Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/235/2018 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 25. septembra 2018, sp. zn. 11Co/235/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7717213006.1 Krajský súd Košice | 11Co/235/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7717213006.1 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/29086675-f937-4871-ba2c-3556319a5430 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7717213006.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/235/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717213006
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717213006.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: D. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XXX/X, Q. O., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho
29, Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807
598, o zaplatenie 2.380,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce z 10. apríla 2018, č. k. 24Csp/185/2017-56

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu
sumu 2.380,60 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne od 7.7.2016 do zaplatenia. Skutkovým
základom takto uplatneného nároku bolo tvrdenie žalobcu o existencii dvoch záväzkových právnych
vzťahov strán zo Zmluvy o úvere č. 90331878 zo dňa 21.12.2007 (ďalej tiež len „úverová zmluva zo dňa
21.12.2007“) a zo Zmluvy o úvere č. 900300207 zo dňa 2.12.2009 (ďalej tiež len „úverová zmluva zo
dňa 2.12.2009“). Podľa tvrdenia žalobcu na základe úverovej zmluvy zo dňa 21.12.2007 mu žalovaný
poskytol peňažné prostriedky v sume 464,71 Eur, ktoré sa zaviazal vrátiť spolu s úrokmi vo výške 95,42
% ročne v 12 mesačných splátkach. Na úhradu záväzkov z tejto úverovej zmluvy žalobca tvrdil, že zaplatil
žalovanému spolu sumu 1.450,16 Eur. Obdobne na základe úverovej zmluvy zo dňa 2.12.2009 žalovaný
poskytol žalobcovi peňažné prostriedky v sume 500,- Eur, ktoré sa zaviazal vrátiť spolu s úrokmi vo
výške 96,79 % ročne v 12 mesačných splátkach. Na úhradu záväzkov z tejto úverovej zmluvy žalobca
tvrdil, že zaplatil žalovanému spolu sumu 1.895,15 Eur. Podľa argumentácie žalobcu sú obe úverové
zmluvy bezúročné a bezpoplatkové podľa ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z., v znení neskorších
zmien a doplnkov, preto, že v nich absentovali údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), o
úrokovej sadzbe a tiež o termíne konečnej splatnosti úveru. Žalovanému preto podľa žalobcu patria z
ním zaplatených úhrad len sumy zodpovedajúce skutočne poskytnutým peniazom a o sumy prijaté nad
ich rámec sa žalovaný bezdôvodne obohatil.

2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezozvyšku vyšiel zo zistení, zodpovedajúcich
skutkovému vymedzeniu uplatneného nároku v žalobe, navyše tiež skutkovo ustálil, že podľa úverovej
zmluvy zo dňa 21.12.2007 mal žalobca zaplatiť 12 mesačných splátok po 75,68 Eur počnúc dňom
12.1.2008, a že žalobca na tento úverový záväzok naposledy čiastočne plnil žalovanému dňa
13.11.2009. Podľa úverovej zmluvy zo dňa 2.12.2009 mal žalobca zaplatiť 12 mesačných splátok po



82,- Eur počnúc dňom 11.1.2010, pričom podľa zistenia prvoinštančného súdu žalobca na záväzok z
tejto úverovej zmluvy naposledy čiastočne plnil dňa 12.8.2011.

3. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval tiež ust. § 107 zák. č. 40/1964 Zb.,
Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, posúdil žalovaným vznesenú námietku
premlčania ako dôvodnú a na podklade (aj) nej žalobu zamietol. Pri posudzovaní plynutia subjektívnej
premlčacej doby súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel z toho, že právna
prax, z ktorej odkázal mimo iných tiež i na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 67/2011 zo dňa 11.12.2013, na
uznesenie NS ČR sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 zo dňa 18.3.2008 a na názor vyjadrený v publikácii Švestka,
J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník Komentář. 2. vydání. Praha: C.H.
Beck, 2009, 609 s., spája začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty s nadobudnutím vedomosti
o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
ho získal, pričom za bezvýznamné pre plynutie subjektívnej premlčacej doby považuje skutočnosť
nadobudnutia vedomosti tiež o právnom posúdení týchto skutkových okolností, bez ohľadu na to, či
oprávnený má také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.
Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že subjektívna dvojročná premlčacia doba
pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začala v danom prípade plynúť dňom,
keď žalobcom zaplatená čiastka presiahla výšku žalovaným poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zamietol žalobu tiež na podklade úvahy o uplynutí aj 3
ročnej objektívnej premlčacej doby, opierajúcej sa o skutkový záver o nepreukázaní skutočností, z
ktorých by bolo možné vyvodiť, že k bezdôvodnému obohateniu došlo úmyselne a na podklade tiež
skutkového záveru o nepreukázaní vzniku bezdôvodného obohatenia z hľadiska žalobcom tvrdenej
výšky žalovanému zaplatených peňažných súm.

