Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/26/2019 z 22. 5. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 22. mája 2019, sp. zn. 43Cob/26/2019, ECLI:SK:KSBB:2019:6118200121.1 Krajský súd Banská Bystrica | 43Cob/26/2019 | ECLI:SK:KSBB:2019:6118200121.1 | 2019-05-22 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: OZ, § 5801 OZ, ZKR, § 542 ZKR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/03758ca6-82d0-4643-8f65-2e320d92fe2c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6118200121.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/26/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118200121
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6118200121.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie
Jamriškovej PhD., členov senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Mariána Blahu v právnej veci
žalobcu I.. L. W., so sídlom kancelárie K. 5, XXX XX Q. Q., správca konkurznej podstaty úpadcu IU.N.EX
PERSON, spol. s r.o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 634 492, právne zastúpený:
JUDr. Marekom Glembom, advokátom so sídlom Odborárske námestie 3, 811 07 Bratislava-Staré Mesto
proti žalovanému way consulting, s.r.o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica IČO: 46 032 037,
právne zastúpený URBÁNI & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 17, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 646 181 v konaní o zaplatenie 200.000 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 62Cb/50/2018-98 zo dňa 20. septembra 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 62Cb/50/2018-98 zo dňa 20. septembra 2018
potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd prvou výrokovou vetou zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 200.000,- Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,15% ročne zo sumy 200.000,- Eur od 01.01.2014 do zaplatenia a
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Žalobcu zaviazal
nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že žalobca sa ako správca konkurznej podstaty úpadcu IU.N.EX
PERSON, spol. s r.o., so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 634 492 žalobou doručenou
súdu dňa 28.12.2017 domáhal zaplatenia sumy 200.000,- Eur s príslušenstvom titulom vrátenia pôžičky.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že úpadca dňa 07.05.2013 uzavrel so žalovaným Zmluvu o pôžičke, v
zmysle ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 200.000,- Eur. V čl. III. zmluvy sa žalovaný zaviazal
zaplatiť svoj dlh žalobcovi do 31.12.2013. Žalovaný si svoj dlh voči žalobcovi doposiaľ neuhradil a to ani
čiastočne, na základe čoho si žalobca podanou žalobou uplatnil okrem žalovanej pohľadávky aj úrok z
omeškania vo výške 9,15% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2014 do zaplatenia.

3. Okresný súd vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz sp. zn. 17Up/1/2018 zo dňa 12.01.2018,
proti ktorému žalovaný podal v zákonnej lehote odpor. Žalovaný v odpore uviedol, že nárok žalobcu vo
výške 200.000,- Eur s príslušenstvom považuje za neoprávnený a neopodstatnený, nakoľko úpadca so
žalovaným uzavreli dňa 07.05.2013 Zmluvu o pôžičke v zmysle ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho
zákonníka a zároveň si v rámci predmetnej zmluvy dohodli, že zmluvné vzťahy úpadcu a žalovaného
založené na základe uzavretej zmluvy o pôžičke sa budú riadiť ustanoveniami platných právnych
predpisov, a to najmä ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Úpadca si so žalovaným dojednal v čl.



II. bod 2 zmluvy povinnosť žalovaného vrátiť celú požičanú sumu najneskôr do 31.12.2013 a v zmysle
zmluvy splatnosť pôžičky bola zmluvnými stranami duplicitne stanovená ku dňu 31.12.2013 aj v čl. III.
bod 1 zmluvy. Vzhľadom na uvedené žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko žalobca si nárok
uplatnil žalobou podanou na súde až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka, keď nárok sa stal premlčaným dňa 01.01.2017. Z dôvodu opatrnosti žalovaný zároveň
vzniesol námietku započítania vzájomných pohľadávok, keď uviedol, že dňa 24.08.2012 uzatvoril
úpadca v postavení dlžníka Zmluvu o pôžičke s veriteľom L.. U. Q., v zmysle ktorej veriteľ požičal
úpadcovi peňažné prostriedky vo výške 200.000,- Eur a úpadca sa peňažné prostriedky zaviazal vrátiť
najneskôr do 31.08.2013. Následne dňa 30.04.2013 veriteľ L.. U. Q. na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 30.04.2013 postúpil túto svoju pohľadávku voči úpadcovi na postupníka, a to na
spoločnosť žalovaného. Na základe postúpenia pohľadávky sa žalovaný vo vzťahu k úpadcovi dostal
do pozície veriteľa, pričom pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 24.08.2012 vo výške 200.000,-
Eur spolu s príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými prešla na žalovaného. Vzhľadom na
uvedené žalovaný pristúpil k započítaniu vzájomných pohľadávok, spôsobilých na započítanie, z čoho
vyplýva, že vzájomné pohľadávky vyplývajúce zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 24.08.2012 a Zmluvy o
pôžičke zo dňa 07.05.2013 zanikli.

4. Žalobca v reakcii na odpor žalovaného uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, keď
podľa jeho názoru je na daný zmluvný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka,
ktoré ustanovujú 4-ročnú premlčaciu lehotu. Podľa jeho názoru z aktuálnej úpravy absolútnych
neobchodov medzi podnikateľmi, kde patrí aj pôžička, sa ustanovenia Občianskeho zákonníka použijú
len na konkrétne ustanovenia v zmluve, týkajúce sa pôžičky, pričom ostatné právne vzťahy medzi iným
aj premlčanie sa riadia Obchodných zákonníkom. V súvislosti so vznesenou kompenzačnou námietkou
započítania žalovanej pohľadávky voči pohľadávke, ktorá má svedčiť žalovanému proti úpadcovi uviedol,
že takáto pohľadávka žalovaného voči úpadcovi neexistuje, jej existencia je sporná, čo vyplýva z
vyjadrenia audítora žalobcu - spoločnosti MONAREX, k.s. pre účely trestného konania, ktoré v konaní
predložil ako listinný dôkaz. Taktiež spochybnil možnosť vznesenia kompenzačnej námietky s poukazom
na § 54 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je započítanie pohľadávok vylúčené a žalovaný
mal najskôr svoju pohľadávku prihlásiť v konkurze. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby súd na
vznesenú námietku započítania neprihliadol.

