Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Saz/10/2014 z 3. 6. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 3. júna 2014, sp. zn. 9Saz/10/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1014200518.1
Krajský súd Bratislava | 9Saz/10/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1014200518.1 | 2014-06-03 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0fff392d-07a7-4361-8212-28f6b166bced
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1014200518.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Saz/10/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200518
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200518.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa:
U. O. B., narodeného XX.X.XXXX, štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky (ďalej len
„Afganistan"), bez dokladu totožnosti, ID osoby: XXXXXX, t.č. Ú. U. S. pre K. P., zastúpený pánom Mgr.
Jurajom Köllnerom, advokátom so sídlom Koceľova 14, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo
dňa 28.3.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-3-19/DS-Ž-2014 zo dňa 4.3.2014 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-3-19/DS-Ž-2014 zo dňa 4.3.2014  z
r u š u j e  podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia odporcovi
na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím ČAS: MU-3-19/DS-Ž-2014 zo dňa 4.3.2014 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania
rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť o udelenie azylu navrhovateľa ako neprípustnú
z dôvodu, že príslušným štátom na konanie o udelenie azylu je Maďarsko, v ktorom navrhovateľ
ako v členskom štáte uplatňujúcom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej
príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len          „nariadenie č. 604/2013“) dňa 1.1.2014
požiadal o udelenie azylu. Uvedená skutočnosť v zmysle nariadenia aplikovaného na základe § 53b
ods. 1 zákona o azyle zakladá príslušnosť Maďarska na rozhodovanie o žiadosti navrhovateľa, pričom
Maďarsko dňa 22.1.2014 podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 604/2013 písomne akceptovalo
prijatie späť navrhovateľa, čím vyjadrilo súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Odporca sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia osobitne zaoberal žiadosťou navrhovateľa aplikovať čl. 3 ods. 2
(druhý odsek)  nariadenia č. 604/2013, a to s odkazom na rozsudky Európskeho súdneho dvora, ďalej len
„ESD“ (C-4/11), Európskeho súdu pre ľudské a práva, ďalej len „ESĽP“ (Lokpo a Touré proti Maďarsku)
a na stanoviská UNHCR (výhrady voči prijímaniu žiadateľov v Maďarsku). Odporca v súvislosti s
uvedeným konštatoval, že judikatúra ESĽP s poukazom na čl. 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je všeobecne záväzná a okrem toho nepovažuje uplatnenie osobitného prístupu
k jednému členskému štátu za systémové riešenie a považuje ho za rozpor s princípom rovnosti.
Ďalej dôvodil, že doposiaľ neboli prijaté právne záväzné nariadenia v prípade transferov do Maďarska
(osobitne zdôraznil, že ani zo strany Európskej komisie) a pokiaľ ide o správy mimovládnych organizácií,
tie majú len informatívny charakter a nereflektujú súčasný stav po legislatívnej zmene v Maďarsku. Ďalej
uviedol, že v prípade navrhovateľa nemožno použiť čl. 3 nariadenia č. 604/2013 (nakoľko je možné určiť