4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania
pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným
úspechom žalovaného v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi tiež nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie. V odvolaní žalobca (tiež) namietal proti spôsobu právneho posúdenia otázky
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie. Vo svojej argumentácii v tomto
smere odvolateľ poukázal na odlišnosť skutkového stavu, riešeného NS SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo
67/2011 zo dňa 11.12.2013, ktorým sa súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
inšpiroval. Žalobca v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že predmetom tohto iného konania
bol síce tiež nárok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, právny dôvod jeho vzniku však
bol odlišný od posudzovaného prípadu, nakoľko k nemu došlo bez právneho dôvodu a nie z inak
platného právneho úkonu, ktorého obsah bol len modifikovaný zákonnou fikciou o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru pre obsahové nedostatky úverovej zmluvy. Žalobca pritom vyjadril názor, že
následok obsahových nedostatkov zmlúv o spotrebiteľských úveroch v podobe nastúpenia fikcie ich
bezúročnosti a bezpoplatkovosti je inštitucionálne špecifický, pričom právna situácia, ku ktorej tým
dochádza, je z hľadiska právnej kvalifikácie bezdôvodného obohatenia najbližšie k skutkovej podstate
majetkového prospechu, získaného plnením z neplatného právneho úkonu, keďže k nemu rovnako
dochádza z dôvodu vád v zmluvách. Odvolateľ zároveň akcentoval, že v tomto inom konaní absentoval
na rozdiel od posudzovaného prípadu tiež spotrebiteľský prvok, ktorý má podľa jeho názoru pre
spôsob právneho posúdenia veci zásadný význam. Žalobca v odvolaní argumentoval, že o tom,
že úverové zmluvy trpia právnymi vadami, pre ktoré sa považujú za bezúročné a bezpoplatkové,
nemal skutočnú vedomosť, nepochybným výrazom čoho je podľa jeho presvedčenia skutočnosť, že
žalovanému podľa úverových zmlúv plnil. Odvolateľ prezentoval názor, že rozhodujúcou pre začatie
plynutia subjektívnej premlčacej doby bola až vedomosť skutočnosti o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úverových zmlúv, o ktorej tvrdil, že sa dozvedel až od svojho advokáta v rámci prvej porady dňa
16.6.2017. Žalobca vo svojej argumentácii odmietol paušálne posudzovanie okamihu nadobudnutia
vedomosti o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy len na podklade predpokladu o poznaní
obsahu zmluvy spotrebiteľom a apeloval na potrebu v každom prípade vychádzať len z preukázanej
skutočnej vedomosti spotrebiteľa. V opačnom prípade, podľa názoru odvolateľa, prakticky dochádza k
zmazaniu rozdielu medzi plynutím objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Žalobca v tejto súvislosti
s odkazom na ustálenú judikatúru v odvolaní akcentoval, že vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, rozhodujúca pre začatie plynutia subjektívnej



premlčacej doby podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spočíva na skutočných a nie
na len predpokladaných informáciách oprávneného. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie
tiež nesprávnosť procesného postupu, ktorej sa mal dopustiť tým, že v rozpore s ust. § 181 ods.
2 C.s.p. na pojednávaní dňa 10.4.2018 neoboznámil strany s predbežnými skutkovými závermi a
s predbežným právnym posúdením veci. V odvolaní žalobca namietal tiež nesprávnosť skutkového
záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní rozsahu v akom žalovanému plnil. Poukázal v tejto
súvislosti na to, že z prehľadu splátok, z ktorého súd prvej inštancie vyšiel, je uvedená skutočnosť
zrejmá a naviac, podľa jeho názoru ani nebola v konaní spornou, keďže tvrdenie žalobcu o nej nebolo
žalovaným popreté. Žalobca v odvolaní napokon polemizoval tiež so záverom súdu prvej inštancie, že
k bezdôvodnému obohateniu nedošlo úmyselným konaní žalovaného, na ktorom spočívalo posúdenie
žalovaným vznesenej námietky premlčania z hľadiska plynutia objektívnej premlčacej doby. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na prítomnosť vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie,
na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie
veci, podľa úvahy odvolacieho súdu žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) C.s.p. V odvolaní odvolateľom formálne označený a aj citovaný odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by
poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a
tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne a preto
ani procesne účinne uplatnený.

6. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia súdom prvej
inštancie otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby i otázky dĺžky premlčacej doby objektívnej
z hľadiska jeho zavinenia za vznik bezdôvodného obohatenia. Vo svojej argumentácii nesúhlasil s
názorom odvolateľa o spotrebiteľskej povahe žalobcovho nároku akcentujúc pritom skutočnosť, že ho
žalobca uplatňuje zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie a nie zo spotrebiteľskej zmluvy.

7. Žalobca v odvolacej replike bez širšej argumentácie len vyjadril nesúhlas s názormi žalovaného,
prezentovanými v jeho vyjadrení k odvolaniu.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
(§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojom postupe nedopustil
procesnej nesprávnosti majúcej za následok porušenie práva na spravodlivý proces žalobcu, že vec tiež
správne právne posúdil a že namietaná skutková vada nemala na vecnú správnosť rozhodnutia žiaden
vplyv; preto odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať
za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.9.2018 po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť právneho posúdenia
súdom prvej inštancie otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku, uplatneného
žalobcom zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd sa so spôsobom právneho
posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie plne stotožňuje a za celkom správny považuje jeho záver
o premlčaní uplatneného nároku žalobcu, vystavaný na rozhodujúcej úvahe, že o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil sa žalobca vo vzťahu k sumám
postupne plateným po tom, čo už vrátil žalovanému ním skutočne poskytnuté peniaze, dozvedel v
okamihu, kedy s vedomím skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úverov, žalovanému plnil. Táto úvaha prvoinštančného súdu plne reflektuje v právnej
praxi jednotne uplatňované výkladové pravidlo, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil v zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vtedy,
keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie, pričom skutočnosť nadobudnutia informácií tiež o právnej stránke možnosti domáhať sa
vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), už
nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantná. V súdnej