5. Žalovaný zotrval na stanovisku, že na daný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluvné strany si v predmetnej Zmluve o pôžičke zo dňa 07.05.2013
jasne a zrozumiteľne vymedzili režim Občianskeho zákonníka, kde bolo v čl. IV. bod 4 zmluvy dojednané,
že zmluvné vzťahy strán sa budú riadiť zákonmi a predpismi slovenského právneho poriadku, najmä
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na účel a obsah vyššie citovaného ustanovenia
Zmluvy o pôžičke, mal žalovaný za to, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v danom prípade
nebudú vzťahovať len na ustanovenia zmluvy o pôžičke, ale v súlade s uzavretou zmluvou sa
majú vzťahovať na všetky zmluvné vzťahy zmluvných strán súvisiace, resp. vyplývajúce zo záväzku
založeného zmluvou, čo znamená aj na premlčanie. Vo vzťahu k vznesenej kompenzačnej námietke
žalovaný uviedol, že nie je právne významné, kedy dôjde ku kompenzačnému prejavu, nakoľko k
zániku pohľadávok dochádza v okamihu ich stretu, nezávisle od uskutočnenia kompenzačného prejavu.
Podľa názoru žalovaného, si žalovaný môže započítať akúkoľvek pohľadávku a teda aj pohľadávku,
ktorú žalobca popiera, pohľadávku, ktorá je predmetom iného konania, či pohľadávku, ktorú žalovaný
neuplatnil na súde. Žalovaný uviedol, že v dôsledku vznesenia kompenzačnej námietky v konaní pred
súdom, nastali právne účinky pôsobiace „ex tunc“, čo znamená, že vzájomné pohľadávky zanikli spätne
k okamihu ich stretnutia. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal náležitým a hodnoverným spôsobom
existenciu žalobou uplatneného nároku voči žalovanému, žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol.

6. Žalovaný na pojednávaní vo veci doplnil svoju procesnú obranu, keď tvrdil, že kompenzačný prejav
žalovaného bol urobený ešte predtým, než úpadca vstúpil do konkurzu. Tvrdil, že k započítaniu došlo
na základe jednotlivých úkonov medzi úpadcom a žalovaným, pričom jednotlivé dôkazy sa nachádzajú
vo vyšetrovacom spise Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici pod ČVS:20/VYS-BB-2017. Na
pojednávaní navrhol, aby súd tento vyšetrovací spis vyžiadal a vykonal dokazovanie oboznámením sa s
dokladmi, ktoré sa v ňom nachádzajú bez bližšieho upresnenia, aké konkrétne doklady z vyšetrovacieho
spisu pre účely dokazovania má súd zabezpečiť. K tvrdeniu žalobcu, ktorým tento spochybňoval
existenciu pohľadávky žalovaného voči úpadcovi, spôsobilej na vzájomne započítanie, žalovaný uviedol,



že záväzok úpadcu reálne existoval, pretože pôžička vo výške 200.000,- Eur bola od právneho
predchodcu žalovaného - L.. U. Q. prijatá v hotovosti L.. L. W., konateľom úpadcu (spoločnosť IU.N.EX
PERSON, spol. s r.o.), pričom následne bola v účtovníctve úpadcu upravená položka, podľa ktorej mal
L.. L. W. odovzdať túto hotovosť prijatú z uvedeného zmluvného vzťahu úpadcovi. Na preukázanie
svojho tvrdenia na pojednávaní predložil súpis pohľadávok, ktorý bol podľa jeho tvrdenia prílohou k
návrhu na začatie konkurzného konania voči spoločnosti IU.N.EX PERSON spol. s.r.o. Žalovaný uviedol,
že v účtovníctve úpadcu boli valným zhromaždením spoločnosti riadne schválené účtovné závierky za
rok 2012, rok 2013 a rok 2014, pričom tieto by nemali obsahovať údaje o pohľadávke úpadcu voči
žalovanému vo výške 200.000,- Eur, preto na pojednávaní navrhol, aby súd uvedené účtovné závierky od
žalobcu vyžiadal. Žalovaný ďalej na pojednávaní uviedol, že žalovaná suma 200.000,- Eur uplatňovaná
žalobcom v tomto konaní titulom pôžičky, nebola v skutočnosti pôžičkou, išlo len o znižovanie záväzkov
úpadcu voči žalovanému. Suma 200.000,- Eur, ktorá bola poukázaná na účet žalovaného, predstavovala
vrátenie sumy titulom Zmluvy o postúpení. Na preukázanie týchto skutkových tvrdení predložil na
pojednávaní výpis z e-mailovej komunikácie medzi konateľom úpadcu, ktorý bol zároveň konateľom
žalovaného a zamestnankyňou externej spoločnosti MONAREX, k.s., ktorá spracovávala účtovníctvo
pre žalovaného. Na pojednávaní zároveň navrhol vykonať dokazovanie výsluchom konateľa úpadcu T..
A. P., konateľa žalovaného L.. L. W. a I.. S. L., zabezpečujúcej účtovníctvo v spoločnosti úpadcu, ako
aj štatutárneho zástupcu spoločnosti MONAREX, k.s., pričom výsluchom tejto osoby by sa preukázalo,
akým spôsobom dochádzalo k úpravám jednotlivých položiek v účtovníctve.

7. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že nakoľko účastníkmi zmluvného vzťahu sú právnické
osoby založené za účelom podnikania, s poukazom na § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (ďalej
len ObZ) sa obchodné záväzkové vzťahy medzi nimi, ako aj iné vzťahy súvisiace s ich podnikaním,
spravujú prioritne ustanovenia Obchodného zákonníka a až keď niektoré otázky nemožno riešiť podľa
týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Pokiaľ si účastníci zmluvného vzťahu
medzi sebou dohodli, že ich zmluvné vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ), súd konštatoval, že na daný vzťah bolo potrebné aplikovať kogentné zákonné ustanovenia
§ 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, keď v zmysle § 263 Obchodného zákonníka, sa od tohto
ustanovenia nemožno odchýliť. S poukazom na § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka potom zmluvy
medzi osobami uvedenými v § 261 ods. 1, teda podnikateľmi, ktoré nie sú upravené v záväzkovej
časti Obchodného zákonníka a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa
príslušnými ustanoveniami pre tento zmluvný typ v Občianskom zákonníku a zároveň Obchodným
zákonníkom. Obchodný zákonník je „lex specialis“ oproti Občianskemu zákonníku, preto len tie inštitúty,
ktoré nie sú upravené v Obchodnom zákonníku spravujú sa predpismi občianskeho práva, pričom
Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu týkajúcu sa premlčania. Na daný spor bolo potom
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, kde v zmysle § 397 Obchodného
zákonníka platí všeobecná štvorročná premlčacia doba. Na základe predloženej Zmluvy o pôžičke zo
dňa 07.05.2013 mal súd preukázané, že pohľadávka žalobcu sa v zmysle zmluvy stala splatnou dňa
31.12.2013, pričom všeobecná štvorročná premlčacia lehota uplynula až 01.01.2018. Žaloba bola na
súde podaná dňa 28.12.2017, teda ešte pred uplynutím premlčacej doby. Súd preto námietku premlčania
žalovaného v tomto konaní vyhodnotil ako nedôvodnú.

