Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5CoE/200/2016 z 23. 11. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 23. novembra 2016, sp. zn. 5CoE/200/2016, ECLI:SK:KSTT:2016:2715203032.1 Krajský súd Trnava | 5CoE/200/2016 | ECLI:SK:KSTT:2016:2715203032.1 | 2016-11-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 zákona č. 223/1995 Z. z., § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK, § 53 ods. 1 OZ, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6e146d45-78b8-4446-bc26-022c9d0b9bc1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2715203032.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/200/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715203032
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2715203032.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r. o.,
so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpený: JUDr. Veronika Kubriková, PhD.,
advokát, so sídlom Martinčekova č. 13, Bratislava, proti povinnému: W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. X, M., vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský úrad so sídlom Popradská 70,
Bratislava, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o vymoženie
500,37 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Skalica č. k. 7Er/791/2015-48 zo dňa 30. decembra 2015, EX 1989/15 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Skalica (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, o ktoré žiadal na základe exekučného titulu - právoplatného a
vykonateľného rozhodcovského rozsudku sp. zn. IA-C/0713/0250 zo dňa 08.11.2013, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadení pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. (ďalej len „RAM“).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie skúmaním priložených listín
zistil, že Zmluva o úvere č. 0112031908 zo dňa 28.10.2008, ktorú uzavreli oprávnený s povinným
(spotrebiteľom) má povahu spotrebiteľskej zmluvy, pričom na základe predmetnej zmluvy poskytol
spotrebiteľ na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému finančné prostriedky, ktoré sa povinný
zaviazal oprávnenému vrátiť v pravidelných mesačných splátkach. Preskúmaním predložených listín
súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 28.10.2008 má povahu spotrebiteľského
úveru, na ktorú sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne
ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv uvedených v ustanovení § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpisu predmetnej úverovej zmluvy do (ďalej
len „OZ“). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie súd jednoznačne za preukázané, že ide
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je teda nutné okrem ustanovení Všeobecných
obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj
príslušné ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa však v zmysle ust. § 54 ods. 1 prvá veta OZ nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách.

2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v článku 10 v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných
podmienok sa nachádza rozhodcovská doložka. Predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľná a
napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu. Takáto rozhodcovská doložka sa podľa názoru súdu prvej inštancie prieči dobrým mravom a



výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

3. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súdu prvej inštancie za to, že boli splnené podmienky na
zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. Exekučného
poriadku.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a domáhal sa ním,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude vyhovené, alternatívne, napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie
žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nebol príslušný konať ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. O platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne
posúdená. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia
zákonnej povinnosti banky podľa § 93b zákona o bankách. Taktiež namietal nesprávnu aplikáciu §
53 a ods. 4 OZ a porušenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Z
dôvodu absencie akýchkoľvek dôkazov pre právne závery v rozhodnutí je nezákonné skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky a konštatovať, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
ku škode spotrebitelia bez uvedenia, v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd nijako
neskúmal vôľu povinného a teda nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej
doložky, ale rovno ju označil za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Ak by zmluva
neobsahovala rozhodcovskú doložku, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj
osud závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcami
pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom sú pritom výhradne odborne
spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebitelia nevynímajúc. Tiež uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe
ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, teda je tu prekážka právoplatne rozsúdenej
veci „ res iudicata“. Poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, podľa ktorého záver o
značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a
porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver, ku ktorému exekučný
súd dospeje, ide v jednom i v druhom prípade o právny následok viazaný na konkrétne skutkové zistenia,
zistené z vykonaných dôkazov. Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok a ani ZoRK neposkytujú
pritom žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovského rozsudku
rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo
rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. K aplikácii sekundárneho práva európskej únie súdom prvého
stupňa uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Vzhľadom na uvedené nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS č.
93/13/EHS. Pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy
ani judikatúru ESD, nakoľko táto judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne, alebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom
tohto konania, bezprostredne záväzná. V odvolaní tiež vytkol súdu prvého stupňa porušenie princípu
právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach
poverenie vydávajú aj zamietajú. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského
súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli zrušené uznesenia okresných súdov, ktorými bola zamietnutá
žiadosť o udelenie poverenia v obdobných veciach. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú predmet skúmania, ktorým je
rozhodcovský rozsudok v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK, to znamená, že predmetom skúmania
je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu
tohto exekučného titulu. Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo faktická. Plnenie možno
považovať za právne nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo keď
zákon obchádza. Vytkol súdu prvého stupňa neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným



súdom a to v tom smere, že exekučný súd nahrádza pasivitu povinného bez toho, aby povinný urobil
akýkoľvek úkon. Uviedol, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného
priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alebo aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

6. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

7. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas §
362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a že má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 379
až § 381 C.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 385 ods. 1 C.s.p. bez
nariadenia ústneho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Preto uznesenie
súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne..

10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Odvolateľ vyslovil názor, že rozhodcovský rozsudok nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), nakoľko predmetný rozsudok má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK).
Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako
je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Ďalej taktiež namieta, že úverová zmluva, ktorej plnenie je
predmetom konania predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá
zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu
Národnej banky Slovenska.

12. Taktiež uviedol, že zmluva o úvere bola uzavretá medzi povinným a Poštovou bankou, a.
s. Táto banka je podnikateľským subjektom, ktorý svoju činnosť vykonáva na základe bankového
povolenia Národnej banky Slovenska. Taktiež namieta, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvil povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Text
predmetnej rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade
so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods. 1 ZoRK ako i v súvislosti s ustálenou
praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej
povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ zo zásady zákazu retroaktivity
v právnom poriadku Slovenskej republiky) neprijateľnú podmienku.

13. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovný skutkový stav. RAM na základe
žaloby oprávneného vydal dňa 08.11.2013 rozhodcovský rozsudok ktorým bola povinnému uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 500,37 Eur s príslušenstvom.

14. Odvolací súd ďalej zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 31.03.2015, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním,



ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 20.04.2015 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku vydaného RAM sp. zn.
IA-C/0713/0250 zo dňa 08.11.2013. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

15. Dňa 1. 7. 2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák.
č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách.

16. S účinnosťou od 1. 1. 2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb..

18. Keďže právny predchodca oprávneného je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej
zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a
plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za
spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to,
že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť právny predchodca oprávneného ako dodávateľ
povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ
sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle
§ 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi
účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená
spod jurisdikcie tohto zákona.

19. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou
o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má
prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
Zákona o spotrebiteľských úveroch.

20. S účinnosťou od 1. 1. 2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z. z. boli citované ustanovenia
Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:



21. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

22. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

23. ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že
národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

24. Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

25. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná



rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

26. Článok 10 bod 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok (ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
spotrebiteľskej zmluvy) obsahuje tzv. rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva, že: Zmluvné strany sa
dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody Klient prijíma návrh PB na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich
s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA a
MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM]
podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

27. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát
i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva
s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Odvolací súd taktiež zastáva názor, že, že už samotná forma Obchodných
podmienok poskytnutia úveru, t. j. drobný, ťažko čitateľný , husto popísaný text už samo o sebe
podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní, ktoré sú obsiahnuté v
predmetnom texte. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.
Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53
ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď
si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

28. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

29. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka
dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná
rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti
riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí
súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť,
aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.



30. Nakoľko predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je neplatná
a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3
a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej
veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je
preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008).

31. Oprávnený taktiež namietal, že zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase
podpisu zmluvy ukladal bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak
zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné
jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom oprávneného) bol návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento mal možnosť tento návrh prijať ale
aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy
je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade,
ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne
oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná
rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods.
1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.

32. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia
práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu,
ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie
preto správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok.

33. O trovách odvolacieho konania (zhodne ako súd prvej inštancie) súd druhej inštancie nerozhodoval,
pretože nejde o meritórne a konečné rozhodnutie, ale len fázu konania, ktorá je podkladom pre následné
zastavenie exekúcie v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. K takémuto postupu bude priestor v
ďalšom následnom konaní okresného súdu (§ 262 ods. 1 C.s.p. per analogiam).

34. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

35. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,



d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).