,
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je preto absolútne neplatná, keďže spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, znemožňuje spotrebiteľovi
voľbu dosiahnuť rozhodovanie veci štátnym súdom, rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal, nemal na výber ohľadom jej splynutia s inými podmienkami. Preto exekučný titul vydaný
subjektom na podklade takejto neprijateľnej, neplatnej rozhodcovskej doložky nie je vykonateľným
exekučným titulom a súd na základe § 44 ods. 2  Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdnej
exekútorky o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Po právoplatnosti tohto uznesenia súd prvého
stupňa bude rozhodovať o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, odopreté právo na výkon rozhodnutia, prvostupňový súd  nesprávne právne
posúdil vec. Poukázal na rovnocennosť rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu, na
nesprávnu aplikáciu smernice z dôvodu jej nesprávneho prekladu. Uviedol, že predmetnú rozhodcovskú



doložku nie je možné klasifikovať ako neprijateľnú a v nadväznosti na to uviedol niektoré zvýhodnenia
vyplývajúce z rozhodcovského konania pre spotrebiteľa v zmysle štatútu tohto rozhodcovského súdu.
Oprávnený vytkol súdu prvého stupňa nedostatočné porovnanie a skúmanie postavenia spotrebiteľa
v rozhodcovskom konaní a v konaní pred súdom. Oprávnený zastáva názor, že neprijateľnou je len
taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Ak môže spotrebiteľ využiť prostriedky uvedené v zákona č. 244/2002 Z. z.  a navyše môže
dosiahnuť nápravu aj procesným postupom exekučného súdu, ktorý odmietne vykonať exekučný titul,
nejde o výlučné podrobenie sa rozhodcovskému konaniu.  Oprávnený poukázal tiež na rozhodnutia
ESD v súvislosti so zachovaním právnej sily už rozhodnutej veci, v súvislosti s pasivitou spotrebiteľa
pri podávaní opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. Oprávnený upriamil pozornosť na
právny argument, že komunitárne právo neobsahuje právnu úpravu, z ktorej by vyplývala povinnosť v
rámci exekučného konania skúmať vecnú stránku rozhodnutia, a to či už súdneho alebo rozhodcovského
orgánu.    Právny poriadok neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a
vykonateľný rozsudok rozhodcovského orgánu je vecne správny. V ďalšej časti oprávnený poukázal na
úpravu zastavenia exekúcie v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní (ZoRK),  z ktorej vyplýva, že
materiálna záväznosť rozhodcovského rozsudku zaväzuje všetky orgány, keďže tento zákon nepozná
obmedzenie účinkov materiálnej právoplatnosti. Exekučný súd nemôže vecne skúmať rozhodcovský
rozsudok, ale len vlastnosti predložených dokumentov, nie právny základ pre ich vydanie. Zastavenie
exekúcie prichádza do úvahy len v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, teda ak ide o plnenie odporujúce
dobrým mravom, nie ak zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Oprávnený rozvádza aj otázku
platnosti rozhodcovskej doložky z pohľadu dodržania jej písomnej formy, pričom poukazuje na to, že
súdy reštriktívne vykladajú § 4 ZoRK a osvojili si nedostatočne odôvodnený záver rozhodnutia NS SR
2Cdo 245/2010, ďalej vyjadruje názor, že v praxi je v obchodných vzťahoch zaužívané inkorporovať
všeobecné obchodné podmienky (VOP) do zmluvy, a to odkazom na VOP (§ 273 ods. 1 Obch. z.), čím
je splnená písomná forma doložky. V závere oprávnený poukázal na povinnosť právneho predchodcu
oprávneného v zmysle Zákona o bankách ponúknuť klientom uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy.
Navrhol napadnutú uznesenie zmeniť a udeliť poverenie na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke
alebo rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia napadnutého uznesenia
navrhol oprávnený pripustiť v rozhodnutí dovolacie otázky : Je možné posudzovať rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31.7.2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 r) OZ,
keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 1.1.2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na
právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava ? Je možné pod ustanovením
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného
nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v ZoRK? Je dodržaná
písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné
obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne dojednané?

Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, podanému odvolaniu
nevyhovel a vec postúpil v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a
na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné.

Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať
existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.  Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť



súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci 6Cdo 143/2011,  2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach
IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa
1.11.2011.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatné odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založenej spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade
iných účastníkov rozhodcovského konania než spotrebiteľov, znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v
spotrebiteľskej veci to tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto
exekučného titulu.

Tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú
rozhodcovskú doložku a nenamietne ju v súdnom konaní (Océano grupo editoriale C- 240/98
až C-244/98), tak existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú
rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom konaní, a preto je treba na ňu brať ohľad v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku (Mostaza Claro C-168/05) tak,  existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo,
že ani v exekučnom konaní spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku a preto treba
spotrebiteľa zbaviť jej účinkov v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi (ASTURCOM C-40/98).

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho
dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom).

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu tak v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne a.s.,
ako sa na ne odvoláva pri určení svojej právomoci rozhodcovský súd konajúci vo veci, nebola platne
uzavretá, a že aj v období do 31. decembra 2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté
podľa Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení v tom
čase platnom.

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, t.j. 3.2.2006,
je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď
rozhodcovskej zmluvy niet (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012).

Rozhodcovská doložka ako vyplýva z čl. 18. Všeobecných obchodných podmienok vyžaduje
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia



preskúmavaného uznesenia, ktorý považuje rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od povinného, aby
všetky spory riešil v rozhodcovskom konaní, za nekalú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa.

Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnými je z hľadiska svojho obsahu
úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa v súlade s
§ 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca
podmienky  pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k
Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných
strán, ktoré nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho
zákonníka bolo však v období do 31. decembra 2007 prípustné nielen podľa § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka, ale aj
podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia sú spotrebiteľskými
zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ak sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka, sa majú primerane použiť
ustanovenia tohto osobitného predpisu, t. j. Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon  od  spoločného stanoviska  občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia  KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom  individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh  dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu,  že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008.“

Vzhľadom na to, že s účinnosťou od 1. mája 2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, sú
považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy členského štátu Európskej únie, za
súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového
práva pre pristupujúce štáty.

Počnúc od 21. apríla 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná
je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti
s vopred spísanou bežnou zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice
„Podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza:
„zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu alebo použiť iný opravný prostriedok, najmä požadovať od
spotrebiteľa, aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenia
právnych predpisov, alebo bránenie uplatnenia tohto práva, neprimerané obmedzovanie dôkazov, ktoré
má spotrebiteľ k dispozícii alebo ukladanie dôkazného bremena, ktoré by podľa použiteľných právnych
predpisov malo prislúchať k druhej zmluvnej strane, spotrebiteľovi“.



Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť
vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlúčiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor
vo veci C-17/83 von Colson &  Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de Alimentation S.A.
národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo nesprávne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba v kontexte európskej úpravy a nie
práva národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné
ustanovenie je v rozpore s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto v zmysle článku 6 uvedenej Smernice nie je pre
spotrebiteľa záväzná.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom oprávneného, že v prípade odkazu na VOP v zmluve išlo o
platné dojednanie rozhodcovskej doložky, lebo malo ísť o naplnenie § 93b ZoB.

Podľa § 93b ZoB banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme
predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri
predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa,
a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa  a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných
podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa  v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom  spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I;  uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací



súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Odvolací súd nepripustil dovolanie v tejto veci na oprávneným položené otázky dovolaciemu súdu,
a to preto, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažoval za rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Najvyšší súd v konečnom dôsledku už aj rozhodol v obdobných prípadoch (porov.
6MCdo 9/2012). Vo vzťahu k prvej a druhej dovolacej otázky odvolací súd opätovne poukazuje na
znenie spoločného stanoviska  občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia  KS v Prešove z
27.9.2010, ktoré ponúka na vyššie uvedené odpoveď. Čo sa týka tretej dovolacej otázky, či je dodržaná
forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné
podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané, odvolací súd uvádza, že ak Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru obsahujú rozhodcovskú zmluvu, potom táto zmluva musí spĺňať všetky náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje. V zmysle § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. ZoR rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V oboch prípadoch však rozhodcovská
zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Tzv. rozhodcovská doložka vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, že spory medzi účastníkmi
budú rozhodované pred Stálym rozhodcovskom súdom, predpokladá uzavretie písomnej dohody a
nepostačuje len odkaz na všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Ak teda rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, potom  je neplatná, čo malo za
následok, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať tento spor. Ak tak rozhodcovský
súd urobil, ide o rozhodnutie, ktoré nemôže byť exekučným titulom, pretože na vydanie takéhoto
rozhodnutia ho strany sporu nezmocnili (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.