8. Okresný súd uviedol, že ďalšou spornou skutočnosťou bola otázka zániku žalovanej pohľadávky v
dôsledku započítania s inou pohľadávkou žalovaného v rovnakej výške 200.000,- Eur voči úpadcovi,
splatnou dňa 31.08.2013, ktorú mal žalovaný nadobudnúť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 30.04.2013, uzavretej medzi L.. U. Q. a žalovaným, pričom táto na započítanie spôsobilá pohľadávka
mala vzniknúť titulom Zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného L.. U. Q. a
úpadcom dňa 24.08.2012. Žalovaný na preukázanie existencie jeho pohľadávky voči úpadcovi predložil
súdu písomne uzatvorenú Zmluvu o pôžičke zo dňa 24.08.2012, ako aj Zmluvu o postúpení pohľadávky
zo dňa 30.04.2013. V danom prípade teda išlo o peňažné pohľadávky v rovnakej výške, kde jedna
sa stala splatnou dňa 31. 08. 2013 a druhá dňa 31.12.2013. Podľa názoru okresného súdu pre zánik
pohľadávky v zmysle § 580 ods. 1 Občianskeho zákonníka však nepostačuje len existencia vzájomne
sa kryjúcich pohľadávok rovnakého druhu. Pre zánik pohľadávky započítaním musia byť súčasne
splnené viaceré zákonné predpoklady, kde jedným z nich je právny úkon jedného z účastníkov vzťahu
adresovaný druhému, teda prejav vôle smerujúci k započítaniu. Na to, aby nastali účinky započítania,
započítací prejav musí spĺňať všetky podstatné náležitosti platného právneho úkonu, musí byť najmä
dostatočne určitý a zrozumiteľný tak, aby z neho bolo zrejmé, ktoré konkrétne pohľadávky vzájomným
započítaním zanikajú, k akému dňu a v akom rozsahu.



9. Okresný súd zdôraznil, že vzhľadom na to, že na jednej strane vzájomného záväzkového vzťahu
vystupoval subjekt, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz s účinkami ku dňu 09.08.2017, s
poukazom na § 54 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii práve existencia započítacieho prejavu
a najmä otázka, kedy k nemu došlo, bola otázkou rozhodujúcou pre toto konanie. V zmysle citovaného
zákonného ustanovenia pohľadávku neprihlásenú spôsobom ustanoveným Zákonom o konkurze a
reštrukturalizácii nie je možné započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke, inými slovami proti
žiadnej pohľadávke úpadcu, nemožno započítať pohľadávku, ktorá nebola veriteľom riadne prihlásená
v konkurznom konaní, bez ohľadu na to, kedy pohľadávka takéhoto veriteľa voči úpadcovi vznikla. Preto
ak bol kompenzačný prejav žalovaného urobený až v priebehu súdneho konania, teda po vyhlásení
konkurzu voči úpadcovi, týmto prejavom nedochádza k zániku vzájomných pohľadávok, s účinkami
„ex tunc“, t.j. so spätným účinkom, ak si žalovaný túto pohľadávku v konkurznom konaní neprihlásil
písomnou prihláškou podľa Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii.

10. Okresný súd pripomenul, že žalovaný na súdnom pojednávaní v rámci svoje procesnej obrany
uviedol, že pohľadávka úpadcu voči žalovaného zanikla v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok
už skôr, ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, neuviedol však konkrétne, ktorým právnym
úkonom tento započítací prejav učinil a kedy sa tak stalo. Jeho obrana bola len veľmi vágna, v rovine
všeobecných tvrdení, odvolávajúc sa na úpravu položiek v účtovníctve, bez špecifikovania konkrétnych
údajov. Žalovaný napokon spochybňoval i samotnú existenciu pohľadávky žalobcu z titulu pôžičky, keď
na pojednávaní uvádzal, že suma 200.000,- Eur, bola poukázaná na účet úpadcu z dôvodu znižovania
záväzkov úpadcu voči žalovanému, opäť však bez uvedenia o aké konkrétne záväzky sa malo jednať.
V súvislosti s takouto obranou žalovaného súd preto považoval za potrebné poukázať predovšetkým na
čl. 8 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), v zmysle ktorého je základnou povinnosťou strán
konania, teda nielen žalobcu, ale aj žalovaného, pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúca sa sporu a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V rámci svojho
procesného útoku, resp. procesnej obrany, je povinnosťou každej strany najprv pravdivo opísať všetky
rozhodujúce skutočnosti, kde až po vykonaní dokazovania môže byť ich pravdivosť preukázaná, resp.
nepreukázaná. Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach ani na pojednávaní vo veci neuviedol také
konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by súd mohol dospieť k jednoznačnému záveru, či
započítací prejav žalovaného, ktorý bol urobený skôr mal aj všetky zákonom požadované náležitosti
právneho úkonu a požadované účinky na to, aby došlo k zániku pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto
súdnom konaní.

11. Okresný súd uviedol, že žalovaný až na súdnom pojednávaní navrhol vykonať dokazovanie
výsluchom osôb zabezpečujúcich účtovníctvo obidvoch strán sporu, ako aj výsluch ich konateľov, ktorý
by tieto skutočnosti ozrejmili a tiež predložiť účtovné závierky úpadcu za roky 2012 až 2016, Žalovaný
taktiež poukazoval na to, že všetky potrebné doklady sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici ČVS:KR-20/VYS-BB-2017, preto nimi nedisponuje a nemohol ich súdu
predložiť. Nie je však úlohou súdu v civilnom sporovom konaní z dôkazných prostriedkov vyhľadávať
skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, obzvlášť ak má ísť o rozsiahly dôkazný materiál v
podobe kompletného vyšetrovacieho spisu, keď žalovaný sám nevedel konkrétne doklady z daného
spisu špecifikovať. Súd nemá nahrádzať zákonnú povinnosť strán konania a z dôkazov si sám zisťovať
a vyvodzovať rozhodujúce skutkové okolnosti uplatnenej obrany žalovaného. Súdne konanie je totiž
ovládané aj zásadou rovnosti strán konania, a teda keby súd sám od seba vyhľadával rozhodujúce
skutočnosti z označených a predložených dôkazov a sám si z nich vyvodzoval dôvodnosť uplatnenej
obrany žalovaného bola by tým táto zásada porušená.

12. Okresný súd pripomenul, že žalovaný nevyužil možnosť uplatniť všetky prostriedky procesnej obrany
včas, hoci mu bolo zo strany súdu v zmysle § 167 ods. 4 CSP umožnené, aby sa v určenej lehote a
predĺženej do 08. 06. 2018 písomne k veci vyjadril, uviedol všetky skutočnosti na svoju obranu a označil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, s poučením, že na neskôr uvedené skutočnosti a označené
dôkazy súd nemusí prihliadať. Súd s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods.
2 CSP preto na uvedené dôkazné prostriedky neprihliadol, nakoľko neboli označené včas, so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania a ich vykonanie by si vyžiadalo odročenie pojednávania, keď tieto
dôkazy boli žalovaným označené až na súdnom pojednávaní, teda po uplynutí súdom určenej lehoty na
uplatnenie všetkých prostriedkov procesnej obrany. Súd podotýka, že táto lehota je lehotou sudcovskou,
nie zákonnou, preto žalovanému nič nebránilo požiadať o jej ďalšie predĺženia, ak obstaranie potrebných



dôkazov a zistenie dôležitých skutočností malo byť spojené so značnými ťažkosťami. Od posledného
písomného podania žalovaného zo dňa 08.06.2018 do termínu pojednávania uplynula doba viac ako
3 mesiacov, v rámci ktorej žalovaný mohol sám nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a vyhotoviť si
kópie svojich vlastných účtovných dokladov. Súd preto na žalovaným predložené a navrhnuté dôkazné
prostriedky neprihliadol, rovnako tak mohol zabezpečiť účtovné závierky úpadcu z verejne dostupnej
Zbierky listín obchodného registra.