zodpovedný štát) a automatické uplatňovanie doložky suverenity (t.j. aplikácia čl. 17 ods. 1 nariadenia č.
604/2013) by v prípadoch týkajúcich sa konkrétnej, bezpečnej členskej krajiny mohlo viesť k zneužívaniu
inštitúcie azylu a v konečnom dôsledku i k porušeniu základných princípov nariadenia č. 604/2013.
Odporca sa podľa jeho vlastného vyhlásenia riadne  zaoberal podmienkami prijímania žiadateľov o azyl
a azylovým konaním ako takým a dodal, že  maďarský partnerský úrad mu potvrdil, že po nedávnej
zmene legislatívy bude transferovaná osoba (t.j. navrhovateľ) automaticky považovaná za žiadateľa o
azyl, pokiaľ sama neprehlási opak a nebude vyhostená z ich územia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh
zo dňa 28.3.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm.
a), b) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Tak ako v
priebehu azylového konania (vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) tak aj v opravnom
prostriedku odkazoval v spojení s § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 o správnom konaní
(ďalej len „správny poriadok“) na čl. 3 ods. 2 (druhý odsek) nariadenia č. 604/2013 (vychádzajúci z
rozsudku ESD vec C-4/11 zo dňa 14.11.2013), ktorý stanovuje všeobecnú povinnosť členských štátov
skúmať podmienky vo vzťahu ku všetkým krajinám, u ktorých vznikne pochybnosť o zaobchádzaní
s navrátenými žiadateľmi o azyl. Navrhovateľ nesúhlasil s právnym názorom odporcu, podľa ktorého
majú správy mimovládnych organizácii výlučne informatívny charakter a má za to, že odporca riadne
nepreskúmal skutkový stav pokiaľ ide o azylové podmienky v Maďarsku (i s poukazom na predloženú
správu maďarského Helsinského výboru zo dňa 10.2.2014). V súvislosti s právnym záverom odporcu,
podľa ktorého bude žiadateľ po transfere do Maďarska automaticky považovaný za žiadateľa o azyl
navrhovateľ uviedol, že v priebehu azylového konania nebola namietaná táto skutočnosť, ale kritická
situácia žiadateľov o azyl. Podľa navrhovateľa bolo (v čase rozhodovania) odporcovi známe, že v
roku 2012 boli zo strany UNHCR vznesené vážne výhrady voči prijímaniu žiadateľov v Maďarsku, voči
transferom žiadateľov z Maďarska do Srbska a taktiež boli aj vznesené obavy ohľadom nezákonného
hromadného zaisťovania žiadateľov o azyl. Ďalej mal podľa navrhovateľa odporca prihliadať aj na
rozhodnutia ESĽP (napr. predbežné opatrenie zo dňa 11.1.2012 založené na čl. 39 Rokovacieho
poriadku ESĽP, prípad Lokpo a Touré), správy o väzobných podmienkach, uplatnenie konceptu
bezpečnej tretej krajiny v Maďarsku, aktuálne počty žiadateľov v Maďarsku o azyl (a nedostatočné
kapacitné možnosti Maďarska). Okrem toho namietal, že odporca nevzal pri rozhodovaní do úvahy ani
výpoveď navrhovateľa, v ktorej opisuje situáciu v pobytovom tábore, následné neprijatie do pobytového
tábora, neposkytnutie žiadnej podpory, iné vady v maďarskom azylovom konaní (neustanovenie
tlmočníka) ako aj vyhostenie do Srbska bez preskúmania jeho žiadosti v merite veci (uvedené podľa
navrhovateľa potvrdzuje aj odpoveď maďarského dublinského strediska zo dňa 17.1.2014).  Navrhovateľ
dospel k právnemu názoru, že všetky vo vyjadrení uvádzané informácie a skutočnosti indikujú povinnosť
odporcu zaoberať sa azylovým konaním v Maďarsku za účelom preskúmania, či navrhovateľovi v
prípade vydania do tejto krajiny nehrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Má za to, že napriek
uvedenému odporca nezabezpečil dôkazy a riadne nepreskúmal stav veci a sám je toho názoru, že v
prípade jeho transferu do Maďarska bude vystavený nebezpečenstvu zlého, neľudského a ponižujúceho
zaobchádzania, takmer istého zaistenia, bez možnosti účinnej ochrany, čo je v priamom rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky (čl. 16 ods. 2), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 13), ako aj Chartou EÚ (čl. 4, čl. 18, čl. 47). Súčasne si navrhovateľ uplatnil trovy
právneho zastúpenia.

Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 13.5.2014 napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Navrhovateľ podľa jeho
názoru v priebehu azylového konania a ani v opravnom prostriedku neuviedol a nepreukázal také
skutočnosti, ktoré by zmenili právny názor odporcu v relevantnej veci. Zotrval na dôvodoch napadnutého
rozhodnutia a opätovne zdôraznil, že rozhodnutia ESĽP sú záväzné pre účastníkov sporu a nemožno ich
automaticky rozširovať erga omnes, takisto zopakoval, že navrhovateľ bude po transfere do Maďarska
považovaný za žiadateľa o udelenie azylu a nakoľko je Maďarsko viazané azylovou legislatívou EÚ
a je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, nemožno hovoriť o systémovom zlyhaní
a teda uplatňovanie čl. 3 ods. 2 (druhý odsek) nariadenia č. 604/2013 nie je na mieste. Uvedený
právny názor podľa odporcu potvrdzuje aj skutočnosť (uvádzaná už v napadnutom rozhodnutí), že
Európska komisia do dnešného dňa nevydala žiadne odporúčanie členským štátom na pozastavenie
odovzdávania príslušníkov tretích krajín do Maďarska podľa dublinského nariadenia.



Na pojednávaní konanom dňa 4.6.2014 navrhovateľ poukázal na štatistický údaj Európskej komisie,
podľa ktorého v minulom roku požiadalo o azyl v Maďarsku 18.900 žiadateľov, z toho 2.289 z
Afganistanu. Odporca uviedol, že podľa stanoviska (maďarského) Helsinského výboru, na ktorý
poukázal sám navrhovateľ, Maďarsko garantuje riadne vybavenie už podaných žiadostí o azyl.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) rozhodol vo veci na pojednávaní za prítomnosti účastníkov
konania a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu
podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutie je potrebné z dôvodu § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie.

Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom azylového
spisu ČAS: MU-3/DS-Ž-2014 (a MU-7/DS-DŽ-2014).

Z obsahu azylového spisu MU-3/DS-Ž-2014 (a ČAS: MU-7/DS-DŽ-2014) súd zistil, že navrhovateľ bol
na základe rozhodnutia PPZ-HCP-BA6-29-013/2014-AV zo dňa 5.1.2014 zaistený z dôvodu potreby
jeho prevozu do Maďarska (podľa § 88 ods. 1 písm. c)  zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Maďarsko po zahájení konania o odovzdaní navrhovateľa
podľa nariadenia č. 604/2013 písomne akceptovalo transfer navrhovateľa (podľa čl. 18 ods. 1 písm.
b) uvedeného nariadenia) a zároveň informovalo, že navrhovateľ požiadal v ich štáte o udelenie azylu
dňa 8.10.2013, svoju žiadosť stiahol dňa 14.10.2013 a následne bol (22.10.2013) deportovaný do
Srbska. O azyl požiadal opäť v Maďarsku dňa 1.1.2014. Nakoľko navrhovateľ dňa 17.1.2014 požiadal
o azyl alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, odporca rozhodnutím
ČAS: MU-7-8/DS-DŽ-2014 dňa 21.1.2014 zastavil konanie o odovzdaní navrhovateľa do Maďarska a
v rámci azylového konania začal konať vo veci určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie
podanej žiadosti. Dňa 6.2.2014 bol s navrhovateľom pred odporcom vykonaný vstupný pohovor, v
ktorom o.i. uviedol, že okrem územia Slovenska v inej krajine o azyl nežiadal, a to ani v Maďarsku
(počas prvého zadržania), skadiaľ bol vyhostený späť do Srbska. Na územie Maďarska sa navrhovateľ
opäť dostal po 24. decembri 2013, bol vzatý do „Kiskohalsa“, kde s ním bol vykonaný pohovor na
migračnom úrade a to aj napriek tomu, že nepožiadal o azyl (ako odpovedal na otázku svojho právneho
zástupcu na konci pohovoru). Navrhovateľ ďalej tvrdil, že následne sa podľa pokynov maďarských
úradov dostavil na migračný úrad do mesta Seged, kde mu bolo oznámené, že v pobytových táboroch
nie je miesto a má teda bývať kde chce, všetko si má hradiť sám. Ako vyplynulo z odpovedí na
otázky podaných jeho právnym zástupcom, lístok do Segedu dostal od migračného úradu a pred
migračným úradom v Segedi musel hovoriť po anglicky, ktorý jazyk ovláda len „trochu“ (podľa vlastného
vyjadrenia), nedostal tlmočníka a dostal nejaký papier, ktorému vôbec nerozumel. Navrhovateľ podľa
vlastnej výpovede nemal nič, hladoval a spával na staniciach, o čom po troch dňoch vyrozumel aj
migračný úrad v Segedi. Následne nastúpil na vlak do Budapešti a pešo nelegálne vstúpil na územie
Slovenska. Ešte pred rozhodnutím vo veci samej bolo odporcovi doručené vyjadrenie navrhovateľa
k jeho azylovej žiadosti (prostredníctvom jeho zástupcu), v ktorom poukazuje na skutočnosti t.č.
obsiahnuté v opravnom prostriedku, t.j. žiada aplikovať čl. 3. nariadenia č. 604/2013 (navrhovateľ
predložil odporcovi aj samostatný návrh na priznanie zodpovednosti v súlade s kapitolou II článkom
3 dublinského nariadenia), upozorňuje na akceptačnú odpoveď maďarského dublinského strediska zo
dňa 17.1.201, kritiku a výhrady UNHCR voči maďarskému azylovému systému z roku 2012 (prijímanie
žiadateľov, transfery do Srbska, hromadné zaisťovanie žiadateľov o azyl), rozhodnutia ESĽP (napr.
predbežné opatrenie vydané dňa 11.1.2012 založené na čl. 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, prípad
Lokpo a Touré proti Maďarsku), rozsudok ESD vec C-4/11, správy o väzobných podmienkach, uplatnenie
konceptu bezpečnej tretej krajiny v Maďarsku, správy o aktuálnych počtoch žiadateľov o azyl v Maďarsku
(a nedostatočné kapacitné možnosti) a na správu maďarského Helsinského výboru zo dňa 10.2.2014:
Informácie k situácii žiadateľov o azyl v Maďarsku. V neposlednom rade navrhovateľ žiadal riadne
preskúmať aj vlastnú výpoveď, v ktorej opisuje akým spôsobom s ním bolo v Maďarsku zaobchádzané
v rámci azylového konania, osobitne poukazuje na svoje vyhostenie do Srbska, pričom k uvedenému
došlo aj napriek uisteniu Maďarska o nevykonávaní deportácii do Srbska a na Ukrajinu z decembra
2012 (navrhovateľ uviedol aj internetový link). Navrhovateľ dospel k právnemu názoru, že odporca je
povinný zaoberať sa azylovým konaním v Maďarsku za účelom preskúmania, či navrhovateľovi v prípade
vydania do tohto štátu nehrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, pričom sám má za



