Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/213/2012 z 18. 6. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. júna 2013, sp. zn. 17Co/213/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3111215045.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/213/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3111215045.1 | 2013-06-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7603367c-1ca8-407b-a037-944f057fdedb
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3111215045.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/213/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111215045
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3111215045.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci žalobcu: U.. A. I., bytom J., K. XXXX/XB,
štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpeného O.. O. P., W. so sídlom v J., E.. S.. W. XX/XX proti
žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom I., A. E. X, U.: XX XXX XXX, o zaplatenie
3.485,60 Eur istiny a prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8.
marca 2012, č.k. 21C/1432011-109, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

Žalovaný     j e     p o v i n n ý     zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho
zastúpenia sumu 166,51 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám O.. O. P., W..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť, aby zaplatil žalobcovi 3.485,60
Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07.01.2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov
konania titulom zaplateného súdneho poplatku 209 Eur a titulom trov právneho zastúpenia 665,94
Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.  Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom zisteného
skutkového stavu, z ktorého vyplynulo, že žalovaný oznámil písomne žalobcovi dňa 01.02.2011, že
dňa 05.12.2010 bola z jeho bežného účtu odúčtovaná suma 3.000 Eur. Pri šetrení zistil, že počítač,
z ktorého sa do Internet bankingu žalobca prihlasoval, bol infikovaný počítačovým vírusom, ktorý
sa do počítača mohol dostať viacerými spôsobmi, nie  však cez webstránku VÚB. Pri infikovaní
počítača sa vírus v počítači aktivoval a následne v internetovom prehliadači generoval stránku
snažiacu sa napodobniť dizajn stránok internetového bankovníctva VÚB. Účelom tejto podvodnej
stránky bolo ľsťou vylákať citlivé autentifikačné údaje a následne ich poslať neznámemu páchateľovi.
Neprimeraným zabezpečením počítača voči škodlivým vírusom boli dobrovoľne zverené  bezpečnostné
prvky neznámemu podvodníkovi. Tento sa im neskôr prihlásil  pomocou prihlasovacích údajov do
Internet bankingu a zadal jednorazovú platbu. Následne kontaktoval žalobcu, predstavil sa ako pracovník
banky a informoval ho, že banka zaregistrovala pokus o zrealizovanie podozrivej transakcie a na jej
zrušenie je potrebné uviesť údaj - pozíciu GRID karty. Žalobcom poskytnutý autorizačný prvok - pozíciu
GRID karty použil páchateľ na autorizáciu zadanej platby. Žalobca potvrdil, že v nedeľu mu osoba,
tvrdiac, že je zamestnancom banky, oznámila, že na jeho účte prebiehajú prostredníctvom bankomatovej
karty podozrivé operácie  a v ten deň mu opätovne telefonovala takáto osoba, opätovne tvrdila,
že na jeho účte prebiehajú podozrivé pohyby a za účelom zablokovania kreditnej karty si vyžiadala
autentifikačný kód z SMS správy. Tento údaj poskytol a následne na druhý deň, 06.12.2010 uplatnil
v banke reklamáciu. Okrem  iného vyslovil názor, že tvrdenie o tom, že žalobca nezabezpečil svoj
počítač dostatočným autorizovaným  programom, žalovaný nepreukázal, pričom nemožno považovať
za nedbanlivosť žalobcu tú skutočnosť,  ak osobe, ktorá  mu v deň pracovného pokoja, oznámi, že na