praxi tento názor pri posudzovaní nárokov na vrátenie neprávom zaplatených úrokov alebo poplatkov
zo spotrebiteľských zmlúv viedol k záveru, že nakoľko sa znalosť zákona predpokladá, spotrebiteľ
disponuje už pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy skutkovými informáciami, čo v zmluve chýba alebo
odporuje zneniu zákona a preto pokiaľ plnil na základe zmluvy neplatnej alebo platil viac ako prijal
z bezúročnej a bezpoplatkovej úverovej zmluvy, od počiatku plnil s vedomím skutočností, objektívne
umožňujúcich poznanie, že sa tým veriteľ na jeho úkor obohacuje. V prípade posúdenia úverových zmlúv
ako bezúročných a bezpoplatkových tak začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby časovo splýva
s okamihom úhrady tej ktorej sumy, ktorú nad rámec skutočne poskytnutých peňazí dlžník veriteľovi
zaplatil. V danom prípade podľa zistenia súdu prvej inštancie žalobca poslednú úhradu na zaplatenie
záväzkov z úverovej zmluvy zo dňa 21.12.2007 zaplatil dňa 13.11.2009, nasledujúceho dňa preto začala
vo vzťahu k tejto úhrade plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Obdobne poslednú úhradu na
zaplatenie záväzkov z úverovej zmluvy zo dňa 2.12.2009 žalobca zaplatil dňa 12.8.2011 a nasledujúceho
dňa začala vo vzťahu k tejto úhrade plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Nakoľko k uplatneniu
nároku na súde došlo až dňa 26.7.2017 je zrejmé, že v prípade oboch zmienených úhrad a všetkých
ostatných časovo skorších plnení z oboch úverových zmlúv, ktoré žalobca poskytol žalovanému bez
právneho dôvodu (nad rámec mu poskytnutých peňazí), došlo k márnemu uplynutiu premlčacej doby
a následkom toho k ich premlčaniu. Žalobca vo svojej argumentácii mylne stotožňuje skutočnosť, z
ktorej možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia úrokov z bezúročnej úverovej
zmluvy (poplatkov z bezpoplatkovej úverovej zmluvy) s kvalifikovanou informáciou o bezúročnosti
(bezpoplatkovosti) úverovej zmluvy. Tento jeho názor nereflektuje, že záver o bezúročnosti zmluvy vo
svojej podstate už v sebe obsahuje tiež právne posúdenie oprávnenému inak známeho obsahu zmluvy,
a je preto v rozpore s dá sa povedať ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ktorá poznanie tiež právnej
kvalifikácie známych skutkových okolností pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby zásadne
nevyžaduje. Pokiaľ žalobca k súdom prvej inštancie použitým záverom súdnej praxe protiargumentoval
špecifickosťou právnej situácie, ku ktorej dochádza následkom obsahovej neúplnosti spotrebiteľskej
úverovej zmluvy a osobitosťou tiež postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu z bezdôvodného
obohatenia v prípadoch bezúročných a bezpoplatkových úverov, odvolací súd poukazuje na to, že právny
názor založený na tejto konkrétnej argumentácii už medzičasom odmietol NS SR vo svojom uznesení sp.
zn. 3 Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018, v ktorom závery ohľadne začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby, formulované v jeho skorších rozhodnutiach (1 Cdo 67/2011 a 5 Cdo 121/2009) považoval za
zodpovedajúce tiež právnej situácii o akú ide aj v prejednávanej veci, teda v prípade spotrebiteľa
domáhajúceho sa vrátenia úrokov a poplatkov zaplatených na základe bezúročnej a bezpoplatkovej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť poznamenáva, že zmyslom
spotrebiteľskej ochrany je dosiahnuť rovnováhu práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa, narušenú
ich nerovnakou vyjednávacou silou a schopnosťou a nie narúšať rovnováhu účastníkov právnych
vzťahov, ktorá z podstaty všeobecnej záväznosti právnej úpravy prirodzene vyplýva. Podľa názoru
odvolacieho súdu niet právneho, ekonomického a ani iného rozumného dôvodu pre to, aby zákonné
podmienky plynutia premlčacích lehôt boli posudzované vo vzťahu k spotrebiteľom inak ako v prípade
ostatných fyzických a právnických osôb.

10. Nakoľko záver súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku žalobcu z dôvodu uplynutia
dvojročnej premlčacej doby sám o sebe predstavoval dostatočný skutkový a právny základ jeho
zamietavého rozhodnutia, žalobcom namietaná skutková otázka rozsahu v akom žalobca žalovanému
plnil, stratila na opodstatnení.Vzhľadom na správnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní
uplatneného nároku žalobcu z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej doby nemala pre rozhodnutie
o odvolaní význam ani právna otázka zavinenia za vznik bezdôvodného obohatenia žalovaného a
s ňou súvisiaca dĺžka premlčacej doby. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil len na vysvetlenie rozhodujúcich skutočností a úvah, smerujúcich k záveru o
premlčaní uplatneného práva pre uplynutie subjektívnej premlčacej doby, pričom za nadbytočné už
považoval odpovedať i na otázky nastolené odvolateľom vo vzťahu k týmto ďalším skutkovým a právnym
otázkam, keďže nemali pre vec podstatný význam (por. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

11. Žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť tiež postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa mal dopustiť
tým, že v rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. na pojednávaní dňa 10.4.2018 neoboznámil strany s
predbežnými skutkovými závermi a s predbežným právnym posúdením veci. Tým podľa názoru žalobcu
bol znemožnený výkon jeho procesných oprávnení v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces, a tým k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.



12. Podľa ust. § 182 ods. 1 C.s.p., po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

13. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu
postupom súdu je pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
C.s.p. však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany
sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež
i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom
na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, , ktorý vzhľadom na
jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (por. Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1239 a 1302). Je potrebné mať v tejto súvislosti na
zreteli tiež požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež
právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie
v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).

14. Procesným postupom podľa ust. § 182 ods. 2 C.s.p. súd predostiera aktuálny náhľad na riešenie
rozhodujúcich skutkových a právnych otázok. Zmyslom tejto úpravy je poskytnúť stranám konkrétny a
adresný priestor pre sústredené a efektívne uplatňovanie prípadných ďalších prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany, a tiež pre prípadnú ďalšiu právnu argumentáciu tak, aby v nastávajúcom
priebehu konania strany mali v rámci pravidiel vyplývajúcich z koncentrácie konania možnosť skutkovo
a právne prispieť k formovaniu rozhodnutia súdu.