13. Vzhľadom na to, že žalovaný súdu nepreukázal zánik pohľadávky žalobcu, keďže nepreukázal
existenciu započítacieho prejavu žalovaného urobeného pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu,
okresný súd považoval kompenzačný prejav žalovaného vznesený až v priebehu súdneho konania v
rámci jeho písomných vyjadrení pre rozpor s § 54 ods. 2 ZKR za neúčinný a dospel k záveru, že nárok
žalobcu uplatnený podanou žalobou je dôvodný, čo do právneho dôvodu aj výšky, keď predloženou
Zmluvou o pôžičke zo dňa 07.05.2013 a výpisom z účtu úpadcu mal preukázanú existenciu pohľadávky
úpadcu voči žalovanému vo výške 200.000,- Eur z titulu pôžičky, splatnú dňa 31.12.2013. Keďže si
žalovaný nesplnil svoju povinnosť vrátiť žalobcovi dlžnú sumu v zmysle zmluvy v lehote splatnosti do
31.12.2013, dostal sa do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, súd zároveň s poukazom na
§ 369 a § 369c Obchodného zákonníka považoval za preukázaný aj nárok žalobcu na úrok z omeškania
a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v žalobcom uplatnenej výške. O
nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP a za použitia zásady
úspechu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému
žalovanému v plnom rozsahu

14. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný z dôvodov ustanovených v ust. § 365
ods.1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Rozhodnutie okresného súdu označil za nesprávne, nespravodlivé a
vydané v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Uviedol, že podľa názoru žalovaného konajúci
súd bez prihliadnutia na okolnosti daného prípadu a bez ohľadu na doterajšiu obranu žalovaného pristúpil
k striktnej aplikácii ust. § 153 CSP, čím znemožnil žalovanému preukázať ním tvrdené skutočnosti a teda
odňal žalovanému právo na spravodlivé súdne konanie. Napriek vzneseným námietkam žalovaného
a tvrdeným skutočnostiam spochybňujúcim žalobcov návrh podanej žalobe okresný súd bez opory
v skutkovom stave v celom rozsahu vyhovel. Rozhodnutie tak nevychádza z objektívne zisteného
skutkového stavu, v dôsledku čoho súd nesprávne právne posúdil danú vec.

15. Žalovaný uviedol, že sudcovská koncentrácia nepredstavuje zákonnú povinnosť súdu, ale len
možnosť postupovať daným spôsobom, ak niektorá strana sporu neodôvodnene a bezúčelne spôsobuje
prieťahy v konaní. Podľa názoru žalovaného však v danom prípade nebol daný dôvod k aplikácii ust.
§ 153 CSP, nakoľko skutočnosťami tvrdenými na pojednávaní, ako aj predloženými dôkazmi žalovaný
v rámci uplatnenia prostriedkov procesnej obrany dopĺňal svoje doterajšie vyjadrenia, pričom nemožno
tvrdiť, že išlo o novú súdu doposiaľ neznámu alebo účelovú obranu. Uviedol, že zákonná koncentrácia
vyplývajúca z ust. § 154 CSP je pre súd a sporové strany obligatórna, zatiaľ čo sudcovská koncentrácia
predstavuje oprávnenie súdu. Aplikácia sudcovskej koncentrácie konania je na vôli súdu a teda
nemožno túto vykladať absolútne, nakoľko ust. § 153 CSP nevylučuje predkladanie skutkových tvrdení
a dôkazných návrhov až na pojednávaní. Ak skutočne dôjde k omeškaniu s predkladaním prostriedkov
procesného útoku či prostriedkov procesnej obrany, súd sa nemusí vždy uchýliť k prijatiu procesnej
sankcie v podobe neprihliadnutia na procesný úkon, ale napriek sudcovskej koncentrácii môže aj neskôr
vykonaným úkonom priznať procesné účinky. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností
konkrétneho prípadu. Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií alebo subjektívnych kritérií. Žalovaný
uviedol, že od počiatku konania popieral žalobcov nárok v celom rozsahu, pričom na svojej obrane
zotrval aj pred súdom na konanom pojednávaní. Preto bolo na mieste, aby súd priznal predloženiu
dôkazov žalovaným procesné účinky a na tieto pri rozhodovaní prihliadol. Žalovaný nepoprel, že na
pojednávaní okrem predložených dôkazov navrhol vykonať dokazovanie výsluchom osôb a pripojením
vyšetrovacieho spisu, ktoré by si tak vyžiadali odročenie pojednávania, avšak žalovaný podotýka, že v
danej veci išlo o prvé pojednávanie vo veci, ktorá si však vzhľadom na svoj predmet a výšku uplatneného
nároku môže vyžadovať aj vykonanie ďalších dôkazov či nariadenie ďalšieho pojednávania. Zásadu
rýchlosti a hospodárnosti konania v spojení so sudcovskou koncentráciou nemožno vykladať absolútne
a uchyľovať sa k tejto za každých okolností bez ohľadu na osobitosti daného sporu.



16. K záveru okresného súdu, že vznesenú kompenzačnú námietku žalovaného považoval pre rozpor
s ust. § 54 ods.2 ZKR za neúčinnú žalovaný uviedol, že žalobcov nárok uplatnený v tomto konaní
považoval za započítaný. Z uvedeného dôvodu žalovaný nepristúpil k prihláseniu svojej pohľadávky,
nakoľko ju považoval za započítanú a to ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu. Žalovaný
tak neučinil ani po vyjadrení sa žalobcu k podanému odporu, ktorý spochybňoval námietku započítania
a to tým, že žalovaný si svoju pohľadávku neuplatnil v konkurze. Ak by žalovaný svoju pohľadávku
prihlásil do konkurzného konania, takýto úkon by bol vo vzťahu k jeho doterajšej obrane voči žalobcovi
nelogickým a rozporným. Z prihlásenia pohľadávky do konkurzu by tak vyplývalo, že pri vzájomných
pohľadávkach žalobcu a žalovaného doposiaľ nedošlo k ich započítaniu. Ak žalovaný svoju pohľadávku
do konkurzného konania neprihlásil, spravil tak preto, že túto považoval za započítanú s pohľadávkou
žalobcu uplatnenou v tomto sporovom konaní. Uvedenú skutočnosť okresný súd opomenul, pričom
konanie žalovaného vyložil jednostranne v prospech žalobcu a to tak, že žalovaný v konaní svoje tvrdenia
nepreukázal. Podľa názoru žalovaného však súd na predložené skutočnosti a dôkazy neprihliadol
a zároveň znemožnil predloženie ďalších dôkazov, ktorých vykonaním by žalovaný mohol privodiť
rozdielne, resp. priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