jeho účte prebiehajú podozrivé operácie a zverí mu údaje dôverného charakteru. Bežný klient banky s
priemernými znalosťami práce s počítačom nemusí mať dostatok odborných vedomostí  k tomu, aby
rozpoznal, že pracuje s vírusom vygenerovanou fiktívnou stránkou internetového bankovníctva, alebo
aby poznal do podrobností pracovné postupy banky. Žalobca neudelil súhlas s vykonávaním sporných
bankových operácii, a preto ich nemožno považovať za autorizované platobné operácie, pričom  najbližší
možný deň 06.12.2010 uplatnil osobne v banke reklamáciu k pohybom na účte, ku ktorým neudelil
súhlas. Práve žalovaný potvrdil, že neoprávnené transakcie platobnou kartou boli realizované v čase od
06.12.2010 do 15.12.2010, teda po uplatnenej reklamácii.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie
veci okresnému súdu na ďalšie konanie, prípadne zmenu tak, že žaloba bude v celom rozsahu
zamietnutá. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p.  Súdu prvého
stupňa vyčítal, že jeho rozhodnutie nie je presvedčivé a nenapĺňa predpoklady, ktoré zákonodarca
v § 157 ods. 2 O.s.p. kladie a nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych
rozhodnutí. Poukázal na to, že súd prvého stupňa skutkový stav veci obmedzil na popis navrhovateľom
uvádzaných skutočností, ktoré žalobca potvrdil. Otázke zabezpečenia počítača žalobcu nevenoval
pozornosť a uviedol, že banka nepreukázala, že žalobca svoj počítač zabezpečený nemal. Z logického
hľadiska je ťažšie predstaviteľné preukazovať, že primerané zabezpečenie chýbalo, je však veľmi ľahko
preukázateľné, či počítač zabezpečený bol. Súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval tvrdenia banky
o poučení každého klienta o bezpečnej práci s Internet bankingom, ktoré žalovaný na prihlasovacej
stránke k internetovému bankovníctvu zverejňuje od roku 2008. Pri každom prihlásení sa tak navrhovateľ
mal možnosť dôkladne oboznámiť s prezentovanými informáciami, najmä s dôrazným upozornením, aby
klienti neodpovedali na e-maily alebo telefonáty, v ktorých by ktokoľvek, vrátane osôb vydávajúcich sa
za zamestnancov banky, žiadal o poskytnutie osobných informácií, čísel a zostatkov na účtoch alebo
prístupových či autorizačných údajov. Takéto poučenie pre klientov je formulované veľmi jednoducho a
zrozumiteľne a jeho súčasťou sú aj názorné ukážky a príklady obdobných útokov. Poukázal na to, že
súd pojem bežný klient banky nekonkretizoval a neuviedol, na základe akého myšlienkového postupu
dospel k záveru, že navrhovateľ spadá do  tejto kategórie a prečo sa súd domnieva, že bežný klient
banky sa nemusí zaťažovať čítaním upozornenia na prihlasovacej stránke do služby Internet banking.
Len uviedol, že okrem upozornenia na prihlasovacej stránke zdôrazňuje banka potrebu zvýšenej
bezpečnosti aj vo Všeobecných obchodných podmienkach k depozitným produktom a varuje klientov
pred prezradením autentifikačných a bezpečnostných prvkov im neznámej osobe. Nakoľko navrhovateľ
nevedel identifikovať osobu, ktorej počas telefonického hovoru prezradil dôverné údaje, označuje ju
žalovaný ako navrhovateľovi neznámu osobu. Žalovaný sa domnieva, že práve vyjasnenie konania
alebo nekonania navrhovateľa je potrebné na posúdenie alebo zodpovedanie otázky, či jeho správanie
možno vyhodnotiť ako nedbanlivosť alebo nie. Hodnotenie dôkazov by malo zodpovedať zistenému
skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľné. Súd sa nezaoberal dôkaznými prostriedkami banky,
hoci požiadavka daná O.s.p. je jednoznačná v tom, aby súd v odôvodnení uviedol aj to, ktoré dôkazné
prostriedky vykonal a z akého dôvodu. Prejavil nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa o tom, že
realizované platobné operácie treba považovať za neautorizované platobné operácie. Poukázal na § 12
ods. 2  zákona č. 429/2009 Z.z. (správne 492/2009 Z.z.), podľa ktorého znáša všetky straty súvisiace
s neautorizovanými platobnými operáciami platiteľ, ak boli zapríčinené jeho podvodným konaním,
úmyselným nesplnením jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 zákona alebo nesplnením
jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 zákona v dôsledku jeho hrubej nedbanlivosti. Povinnosti
používateľa platobných služieb pri používaní platobného prostriedku sú vymenované v citovanom
zákonnom ustanovení pod písmenami a/ až c/. Vyslovil presvedčenie, že oznámenie bezpečnostných
prvkov navrhovateľovi neznámej osobe možno považovať za porušenie obvyklej opatrnosti a teda za
hrubú nedbanlivosť zo strany navrhovateľa. V súvislosti s citáciou ust. § 25 zákona č. 429/2009 Z.z.,
podľa ktorého poskytovateľ platobných služieb nezodpovedá za porušenie povinností pri poskytovaní
platobných služieb podľa zákona o platobných službách, ak preukáže, že porušenie povinností bolo
spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť alebo postupom podľa osobitného predpisu uviedol,
že okolnosti vylučujúce zodpovednosť sú zadefinované v § 374  Obchodného zákonníka ako prekážky,
ktoré nastali nezávisle od vôle povinnej strany a bránia jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne
predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala a ďalej,
že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala. Vyslovil názor, že žalovaný žiadnu povinnosť
vyplývajúcu zo zmluvy uzatvorenej s navrhovateľom v spojení s obchodnými podmienkami neporušila,
ani žiadnu povinnosť nezanedbala a teda nemožno od banky spravodlivo požadovať, aby v čase