15. Upretie tohto priestoru nesporne predstavuje vážny zásah do výkonu procesných oprávnení
strany sporu. Pri posudzovaní tohto procesného pochybenia však nemožno postupovať paušálne
ani prehnane formalisticky. Treba mať na zreteli, že miera vplyvu tejto procesnej nesprávnosti na
spravodlivosť procesu nie je v každom prípade rovnaká a bude závislá od konkrétnych okolností
a špecifík toho-ktorého prípadu. Rozumne totiž možno predpokladať, že nevyjadrenie nazerania na
skutkové otázky za situácie, keď žalobcom tvrdený skutkový dej nebude sporný alebo ak vo veci
prakticky ide len o posúdenie právnej otázky, objektívne neuberie spravodlivosti toľko ako v rovnakej
procesnej situácii opomenutie prezentácie predbežného náhľadu na spôsob jej právneho posúdenia. I
v takomto prípade prirodzene nemožno úplne rovnako hodnotiť dopad na spravodlivosť nevyjadrenia
predbežného právneho posúdenia veci za situácie, keď rozhodujúca právna otázka je zrejmá, je
predmetom argumentačnej aktivity strán alebo bol pre ňu vytvorený dostatočný procesný priestor,
oproti situácii, keď je táto celkom zrejme mimo pozornosti strán a o smerovaní a konečnom spôsobe
právneho posúdenia veci súdom sa strany dozvedia až z odôvodnenia rozhodnutia. Napokon inak z
hľadiska intenzity dopadu na možnosť uplatňovať procesné práva je potrebné nazerať na nevyjadrenie
predbežného právneho posúdenia veci súdom podľa citovaného ust. § 181 ods. 2 C.s.p. v prípade, keď
rozhodnutie vo veci spočíva na vyriešení len právnej otázky, oproti situácii, keď ostali sporným alebo sú
mimo pozornosti strán skutkové otázky, závislé práve od spôsobu právneho posúdenia veci, vo vzťahu
ku ktorým boli prípustné prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

16. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 10.4.2018 podľa zistenia
odvolacieho súdu vyplýva, že prvoinštančný súd skutočne, tak ako to žalobca v odvolaní namietal,
formálne neoboznámil strany sporu s tým, ako nazerá na rozhodujúce skutkové otázky a ako vec
predbežne hodnotí tiež právne. Z obsahu spisu však vyplýva, že žiadna skutková otázka medzi stranami
nebola sporná, a že z písomných vyjadrení strán v konečnom dôsledku vyšlo najavo, že zásadným pre
rozhodnutie bude spôsob posúdenia dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, ku ktorej
mal žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie opakovane možnosť zaujať stanovisko,
ktorú aj využil. Súd prvej inštancie sa s rozhodujúcou právnou otázkou začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a jeho úvahy v tomto smere i v
nadväznosti na obsah odvolacích námietok žalobcu odvolací súd doplnil. V kontexte celého priebehu
(por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8.10.2009) sa preto konanie voči
žalobcovi len z dôvodu zrejmej nedôslednosti prvoinštančného súdu pri realizácii povinnosti podľa ust. §
181 ods. 2 C.s.p., nejaví byť v konečnom dôsledku nespravodlivé. Nemožno totiž, napriek konštatovaniu



pochybenia súdu prvej inštancie, pri hodnotení jeho dopadu na právo žalobcu na spravodlivé konanie,
nezohľadniť, že vyjadrenia k skutkovým okolnostiam prípadu vzhľadom na nespornosť rozhodujúcich
skutočností boli i tak procesne bezvýznamné a právna argumentácia žalobcu jednak bola už pred
súdom prvej inštancie prezentovaná a vychádzajúc z obsahu odvolania bola kvantitatívne i kvalitatívne
vyčerpaná a jednak bola založená na nesprávnej interpretácii zákona (bližšie v bode 10) a preto
objektívne i tak nebola spôsobilá privodiť žalobcovi v spore priaznivejší výsledok.

17. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho zamietavom
výroku i vo výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného
v spore.

18. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie. 3)Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

19. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

20. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie



napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)