17. Žalovaný namietol, že pokiaľ okresný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z toho, že žalovaný
počas konania neuviedol také konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by mohol dospieť k
jednoznačnému záveru, či započítací prejav ktorý bol urobený skôr mal aj všetky zákonom požadované
náležitosti právneho úkonu a požadované účinky na to, aby došlo k zániku pohľadávky žalobcu
uplatnenej v tomto súdnom konaní. V tejto časti označil žalovaný odôvodnenie rozhodnutia súdom
za nekonzistentné a rozporuplné, nakoľko okresný súd napriek tvrdeniam, že žalovaný nepreukázal
existenciu započítacieho prejavu urobeného pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, v tejto
časti odôvodnenia rozhodnutia pripúšťa, že k započítaciemu prejavu došlo už skôr s tým však,
že súd nevedel posúdiť jeho účinky. Práve v súvislosti s touto skutočnosťou žalovaný predložil
konajúcemu súdu na pojednávaní listinné dôkazy, a to e-mailovú komunikáciu, ktoré však súd pri
rozhodovaní úplne opomenul. S obsahom listinných dôkazov predložených žalovaným sa súd žiadnym
spôsobom nevyrovnal. Súd sa o predložených listinných dôkazoch v odôvodnení rozsudku nielenže
nezmienil, ale neuviedol ani prečo na ne neprihliadol. Podľa názoru žalovaného všeobecný poukaz
súdu na sudcovskú koncentráciu konania nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, pretože z takto
odôvodneného rozhodnutia súdu nie je zrejmé, či súd zohľadnil okolnosti daného prípadu. Zároveň sa
odôvodnenie súdu dostáva do zrejmého rozporu, keď na jednej strane súd pripúšťa, že započítací prejav
bol urobený skôr a na strane druhej tvrdí, že žalovaný existenciu započítacieho prejavu nepreukázal.
Pokiaľ mal súd pochybnosti o tejto skutočnosti a táto bola sporná, pričom k odstráneniu týchto rozporov
nedošlo, konečné rozhodnutie súdu nemožno považovať za správne a spravodlivé.

18. Žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR IIIÚS/36/2010, ktorý uviedol,
že ak všeobecný súd vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil len formalistický
výklad zákonných ustanovení, jeho postupom boli porušené základné práva sťažovateľa a poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/269/2017, ktorý uviedol že z princípu práva na
spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a
argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť
rozhodnutie presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať. Žalovaný zotrval na stanovisku,
že Okresný súd Banská Bystrica neobjektívne posúdil skutkový stav veci, v dôsledku čoho nesprávne
právne posúdil vznesenú námietku započítania. Aj napriek skutočnosti, že žalovaný od počiatku konania
tvrdil, že pohľadávka žalobcu je spolu s pohľadávkou žalovaného započítaná, súd odmietol bez
relevantného dôvodu pripustiť ďalšie dôkazy na preukázanie týchto tvrdení.

19. Žalovaný označil rozsudok okresného súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný, nakoľko pri
posudzovaní žalobcovho nároku vôbec nebral do úvahy predkladané dôkazy a tvrdenia uvádzané
žalovaný, pričom z odôvodnenia rozhodnutia ani nie je zrejmé, ako sa s týmito skutočnosťami vyrovnal.
Postupom okresného súdu bola žalovanému podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom a
preukázať dôvodnosť svojho nároku, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý
súdny proces.

20. V nadväznosti na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súd na ďalšie
konanie.



21. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, že žalovaný nevedel presne uviesť, aké dôkazy by
mali byť z vyšetrovacieho spisu získané, na jasnú otázku súdu nevedel odpovedať, evidentne šlo len o
snahu natiahnuť konanie a súd prvej inštancie postupoval správne. Vo vzťahu k započítaniu je evidentné,
že jeho vykonanie pred vyhlásením konkurzu nebolo žalovaným preukázané a tento nedostatok sa
žalovaný snažil odstrániť započítaním v rámci tohto konania, kde ale súd správne poukázal na špecifický
režim v zmysle § 54 ods.2 ZKR.

22. Žalobca vo vyjadrení poukázal na skutočnosť, že predmet žaloby - pôžička bola spísaná
predchádzajúcim správcom ako nesporná, nakoľko vychádzala zo zoznamu majetku pripojenému k
dlžníckemu návrhu na vyhlásenie konkurzu, pričom konateľ žalovaného bol zároveň konateľom úpadcu a
teda už v tomto okamihu mal a mohol riešiť situáciu ale neriešil, čo navodzuje otázku, či celá jeho obrana
v tomto konaní nie je účelová. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu potvrdil.

23. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu zotrval na tvrdeniach, ktoré uviedol v odvolaní. Opätovne
namietol striktnú aplikáciu sudcovskej koncentrácie okresným súdom a pripomenul, že v súvislosti so
zápočtom pohľadávok navrhol výsluch žalovaného, resp. konateľa žalovaného, ktorého neprítomnosť
na začiatku pojednávania ospravedlnil, avšak súd ani tento navrhovaný dôkaz nepripustil.

24. K vyjadreniu žalobcu, že pôžička bola spísaná predchádzajúcim správcom ako nesporná, nakoľko
vychádzala zo zoznamu majetku pripojenému k dlžníckemu návrhu, ktorého konateľom bol aj konateľ
žalovaného žalovaný uviedol, že po celý čas namietal spornosť pohľadávky. Aj na pojednávaní poukázal
na súpis pohľadávok úpadcu, kde voči žalovanému žalobca eviduje pohľadávku nie vo výške 200.000,-
Eur, ktorú si v tomto konaní voči žalovanému uplatnil, ale vo výške 0,99 Eur. Zároveň bolo zo strany
žalovaného poukázané na skutočnosť, že súpis majetku a teda aj návrh na vyhlásenie konkurzu bol
podpísaný nie konateľom žalovaného L.. L. W., ale druhým konateľom úpadcu T.. A. P.. Poukázal tiež
na to, že účtovné závierky úpadcu za roky 2012 až 2014 boli riadne schválené valným zhromaždením
spoločnosti a neobsahujú záznam o pohľadávke vo výške 200.000,- Eur voči žalovanému ani voči
konateľovi žalovaného L.. L. W.. Preto navrhol, aby žalobca predložil tieto účtovné závierky, nakoľko
žalovaný týmito v danom čase nedisponoval, avšak konajúci súd sa týmito skutočnosťami nezaoberal.
Žalovaný v replike tiež pripomenul, že účtovná závierka žalobcu za roky 2015 až 2016 nebola schválená
valným zhromaždením úpadcu, nakoľko štatutár T.. A. P. mal vydať spoločnosti MONAREX, k.s. pred
schválením účtovných závierok jeden alebo viac príkazov na vytvorenie nových pohľadávok voči
konateľovi L.. L. W., ako aj žalovanému, čo vyplýva z vyšetrovacieho spisu, ktorý žalovaný žiadal pripojiť.