uzatvorenia zmluvy predvídala, že navrhovateľ aj napriek upozorneniu zo strany banky ľahkovážne zverí
dôverné údaje jemu neznámej osobe, ale naopak, vzhľadom na skutkové okolnosti možno konštatovať,
že navrhovateľ nevykonal potrebné opatrenia na odvrátenie škody a zároveň zanedbal všeobecnú
prevenčnú povinnosť. V závere poukázal na to, že žalobca podal vo veci trestné oznámenie, na základe
ktorého bolo začaté trestné stíhanie, avšak žalovaný nie je oboznámený s jednotlivými fázami trestného
konania, a preto nemá ani vedomosť o tom, či a v akej výške si žalobca uplatnil škodu v trestnom konaní.
Prípadne aké tvrdenia tam uviedol, čo možno považovať za dôležité informácie aj pre rozhodovanie
civilného súdu v občiansko-súdnom konaní, najmä za predpokladu, ak by bol orgánmi činnými v trestnom
konaní zistený páchateľ skutku a žalobca by bol pri uplatnení škody úspešný.

Žalobca vo vyjadrení, ktoré podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhol rozsudok
okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Vyslovil názor, že platiteľ znáša podľa § 12 ods. 1 zákona
č. 429/2009 stratu až do 100 Eur, ktorá súvisí so všetkými neautorizovanými platobnými operáciami
a ktorá je spôsobená použitím strateného alebo odcudzeného platobného prostriedku alebo zneužitím
platobného prostriedku neoprávnenou osobou v dôsledku nedbanlivosti platiteľa pri zabezpečovaní
personalizovaných bezpečnostných prvkov podľa § 26 písm. c/. Z odseku 3 citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva, že platiteľ neznáša nijaké finančné dôsledky vyplývajúce z použitia strateného,
odcudzeného alebo zneužitého platobného prostriedku od okamihu oznámenia skutočností  podľa
§ 26 písm. b/ okrem prípadov, keď konal podvodným spôsobom. Z ust. § 25 ZoPS vyplýva, že
za porušenie povinnosti pri poskytovaní platobných služieb podľa tohto zákona nie je zodpovedný
poskytovateľ platobných služieb, ktorý preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami
vylučujúcimi zodpovednosť alebo postupom podľa osobitného predpisu. Používateľ platobných služieb
má podľa § 26 písm. b/ pri používaní platobného prostriedku povinnosť bez zbytočného odkladu
oznámiť poskytovateľovi platobných služieb alebo osobe poverenej poskytovateľom platobných služieb
stratu, odcudzenie, zneužitie alebo neautorizované použitie platobného prostriedku. V danom prípade
k odpísaniu peňažných prostriedkov z účtu žalobcu ako používateľa platobných služieb vedeného u
žalovaného ako poskytovateľa platobných služieb došlo na základe neautorizovanej platobnej operácie,
pretože žalobca nikdy nedal súhlas na vykonanie platobnej operácie, ktorú žalovaný napriek tomu
vykonal. Za udelenie takéhoto súhlasu na vykonanie platobnej operácie nemožno považovať ani
prípadné zneužitie technických prostriedkov žalobcu a ani prípadné vylákanie autentifikačných údajov
neoprávnenou osobou od žalobcu. Aj v prípade preukázania týchto skutočností, kde dôkazná povinnosť
je na strane žalovaného by mohlo ísť na strane žalobcu len o nedbanlivosť a mohlo by tak ísť
len o zneužitie platobného prostriedku neoprávnenou osobou v dôsledku nedbanlivosti žalobcu ako
platiteľa pri zabezpečovaní personalizovaných bezpečnostných prvkov. Na posúdenie uplatneného
právneho nároku na náhradu škody je potrebné preto aplikovať ust. § 12 ods. 1 ZoPS, podľa
ktorého má žalobca nárok na náhradu celej sumy odpísanej z jeho účtu bez príkazu a vedomia
zníženej o 100 Eur tak, ako ho aj uplatnil. Žalobca taktiež listinnými dôkazmi preukázal, že platobné
operácie, na ktoré nedal žalovanému príkaz, ani neudelil súhlas, reklamoval dňa 06.12.2010 v pobočke
žalovaného v Trenčíne, pričom z ďalšieho listinného dôkazu vyplýva, že žalovaný sám potvrdil, že
v súvislosti s neoprávnenými transakciami realizovanými prostredníctvom platobnej karty žalobcu,
eviduje medzinárodné, ako aj tuzemské transakcie zúčtované na účte žalobcu v dňoch 06.12.2010 až
15.12.2010, teda v podstatnej časti až po okamihu oznámenia, ktoré žalobca vykonal v súlade s ust.
§ 26 písm. b/ tohto právneho predpisu, a preto aj v tomto smere bol postup žalovaného nesprávny.
Žalobca považoval za právne bezvýznamné dovolávanie sa žalovaného na ustanovenia Všeobecných
obchodných podmienok žalovaného pre depozitné produkty, pretože tieto nemôžu odporovať právnemu
predpisu a pokiaľ by tomu tak aj bolo, nie je možné pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu na
náhradu škody na ne prihliadať v tých častiach, v ktorých by neboli s právnym predpisom súladné. Ku
vzniku škody odpísaním peňažných prostriedkov z účtu žalobcu bez jeho príkazu a vedomia došlo v
decembri 2010, pritom zákon č. 492/2009, od ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok,  nadobudol
účinnosť už dňom 01.12.2009, a preto uplatnený nárok žalobcu bolo potrebné posudzovať podľa tohto
právneho predpisu. Rovnako bez právneho významu v tejto veci je  poukaz žalovaného na ust. § 374 a
§ 384 ods. 1  Obchodného zákonníka, ako aj ustanovenie   § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o
trestné oznámenie, ktoré podal žalobca, tak trestné konanie neviedlo ku žiadnym zisteniam významných
pre posúdenie veci, pričom žalobca nemal možnosť uplatniť nárok na náhradu škody.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne   správny. Rozhodol bez



nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Žalovaný vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. (v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1), ďalej podľa písm. b/ (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam), f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).

Žalovaný vo svojom odvolaní však nešpecifikuje o aké vady uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., prípadne
ďalšie iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v danom prípade ide, s
výnimkou nedodržania náležitostí odôvodnenia napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

Náležitosti odôvodnenia rozsudku sú upravené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, že v odôvodnení má súd
uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Preskúmaním veci zistil odvolací súd, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa citované náležitosti.

Je nepochybné, že súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a zároveň aj vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie. Vykonal to spôsobom stanoveným v citovanom zákonnom ustanovení, t.j.
stručne, jasne a výstižne, keď uviedol, že nepovažoval za preukázané tvrdenie žalovaného o tom, že
žalobca nezabezpečil svoj počítač dostatočným autorizovaným programom, pričom nemožno považovať
za nedbanlivosť žalobcu, ak v osobe, ktorá mu v deň pracovného pokoja oznámi, že na jeho
účte prebiehajú podozrivé operácie, zverí mu údaje dôverného charakteru. Za nesplnenie náležitostí
odvolania podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj porušenie práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy nemožno považovať situáciu, keď účastník konania s rozhodnutím a tým aj s jeho odôvodnením
nesúhlasí.

Podstatou odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je predovšetkým nesprávny postup
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.  Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v
prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska
ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti cieľov je rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov



odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.  Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.
teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého nesprávnosť je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel.

V prejednávanej veci niet pochybností o tom, že z účtu žalobcu, ktorý je vedený u žalovaného ako
poskytovateľa platobných služieb, bola vykonaná bezhotovostná peňažná operácia prostredníctvom
Internet bankingu, ktorá mala za následok zníženie zostatku finančných prostriedkov na účte žalobcu o
3.000 Eur. Zo samotného vyjadrenia žalovaného niet pochybností o tom, že ani žalovaný nepovažuje
tieto peňažné operácie za vykonané na základe príkazu alebo vedomia žalobcu. Predmetom konania,
ako aj odvolania je len následné posúdenie zodpovednosti žalovaného za túto finančnú operáciu,
vzhľadom na úkony žalobcu, ktoré taktiež nie sú spochybnené (oznámenie údajov osobe, ktorá sa
predstavila ako zamestnanec žalovaného). Vo veci preto nie sú sporné skutkové, ale právne závery, v
dôsledku čoho uplatnenie dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nemá opodstatnenie.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) možno úspešne uplatniť v prípade mylnej aplikácie a výkladu
právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec
nemožno použiť.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vec posudzoval podľa zákona č. 492/2009 Z.z. o platobných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.12.2009. Na
ustanovenia citovaného zákona sa odvoláva aj žalovaný.