to, že existujú opodstatnené obavy nebezpečenstva zlého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania,
takmer istého zaistenia, bez možnosti účinnej ochrany, čo je v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky a iných medzinárodných právnych aktov.

Podľa čl. 3 ods. 2 dublinského nariadenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na
základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom
bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní
kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane
sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 19a ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu
jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase
rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým
sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol
alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery
žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal
činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie
medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej
krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo.

Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa
okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu



na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby
dospel k záveru, že c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,  d)rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu námietok podaných navrhovateľom a dospel
k záveru, že ním udávané námietky sú dôvodné a že odporca sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia
neriadil vyššie citovanými ustanoveniami správneho poriadku, resp. zákona o azyle.

Ako to je zrejmé z obsahu spisu, navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom opísal spôsob, akým
s ním bolo pred maďarskými orgánmi zaobchádzané ako so žiadateľom o azyl počas jeho pobytu v
Maďarsku. Neskôr prostredníctvom svojej zástupkyne poukázal aj na správy o Maďarsku, týkajúce
sa prijímania žiadateľov o azyl v tejto krajine, ako aj samotného azylového konania, ktoré podľa jeho
názoru nezodpovedajú všeobecným štandardom a v tejto súvislosti navrhol, aby odporca skúmal, či
tento postup maďarských orgánov neindikuje neľudské či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi
o azyl, nachádzajúcimi sa v Maďarsku, včítane tých, ktorí boli podľa Dublinského nariadenia (resp.
nariadenia č. 604/2013) vrátení do Maďarska. I napriek tomu odporca v tomto smere nevykonal žiadne
dokazovanie (a ani sa o to nepokúsil). Podľa názoru súdu (bez ohľadu na výsledok takéhoto skúmania
- dokazovania) odporca bol povinný, osobitne ak to navrhovateľ žiadal, resp. na ním uvedené okolnosti
a priebeh azylového konania počas jeho pobytu v Maďarsku poukazoval skúmať, či navrhovateľom
opísané zaobchádzanie s ním je iba ojedinelým excesom, resp. či takéto zaobchádzanie so žiadateľmi o
azyl v Maďarsku môže byť (je) bežným v poslednom období, resp. či takéto zaobchádzanie so žiadateľmi
o azyl v Maďarsku dosahuje mieru neľudského či ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty
základných práv Európskej únie. Ak tak odporca nekonal, súd túto jeho nečinnosť kvalifikoval ako
nedostatočné zistenie stavu veci.

Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k otázke zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v
Maďarsku (prijímanie žiadateľov, samotné azylové konanie) na námietky vznesené navrhovateľom
o. i. dôvodil, že Maďarsko je signatárom medzinárodných zmlúv a dohôd a má teda povinnosť ich
dodržiavať, že je členom Európskej únie a ako také je považované za bezpečnú krajinu. Tiež uviedol,
že správy mimovládnych organizácií majú iba informatívny charakter a že voči Maďarsku neboli prijaté
doposiaľ žiadne konkrétne opatrenia, ktoré by sa týkali transferov žiadateľov o azyl do Maďarska. Takéto
odôvodnenie (reakcia na navrhovateľom vznesené a opísané námietky týkajúce sa zaobchádzania
maďarských štátnych orgánov so žiadateľmi o azyl) však podľa názoru súdu je nedostatočné. Je
skutočnosťou, že Maďarsko je členským štátom Európskej únie, že je signatárom medzinárodných zmlúv
a dohovorov včítane tých ktoré riešia problematiku ochrany ľudských práv a azylového systému, ktorá
skutočnosť predpokladá ich dodržiavanie zo strany Maďarska. Avšak i napriek tomu nie je vylúčené,
aby v hociktorom členskom štáte nenastali okolnosti, ktoré by po ich zistení a následnom vyhodnotení
vylúčili postup, stanovený nariadením č. 604/2013. O tom bezpochyby svedčí znenie Článku 3 ods.
2. Druhý odsek citovaného nariadenia. Ak teda navrhovateľ namietal svoje prípadné porušenie svojich
práv v súvislosti s jeho transferom do Maďarska a poukázal v tejto súvislosti na osobnú skúsenosť,
ako aj na pochybnosti o fungovaní maďarského azylového systému, pričom odporcovi predložil o tom
dôkazy, odporca mal v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotiť tieto tvrdenia a náležitým spôsobom aj
odôvodniť prečo na ne neprihliadol. Namiesto toho však  odporca iba poukázal na všeobecnú povinnosť
Maďarska dodržiavať medzinárodné zmluvy a dohody, ku ktorým pristúpil a na jeho členstvo v Európskej
únii. Takéto odôvodnenie rozhodnutia (v časti zaoberajúcej sa navrhovateľom vznesenými námietkami
v priebehu konanie pred odporcom) je teda nedostatočným, pretože z neho nie je možné vyvodiť záver,
či navrhovateľom vznesené námietky voči jeho transferu do Maďarska sú alebo nie sú opodstatnené
a z akého dôvodu. Súd iba opakuje, že predpokladom takéhoto náležitého odôvodnenia konkrétneho
prípadu navrhovateľa je vykonanie dokazovania (viď vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku),
pričom vzhľadom k okolnostiam prejednávanej veci nie je možné poukázať iba na všeobecnú záväznosť
Maďarska dodržiavať medzinárodné zmluvy, dohovory, resp. iné relevantné právne akty.

Pretože odporca v naznačenom smere nevykonal potrebné dokazovanie, pričom aj do spisu založené
informácie o azylovom konaní v Maďarsku patričným spôsobom nevyhodnocoval má súd za to, že
zistenie skutkového stavu zo strany odporcu nebolo dostačujúce na posúdenie veci, pričom samotné



rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou odporcu vykonať náležité dokazovanie na otázky aktuálneho stavu
azylového konania v Maďarsku, osobitne zamerané na skutočnosti, či odovzdaniu navrhovateľa do
Maďarska bránia alebo nebránia skutočnosti, v dôsledku ktorých by navrhovateľovi hrozilo neľudské
alebo ponižujúce zaobchádzanie. Až na základe takto zisteného stavu veci odporca opätovne posúdi,
či sú splnené predpoklady pre postup podľa ust. § 11 zákona o azyle, alebo pre vydanie iného druhu
rozhodnutia. Svoje rozhodnutie bude musieť odôvodniť zákonným spôsobom tak, aby bolo z neho
zrejmé, ako vyhodnotil v konaní zistený stav veci a tiež, aby bola z neho zrejmá správna úvaha, ktorou
sa pri vydaní rozhodnutia riadil.

O trovách účastníkov konania rozhodol súd za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2
O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, právny zástupca si náhradu
trov konania uplatnil a vyčíslil ich podaním zo 4.6.2011 v zmysle platnej právnej úpravy v skladbe za tri
úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu, účasť na pojednávaní) á 142,04 eur (za úkon
134,- eur + režijný paušál 8,04 eur), teda v celkovej výške 426,12 eur. V podanom vyúčtovaní vyčíslil tiež
DPH v celkovej výške 85,22 eur, avšak  k vyúčtovaniu nepriložil žiaden doklad o tom, že by bol plátcom
dane z pridanej hodnoty. Preto súd titulom trov právneho zastúpenia priznal navrhovateľovi iba právo
na náhradu trov konania vo výške 426,12 eur, teda bez dane z pridanej hodnoty. Odporca bude povinný
zaplatiť priznanú náhradu trov konania k rukám zástupcu navrhovateľa v lehote 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa                          vedený v P. P., a.s., číslo
účtu XXXXXXXXXX/XXXX, I.: P., Q.-P.: C..

Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku
za konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.). Odporca, i keď v konaní nemal úspech a je teda
poplatníkom, je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá je zo zákona oslobodená od poplatku (§ 4
ods. 2, písm. a/ zák.č.71/1992 Zb.). Súd preto žiadneho z účastníkov konania nezaviazal  k zaplateniu
poplatku za toto konanie.

Poučenie:

Proti výroku tohto rozsudku vo veci samej odvolanie nie je prípustné (§ 250s O.s.p.).

Proti výroku o trovách možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba
predložiť s potrebným počtom rovnopisov            a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).