25. Žalovaný pripomenul, že okresný súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhoval vykonať a
neprihliadol na ne, napr. žiadosť o úpravu zaúčtovania podpísanú T.. A. P., e-mailovú komunikáciu, z
ktorej vyplýva, že žalovanému nebola reálne poskytnutá pôžička vo výške 200.000,- Eur, pričom o týchto
dôkazoch sa však v odôvodnení rozhodnutia nenachádza žiadna zmienka. Zotrval na závere, že postup
okresného súdu bol procesne nesprávny a že sú dané relevantné opodstatnené dôvody, pre ktoré by
mal odvolací súd vec vrátiť súdu prvej inštancie na prejednanie a rozhodnutie.

26. Žalobca sa v duplike vyjadril, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový a správny stav veci,
správne vykonal dokazovanie a správne citoval pre rozhodnutie podstatné dôkazy, správne aplikoval
možnosť sudcovskej koncentrácie a teda vo vzťahu k jeho rozhodnutiu nemôže v žiadnom prípade do
úvahy pripadať arbitrárnosť, nezákonnosť, resp. jednostrannosť v prospech žalobcu. Ohľadom tvrdení
procesnej obrany žalovaného k zániku pohľadávky z titulu zápočtu a nepripusteniu ďalších dôkazov
zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Skutočnosť, že p. W., konateľ a spoločník žalovaného
je zároveň sám žalovaný v iných sporoch správcom titulom nevydanej pokladne, nemôžu mať žiadny
vplyv na toto konanie. V tomto konaní ide o pôžičku a v konaniach voči p. W. ide o hotovosť úpadcu,
pokladňu. V žiadnom prípade nejde o rovnakú pohľadávku.

27. Žalovaný podal k duplike žalobcu vyjadrenie, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach
a návrhoch.

28. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia



§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods.
1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej
tabuli krajského súdu.

29. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom: Uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 2K/31/2017 zo dňa 02.08.2018, ktoré bolo publikované v Obchodnom
vestníku č. 151/2017 dňa 08.08.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka IU.N.EX PERSON, spol.
s r.o., účinky vyhlásenia konkurzu preto nastali dňa 09.08.2017, t.j. dňom nasledujúcim po zverejnení
uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Následne uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 2K/31/2017 zo dňa 22.11.2017, ktoré bolo publikované v Obchodnom vestníku č.
226/2017 dňa 28.11.2017 bol za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený žalobca.

30. Medzi úpadcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 07.05.2013 uzavretá Zmluva o
pôžičke podľa ustanovení § 657 a nasl. OZ, na základe ktorej úpadca poskytol žalovanému ako dlžníkovi
peňažnú sumu vo výške 200.000,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť úpadcovi najneskôr do 31.12.2013.
Z výpisu z účtu úpadcu vyplýva, že tieto finančné prostriedky boli dňa 07. 05. 2013 reálne poukázané
na účet žalovaného.

31. Žalovaný v súdom určenej lehote na uplatnenie všetkých prostriedkov procesnej obrany predložil
okresnému súdu Zmluvu o pôžičke zo dňa 24. 08. 2012, z ktorej okresný súd zistil, že zmluva bola
uzavretá medzi L.. U. Q. ako veriteľom a úpadcom (spoločnosťou IU.N.EX PERSON, spol. s r.o.) ako
dlžníkom. Jej predmetom ktorej boli peňažné prostriedky vo výške 200.000,- Eur, kde zároveň sa dlžník
zaviazal vrátiť veriteľovi požičanú sumu najneskôr do 31.08.2013. Zmluva bola podpísaná konateľom L..
L. W.. Doklad o reálnom odovzdaní požičaných peňažných prostriedkov žalovaný nepredložil. Žalovaný
taktiež v konaní predložil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 30.04.2013, uzavretú medzi L.. U. Q.
ako postupcom a žalovaným ako postupníkom, z ktorej súd zistil, že pohľadávka vo výške 200.000,-
Eur, ktorá vznikla uzatvorením Zmluvy o pôžičke zo dňa 24.08.2012 medzi postupcom a spoločnosťou
IU.N.EX PERSON, spol. s r.o. ako dlžníkom, bola bezodplatne postúpená žalovanému. Zmluva o
postúpení pohľadávky bola taktiež podpísaná konateľom L.. L. W..

32. 19. sný u d pripomenul, že u (tie tým, že
______________________________________________________________________________________Podľa
§ 1 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), tento zákon upravuje
postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním.

33. Podľa § 1 ods. 2 ObZ, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona.
Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho
práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak
ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon

34. Podľa § 261 ods. 1 ObZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri
ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

35. Podľa § 261 ods. 9 ObZ, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené
v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa
príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.

36. Podľa § 262 ods. 1 ObZ, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod
vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.

37. Podľa § 263 ods. 1 ObZ, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé
ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až
289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a, 340b,
341, 365,369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods.
2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods.
2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.



38. Podľa § 369 ObZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,
vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak
výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,
ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy
a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa
predpisov občianskeho práva.

39. Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), zmluvou o pôžičke
prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

40. Podľa § 580 ods. 1 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého
druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému
prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na
započítanie.

41. Podľa § 54 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), pohľadávku neprihlásenú spôsobom
ustanoveným týmto zákonom, prihlásenú pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom po
vyhlásení konkurzu a pohľadávku nadobudnutú na základe odporovateľného právneho úkonu nie je
možné započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke.

42. Odvolací súd sa po preskúmaní predloženej veci v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu, na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

43. Okresný súd správne posúdil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným uzavretý Zmluvou o
pôžičke zo dňa 07.05.2013 ako vzťah obchodnoprávny, na ktorý sa vo všeobecnom vymedzení zmluvy
o pôžičke vzťahujú ustanovenia zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, avšak širší režim tohto
právneho vzťahu (premlčanie, náhrada škody, úroky z omeškania) podlieha regulácii obchodného práva.
Okresný súd tiež správne dôsledne postupoval podľa platných procesných predpisov a v súlade so
základnými zásadami Civilného sporového poriadku umožnil stranám uplatniť prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípmi sudcovskej koncentrácie.