Predmetom konania ako na súde prvého stupňa, tak aj v odvolacom konaní bola aplikácia ustanovení
§ 11 a § 12, v spojení s ust. § 25 a § 26 citovaného zákona na zistený skutkový stav, ako aj výklad
citovaných zákonných ustanovení.

Povinnosť poskytovateľa platobných služieb platiteľa vrátiť platiteľovi sumu  neautorizovanej platobnej
operácie je zakotvená v ust. § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z.  Jedná sa teda pritom o povinnosť
stanovenú zákonom, nie o náhradu škody, na ktorú má platiteľ nárok podľa odseku 2 citovaného
zákonného ustanovenia a ktorá v danom konaní uplatnená nebola.

Povinnosti platiteľa sú vymedzené v § 12 citovaného zákona tak, že v zmysle odseku 1 platiteľ znáša
stratu až do 100 Eur, ktorá súvisí so všetkými neautorizovanými platobnými operáciami.

Ďalšia povinnosť, teda povinnosť znášať všetky straty súvisiace s neautorizovanými platobnými
operáciami je upravená v odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ktorého aplikácie sa v odvolaní
aj dovoláva žalovaný. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia platiteľ znáša všetky straty súvisiace
s neautorizovanými platobnými operáciami, t.j. nemá nárok na ich vrátenie podľa § 11 za situácie, ak
sú splnené predpoklady tam uvedené. Jedná sa predovšetkým o podvodné konanie platiteľa, ktoré v
prejednávanej veci  nebolo tvrdené ani žalovaným, ako ani úmyselné nesplnenie jednej alebo viacerých
povinností podľa § 26.

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný sa domáha aplikácie ust. § 12 ods. 2 zákona č. 492/2009
Z.z., s tým, že žalovaný ako platiteľ má znášať straty súvisiace s neautorizovanou platobnou operáciou,
pretože bola zapríčinená splnením jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 v dôsledku jeho hrubej
nedbanlivosti.

Podľa § 26 citovaného zákona používateľ platobných služieb pri používaní platobného prostriedku je
povinný:

a/ používať platobný prostriedok podľa podmienok upravujúcich vydávanie a používanie



tohto platobného prostriedku,

b/ bez zbytočného odkladu oznámiť poskytovateľovi platobných služieb alebo osobe

poverenej poskytovateľom platobných služieb stratu, odcudzenie, zneužitie alebo

neautorizované použitie platobného prostriedku,

c/ po získaní alebo prevzatí platobného prostriedku vykonať všetky primerané úkony na

zabezpečenie ochrany personalizovaných bezpečnostných prvkov platobného prostriedku.

V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca ako používateľ platobných služieb splnil povinnosť,
ktorá mu je uložená v ust. § 26 písm. b/, keď bez zbytočného odkladu oznámil žalobcovi neautorizované
použitie platobného prostriedku.

Žalovaný považuje za okolnosť vylučujúcu jeho povinnosť podľa § 11 ods. 1 zákona 492/2009 Z.z. a
vyplývajúcu z ust. § 12 ods. 2 zákona tú skutočnosť, že žalobca  v súvislosti s vykonaním predmetnej
platobnej operácie oznámil osobe, ktorá sa predstavila ako zamestnanec žalovaného, svoje identifikačné
údaje. Uvádza však sám, že takéto konanie žalobcu možno považovať za porušenie obvyklej opatrnosti.

Keď súd prvého stupňa túto okolnosť nepovažoval za hrubé porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust.
§ 26 písm. a/ (používať platobný prostriedok podľa podmienok upravujúcich vydávanie a používanie
tohto platobného prostriedku) a tým za nesplnenie povinnosti v dôsledku hrubej nedbanlivosti, s takýmto
záverom sa stotožňuje aj odvolací súd, v dôsledku čoho považuje výklad a aplikáciu ust. § 12,
významného pre právne posúdenie danej veci, za správny.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný žalobca, ktorý má v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré spočívajú v odmene za 1 úkon
právnych služieb za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 131,13 Eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004
Z.z. + 7,63 Eur režijný paušál + 20 % DPH, spolu 166,51 Eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku     n i e     j e     odvolanie      p r í p u s t n é .