44. Žalovaný v odvolaní namietol, že sudcovská koncentrácia nepredstavuje zákonnú povinnosť súdu a
že v prejednávanom prípade nebol daný dôvod k aplikácii ust. § 153 CSP, pretože návrhmi uplatnenými
na pojednávaní iba dopĺňal svoje predchádzajúce vyjadrenia a nešlo o novú obranu. Je nutné uviesť,
že procesné pravidlá sú v Civilnom sporovom poriadku upravené v záujme rovnocennej ochrany oboch
sporových strán. Okresný súd napriek skutočnosti, že žalovaný si zvolil právneho zástupcu, dôsledne
poučil procesnú stranu o skutočnosti, že na skutočnosti a dôkazy predložené a označené po uplynutí
súdom určenej lehoty súd prihliadnuť nemusí. Výslovne pritom v podaní zo dňa 12.04.2018 odcitoval
ustanovenia Civilného sporového poriadku upravené v § 167 ods. 4, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods.
1 a 2, § 153 ods. 1 a 2, § 149 a § 125 ods. 3 a žalovanému umožnil, aby sa k vyjadreniu žalobcu
v lehote 15 dní písomne vyjadril. Žalovaný túto možnosť využil, doručil okresnému súdu písomné
vyjadrenie. V písomnom vyjadrení využil možnosť procesnej obrany proti uplatnenému nároku formou
vznesenia započítacej námietky, pričom však neoznačil, kedy konkrétne a ktorým úkonom došlo k
započítaniu. Naopak žalovaný doslova uviedol, že „z vyššie uvedeného tak vyplýva, že v dôsledku
vznesenia kompenzačnej námietky v konaní pred súdom nastali právne účinky pôsobiace ex tunc,
čo znamená že vzájomné pohľadávky zanikli spätne k okamihu ich stretnutia“. V odpore podanom
proti platobnému rozkazu, rovnako ako vo vyjadrení zo dňa 05.06.2018 pritom poukazoval žalovaný
na skutočnosť, že k započítaniu pohľadávok je možné pristúpiť aj spätne a vzájomnému započítaniu
pohľadávok v zásade nebráni ich premlčanie, avšak v takomto prípade je potrebné zaoberať sa tým, kedy
k ich premlčaniu došlo. V odpore zároveň uviedol, že napriek vzneseniu námietky premlčania z opatrnosti
popiera žalobcov nárok, pričom „vznáša námietku započítania“ vzájomných pohľadávok. Obsah oboch
písomných vyjadrení žalovaného tak pôvodne naznačoval, že námietku započítania žalovaný uplatnil
až v prebiehajúcom súdnom konaní o uplatnenej pohľadávke.



45. Žalovaný neskôr revidoval predchádzajúce vyjadrenia v tom zmysle, že k započítaciemu úkonu
pristúpil predtým ako bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka IU.N.EX PERSON, spol. s r.o., t.j. pred
09.08.2017. Okresný súd však správne poukázal na skutočnosť, že v konaní nepredložil v lehote určenej
na predkladanie dôkazov taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že k započítaciemu úkonu pristúpil pred
vyhlásením konkurzu tak, ako to tvrdil na pojednávaní. Žalovaný nepredložil žiadnu listinu, ani vyhlásenie
svedka, z ktorého by vyplývalo, že k započítaniu tvrdenej vzájomnej pohľadávky voči žalobcovi pristúpil
pred vyhlásením konkurzu. Neuniesol tak dôkazné bremeno tvrdenia, že pohľadávka zanikla vzájomným
započítaním pred tým, ako bol konkurz vyhlásený.

46. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že v danej veci išlo o prvé pojednávanie vo veci, ktorá si
vzhľadom na svoj predmet a výšku uplatneného nároku mohla vyžadovať aj vykonanie ďalších dôkazov
či nariadenie ďalšieho pojednávania, je opätovne treba pripomenúť základné princípy sudcovskej
koncentrácie, kedy z ust. § 153 ods. 2 CSP výslovne vyplýva, že na také prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany, ktorých realizácia by vyžadovala nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu nemusí súd prihliadnuť, pokiaľ neboli predložené včas. Všeobecný návrh, aby súd
vykonal dokazovanie pripojením vyšetrovacieho spisu, čo by nutne vyvolalo odročenie pojednávania,
predstavujú situáciu predvídanú v § 153 ods. 2 CSP, kedy je súd oprávnený vo veci na pojednávaní
rozhodnúť. Úlohou súdu nie je sanovať predchádzajúcu pasivitu sporovej strany. Osobitne, ak žalovaný
mal dostatočný časový priestor na to, aby sám z vyšetrovacieho spisu zabezpečil tie listiny, ktoré by
preukazovali jeho tvrdenie. Popretím princípov sudcovskej koncentrácie by naopak zasiahol do práva
druhej sporovej strany, ktorá si svoje povinnosti predkladania skutkových tvrdení a navrhovania dôkazov
riadne a včas splnila.

47. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie dokazovania výsluchom osôb v zmysle Civilného sporového
poriadku, sporová strana je oprávnená zabezpečiť prítomnosť svedka, ktorého vypočutie navrhuje
v konaní vykonať, takže žalovanému nič nebránilo, aby na prebiehajúce pojednávanie zabezpečil
prítomnosť svedka a včas o tom informoval okresný súd aj so žiadosťou o jeho vypočutie.

48. Žalovaný nepreukázal, že by započítací úkon urobil pred vyhlásením konkurzu a po vyhlásení
konkurzu už v zmysle § 54 ods. 2 ZKR nie je možné započítanie pohľadávok ktoré neboli prihlásené do
konkurzu spôsobom ustanoveným v Zákone o konkurze a vyrovnaní.

49. K obrane žalovaného, že žalobcov návrh v konaní už považoval za započítaný a preto nemal
dôvod prihlásiť svoju pohľadávku v konkurze je nutné uviesť, že konkurzné právo je prísne procesne
regulované. Ohľadom tých pohľadávok, ktoré podliehajú konkurzu vyhláseného na úpadcu, je nutné
dôsledne rešpektovať procesné ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v opačnom prípade
nemôže domnelý veriteľ pohľadávok voči úpadcovi uspieť. Preto ak žalovaný po začatí konania zistil, že
jeho započítací úkon je vzhľadom na úpadcu sporný, mohol postupovať podľa príslušných ustanovení
Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pripúšťa vykonanie započítacieho úkonu výlučne na
základe naplnenia podmienok § 54 ods. 2 ZKR. Pokiaľ však pohľadávka nebola prihlásená spôsobom
ustanoveným Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, už ju nie je po vyhlásení konkurzu možné
započítať proti žiadnej úpadcovej pohľadávke. Okresný súd bol pri rozhodnutí vo veci povinný prihliadnuť
k ust. § 54 ods. 2 ZKR, ktoré má kogentný charakter.

50. Žalovaný namietol, že okresný súd vo svojom odôvodnení poprel, že by žalovaný uviedol také
konkrétne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by mohol dospieť k jednoznačnému záveru, či
započítací prejav ktorý bol urobený, mal všetky zákonom požadované náležitosti právneho úkonu a
rozhodnutie okresného súdu vyhlásil za nekonzistentné a rozporuplné, ak na jednej strane má za to,
že nebolo preukázané vykonanie započítania, na druhej strane ak okresný súd upozornil, že neboli
preukázané náležitosti vykonaného započítania. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažuje rozhodnutie
okresného súdu za nekonzistentné, okresný súd iba bližšie špecifikoval, že v konaní nielenže nebolo
preukázané samotné vykonanie započítania ako také, ale v jednotlivostiach nebolo preukázané, kedy
bol konkrétny úkon započítania zo strany žalovaného urobený, v akom rozsahu a s akými náležitosťami.
Okresný súd neuviedol, že má za to, že k úkonu započítania pred vyhlásením konkurzu došlo, iba nie je
zrejmé s akým obsahom, čo by skutočne bolo nekonzistentným záverom. V danom prípade ťažiskovou
skutočnosťou, ktorá nebola preukázaná je dátum, ku ktorému bol úkon započítania podľa žalovaného
vykonaný. Je nutné si uvedomiť, že v zmysle Civilného sporového poriadku konajúci súd nehľadá
„materiálnu pravdu“ a teda nezisťuje, či skutočne k určitému úkonu došlo alebo nedošlo, vyhodnocuje



iba či sa sporovej strane podarí preukázať, že k určitému úkonu došlo alebo nedošlo. Preto pokiaľ strana
nedokáže svoje tvrdenie predložením konkrétneho dôkazu a teda neunesie tzv. dôkazné bremeno bez
ohľadu na materiálnu pravdu, teda na to, ako to v skutočnosti bolo, musí súd v rozhodnutí prihliadnuť k
tomu, že tvrdená skutočnosť sporovou stranou preukázaná nebola. Takže pokiaľ okresný súd správne
skonštatoval, že nebolo preukázané vykonanie započítanie pred vyhlásením konkurzu, pričom nebol
preukázaný obsah takéhoto tvrdeného vykonaného započítania ani jeho náležitosti, odôvodnil tým iba
svoj postup pri posúdení veci, kedy ku vznesenej započítacej námietke neprihliadol.

51. Pokiaľ ide o predloženie listinných dôkazov na pojednávaní (e-mailová komunikácia), ktorú podľa
námietky žalovaného súd pri rozhodovaní úplne opomenul, je nutné pripomenúť že pokiaľ okresný súd v
zmysle sudcovskej koncentrácie neprihliadol na dôkazy predložené po uplynutí lehoty pre predkladanie
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, nebol už oprávnený ich vyhodnocovať a prihliadať
k nim. Preto sa nimi nezaoberal ani odvolací súd.

52. Žalovaný s poukázaním na rozhodnutie Ústavného súdu SR III ÚS/36/2010 a Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 11Co/269/2017 uviedol, že z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť
súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť súdu sa s
týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie presvedčivo v odôvodnení
svojho rozhodnutia vysporiadať. Odvolací súd s takýmto záverom Ústavného súdu a Krajského súdu v
Košiciach plne súhlasí.

53. Okresný súd však svojim postupom účinné uplatnenie námietok a argumentom umožnil. Z
predloženého spisu vyplýva, že okresný súd vyzval žalobcu aj žalovaného, aby v lehote stanovenej na
uplatňovanie námietok a argumentov predložili všetky svoje tvrdenia a navrhli dôkazy. Rovnako dôsledne
doručoval stranám ich vzájomné vyjadrenia, takže z procesného hľadiska boli práva strán na spravodlivý
súdny proces zabezpečené.

54. Postup, pri ktorom súd aplikuje pravidlá sudcovskej koncentrácie nepredstavujú porušenie práva na
predkladanie argumentov a dôkazov, iba ich koncentrujú do sudcom určenej lehoty. Ak lehota určená
súdom sporovej strane nevyhovuje, má možnosť požiadať o jej predĺženie.

55. Civilný sporový poriadok upravuje tzv. zákonnú koncentráciu v § 154, v zmysle ktorej nie je
možné uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany po vyhlásení uznesenia, ktorým sa
dokazovanie končí a rovnako upravuje tzv. sudcovskú koncentráciu v § 153 CSP, v zmysle ktorej nemusí
súd prihliadnuť na také prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas
v súlade s lehotou určenou sudcom. Zo vzájomnej súvislosti ust. § 153 a § 154 CSP vyplýva, že
povinnosť súdu umožniť stranám, aby mohli účinne uplatniť námietky a argumenty nie je možné vykladať
tak, že strany toto oprávnenie môžu robiť bez obmedzenia kedykoľvek pred vyhlásením uznesenia o
ukončení dokazovania tak, ako tomu bolo počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku. Je nutné
rešpektovať Civilný sporový poriadok v tom, že priznáva sudcovi autonómiu na vedenie sporu tak,
aby ku dňu vykonania pojednávania boli obom stranám známe všetky tvrdené skutočnosti a všetky
navrhované dôkazy. Za takýchto okolností je potom možné vykonať pojednávanie, pričom sudca,
rovnako ako sporové strany majú možnosť pripraviť sa na všetky skutkové a právne tvrdenia sporových
strán, čo znamená že v prípadoch kedy stačí vykonať dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi,
resp. prítomnými svedkami je možné skoncentrovať dokazovanie na jedno pojednávanie, na ktorom
súd môže dokazovanie ukončiť. To je primárne účelom sudcovskej koncentrácie, ktorá má zabrániť
neúmernému predlžovaniu konania a návrhom na ďalšie a ďalšie vykonanie dokazovania predneseným
až na vytýčenom pojednávaní.

56. Námietka žalovaného, že rozsudok okresného súdu je arbitrárny a nepreskúmateľný je formulovaná
veľmi všeobecne, odvolací súd naopak dospel k záveru, že okresný súd sa vysporiadal so všetkými
námietkami, ktoré vzniesol žalovaný včas pred uplynutím lehoty určenej sudcom na predkladanie tvrdení
a dôkazov. Okresný súd sa vysporiadal nielen s charakterom právneho vzťahu a s námietkou premlčania,
ale aj s kompenzačnou námietkou, čo boli hlavné prostriedky procesnej obrany, ktorú žalovaný zvolil.
Preto vzhľadom na to, že vo veci nebolo sporné, že došlo k uzavretiu Zmluvy o pôžičke zo dňa
07.05.2013 na sumu 200.000,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť úpadcovi najneskôr do 31.12.2013,
pričom výpisom z účtu úpadcu mal súd za preukázané, že tieto finančné prostriedky boli dňa 07.05.2013
reálne poukázané na účet žalovaného a vzhľadom k tomu, že žalovanému sa nepodarilo preukázať,



že by tento jeho záväzok zanikol v dôsledku započítania pred vyhlásením konkurzu na úpadcu a už po
vyhlásení konkurzu na úpadcu by úkon započítania bol v zmysle § 54 ods.2 ZKV neúčinný, okresný súd
správne dospel k záveru, že žalovaný je povinný žalobcovi požičané prostriedky vrátiť.

57. V zmysle § 380 ods.1 CSP je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré je možné meniť
a dopĺňať podľa § 365 ods. 3 CSP len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd
preto posudzoval rozhodnutie okresného súdu výlučne z dôvodov uvedených v odvolaní a inými sa
nezaoberal.

58. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v
napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

59. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

60. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).